Les ma vábi. Možno to ani nie je les, len obyčajná túžba po slobode. Striasť zo seba tenký nános civilizácie, rozbehnúť sa sám za šumom stromov, k zurčaniu vody. Chcem dať možnosť inštinktom zvieraťa, aby sa vo mne prebudili. Chcem sa stať starovekým bojovníkom, pohanským bohom. Chcem, aby česť a odvaha mali znova takú cenu, ako mali v dobách temna.

Les ma vábi. Túžim sa stratiť v jeho náručí. Nechať konáre a listy hladiť moju rozpálenú tvár. Chcem sa všetkého zbaviť. Často sa zahľadím do prázdna. Premkne ma pocit, akoby som bol zviazaný, ako sa cíti lev v klietke. Svaly sa mi chvejú, cítim, že by som mal každú chvíľu vyskočiť a letieť ako víchor za korisťou.

Les ma vábi. Neviem prečo. Je to kvôli tichu, pokoju. Možno je to kvôli jeho letitej múdrosti. Neviem. Jedno je isté. Keď počujem gagot divých husí, keď vidím, ako zima končí, keď sa slnko vynorí spoza mrakov, mám chuť utekať. Niekam preč. Jednoducho, les ma vábi...

V tmavom lese plnom zelene,
kde samota je môj druh.
Kde šumia koruny dubov zelené,
kde počuť len zver a bzukot múch.
Tam žiť je občas mojím snom.
Tam žiť si občas zaželám.
Stojím v lese za spráchniveným pňom,
na svoje panstvo pozerám.
Celý les je mojím panstvom.
Celý les je mojím kráľovstvom.
To pre oči moje je pastvou,
sloboda večná, tá je mojím snom.

Celkom sám, jediný byť.
O kus mäsa sa ako zver biť.
S vlkmi na mesiac zbesilo vyť.
Nechať svoje pudy zvíťaziť.
Preďaleko od zloby ľudí.
Ďaleko od ľudského hnevu.
Ďaleko v lese sa moje srdce budí.
Zverím sa so všetkým kameňom a drevu.
Sloboda a ticho,
pokoj pri potoku.
Počúvať víchor,
chcem so slzou v oku...

P	U	S	Š	P	S	N
1	2	3	4	5	6	7
8	9	10	11	12	13	14
15	16	17	18	19	20	21
22	23	24	25	26	27	28
29	30