Beh

Poviedka zverejnená 30.01.2007, autor: Wlacho (wlacho[zavinac]pobox.sk)

         Dym. Dym mu už navždy bude pripomínať jeho dedinu.
        Dym, ktorý zacítil v to ráno, keď sa s otcom vracali z obhliadky pascí, ktorú robili v tejto dobe každý deň, pretože zdochliny sa rýchlo kazili a jemná letná kožušina sa znehodnotila. Ten deň čepele a páľava ohňa požrali jeho rodinu, priateľov, susedov.

        Toto Matovi prebehlo hlavou medzi dvoma nádychmi, keď stál na svahu Rohatého a pozeral dole.
        Ohne dohorievali, miesto plameňov však k oblohe stúpali tmavé kúdoly dymu.
        Otec stál vedľa neho a radšej ho držal pevne za rameno, aby sa mu nevytrhol a nebežal dole, ako to chcel spraviť v prvej chvíli.
        Ešte stále ich tam pár bolo. Niekoľko postáv stálo pri dohárajúcich domcov a pozeralo so zverským zaujatím na plamene.
        Mat ich nepoznal. Žiadni ľudia ktorí sa v tomto kraji kedy objavili nevyzerali ako oni. Pripomínali šelmy – nahí, len s kožušinovými pásmi okolo bedier, pomaľovaní divokými vzormi, akoby prebehli farbiarskym domcom. V rukách stále mali dlhé nože, hoci bolo už dávno po boji. Vlastne, po vraždení.
        Mat aj jeho otec mlčali a zaoberali sa svojimi myšlienkami.
        Strach, hnev, smútok, pocit viny a zbabelosti sa striedavo prelievali z jedného na druhého.
        „Zdá sa, že už odchádzajú,“ prelomil mlčanie Mat.
        Tiene dole sa pomaly uberali po ceste pokrytej popolom.
        „Počkáme ešte chvíľku a zídeme dolu,“ odvetil otec.
        „Načo!? Čo tam teraz spravíme?“
        Mat vyprskol trochu priostro a hneď si to aj uvedomil. Nemohli nič spraviť. Keď prišli, dole ich bolo dobrých tridsať a okrem nich nikto živý. Nemohol otcovi ani sebe nič vyčítať.
        Ale vyčítal.
        Otec neodpovedal, miesto toho ho sa pomaly vydal dolu svahom Rohatého.
        Mali šťastie, že tu rástli husté kríky, ktoré ich kryli, hoci ostatné kopce boli pokryté len trávou alebo poľami. Jediný les bol pri Zelenej rieke, asi hodinu ľahkého behu od dediny. Ten les, kde ich rodina po generácie kládla pasce a zaobstarávala si tak obživu. Dnes im les zaobstaral aj prežitie.
        Asi päťdesiat krokov od spáleniska kríky končili. Mat si kľakol a načúval.
        Občasné prasknutie ohňa. Pohrebný spev krkavcov na oblohe. Vzdialený štekot psa, ktorý utiekol a teraz behal s penou pri papuli po okolí. A ešte niečo.
        Bol tam. Mat ho nevidel, ale počul tichučké capkanie bosých nôh. Jeho otec tiež striehol. Takmer nedýchal, len pomaly ostril očami pred seba. Pritlačil sa pritom k zemi, akoby sa chcel do nej vnoriť.
        Prvý ho uvidel otec. Stál pri bývalom dome starého Kumina, takmer v samom strede osady. Nebol príliš vysoký, možno dokonca nie vyšší ako Mat, ale široké ramená a býčí hrudník naznačovali jeho silu. Tvár aj telo mal natreté červenou farbou, cez ktorú sa kľukatila modrá čiara ako blesk. V ruke držal tesák dlhý aspoň lakeť tak pevne, až mu navierali žily na ruke.
        Pomaly chodil po spálenisku a pozeral na ohorené polená.
        A na mŕtvoly.
        Zišli dolu priskoro. Príliš sa ponáhľali obzrieť si svoje rodné miesto, hoci vedeli čo tam nájdu.
        Matovi sa jeho dlhé vlasy lepili na spotenú šiju. Zvládli by ho? Oni sú dvaja, otec má dokonca aj nôž na sťahovanie koží, síce menší ako jeho tesák, ale denne poctivo brúsený. Vedel ním rozpárať líšku jedným švihom.
        Avšak Matovi bolo štrnásť a jeho otec mal už najlepšie roky za sebou. A toto je určite skúsený bojovník, ktorý...
        Jeho myšlienky preťalo zúrivé trepotanie krídel a vzápätí strašný rev. Krv mu na sekundu prestala obiehať a telo stuhlo na kameň.
        Nepriateľ ich zbadal. Prezradil ich hlúpy vták, ktorého vyplašili.
        Bojovník na nich pozeral a ceril biele zuby v úsmeve lovca, ktorý našiel korisť. Pomaly sa vydal k nim, švihajúc pritom tesákom do vzduchu pravidelným pohybom.
        „Bež!“ zreval jeho otec a potiahol ho za ruku.

        Bežal.
        Beh bol jeho životom. Behal celý život. Kone videl párkrát v živote, keď nejakí urodzení prechádzali po okolí. Boli tu vzácne. Miesto jazdenia na koni proste behali. Ku pasciam v lese, po vrchoch pri hone na kozy, s vrecom kožušín na trh.
        Prebehol pomedzi kríky späť na vrchol Rohatého. Otec sa mu držal pri boku.
        Najbližšie správne mesto, Falme, sa nachádzalo asi hodinu na juh, za Zelenou riekou. Na sever bolo niekoľko farmárskych usadlostí. Na západ sa rozkladala trávnatá pustina na mnoho desiatok míľ.
        Mat na sekundu zaváhal aby vybral cestu, ale otec ho hneď strhol. Na juh.
        „Neviem... ako... dopadli... na... severe.“ odpovedal otec medzi nádychmi na nevyslovenú otázku.
        Vo Falme bola posádka, najsilnejšia v kraji. Neraz videl Mat prejsť družinu pešiakov pod vlajkou trojitého orla cez ich obec.
        Zvoľnil a obzrel sa. Okamžite však zase pridal.
        Muž bol ani nie dvadsať krokov za nimi. Prebehol priamo cez kroviská a teraz na jeho pomaľovanom tele svietilo množstvo škrabancov. Nevšímal si ich, ani zem pod nohami. Pohľad zabodával do Mata.
        Prebehli cez jablkový sad, ktorý slúžil obci už desiatky rokov, a boli časy, keď im v zime pár jabĺk pomohlo prekonať najhoršie. Dnes to bolo miesto, kde sedávali starci a viedli reči.
        Dodnes.
        Otec začal spomaľovať. Prebehli najmenej míľu, najrýchlejšiu míľu v Matovom živote.
        „Vládzeš?“ zafučal Mat.
        Otec len dychčal a obzeral sa dozadu.
        Bojovník bol o niečo ďalej, ale stále bežal vyrovnaným tempom a díval sa priamo na nich. Matovi pripomínal jednu zo sôch, ktoré podpierali balkón radnice vo Falme. Ruky mu kmitali v pravidelnom tempe a tvár mal ako s kameňa, už bez tých grimás rozzúreného dravca.
        Preskočili Mlynský potok a zamierili k ceste.
        Naokolo bolo niekoľko vŕb a trstín, ale ukryť sa v nich nedalo. Jediné miesto, kde človeka nebolo vidieť na míle ďaleko, bol les pri Zelenej rieke, z ktorého sa pred chvíľou vrátili.
        Tým smerom však teraz smerovali desiatky divochov, ako si ich Mat v mysli pomenoval.
        Vzduchom zaznelo prudké čľupnutie a zúrivý pleskot vody.
        Divoch sa pošmykol a dopadol do potoka. Bez zaváhania vyliezol na breh a pokračoval v behu. Kožušiny, ktoré mal obmotane okolo nôh, sa mu namočili a teraz plieskali do rytmu. Farba sa mu rozpila a červené pramienky mu tiekli po tele ako prúdy krvi z neviditeľných rán.

        Keď sa Mat obzrel o tri minúty neskôr divoch tam už nebol.
        Všimol si to aj jeho otec a spomaľoval, až kým úplne nezastali.
        „Je preč...“, povedal Mat a zhlboka dýchal, opierajúc sa rukami o kolená.
        „Nesmieme sa zdržovať,“ povedal otec a s prižmúrenými očami sa pozeral späť k potoku, ,,možno sa len vrátil pre posily.“
        Ľahučkým poklusom sa vydali k mostu.
        Zelená rieka, prameniaca na severovýchode, priberala v lese (ľudia mu hovorili Dorenský, hoci bol dva dni cesty od Dorenu. Mat ho volal kožušinový), kde mali pasce, kopu bystrín, obchádzala ich dedinu asi o tri míle ďalej a smerovala na juhozápad, pretínajúc cestu do Falme. Jediným priechodom pre ľudí, ktorých obchod, alebo zábava priviedli do mesta zo severu bol starý, drevený most. Ako však ubúdalo severanov, tak ubúdalo aj dosiek na moste.
        Mat sa trochu hanbil. Za seba aj za otca.
        Utiekli. Ako zajace, ktoré sa vyšmykli z oka. Tomov otec slúžil v kráľovskom vojsku. Doma mal niekoľko vyštrbených bojových sekier a potlčených štítov, ktoré si požičiavali, keď sa hrali na vojakov. Alebo Elsin otec. Bol kováč. Tí by nikdy neutekali. Elsa...
        Radšej zatlačil myšlienky a venoval sa behu. Snažil sa myslieť na každý krok, na každý kameň, ktorý ucítil pod svojim sandálom.
        Začali stúpať na kamenistý kopec, za ktorým bol most. Sledoval otcove nohy a nadskakujúce puzdro s nožom.
        Zrazu jeho pohyb ustal a on ostal stáť na vŕšku kopca ako primrazený.
        Dole pri moste čakal ten netvor. Vyzeral, akoby sa vykúpal v krvi. Mokré vlasy mal prilepené na čelo a franforce kožušiny mu smutne povievali na nohách.
        Tesák v ruke ukazoval na nich.
        Matovi sa podlomili kolená.
        „Veď on to už vzdal, nemôže byť tu!“ takmer fňukal.
        „Musel nás predbehnúť korytom potoka. Vedel, že mierime k mostu. Pozná to tu.“
        Červená postava sa rozbehla.
        „Musíme zase bežať.“
        „Ale kam?! Cez rieku sa inde nedostaneme!“ vykríkol Mat a začal už skutočne fňukať.
        Otec ho potiahol a Mat sa potkol. Urobil niekoľko kotúľov a zostal ležať v kúdole prachu.
        Otec ho zdvihol na nohy a opäť sa rozbehli, Mat však trochu kríval.
        Muž vybehol na vrchol a pustil sa za nimi.
        Bežal strašne rýchlo. Jeho neľudské dychčanie počuli stále hlasnejšie, ako sa približoval.
        Zrazu otec nebežal po Matovom boku.
        Mat zastal a zhrozene sa obzrel. Jeho otec kráčal proti mužovi a v ruke stískal nôž.
        „Bež, ty hlupák! Utekaj!“ zvrieskol na Mata. Keď videl, že stále stojí a hľadí na neho, hodil po ňom kameň.
        „Nechápeš?! Bež!“
        Snažil sa, aby to znelo ako rozkaz, ale v hlase mu prebleskovalo zúfalstvo.
        Mat sa zo slzami v očiach otočil a bežal. Tráva mu šušťala pod nohami a rezala ho do lýtok. Bez nejakého uváženia sa rozbehol na západ. Plač ho dusil a tak jeho ťahavé vzlykavé nádychy bolo počuť do ďaleka a plašili divé králiky, ktoré trielili do nôr.

        Zatiaľ jeho otec stál a pozeral na toho farebného démona.
        Bojovník si ho premeral krátkym pohľadom. Hneď si ho zaradil medzi bezbranné živočíchy a tak spravil ledabolý výpad tesákom na priamo na srdce.
        Reflexy Matovho otca boli však vycvičené naháňaním divých sviní, zajacov a inej hávede, ktorá ich živila, takže sa ľahko vyhol a popritom švihol špičkou noža súperovi po prstoch.
        Ten chvíľu prekvapene pozeral na ranu, a potom sa z divokým vreskom vrhol na neho.
        Matov otec ustupoval, kľučkoval, odskakoval a keď to inak nešlo, nastavil predlaktie s narýchlo namotaným remeňom.
        Vedel, že každý krok jeho tanca znamená päť krokov pre Mata. Ruky posiate páliacimi ranami vyzerali ako dopukaná kôra červeného stromu.
        Nepriateľ ho zasýpal ďalšími ranami. Švihol po krku, a keď netrafil, rýchlo bodol dedinčanovi do bicepsu. Ako sa Matov otec v bolesti prehol, dostal ranu päsťou do tváre a v očiach sa mu zaiskrilo. Jeho posledný pohľad patril trávnatým pláňam, po ktorých sa vzďaľoval Mat. Vzápätí mu divoch vrazil tesák do brady, a starý Radaz Lovec sa pripojil k svojim predkom. Telo mäkko dopadlo na hustú trávu a jeho krv zafarbila niekoľko bielych kvetov.
        Bojovník však už bežal ďalej.

        Mat sa bál obzrieť. Vedel, že tam neuvidí otca, hoci si to strašne želal. Nemal ho opustiť. Ale opäť si spomenul na jeho výraz, keď po ňom hodil kameň, a ten hlas, ktorý ho viac prosil, ako rozkazoval. Hlas, v ktorom bolo všetko dúfanie, že ho poslúchne.
        Jeho telo prestalo plakať z celkom pragmatických dôvodov, pretože nemalo dosť vzduchu.
        Keď prebehol dva drobné pahorky, obzrel sa, a takmer spadol, ako mu prišlo zle od strachu. Už to bolo isté. Postava, ktorá bežala jeho smerom, určite nebola otcova.
        V určitom zmysle však bolo Matovi lepšie. Spadlo z neho strašné napätie, ktoré mu vo svojich drápoch drvilo mozog a myseľ sa mu trocha vyjasnila.
        Nie je taký zlý bežec. Takýmto tempom dokáže bežať aj pár hodín a zdá sa, že ten bastard sa nepribližuje. Mohol by sa skúsiť oblúkom dostať opäť k mostu. Avšak onedlho začne zbiehať z pahorkov na Západnú pustinu a keby sa chcel vrátiť, musel by opäť bežať do kopca a ten chlap by mu mohol po upätí ľahko nadbehnúť.
        Aspoň tak si to vysvetľoval. V skutočnosti mal strašný strach. Strach, že keď sa vráti k mostu, nájde tam dosekané telo svojho otca. Preto bežal stále na západ.

        Ale no tak, pobežíš ešte pár míľ a on prestane...veď už musí byť unavený.

        Slnko sa posunulo po oblohe a svietilo teraz Matovi priamo do tváre. Keď sa obzrel, videl postavu zaliatu svetlom, ako z nejakého príbehu potulných zabávačov, ktorí sa pár krát zastavili u nich v dedine. Ruky a nohy kmitajúce v súlade, pričom súmernosť tela narúšala iba zbraň v pravej ruke. Bežiaca socha.
        Mat sa obzeral často. Zo trikrát divoch prudko zrýchlil a snažil sa ho dohnať. Keď však neuspel, po chvíľke spomalil a udržiaval vzdialenosť.
        Ujedali míle zo západnej pustiny a slnečný voz sa nezadržateľne posúval k cieľu kdesi za obzorom.

        Na Mata prišla kríza. Bol strašne smädný. Naposledy sa napil z drobného prítoku Mlynského potoka, chvíľu predtým, ako zacítili dym, ešte keď netušil, že dnešný deň bude taký iný.
        Zúfalo sa obzeral po nejakej kaluži. Svetla prudko ubúdalo a v noci by musel do kaluže stupiť, aby ju našiel.
        Asi prvý raz mal v tento deň šťastie. Neprebehol ani sto krokov, keď zbadal v diaľke lesklú zelenú plochu.
        Takmer poskočil od radosti, hneď však skrotol. Ak si ten za ním všimne, kam smeruje, rozbehne sa a znemožní mu napiť sa.
        Začal veľmi jemne zatáčať do toho smeru a kryť vodu svojím chrbtom.
        Jeho súper si nič nevšimol, pretože keď Mat dorazil ku kaluži, bol od neho v rovnakej vzdialenosti.
        Mat posledný krok skočil, dopadol na kolená a vrazil hlavu do vody. Dychtivo pil a počítal v duchu diablove kroky. Raz.
        Určite zrýchlil.
        Dva, tri.
        Chuť si neuvedomoval. To bolo dobre, pretože to bola odporná stojatá voda.
        Šesť, sedem.
        Chcel vyskočiť a bežať šprintom ďalej, ale blyskla mu v hlave myšlienka.
        Ako šialenec pobehal zúrivo rukami po dne a spravil z vody bahnitú kašu.
        Dvanásť, trinásť.
        Potom vyskočil a trielil preč takou rýchlosťou, že takmer nedýchal.
        Keď sa obzrel, zvoľnil.
        To zviera kľačalo nad kalužou a pilo tú odpornú brečku.
        Nakoniec to predsa len nie je bežiaca socha, pomyslel si Mat a trochu sa pousmial.

        Bola už takmer tma. Tiene dvoch postáv na pláni boli nekonečne dlhé. Bežali, vzdialené od seba na dvesto krokov. Obaja mali krvavé chodidlá. Divoch postrácal takmer všetky kožušiny, čo mal na nohách a bežal bosý. Mat bol na tom o niečo lepšie, ale vždy, keď sa mu noha dotkla zeme, vystrelila mu do tela strašná bolesť. V hlave mu pulzovala krv aj myšlienky, ktoré boli chvíľami čisté ako obloha nad ním, chvíľami sa však začínali podobať na halucinácie.
        Myslel na otca, matku, Elsu, susedov, smiešne strakatého zajaca ktorého pred chvíľou vyplašil, uvažoval, či ešte niekedy uvidí starú pokrivenú vŕbu, do ktorej urobil zárez vždy, keď išli na kožušiny.
        Občas sa ešte obzrel, ale nebolo treba. Už dokázal rozoznať každú zmenu rytmu mužových nôh. Cítil sa celkom dobre a začínal naberať sebavedomie. V jednu chvíľu dokonca bojovníkovi posmešne zamával.

        Mesiac v splne osvecoval planinu a Mat bol zahĺbený do úvah, či je to dobre, lebo vidí pod nohy (hoci už dvakrát spadol, ale bol na nohách skôr, než sa ohli steblá trávy), alebo je to zle, lebo na neho vidí On.
        Z myšlienok ho vytrhlo prudké dupanie. Čierna figúra sa k nemu prudko približovala, až sa Mat preľakol.
        Takže je to tu. Jeho posledný útok, prebehlo mu mysľou a zvýšil tempo, až mu spod nôh odletovali trsy trávy. Srdce mu bilo rýchlejšie ako krídla muchy, tepna na spánku mu navrela na prasknutie.
        Tieň vydal strašný rev a Mat sa už naozaj bál. Očami sa vpíjal do zeme a hľadal kameň, o ktorý by zakopol, alebo močarinu, do ktorej by zapadol.
        Niečo strašne ľadové sa mu obtrelo o lakeť.
        Je hneď za mnou, je hneď za mnou!, bola jediná myšlienka, ktorá mu svietila v hlave. Pot sa mu lial do očí a strašne ho svrbela hlava. Cítil, ako sa mu pomaly zastiera vedomie. Ešte pár krokov takýmto tempom a zamdlie.
        Opatrne sa obzrel, ale netvor už nebežal tak rýchlo. Vzdialenosť medzi nimi sa opäť zväčšovala.
        Zajac sa ešte stále nelapil.
        Spomalil, a zároveň s uvoľnením ho zaplavilo zúfalstvo. Myslel, že ak teraz utečie, vyhral.
        Jeho tieň však opäť rovnomerne bežal sto krokov za ním.

        Stratil pojem o čase. Prebleskovali prvé zore, ale ani si to neuvedomoval. Trápil ho strašný smäd, a pred očami mu tancovali iskričky. Počas noci náhodou narazil na ďalšiu kaluž, a tento krát do nej vhodil aj košeľu, z ktorej potom sŕkal za behu vodu s potom. Diabol tiež preukázal svoju telesnú slabosť, a pil dlho, až kým sa Mat takmer nedal rozoznať. Ten začal kľučkovať v tme s nádejou, že sa mu stratí, ale namiesto toho sa len vyčerpal.

        Obaja sa sotva vliekli. Mat krvácal z nosa a pri každom kroku mal pocit, že mu lebka praská ako vajíčko. Chvíľami si už ani nebol istý, prečo beží, ale inštinkty ho hnali ďalej.
        Bytosť za ním už nebola človekom. Cez noc sa zmenil na zvieracieho démona, ktorému z papule tiekla pena a ktorý čas od času klokotavo zaručal.
        Krajina sa začala meniť. Na obzore, ešte v tieni, sa týčili hory a kúsok pred nimi začínala línia lesa. Keby bol Mat schopný rozmýšľať, určite by teraz prekvapene dumal nad tým, že prebehli takmer päťdesiat míľ.
        Jeho však hnali praveké inštinkty úteku a smädu. Každá škvrna na zemi bola kalužou, alebo niečiou tvárou.
        Videl matku ako mu nadáva, že rozbil hrniec, začal sa tým smerom obracať, keď sa zrazu zmenila na fľak modrých kvietkov. Vtom zas proti nemu bežali desiatky netvorov s býčími hlavami a penou v papuli. Zrazu zaklapli pasce a netvory so strašným revom popadali na zem. Jeho otec sa prizeral a smial. Elsa mu podávala džbán s vodou. Napriahol ruky a – spadol. Ruky mu pristáli v mláke.
        Začal hltavo piť, ryl ústami po dne a nevadilo mu, že pije aj bahno a komárie larvy. Každým dúškom sa mu vracalo trocha súdnosti. Nestaral sa o nič na svete, chcel len piť a ležať.
        Ležal a pil milión rokov, zatiaľ čo diabol sa blížil akoby v zábleskoch.
        Mat vstal, keď bol od neho iba zo desať krokov. Pozeral na neho a zároveň cez neho krvavými očami, vyštekával slová vo svojej reči a mával tesákom. Z lýtok mu viseli trávou orezané kúsky kože.
        Mat sa opäť rozbehol. Prešiel sotva tri kroky, keď naňho ako päsť dopadla strašná slabosť.
        Klesol na kolená a zvracal.
        Pred očami mu prebehla tma a on vedel, že beh sa skončil.
        Začal sa smiať.
        Postavil sa, podišiel k oblude, ktorá pila vodu a dal jej ranu päsťou. Okamžite dostal ranu, ktorá ho odhodila na zem.. Tvár sa mu stiahla v bolestivom kŕči. Videl záblesk čepele, ktorá letela vzduchom.
        Nastavil ruku a do tváre ho zasiahli dva odseknuté prsty.
        „Ty hnusný bastard!“ zvrieskol, postavil sa a kopol. Jeho ešte nedávno detské vyčerpané nohy ho sťažka udržali vzpriameného, a tak nemohol prízraku ublížiť. Mal pocit že je nehmotný, a že kope iba do vzduchu.
        Spadol na chrbát a ostal ležať. Zem sa triasla. Cítil ako mu od otrasov nadskakuje hlava.
        Pozeral na oblohu. Plával po nej jediný oblak v tvare javorového listu. Mat sa zamračil, keď mu výhľad zaclonila postava. Chcel sa pozerať na oblohu.
        Miesto toho videl ako ten démon, ktorý ho prenasleduje už celý ľudský vek a naveky bude, obojruč dvíha dlhokánsky nôž. Mal pocit že po čepeli stekajú slnečné lúče, a kvapkajú mu na srdce.
        Usmial sa.
        Postava sa zrazu prudko trhla a z pŕs jej trčal jeden slnečný lúč. Svietil tak prudko, že Mat si musel zacloniť oči. Démon začal sekať vôkol seba, ale ďalšie a ďalšie lúče mu vytryskovali z tela.
        Trochu sa zaknísal a padol k zemi, pričom Matovi padol hlavou na hruď, až mu vyrazil dych.
        Mat mu nežne objal krvavú hlavu a opäť pozrel na oblohu.
        „Otec...“, vydýchol a zamdlel.

        Kapitán vytiahol oštep z divochovho tela a otrel dlhý oceľový špic do trávy. Nespokojne ho pootáčal a utrel ho znova, kým sa neblyšťal ako vodná hladina.
        Niektorý chceli chlapca doraziť, lebo boli presvedčení, že patril k hordám. Otrhaný, špinavý a na míle ďaleko od kráľovských sídiel. Nedal sa prebrať a brblal nezrozumiteľné slová. Kapitán ho však dal naložiť na voz k ostatným raneným. Chlapec ho fascinoval. Premietal si scénu, ktorú videl a potmehúdsky sa usmieval.
        Dal znamenie a kone sa pohli smerom k Falme...

 Vyhľadávanie

 Posledné komentáre

Fórum žije! (s básní nijak nesouvisející výkřik)
(Ayaki, 17.03.16 19:49)

Dúha
(Weerty, 23.12.13 13:24)

Všem milencům
(Anonymous, 14.12.13 21:03)

Cudzinec
(Anonymous, 02.12.13 11:06)

 Kalendár

marec 2024
PUSŠPSN
123
45678910
11121314151617
18192021222324
25262728293031

Úplný prehľad

Pridať akciu

 Partneri

FantáziaDark ElfSpoločenské hryOZ MastodontSrdce ErineluSteampunk.deever.cz - co uvízlo v soukolíSFF.czKion - nový svet pre DrD