Tieň

Poviedka zverejnená 29.03.2004, autor: Cirri (cirri[zavinac]azet.sk)

         Strach. Oheň. Smrť. Vydesené tváre obrancov, pokúšajúcich sa
        zastaviť nezastaviteľnú vlnu útočníkov. Dupot koní. Rinčanie zbraní.
        A rev. Rev ktorý sa nedá ničím opísať. Dym zo zapáleného mesta. Ľudia
        odhadzujúci všetok svoj majetok, utekajúci zo strachom v očiach. Čierne prízraky
        na čiernych koňoch rozosievajúce smrť vôkol seba, nerozlišujúc vojakov, ženy,
        deti. Cintra. Stála, ako už toľko krát, pri polozborenej studni. Nemohla sa
        pohnúť, brániť, pričom cítila že na chrbte jej nad pravým ramenom vyčnieva
        rukoväť meča. - Zas a znova... koľko návratov ešte musím prežiť kým to bude
        navždy preč ? ... Nikdy to nebude preč ... - Musím sa zobudiť. Musím zapudiť
        minulosť. Som v bezpečí. Nikto ma neohrozuje. Je to len sen. -
        NEBEZPEČENSTVO. Nie sen. Strach. Vstaň. Niekto je v tábore.
        Okamžite sa prebrala. Všetky zmysli sa zapli ako na
        povel. Zdanlivo sa nič nedialo. Les šumel svojou nočnou hudbou. Od nôh sa ozýval
        praskot lenivo horiaceho ohňa. Na krku zacítila pohyb medailónu. Neotvoriac oči
        takmer nebadaným pohybom nahmatala rukoväť meča ležiaceho vedľa nej. Jeho
        chladný dotyk dodával istotu. Opatrne sa sústredila a privolala Moc.
        Elektrizujúca prítomnosť sily prebleskla celým telom. Nebezpečenstvo. Vľavo
        zaregistrovala tichý pohyb. Jedným pohybom odskočila
        smerom od neznámeho pohybu. Meč zo syčaním opísal poloblúk vo vzduchu. Úskok.
        Paráda. Zavírenie čepele. Druhé. Plynulý obrat. Myšlienka na Lamberta.
        Prekvapenie. Na kraji jej provizórneho tábora, skoro na hranici svetla, stálo
        malé asi desaťročné plavovlasé dievča. Pozeralo sa na ňu veľkými smaragdovými
        očami. Zlomok času nehybne stáli, potom sa dieťa strhlo a zmizlo v lese. Ciri
        okamžite skočila jej smerom, ale za nočnou návštevníčkou sa zľahla zem.
        Napriek všetkému sa lesom neozývali kroky utekajúceho dieťaťa, len bežný nočný
        koncert jeho obyvatelov. Opatrne zasunula meč do puzdra a s rukou na priečke
        obišla tábor. Všetko vyzeralo úplne normálne. Sadla si späť k ohňu na rozloženú
        prikrývku. Pár konárov prihodených do ohňa okamžite vzplanulo a osvietilo tábor
        novým koncertom svetla a tieňov. Medailón na krku chladil, bol nehybný, nič
        nenasvedčovalo, že by dalej hrozilo nebezpečenstvo.
        Zaklínačka sa pohodlne oprela o vyvrátený peň, nohy
        vystrela k ohňu a zavrela oči. Vietor zľahka zašumel v korunách stromov.
        Okamžite sa prebrala. - Nie, takto to nejde - preblesklo jej hlavou. -
        Ako to bolo ... usmerniť silu, jemne, plynulo, siločiary musia byť súbežné ...
        siločiary musia byť súbežné Škaredka , keď sa ti pretnú, interferencia vysaje
        úplne všetkú energiu, tak pomali plynulo, hovorím plynulo, chceš si zlomiť ruku
        ? Sieť musí byť nepriechodná pre všetko okrem vzduchu, nechceš sa predsa zadusiť
        ... ták dobre, teraz to ukonči a uzavri tok energie. Výborne ... výborne ... -
        otvorila oči oslobodzujúc sa od náhodných spomienok. Medailon na krku zlahka
        zapulzoval. Šum lesa postupne utíchol. Ochranný štít sa jemne chvel, svetlo ohňa
        sa na ňom náhodne lámalo a vytváralo hypnotizujúci sieť lúčov a farieb.
        Konár hodený do ohňa vytvoril nádherný ohňostroj
        iskier. Pod hlavu si poskladala koženú sedlovú kapsu a zaspala.
        Les sa náhle skončil. Spomedzi hustej koruny
        stromov znenazdajky vyrazili ostré slnečné lúče ranného slnka. Prechod z lesného
        pološera do ostrého slnka ju oslepil a prinútil zakryť si tvár rukou. Cesta
        pokračovala dole pomedzi polia, kľukatila sa , chvíľami sa strácala a zdanlivo
        končila pred bránami mesta obohnaného vysokými drevenými palisádami. Nad mestom
        sa vznášal dym s niekoľkých komínov a rozplýval sa v ľahkom vetre. Na jednej
        zákrute tesne pred mestom sa lenivo trmácal tažko naložený konský povoz. Napriek
        včasnému ránu bol vzduch krištáľovo čistý, len v diaľke bolo vidno hmlou
        prikrytý skalný štít priesmyku Cear Arayen. Keplia
        zafŕkala a netrpezlivo hrabla kopytom. Tiež už ju nebavilo pomalé trmácanie sa
        lesnou cestou neustále vyhýbanie sa spadnutým konárom, stromov, vymotávanie
        častí postroja s popínavých rastlín. Ciri, ktorá kobylu doposiaľ viedla za uzdu,
        ju potľapkala po čiernom boku, bezmyšlienkovite skontrolovala sedlové remene a
        kapsy a jedným skokom vyskočila do sedla. - Heyaaaaaaaaa ... - Popohnala
        koňa prudkým kopnutím. Kobyla sa prudko postavila na zadné a tryskom sa vyrútila
        do údolia. - Heyaaaaaaaa...Rýchlejšie. Preč s tohto zakliateho lesa. -
        Ťažko naložený voz sa lenivo sunul po ceste.
        Sedliak sediaci na kozlíku driemal len občasné nadskočenie voza na rozbitej
        poľnej ceste ho prinútilo sčasu na čas pozrieť na cestu, inak sa plne spoliehaľ
        na na kone a na ich neomylný pud vedúci ich domov.
        Ešte než niečo začul zacítil takmer necititeľný zvuk
        akoby veľké kladivo bijúce do zeme. Kým sa stihol prebrať, zvuk zosilil a spoza
        zákruty vybehol v prachu zahalený čierny kôň. Sedliak okamžite zovrel porisko
        sekery zaseknutej v podlahe ale kôň medzitým prebehol okolo neho a zmizol v
        kúdoli prachu za dalšiou zákrutou. Keď sa prach zvihol cesta bola zase prázdna a
        vyzerajúca bezpečne. Sedliak sa prežehnal, odpľul si širokým oblúkom a
        mľaskol na kone. Sekeru si však nechal položenú na kolenách.
        Kone zastavil až pred hostincom, zákonitým
        miestom všetkých noviniek, klebiet, drbov a kultúrnych udalostí mesta. Napriek
        pomerne skorému ránu bolo k nízkemu drevenému plotu priviazaný tucet koní.
        Sedliak zoskočil, sekeru zaťal do podlahy a zamieril k dverám. Kone nepriväzoval
        obe k smrti unavené kobyli boli radi že môžu stáť, ani ich nenapadlo že by
        sa niekde vybrali. Vitajte na Polceste - hlásala
        drevená tabuľa názov krčmy. Do pekla - pripísal nejaký miestny vtipkár
        kostrbatým písmom. Dva stoly zaberala skupina vojakov. Boli zaprášený, bolo
        jasné že za sebou majú dlhú cestu. A pred sebou ešte dlhšiu. - Idú do
        Hranadaru - odpovedal mu na nemú otázku krčmár ukladajúci pred neho jedlo na
        hrubo ohobľovaný stôl. - Sú to posli vladyku Karhona. V poslednej dobe posli
        jazdia len v skupinách. Na cestách to už zase nie je bezpečné. - krčmár si
        prisadol a pokračoval v monológu. - A ty si mal akú cestu Kebula ? Mal si tu
        byť už predvčerom - Kebula sa najprv dôkladne napil z hlineného pohára. Utrel si
        do rukáva penu z piva. - Cesta bola zapchatá na MirNa-Konskom prieplave -
        - Spadnutý most alebo zase niekto prepadol mýtnika ? - hádal krčmár. -
        E-e, - zavrtel Kebula - rivduvvel. Zožral dva kone na jednom povoze. A tak sme
        stáli skoro dva dni. - - Vodný ďas ... a len deň cesty od nás. - - Hej,
        nakoniec ho vraj zabila vedma. Nevidel som, moj voz stál medzi poslednými. A
        ľudí tam bolo ako na jarmaku. Ale ludia vraveli že ho z vody dostala kúzlom a
        zabila mečom. V každom prípade prevoz bol volný. - uzavrel Kebula rozprávanie a
        zase sa statočne napil piva. - A ty čo máš nové ? - - Ále, obchody idú
        pomali. Dnes je tu akurát hen tá parta vojakov, pár drevoštepov s hornej Kalomy,
        a tá divná ženská v čiernom čo prišla chvíľu pred tebou. Inak nič. - - Divná
        ženská v čiernom ? - - Hej, skor dievča ako ženská, ale pozri sa sám -
        nenápadne ukázal za nosný stĺp držiaci strechu.
        Kebula sa nenápadne vyklonil aby videl za stĺp ktorý
        mu clonil vo výhľade. Úplne v rohu sedelo dievča, celé v čiernom. Ich pohľady sa
        stretli. Kebula okamžite odvrátil zrak. - Prišla pred tebou. Koňa má v
        stajni. Poviem ti, takú kobylu som ešte nevidel - dodal krčmár. - Úplne
        čierna. Možno je zo samého pekla. Ako jej majiteľka. Nosí meč. Ale nie normálne.
        Na chrbte. - - A rozpustené vlasy. A ten pohľad. Hovorím ti je divná. Dúfam
        že sa tu nezdrží dlho. Také ako ona pritahujú problémy.
        Bola hlboko zamyslená, keď jej zrazu pohľad
        uprený do prázdna zaclonila postava. Veľký hromotĺk opásaný v kove a koži,
        páchnuci na sto krokov, bol napriek skorému času už značne naliaty alkoholom.
        Jeho kumpán, malý človiečik s krysími očami a krysím držaním tela sa držal za
        ním. - Tak čo maličká, koho tu čakáš, he ? - Ciri si ho premerala pohľadom a
        nepovažovala za nutné odpovedať. - Sa so mnou nebavíš ? Som ti nie dosť
        dobrý slečinka ? - hromotĺk si mlčanie veľmi nesprávne vysvetlil ako strach.
        - Čo keby si k nám prisadla slečinka, pobavila sa, my sa o teba postaráme,
        že ?! - pozrel sa na svojho kumpána. Naraz sa k nej sklonil, jeho páchnuci dych
        jej vohnal slzy do očí. - Si hluchá alebo blbá ? - natiahol k nej ruku.
        Krčmou sa ozvala ostrá rana, záblesk zarinčanie kovu, zvuk rozbitého riadu a
        tupé buchnutie. Krčmár, vojaci a pár návštevníkov prudko vyskočili, vojaci ihneď
        siahli po zbraniach. Hromotĺk ležal na zemi v
        troskách polámaného stola v zmesi piva,gulášu, črepín a polámaných dosiek, oči
        mal vytreštené a kŕčovito lapal po dychu. Z jeho kazajky mu na hrudi ešte stúpal
        dym. - Vedma, tak to je všetko hneď jasné. - odpľul si trikrát krčmár na
        zem. - Tak ešte to mi tu chýbalo. - Vstal, opatrne obišiel priškvareného
        chlapa pokúšajúceho sa vstať a opatrne sa priblížil k jej stolu. Pozrela na neho
        a automatickým mimovoľným pohybom si odhrnula vlasy s tváre. Objavila sa široká
        jazva hyzdiaca jej inak detsky nevinne vyzerajúcu tvár. Krčmárom myklo. -
        Nechcem tu žiadne problémy pani - začal váhavo. - Žiadne nebudú - pozrela sa
        na potácajúceho výtržníka opúšťajúceho krčmu - myslím že problém nás práve
        opúšťa. - - Zdržíte sa dlho ? Chcete si prenajať izbu ? - - Nie, budem
        pokračovať ďalej - rozohnala jeho obavy Ciri. - zajtra chcem byť v Nagabone.
        Nemienim zostať vo vašom krásnom mestečku dlhšie ako je nutné. - -
        Mimochodom kto to bol ? - ukázala na dvere ktorými zmizol hromotĺk. Krčmár sa
        obzeral napravo naľavo a prisadol si. - Patrí k Gvernandalovej bande. Pár
        ich chlapov prišlo dnes ráno nakúpiť zásoby. Nebol dobrý nápad si s ním začínať,
        pani. V kraji majú zlú povesť. Vraví sa že aj fojt je ich človek. Vraj majú
        svojich ľudí všade. - - Pôjdem. Vďaka za jedlo, aj za novinky. - minca
        zazvonila na stole, roztočila sa a skončila v krčmárovej ruke skôr než sa stihla
        zastaviť. - Nechám vám pripraviť koňa spanilá pani - zahorel krčmár
        úslužnosťou po tom, čo sa presvedčil, že minca je pravá. - To nebude treba,
        o svojho koňa sa postarám sama. - odrazu sa otočila a akoby zo spánku povedala -
        za zvyšok nechaj pochovať mŕtvoly. - - Mŕtvoly ? - oči krčmára sa v panike
        naširoko rozovreli. Ustúpil o krok. - Mŕtvoly ? - zopakovala po ňom
        prekvapene Ciri - aké mŕtvoly ? Vravela som vďaka za jedlo aj za novinky.
         Ešte než sa dotkla dverí
        zacítila nebezpečenstvo. Avšak keď už dvere otvorila, nebolo cesty späť. Čakali
        tam na ňu šiesti, jeden s kušou, ostatní s mečmi. Popáleného hromotĺka nevidela,
        ale jeho spolocnik tam bol. Pomaly vyšla von.
        Skupina okamžite okolo nej vytvorila polkruh. S rukou na rukoväti meča začala
        ustupovať napravo po otvorenej drevenej terase krčmy. Skupina si udržiavala
        takmer geometrický odstup. Hneď ako sa dostala do tieňa, plynulým pohybom
        vytasila meč, druhou rukou si odhrnula s tváre prameň vlasov. Pätica vytasila
        meče hneď po tom. V tichosti. Pár ľudí postávajúcich na špinavom námestí sa
        urýchlene presunulo do bezpečia. Zaklínačka začala pomali čerpať Moc, zľahka
        - nenápadne. Srdce jej začalo byt o poznanie rýchlejšie, do krvi sa začal
        dostávať adrenalín. Medzitým si pozorne prezrela
        útočníkov. Meravé tváre bez emócii, oblečení v koži a kove, rozhodnutý vo svojom
        úmysle. Na prvý pohľad bolo jasné že svoje remeslo ovládajú. Zrazu poza nich
        prebehlo dieťa. Na chvíľu sa zastavilo, pomali otočilo k nej tvár. Zmeravela.
        Pozerala sa na ňu tvár nočnej návštevníčky. Zrazu sa
        na krčme otvorili dvere. Chvíľu nič. - A kurva - A dvere sa zabuchli. Buchnutie
        dveri akoby prerušilo magické mlčanie. Zadrnčala
        tetiva kuše. Zaklínačka sa prudko zatočila v pirute, šípka ju tesne minula pri
        pravom líci. Strelec užasnuto zmeravel, potom zachrčal a spadol. S krku mu
        trčala vrhacia dýka. Ciri sa nestihla pozrieť, kto bol ten dobrodinec - pätica
        zaútočila úplne zohrane. Dvaja na ňu zaútočili z oboch strán, ďalší dvaja kryli
        svojim kumpánom chrbty a piaty lupič zostal v zálohe. Ladne sa vyhla útoku
        sprava, odrazila mečom útok zo zálohy a nečakane sekla po piatom banditovi. Ten
        jej útok odrazil avšak musel ustúpiť. To sa mu stalo osudné. Ostré slnko ho na
        pol sekundy oslepilo. Reflexívne zdvihol ruku a predlaktím si kryl tvár. Aj keď
        ho mal kryté koženým chráničom, nebolo pre roztočenú čepeľ žiadnou prekážkou.
        Slabé mľasknutie a než stihol spadnúť, Ciri už útočila na ďalšieho lupiča. Meče
        zazvonili, jej úder odrazil a sám zaútočil. Cirin meč sa jeho čepele zdanlivo
        dotkol. Zaklínačka sa bleskovo otočila využijúc silu úderu prvého banditu a
        sekla po ďalšom ktorý sa pokúšal dostať za jej chrbát. Ten nemal proti
        nečakanému úderu s nečakanej strany žiadnu šancu. Padol na kolená, Ciri ho
        preskočila , zavírila čepeľou a zaútočila na zvyšnú trojicu. Tá, pôvodne kryjúca
        si navzájom chrbty, porušila formáciu. Ciri sa medzi nich vklínila, bleskovo
        meniac rýchlosť a smer čepele. Meče zazvonili skoro súčastne, ako zaklínačka
        odrazila dva meče. Tretí lupič sa práve chystal zaútočiť, keď mu Ciri pred očami
        zmizla. Úder mečom do boku ho skoro presekol. Kým stihol pochopiť, že ho
        zaklínačka preskočila premetom, padol na zem mŕtvy. Niečo zasyčalo. Reflexívne
        sa otočila, ale šípka s plochými letkami sa jej zapichla do ľavého ramena. Ihneď
        ju vytrhla, ale meravosť, ktorú pocítila v ramene jej oznámila, že šípka
        splnila svoje poslanie. Zatackala sa, meč jej oťažel. Banditi sa na seba
        pousmiali. Privolala Moc. Mágia vyplnila jej telo a na pár sekúnd potlačila
        účinok jedu. Kútikom oka zbadala krysieho, ako vkladá do kuše ďalšiu šípku.
        Sprava sa blížili zvyšní dvaja banditi. Zavírila v piruete, a hodila meč za
        seba. Strelec práve dvíhal kušu aby po Cirri vystrelil, keď ho hodený meč
        pribodol k stromu za ním. Dvaja banditi sa pousmiali. Nepríjemne. Stála oproti
        nim bezbranná. Ruky mala roztiahnuté akoby im chcela povedať - poďte ... vezmite
        si ma. Slabé svetielkovanie jej rúk si všimli až neskoro. Ciri neplytvala
        vzácnym časom na čarovanie, alebo prípravu útočného či teleportačného kúzla.
        Vrhla po nich čistú energiu. Odhadom ju rozdelila na dve polovice a každou
        rukou ju poslala na jedného lupiča. Prvý lupič dostal priamy zásah. Ten ho
        odhodil asi päťdesiat krokov. Po dopade zostal ležať, len z očí, nosa a úst
        mu vytekali tenké prúžky krvi. Druhý lupič nedostal priamy zásah, energia ho
        zasiahla do ramena. Urobil niekoľko obrátok, narazil na stenu krčmy, a zviezol
        sa po nej na zem. Ciri sa tackavým krokom rozbehla
        ku stajni. Zopár prizerajúcich zvedavcov sa jej širokým oblúkom vyhlo. Sily ju
        už úplne opustili, keď sa dostala ku Kelpii. V sedlovej kapse nahmatala už
        poslepiačky malú truhličku s flakónikmi uloženými v sene. Obsahovali magické
        nápoje, ktoré vybrali Geralt a Yennefer po dlhom skúmaní a testovaní a ktoré by
        jej nemali nijako uškodiť. Vybrala po hmate hranatý krvavo červený. Kolená sa
        jej podlomili.Spadla do sena. Truhlica dopadla na zem, malé flakóniky zarinčali.
        Otvorila červenú fľašku a obsah vypila. Naraz ju premohol plač a rozplakala sa.
        Hneď na to sa jej zatmelo pred očami a omdlela.
        Svetelné škvrny, tancujúce jej pred očami, sa
        zastavili a postupne sa spojili v jeden bod a zmizli. Vrátil sa jej sluch.
        Postupne aj cit do tela. Ležala nie na zemi, ale na mäkkej posteli. Sústredila
        sa a snažila sa vyčítať zo zvukov kde je. - Nemusíš sa pretvarovať ... viem
        že už vnímaš - ozval sa tichý bezpohlavný hlas - to svinstvo čo si vypila
        neutralizovalo jed. - Otvorila oči. Ležala na posteli v izbe zariadenej ako
        miesto na prenájom v zájazdnom hostinci. - Správne. Sme na poschodí krčmy,
        pred ktorou si usporiadala tie jatky. Musím priznať, spravila si na mňa dojem. -
        Telepatia. Ciri okamžite uzavrela svoju myseľ pred telepatickým dotykom.
        Hlas sa zasmial - Bystré, ale zbytočné. Nuž, ale keď dávaš prednosť tomuto
        dosť primitívnemu spôsobu komunikácie, dobre. - Zdvihla sa na posteli. Cez
        špinavé okná dnu prúdilo svetlo, v miestnosti bola jedna stolička, stol, skriňa,
        pri dverách misa s vodou, ale inak bola miestnosť prázdna. - Nevidíš ma.
        Nemám hmotné telo. Ale keď chceš, môžem sa ti zjaviť. - V malom kresle pri
        stene sa zhmotnila postava malého asi desaťročného dievčaťa. - Áno už sme sa
        videli. - zaregistrovala postava Cirine hrozou roztvorené oči - Prepáč za túto
        podobu, ale požičala som si ju z tvojich spomienok. - Čo ... kto si ? - Ciri
        sa konečne vrátil aj hlas. - Znova prepáč, správam sa nevychovane. Som Eaian
        Ayal Eva Tyaoan. Ako si si už určite všimla, nie som obyvateľ vašeho sveta.
        - Ty, ty si doppler ? - - Nie, to nie - pousmialo sa dievčatko. -
        Vexlingovia sú schopný meniť podoby. Ja nemám žiadnu podobu. To čo vidíš je len
        obraz z tvojej mysle. Ciri sa posadila na posteli, spustila nohy na zem. Rameno
        ju ešte trocha bolelo ale necítila, že by mala vážnejšie zranenie. Pár krát s
        nim zatočila. - Čo odo mňa chceš ? - - Správna otázka - Eaian Ayal sa na
        ňu pobavene pozrela - ja vôbec nič. Mne si dokonca velmi sympatická. Ale
        uzavrela som kontrakt so skupinou čarodejok. S istou tajnou lóžou. Som si istá
        že vieš o kom hovorím. Dali mi ponuku, ktorá sa neodmieta. Malú službičku. A za
        to chcú tiež malú službičku. Respektíve malú princezničku. Chvíľu to trvalo. Z
        princezničky sa medzitym stala princezná. A z princeznej zaklínačka. Avšak
        kontrakt stále platí. Som si istá, že sa potešia. - Zaklínačka sa na ňu
        mlčky zahľadela. Do svojich vlastných očí. Dážď
        vytrvalo bubnoval do špinavých okenných tabulí a stekal v prúdoch. Jeho
        monotónne hučanie zaklínačku zahľadenú do neznáma uspávalo. Dva dni sa snažila
        dostať s pasce. Skúšala to hrubou silou, mágiou, diplomaciou. Neviditeľná stena
        ktorá ju oddeľovala od slobody vydržala akýkoľvek jej útok hrubej sily. Moc
        privolať nedokázala, jej väzenie zjavne slúžievalo aj na väznenie čarodejov. A
        diplomacia tiež nepomáhala, jej vazniteľka bola neústupná aj keď inak bola veľmi
        mila a zhovorčivá. Včera ale
        nie.Ciri sa po hodinách krutej námahy podarilo získať
        moc. Našla slušné žriedlo moci nie veľmi ďaleko od krčmy.S takmer božskou
        trpezlivosťou sa jej podarilo čerpať moc pomali, nenápadne, po malých častiach.
        Od sústredenia až zbelela, ruky sa jej triasli, prúžky potu s čela sa miešali s
        krvou s nosa. Ale výsledkom bol elektrizujúci pocit moci v tele. Ihneď začala
        prevádzať prípravy na núdzovú teleportáciu, prvé vyššie kúzlo ktoré sa naučila.
        Mysľou jej preblesli úvodné slová Yenefer pri lekcii.
        - Toto kúzlo je zlé. Nepouživaj ho. Žiadna situácia nemože byť taká zlá aby
        si ho musela použiť.Ak ho uz buďeš musieť použiť, znamená to že situácia je viac
        než zlá. Viac než horšia. A nešker sa Škaredka.Portál ktorý nie je kapacitne,
        priestorovo ani smerovo kalibrovaný je na osemdesiat percent
        smrtelný.- Vzduch pred Ciri
        sa začal vlniť. Medzi jej rukami vznikla malá čierna guľa, ktorá sa nepravidelne
        zväčšovala.Zakusnutá do vlastných pier vytváral stále väčšiu dieru v priestore.
        Už bola veľká asi ako koleso od voza ked zrazu za sebou zacítila pohyb. Vedela
        že portál je už dostatočne veľký na presun tak kútikom oka mrkla na
        pohyb. - Nieeeeeeeeeeeeeeeeeeeeeeeeeeeee - výkrik
        ktorý sa jej vydral z úst sa premenil na škrek zvieraťa uvazneného v pasci.
        Začala ustupovať. Telo sa jej roztriaslo nekontrolovateľným kŕčom.
        Nestabilizovaný portál sa okamžite uzavrel. Ale to Ciri nevidela. Ustupovala
        dozadu až sa potkla o stoličku za sebou. Spadla na zem a plazila sa preč.
        Pohľad však mala stále upretý na neho. Bonholt sa k nej blížil pomalým krokom. V
        ruke mal pílu. Pílu s krvavo červeným listom. A za opaskom na kožených
        remienkoch ... viselo šesť hláv. Pomali sa k nej priblížil. Ale to už Ciri
        nevidela. Postava sa nad ňu
        sklonila, opatrne zdvihla jej telo v bezvedomí a položila ho na posteľ. Smutne
        pokývala hlavou, vyskúšala pulz a
        zmizla.
        Dážď vytrvalo bubnoval do špinavých okenných tabulí
        a stekal v prúdoch. Postavy ktoré Ciri videla za oknom šli za svojimi vecami.
        Nemohli ju vidiet a ani počuť. A ani pomoc jej. Ktovie či by aj chceli. Za
        chrbtom jej buchli dvere. Neotočila sa. Eaian Ayal položila podnos s jedlom na
        stol. Pristúpila k Ciri. - Prepáč, nemohla som inak. - Ticho. - V
        tom portáli by si aj tak zomrela. - Ticho. - Oni ťa nechcú zabiť ... -
        Ciri sa prudko otočila a prerušila ju - Čaká ma tam niečo horšie ako smrť. -
        Eaian si prisadla na stoličku, hlavu si oprela o ruky a zadívala sa na kvapky
        stekajúce po okne. - Keď sa sféry prerušili a mi sme zostali uveznený tu vo
        vašom svete myslela som že je to horšie ako smrť. Zostať na veky vekov v svete
        ktorý je nám tak hrozné cudzí, vo svete ktorý ma úplne ine bytosti, tak hrozne
        nám vzdialené, nevieš si predstaviť ake sme cítili osamotenie. Ale zvykli sme
        si. Dokázali sme sa prisposobiť vašemu pre nás tak veľmi divnému a veľmi
        nepochopitelnému svetu. Ale oni ... oni mi sľúbili že znova otvoria bránu. A že
        náš národ sa bude mocť vrátiť. Domov. - Domov ...
        pomyslela si Ciri. Kde ja mám vlastne domov. Kaer Morhen ? Kráľovský palác v
        Cintre ? Geraldov a Yenifferin dom vo Venderbergu ? Alebo je mojim domovom
        Kelpiin chrbát ?Ked sa po dlhšej chvíli ticha pozrela
        vedľa seba, stolička bola už prázdna. Znova sa zadívala do
        okna.
        V noci sa spustila hrozná búrka. Blesky bičovali
        oblohu, križujúc jeden druhý. V niektorých chvíľach bolo jasnejšie ako vo dne.
        Málokto tú noc v mestečku spal. Prívaly vody zmenili cesty v brody. Deti
        plakali, ženy vzívali Melitelé aby ochraňovala ich domovy. Nad ránom, tesne pred
        tým než vyšlo slnko zrazu búrka prestala. Posledné kvapky dopadli a krajom sa
        rozľahlo ticho. Ten náhly prechod, to nepochopitelné ticho bolo horšie ako celá
        búrka. Ciri sa posadila na posteli. Nezobudil ju ani
        ten prechod medzi búrkou a tichom ale to že jej medailón ktorý počas búrky slabo
        vibroval sa zrazu zbesilo roztočil a až sa vzniesol v vzduchu. Okamžite sa
        prebrala, všetky zmysli mala napäté. Ticho v mestečku prehlušil zrazu štekot
        psov. A vtedy to pocítila. Neurčitý pocit ktorý sa zosiloval. Získaval obraz.
        Tvar. Prichádzajú. Nevedela kto, nevedela odkiaľ. Ale vedela že prichádzaju ...
        a prichádzaju po ňu. Vnútri v duši pocítila niečo ako paniku. Pomali sa to
        rozširovalo celým jej telom. Musí utiecť. Preč. Stratiť sa. Ujsť pred tým čo sa
        blíži , nech je to čokoľvek.
        Zavŕzgali dvere. Ciri až nadskočila. Neurčitá
        hmlistá postava vkĺzla dnu, hneď ako ju zbadala sa sformovala do malého
        dievčatka. Položila na stol jej meč aj s púzdrom a
        remeňmi. - Idú po teba. Spravila som hroznú chybu
        hviezdooká. Nesmieš sa im dostať do rúk. Keby znova spojili sféry ...nie to sa
        už nesmie stať. Pokusím sa ich zadržať, ty musíš odísť. Odíď ihneď. - Kým Ciri
        stihla čokoľvek povedať postava sa rozplynula. Zároveň zacítila ako jej väzenie
        zmizlo. Pripevnila si na chrbát meč, skusmo ho vytasila spravila výpad na
        neviditelného útočníka. Všimla si že meč je čistý, neboli na nom žiadne stopy po
        posledných 'udalostiach'. Pritiahla si hrudný remeň o
        jeden dielik. Fajn. Pozrela sa s okna. K hostincu sa
        blížila skupina jazdcov. Išli pomali, kľudne - boli si istý. Vyské postavy,
        elegantne sediace na chrbtoch nádherne zdobených koní. Zdola s krčmi bolo počuť
        ako sa k ním niekto ozval. Ozval sa nezamenitelný hvízd elfského šípu.
        Zachrčanie a žuchnutie. Medailon na krku ktorý samedzitým ukľudnil sa zase
        ozval. Spolu s tým sa ozvalo zapraskanie, vzduch zavoňal ozónom, okolie sa zrazu
        osvetlilo a z miesta ktoré Ciri nemohla z okna vidiet vyletel guľový blesk.
        Jazdci sa okamžite rozpŕchli. Zvyšky toho čo nemal štastie a blesku sa nevyhol,
        zostali ležať aj s koňom na ulici. Ciri už nečakala co sa bude diať ďalej.
        Vybehla s izby, v tme zorientovala a bežala po dlhej chodbe k schodom na
        prízemie. Dobehla práve ku schodom keď hostincom otriasol hrozný úder. Budova sa
        zatriasla, zapraštali drevené trámy. Niekoľko hosťov vybehlo polonahých z izieb.
        Schody na ktorých zaklínačka stála sa z rachotom zlomili. Len tak tak preskočila
        rýchlo sa rozširujúcu priepasť a po ich zvyšku prebehla do miestnosti vedľa
        výčapu. Druhy výbuch otriasol hostincom ešte viac. Z rinčaním popadali
        zvyšky nádob v kuchyni a tehly zo zrúteného komína vystrelili ohňostroj iskier
        vo veľkom otvorenom ohnisku. Veľká drevená hrada držiaca strop zapraštala a
        strop začal klesať klesať. Ciri ladne prebehla pomedzi padajúce trosky. Trámy
        zastenali a dvere vedúce na zadný dvor zmizli pod troskami. Tesne sa vyhla
        padajúcim doskám a zamierila späť k výčapu. Pribehla k dverám a zostala stáť.
        Zvnútra sa ozývalo rinčanie, tresk, a praskanie mágie. Miesnosť osvetlovali
        výboje mágie. Na jednej strane výčapu stála Eaian, jej priesvitná neurčitá
        postava bola obklopená bleskami. Tie vychádzajúces rúk jej protivníka Ciri
        oslepovali takze nevidela jeho tvár. Rýchlo sa stiahla. S výčapu sa ozval krik,
        tiahle vytie ktoré sa zosilovalo, pridávalo na frekvencii až dosiahlo úroveň
        ktorú normálny človek nemohol vydávať. Ciri si zakryla dlaňami uši, zvuk už
        začal byt bolestivý. Ticho. Opatrne odkryla uši.
        Okrem praskania ohňa ktorý zachvátil polovicu hostinca a vzdialeného kriku ľudí
        čo sa snažili dostať von nebolo počuť nič. -
        Zirael. Dcéra Siadhal, krv Lary Doern. Vyjdi. Viem že si tam. Neskrývaj sa .-
        Ten hlas. Tichý, príjemný, zo zvláštnym prízvukom. A predsa vzbudzoval hrozu.
        Práve tou miernosťou. Iný východ tu nebol. Budem tam musiet vojsť. Ciri zavrela
        oči, zhlboka sa nadýchla. Skontrolovala meč nad ramenom. Vstúpila. - Tu som
        Aen Elle. Neskrývam sa. Pred tebou nie. - Očami prebehla miestnosť. Traja
        elfovia stáli na jednej strane. Ich štvrtý druh ležal škarede popálený na zemi.
        Eaian Ayal, jej postava sa zvíjala uveznená v klietke s roznofarebných bleskov.
        - Zirael. - jedna postava postúpila dopredu. - Eredin Bréace Glas - Ciri
        sa začala nenápadne blížiť k dverám. S rukou na meči. - Eredin Bréace Glas,
        Aen Elle ktorý sa nezmestil pod most. - dodala posmešne. Elfove oči sa
        nebezpečne zúžili. Podvedome si rukou prešiel po stehnách. - Pojdeš s nami.
        Dáš nám dieťa. Ale teraz to bude bolieť. Ver mi. Veľmi bolieť. Ale predtým ti
        musím dať malú príučku. Aby si nezabudla. Aj bezruká a beznohá možeš mať dieťa.
        A potom tvoj mizerný bezvýznamný a krátky život skončí.- - Ale ty sa na to
        bez hlavy nebudeš mocť pozerať - zasyčala Ciri ako zmija. Čepeľe zasvištali
        zároveň. Jedným pohybom ruky a trochou sili Ciri odsunula trosky stolov a lavíc
        na stranu. Popri tom akoby mimochodom troskami zasypala dvoch zvyšných elfov.
        Obaja začali pomali kráčať v stále sa zužujúcom kruhu. Elf zaútočil zúrivo,
        rýchlo, zasypal ju údermi. Ciri úplne reflexne odrážala jeho útoky a ustupovala.
        Čepele syčali, blískali sa, každý dotyk vyvolával spŕšku iskier. Chrbtom sa
        oprela o stĺp. Elf sa kruto zasmial a zaútočil. Úder bol rýchly, silný
        bezchybný. Ale cieľ chýbal. Meč sa zaťal do dreveného stĺpa. Stratil tym ani nie
        pol sekundy. Ale to stačilo. Cirin ničivý protiútok mu preťal ochrannú košelu na
        prsiach. Čiara sa ihneď zaplnila krvou. Obaja ustúpili. Pár sekúnd sa na seba
        pozerali. Elfova tvár bola skryvená nenávisťou. Ciri sa špičkou meča dotýkala
        zeme. Váhu mala presunutú na ľavú nohu. - Je to netvor. Len netvor. Netvor v
        podobe Elfa. Musíš ho zabiť. Si zaklínačka. - vnútorný hlas jej dodával rozvahu,
        opatrnosť. Bojová eufória a adrenalín ju naopak lákali zaútočiť a zabiť ho.
        Dýchať pomali, kľudne. Sleduj oči. Elf začal pomali
        kráčať v kruhu. Nepribližoval sa. Lákal ju aby zaútočila. Ciri pomali zdvihla
        meč. Runy na čepeli temne žiarili. Hlavou jej preblesklo trpasličie 'Nech skapú
        všetci skurvysyni'. Zaútočila. Ich meče sa stretli ked nečakane vytiahol dýku s
        dlhou tenkou čepeľou. Len tak tak uskočila, chrániac sa fintou. Elf zaútočil ...
        odrážala jeho údery a ustupovala k miestu kde sa Eaian Ayal Eva Tyaoan zvíjala
        stále pomalšie v klietke s plameňov. Keď sa priblížila, zaútočila na elfa,
        prinútila ho ustúpiť, potom predviedla ukážkový únik s otočkou pri ktorej
        presekla magické mreže klietky. Tie pri dotyku s runami zapraštali, vystrelili
        oblak iskier. Eredin zaútočil. Bol rýchly. Jeho údery hnali Ciri do rohu
        miestnosti. Elfove oči zahoreli neodvratitelnou nenávisťou. Bola tak veľká že
        bol pripravený svoju krvavú pomstu dokončiť bez ohľadu na následky.
        Magická klietka s rachotom praskla. Eaian sa
        vztýčila a vrhla sa na elfa. Ciri vnímala všetko ako spomalene. Videla ako sa
        Eaian zúfalo pomali blíži k elfovi. Ten vypustil z ruky záblesk ohňa ktorý jej
        hmlistú postavu preťal napoli. Videla sama seba ako sa otáča, získava rýchlosť,
        vnímala elfov meč ako sa stavia do ideálnej obrannej pozície. Jej čepeľ sa
        opatrne pomali akoby nežne dotkla elfovej. Vystrelil ďalší oblak iskier keď
        čepeľ lastovičky preťala elfov meč. Videla jeho oči, ako sa hrôzou rozšírili v
        poznaní že už nemože úder odvrátiť. Pomali, úplne pomali sa jej čepel vnorila do
        elfovho boku. Ten stál s výrazom tváre akobe neveril čo sa deje. Čepeľ meča sa
        medzitým vynorila na druhej strane. Čas sa vrátil do normálu. Dokončila obrátku
        a rozhliadla sa po miestnosti. Elf pomali klesal ako loď nenávratné pohlcovaná
        večnostou. Dvaja elfovia boli stále zasypaný troskami stolou, lavicami a
        doskami. Priskočila k miestu
        kde sa na zemi vznášal stále redší chuchvalec hmly. Kľakla si k nemu na špinavú,
        krvou pošpinenú drevenú podlahy. Oblak na pár chvíľ získal obraz maĺého
        dievčatka. - Prepáč hviezdooká. Nemala som na to právo. Odpusť mi. Nádej mi
        zaslepila oči. Aen Elle nesmú zas získať moc otvoriť Veľkú bránu. A ja som bola
        tak sebecká. Odpusť mi. - - Ja ... - Cirri nevedela čo povedať. Chcela ju
        chytiť za ruku, dotknúť sa jej, spraviť niečo. jej ruka prešla cez obrysy
        umierajúcej. Tá sa akoby usmiala, chcela ešte niečo povedať. - My ... ty ...
        domov ... ne - obrys dievčatka sa pomali rozplynul. Ciri vstala. Požiar bol už
        takmer všade. S ohlušujucim rachotom pohlcoval vysušené dosky starej budovy.
        Pristúpila k mŕtvemu elfovi. Ležal na zemi, jeho zdobené oblečenie zašpinené
        krvou. Dlhé vlasy akoby rozhodené okolo. Zadívala sa do jeho hrozou roztvorených
        očí. - Va faill Eredin Bréace Glas ... Va faill Aen Elle. - - Va faill kráľ
        olší - dodala potichu. Z
        hostinca ušla práve včas. S rachotom a nádherným plamenným ohňostrojom sa výčap
        a celá budovy hostinca Na polceste zrútila. Zdalo sa jej akoby ho opustila
        takmer priesvitná silueta ktorá sa rozplynula vo vzduchu. - Va faill Eaian Ayal
        Eva Tyaoan ... snaď nájdeš svoj domov aspon teraz. -
        V historke ktorá sa potom o tejto udalosti ešte dlho
        v meste hovorila priletel ohnivý drak, ktorý Ciri a jej desať ohnivých zbojníkov
        odniesol na svojom chrbte nevedno kam. V skutočnosti Ciri kľudne prešla pomedzi
        húfy vyplašených ľudí snažiacich sa uhasiť požiar, osedlala Kelpiu ktorá prežila
        požiar v stajni bez jediného škrabnutia a vo všeobecnom zmetku úplne nikým
        nevidená opustila mesto východnou
        bránou.

 Vyhľadávanie

 Posledné komentáre

Fórum žije! (s básní nijak nesouvisející výkřik)
(Ayaki, 17.03.16 19:49)

Dúha
(Weerty, 23.12.13 13:24)

Všem milencům
(Anonymous, 14.12.13 21:03)

Cudzinec
(Anonymous, 02.12.13 11:06)

 Kalendár

marec 2024
PUSŠPSN
123
45678910
11121314151617
18192021222324
25262728293031

Úplný prehľad

Pridať akciu

 Partneri

FantáziaDark ElfSpoločenské hryOZ MastodontSrdce ErineluSteampunk.deever.cz - co uvízlo v soukolíSFF.czKion - nový svet pre DrD