Nemocnica

Poviedka zverejnená 08.01.2007, autor: Kementariy (kementariy[zavinac]yahoo.com)

         Od okna sa odrážali posledné lúče zapadajúceho slnka. Ich teplo však nepreniklo cez sklenenú tabuľu do tmavej nemocničnej izby. Jana stála bosá na linoleu, s rukami založenými, obopínajúc úzky pás odetý v tenkej košieľke. Striasla ju zima... O pár minút zase bude tma, ona sa pôjde schovať medzi tvrdú posteľnú bielizeň a zaspí. A ďalší deň bude rovnaký ako dnešný, ktorý bol rovnaký ako včerajší.
         Ešte chvíľu pozerala na temnejúcu oblohu, potom sa zvrtla a podišla k posteli. Započúvala sa do ticha, ktoré vládlo na oddelení. Bolo akési nezvyčajné... Až príliš tiché. Aj preto ľutovala, že je na izbe celkom sama. Nočné tiene sa jej potom zdali omnoho dlhšie a hrozivejšie. Aj ten pohľad na prázdne postele nebol veľmi utešujúci. Akoby bola jedinou pacientkou. Tento pocit ju stiesňoval a bol umocnený aj tým, že vlastne nikto nevedel, kedy ju pustia domov. Všetky tieto myšlienky jej leteli hlavou, kým za oknom nastala tma a rozsvietili sa lampy v nemocničnom komplexe. Nebol to veľmi lákavý pohľad a tak sa Jana prevalila na druhý bok a začala driemať. Driemoty postupne prešli do tvrdého spánku... A v spánku sa začali sny. Vstala a vyšla z izby. Prešla chodbou... Zrazu prešla cez zatvorené dvere... Ako duch, pomyslela si... Aké zvláštne, že človek vie aj vo sne rozmýšľať... Ďalej kráčala cez čakáreň pred oddelením...Zrazu sa ocitla pred vchodom do časti nemocnice, v ktorej ležala. Pred ňou stálo to isté stromoradie, aké videla z okna... Kráčala bosá ďalej, ani necítila pichanie kameňov na betóne. Niečo jej hovorilo aby pokračovala. Niekto za ňou zrazu prudko otvoril nemocničné dvere... „Ty mi chceš ujsť?“ počula divoký rev. Otočila sa a zbadala ako k sebe beží a v tvári ma výraz štvaného zvieraťa. Zrazu si uvedomila že je oveľa útlejšia a menšia ako jej dvojníčka. Akoby ona bola len malým dieťaťom.
        V tom sa strhla a posadila na posteli. Triasla sa a zároveň jej pot jej oblieval celé telo. Vstala z postele a pozrela von z okna, akoby čakala, že tam uvidí to malé dievčatko. Vlasy polepené potom jej padali na plecia. Od zimy mala modré nechty na nohách aj na rukách. Pripadala si sama sebe zmenená. No všetky tieto myšlienky sa razom stratili, keď jej pohľad padol na stromoradie vytvárajúce oblúk dolu pod oknami. Medzi šuchotajúcimi listami a konármi vlniacimi sa v miernom vetre zbadala malú postavu kráčajúcu po ceste. Bez rozmýšľania sa rozbehla cez izbu, rozrazila dvere a náhlila sa ťapkajúc nohami po podlahe chodbou. Niektoré neónové lampy blikali, iné celkom zhasli. Vo výklenkoch boli rozostavené vozíčky a postele na kolieskach. Všetky vrhali svoje tiene a šeptom zmrazovali Janino telo. Zvláštne, ale ani jedna zo sestričiek majúcich službu nezačula hluk, ktorý Jana spôsobila.
        Konečne dobehla na koniec oddelenia pred dvere vedúce do čakárne. Tie sa pred ňou samé otvorili. Prebehla čakárňou, dolu kamennými schodmi. Jej kroky a dychčanie sa ozývali... Steny ich vracali priam dvojnásobne. Jane všetko rýchlo kmitalo pred očami, točila sa jej hlava a strácala rovnováhu. Párkrát na schodoch padla... Z nôh jej tiekla krv. Dostávala divné kŕče do rúk... Konečne vybehla von. Dievčatko bolo len pár metrov pred ňou. Až sa divila, že nezašlo ďalej, lebo mala pocit, že ten jej beh trval až príliš dlho. Vybehla z dverí a zastala. Zrazu otvorila ústa a zvrieskla: „Ty mi chceš ujsť?“ Nepoznávala svoj hlas, ani dôvod, prečo to vyriekla. Začala kričať ako zviera. Jej hlas sa rozdvojil, jeden bol škrípavý, uši trhajúci a ten druhý hlboký a škrkotajúci ako zle naladené rádio. Vedela, že to už nie je ona, ale niečo v nej... Dobehla dievčatko, v ktorom spoznala samu seba... Roztvorila ústa a zahryzla sa jej do krku... Vyrvala kusy mäsa, krv striekala na všetky strany a dievčatko ani nemuklo. Len ten strach v jeho očiach...
         Upratovačka vytiahla z malej komory metlu a vedro na kolieskach. Saponát už držala v ruke. Zamkla komoru, vyšla do areálu nemocnice a chcela sa vydať cez aleju. To, čo zbadala, ju však zastavilo. Síce ešte nebolo úplné svetlo, ale aj tá trocha lúčov brieždenia jej stačila na to, aby videla na ceste pod stromami ležať telo. Kus hrdla mladému dievčaťu chýbal... Nemocničnú košeľu mala na sebe prilepenú...
        Ani skupina privolaných súdnych lekárov nevedela, čo sa vlastne stalo, no prípad uzavreli tým, že mladá pacientka po úteku z psychiatrického oddelenia sama sebe ublížila, čo mohlo vraj vyplývať aj z jej diagnózy - úplnej duševnej zaostalosti. Jediný háčik bol v tom, že na rukách nemala ani kvapku krvi. Prípad smrti zapísali a založili do kartotéky. A tak ako zostal spis nemo v zásuvke, tak boli aj všetci hluchí k náreku detskej dušičky variacej sa v pekle.

 Vyhľadávanie

 Posledné komentáre

Fórum žije! (s básní nijak nesouvisející výkřik)
(Ayaki, 17.03.16 19:49)

Dúha
(Weerty, 23.12.13 13:24)

Všem milencům
(Anonymous, 14.12.13 21:03)

Cudzinec
(Anonymous, 02.12.13 11:06)

 Kalendár

marec 2024
PUSŠPSN
123
45678910
11121314151617
18192021222324
25262728293031

Úplný prehľad

Pridať akciu

 Partneri

FantáziaDark ElfSpoločenské hryOZ MastodontSrdce ErineluSteampunk.deever.cz - co uvízlo v soukolíSFF.czKion - nový svet pre DrD