Gildorion
piesne tak dlhej až podlé to je,
na konci, ja tvoj osud porazím,
na konci, kde hvozd sa zasmeje.
V tichom lese počuť lístia šumenie,
Slobodou znejú ich smutné stony,
Naše hlasy čuť len snivo, tlmene,
Znejú však sťa hlaholiace zvony.
Elfí hymnus
Prológ
Potichu sa plížil lesom. Mal taký istý pocit, ako pri každom love. Pocit vzrušenia, očakávania a súznenia s prírodou. Ten pocit ním prestupoval a zapĺňal mu myseľ. Od úst mu stúpali obláčiky pary. Mesiac bol v nove, tak si dával pozor, kam stúpa aby zvieratám neodhalil svoju prítomnosť. Vnímal každý pohyb okolo neho. Šum lístia vo padajúceho na zem, jemný vietor ktorý ho príjemne chladil. Všetkými zmyslami ostril. Do uší sa mu dostalo tlmené zachrochtanie. Zvuk bol tichý, ale v hlave mu znel ako zvon. Očami prehĺtal temnotu a snažil sa nájsť jeho pôvodcu. Uvidel osamoteného diviaka, rýpuceho sa v zemi. Poslal neslyšnú modlitbu k Matke Prírode. Ďakoval jej za dar v podobe diviaka. Natiahol šíp až k lícu a mieril na srdce. Nechcel, aby zviera trpelo. Zadržal dych a vystrelil. Čas sa akoby zastavil. Jasne vnímal šíp, ktorý akoby nečinne zostal visieť vo vzduchu. Povetrie preťalo hvizdnutie a diviak sa sklátil k zemi. Pristúpil k nemu a uistil sa, že naozaj netrpí.
'Chlapi, doniesol som večeru!' Všetky oči sa otočili na elfa. Pristúpil k ohňu a zhodil uloveného diviaka pred seba. Plameň osvietil jeho vysokú, štíhlu postavu. Oblečený bol v klasickom odeve elfských lovcov, ktorý pozostával zo zelených vlnených nohavíc, cez ktoré bola prehodená kožušinová suknica siahajúca po kolená, košele, kazajky, zeleného plášťa s kapucňou a vysokých čižiem. Maska, ktorá mu zahaľovala dolnú polovicu tváre, mal zloženú na krku, takže bolo vidno ústa, ktoré sa stále akoby jemne ironicky usmievali. Niektorí jeho sústredený pohľad nemohli zniesť, a mali pocit akoby sa im vysmieval. Gildorion si pohľadom premeral mužov sediacich okolo ohňa. Boli to klasický žoldnieri, aký sa dajú nájsť ako ochrana malej karavány ako bola táto. Niektorí na neho hádzali uznanlivé pohľady, niektorí naopak. To len potvrdzovalo vrodenú ľudskú pohŕdavosť voči iným rasám.
'Tak, vyhral som pätinu tvojho žoldu, Hadrik. Ako ma chceš vyplatiť,' pousmial sa elf a odhalil tým radu bielych zubov. Oslovený bol starý, šedivý veterán. Pohľad na neho bol výnimočný, pretože žoldnieri ako on sa málokedy dožívali štyridsiatky, pokiaľ sa niekde neusadili a nehodili remeslo na klinec. Hadrik mal už hodne cez túto vekovú hranicu, a stále nejavil známky, že by strácal sily. Jeho zarastenú tvár hyzdilo mnoho menších aj väčších jaziev, ktorými ohuroval jeho mladších spolubojovníkov.
'Sadni si elfča, a pomôž ho aspoň opiecť, potom sa dohodneme.' Gildorion poslúchol a pomohol niekoľkým chlapom stiahnuť prasa z kože a napichnúť ho na ražeň. O krátku chvíľu sa už otáčalo nad ohňom a rozvoniavalo po celom tábore.
'Gildorion?'
'Áno, Hadrik?'
'Vŕta mi v hlave, odkiaľže ty vlastne si?'
'Teraz už odnikiaľ. Svoj domov som opustil.'
'Chápem, aj ja som z domu zdrhol. Matka bola šľapka a foter pijan. Hneď ako som sa mohol o seba postarať sám, zbalil som si švestky a pridal sa k prvej bande vagabundov na ktorú som narazil.'
'To nie. Ja som s otcom aj so sestrou vychádzal veľmi dobre. Matku som nepoznal, zomrela, keď som sa narodil. Len som nemohol žiť tak blízko ženy, ktorá ma odmietla. Miloval som ju a ona sa so mnou škaredo zahrala.'
'Nič si z toho nerob. Ženské sú suky, nie sú dobré na nič iné než na chrápanie s nimi. A si ucho, nájdeš si ich ešte kopu.'
'To viem, ale už ich nebudem milovať, tak ako ju. Nechcem sa teraz o tom rozprávať, prepáč.'
Artic bola malá roľnícka osada. Tomu nasvedčoval kľud, ktorý vládol v uliciach. Dedinčania už po celom dni roboty nemali chuť na nočný život. V jedinej krčme U Červeného býka posedávala klasická barová zmes. Pri jednom stole hlučne pili nájomní žoldnieri, v rohoch posedávali obchodníci alebo tuláci. V tieni pri bare posedávala osamelá postava. Do očí mal zarazený klobúk so širokou strechou a cez plecia mu prevísal ťažký vlnený plášť, kedysi možno béžovej farby. Nikto si ho nevšímal, a jemu to očividne nerobilo najmenšie starosti. V pokoji, jediac polievku sledoval okolie. Pokynul rukou, a hostinský, leštiaci pohár k nemu pristúpil.
'Čo viete, o Lovcovi? Počul som, že sa nachádza niekde v okolí,' prevravel tajomný muž. Hostinský ani nemihol brvou a ďalej leštil korbeľ. Muž položil na stôl mešec, barman ho vzal a v očiach sa mu zalesklo:
'Ak myslíte toho elfieho bastarda, čo obháňa každú sukňu v dedine, tak ten je naozaj tu.'
'Myslím, že ten popis na neho sedí presne. Kde ho nájdem?'
'No, keďže nieje tu, tak bude v lese. Našiel tam malý polozborený zrub a trocha si ho opravil. Ak neloví v okolí, určite je tam,' Muž nechal na stole niekoľko zlatých za jedlo a vydal sa smerom k Lovcovej chatke.
Ozvalo sa zabúchanie na dvere. Elf vstal z kresla pri krbe, lutnu, na ktorej práve hral oprel o stenu a obozretne si povolil v pochve nôž. 'Otvor, Lovec! Nemusíš sa báť, prichádzam s dobrými úmyslami!'
'A vy ste kto? Váš hlas nepoznám,' Gildorion sa snažil vyzrieť von oknom, ale sklenené tabule boli zamaľované večernou námrazou. Spoza dverí sa ozval smiech: 'Nepoznáš ma, ale ja som dobrým priateľom sira Lagunu de´Carsom.'
'A ako vám mám veriť, že hovoríte pravdu?'
'Neviem. Mne je jedno či sa ku mne pridáš, ale určite by sa ti hodilo nejaké zlato na zimu, nemám pravdu?'
Gildorion chvíľu rozmýšľal, a potom opatrne otvoril dvere. Videl, že cudzinec je sám. Premeral si ho a potom odstúpil:
'Nech sa páči, vstúpte.' Vystrúhal dvornú poklonu, pri ktorej nôž nenápadne povolil ešte viac. Cudzinec však len pokývol hlavou.
'Vidím, že fámy kolujúce o zdvorilosti tvojej rasy niesu len výmyslom. Rád ťa spoznávam, Gildorion. Alebo ti mám radšej hovoriť Lovec?'
'To prvé. A potešenie je na mojej strane. A vy ste?'
'Khaer Desarion,' pousmial sa cudzinec.
'Tak, heru Desarion, ráčte sa posadiť. Uvarím čaj?'
'Viac by som sa potešil, tej slávnej elfskej bylinkovej medovine, ak ju máš.'
Khaer sa posadil na kreslo a na stôl pred seba si položil široký, jednoducho zdobený meč. Plášť si prehodil cez operadlo a prihodil naňho klobúk. Gildorion sa vrátil s fľaškou a dvoma pohármi. Položil ich na stôl pred Khaera a z fľašky do nich nalial zlatistú tekutinu. Elf pozdvihol pohár a napil sa. Jeho spoločník nasledoval jeho príklad.
'Tak, heru Desarion, o čom ste so mnou chcel hovoriť?'
'Stačí len Khaer, nemám rád formality.'
'To som stihol spozorovať,' pousmial sa elf.
'To je dobre, tvoj pozorovací talent by sa mi hodil. Vieš, vec sa má takto: ja som potulným exorcistom- lovcom nekromantov, bosoriek a inej hávede. Avšak za svoj domov považujem Smaragdové hory, kde som sa aj spoznal s vašim priateľom Lagunom. Teraz som tu preto, lebo chrámoví mágovia tu zistili slabú vlnu čiernej mágie, aká býva obvyklá pri vyvolávaní nemŕtvych. Nemalo by to byť nejaké veľké množstvo, ale predsa len som sa sem to vydal, povedzme, 'vyjasniť'. Chápeme sa?'
Odpoveďou mu bolo prikývnutie. Exorcista si odpil z pohára a pokračoval: 'Takže: Nie vždy je pracovať sám výhoda, a preto by som rád mal pocit, že mi niekto kryje zadok. Dopočul som sa, že sa čírou náhodou nachádzaš tiež v Articu, tak som ťa vyhľadal. Ako som spomínal, dobre sa poznám s Lagunom, a ten mi ťa odporučil. Vravel, že by šiel so mnou, ale ešte musel niečo zariadiť. Niesom síce jeden z najbohatších, ale chrám Zlatého draka mi poskytol niečo na prípadné výdavky.'
Gildorion si prešiel rukou po brade. A dolial si dopitý pohár doplna. 'Nikdy som sa do boja nehrnul. A ani som sa nikdy neoznačoval za odvážneho, ale naozaj som úplne na mizine, tak ,' na jeden raz dopil pohár a uhol si aj z fľaše: 'Beriem.'
'Si si istý, že to je tu? Rupert Murtan je jeden z najvplyvnejších obchodníkov nielen z Articu ale aj z širokého okolia,' Gildorion sa viac zabalil do plášťa. Noci už boli chladné a na nálade mu nepridávalo ani blížiace sa nebezpečenstvo. Tmavé uličky na neho upierali svoje oči. Pozrel sa na človeka, ktorého spoznal len minulú noc, a teraz s ním išiel po hlave do nebezpečenstva. Khaer mal v tvári neprítomný výraz a rukou zvieral rukoväť meča. 'Som si tým úplne istý. A nezabudni, že zlo sa väčšinou schováva na najvyšších miestach. Netras sa, prosím ťa, veď to možno ani nič nebude. Párkrát sa mi stalo, že keď ma dotyčný zbadal, vrhol sa na kolená a začal sa odušu kajať,' snažil sa bezstarostne prehodiť, 'Naozaj sa nemusíš triasť.'
'To nie! Len že tu je strašná zima, čo si to o mne myslíš? Väčšiu blbosť som ešte fakt nepočul, že ja, a báť sa!' Elf sa pokúsil o smiech, ale zvuk mu zamrzol v ústach. 'No dobre, možno trocha,' zamrmlal si viac menej pre seba. Khaer mu nevenoval pozornosť a dal sa do lezenia na parapet nízko položeného okna. Elf rezignovane pokrčil ramenami a vyšvihol sa za ním. Vnútri panovalo teplo a šero. Miestnosť, do ktorej vliezli pôsobila kráľovským dojmom. Čalúnené kreslá a zlatom tepané svietniky poukazovali na majetok, z ktorého by rok mohlo žiť malé grófstvo na severe. Khaer chvíľu tápal, kým si na nedostatok svetla zvykol, ale elf sa prispôsobil okamžite. Z pleca si zložil luk a skontroloval tetivu, či nieje predratá. Založil šíp a gestom svojmu spoločníkovi naznačil aby šiel prvý. Exorcista sa už s vytaseným mečom pustil do druhej izby. Na jeho tvári bolo vidno, že mu tiež nieje všetko jedno. Gildorion musel zaťať zuby, aby mu nedrkotali. Nevedel prečo, ale mal veľmi zlý pocit vzadu na chrbte. Akoby ho niekto sledoval s pripravenou dýkou. Mal chuť nechať Khaera v tom a rýchlo z toho domu vypadnúť. Ale peniaze potreboval, a tak exorcistu radšej nasledoval. Vyšli na podobne prepychovo zariadenú chodbu. Gildorion sa započúval, či náhodou niekto nejde. Bolo podozrivé ticho a celý dom pôsobil tak, akoby ho všetci narýchlo opustili. Po chvíli blúdenia honosne zariadenými izbami našli zatuchnuté schodisko do pivnice. Zdola bolo počuť slabé spievajúce hlasy. Elf sa zastavil a zhlboka sa nadýchol. Znova ten pocit bezmocnosti a paniky aký ho chytal pred bojom. A to mrazenie na chrbte ešte zosilnilo. Videl ako Khaer kŕčovite zvieral meč. Gildorion sa snažil zakryť si ruky, aby nebolo vidno jeho trasúce sa prsty. Exorcista sa na neho pozrel povzbudivým pohľadom. Elf akoby po ňom cítil nával sily a odvahy. Nevedel si to vysvetliť, lebo nikdy nemal možnosť študovať mystické veci okolo exorcistov. Khaer sa trpko usmial a pootvoril dvere. Dnu prenikol dlho nevetraný vzduch zmiešaný s niečím, z čoho naťahovalo žalúdok. Pach smrti a čiernej mágie. Gildorion ho ešte nikdy necítil taký prenikavý. Odvážil sa nahliadnuť dolu. Sedelo tam okolo stola päť zahalených postáv. Rupert Murtan bol oblečený v oranžovej a čiernej - farbách nekromantského klanu Maritzei, dávnych nepriateľov Gildoriona a aj jeho ľudu. Ostatní boli oblečení buď v ebenovo čiernej alebo červenej či bielo-šedej. Okolo stola stálo aj niekoľko obrovitých kostlivcov v plátových brneniach, nepochybne osobní strážcovia. Tajomné postavy sa zhovárali ľudským hlasom. Najprv sa zdvihol jeden, celý v šedo-bielom, s čiernou maskou, znázorňujúcou lebku, na tvári. 'Malabis nieje ani výzva pre našich bojovníkov. Mali by sme využiť moment prekvapenia a udrieť, kým nás nečakajú, len tak sa nám môže podariť ich poraziť.' Maritzei sa postavil a namietal: 'Kráľovské mesto je až príliš silné, dokonca aj na nás. Ale kráľ Levontar nemá dobrú morálku svojich poddaných. Už som počul o nejaký nepokojoch v chudobných štvrtiach, a bude nás to stáť iba čas, ktorého máme zatiaľ dosť, kým naši spojenci vnútri nerozpútajú občiansku vojnu. Potom bude mesto nebránené a to bude naša príležitosť.' Do rozhovoru sa zamiešal muž v červenej, ktorý bol na živú bytosť až moc vychudnutý. Keď prehovoril ostatní s pokorou sklonili hlavy vo vyjadrení najväčšej úcty. Vycivený muž hovoril pomaly a trhane, akoby svoje pohyby úplne neovládal: 'Čušte vy hlupáci! Najprv ale musíme získať Alianciu, ktorá nám už nebude dlho odolávať! Bez nej ľudské kráľovstvo nedobijeme, a tým pádom o vláde v Roendale môžeme len snívať!' Jeden s kostlivcov ho prerušil kvílivým výkrikom. Pozeral sa smerom na dvojicu votrelcov. Gildorion od strachu zostal stáť na mieste. Muži okolo stola sa postavili a začali niečo zaklínať. Khaer chytil elfa za rukáv a mocne ním trhol. Gildorion sa prebral z tranzu a začal sa riadiť inštinktmi. Vystrelil šíp smerom na vycivenú postavu a trafil ju do krku. So zaúpením sa zvalila na zem a elf vtedy vedel, že urobil najväčšiu chybu vo svojom zatiaľ dosť krátkom živote. Bezhlavo sa rozbehol von a videl, že Khaer spravil to isté. Ani jeden z nich sa neodváži obzrieť sa za seba, aby videl, či ich nepriatelia prenasledujú. O malú chvíľu obaja vyskakovali z okna a hnali sa po tmavých uliciach Artiku. Našťastie sa prenasledovatelia za nimi nehrnuli. Ani nemôžu, pomyslel si Gildorion, Murtan nemôže riskovať, že by ho niekto zbadal. Vzplanul by na hranici, aj keby bol mal priateľov akokoľvek mocných, so stovkou rozzúrených dedinčanov by si určite neporadili. Dúfam. Keď obaja dobehli do elfovho zrubu, exorcista zastavil, rukami sa zaprel o kolena a zhlboka sa vydýchaval: 'Gildorion, máme problém,' precedil cez zuby.
'A to veľký,' prisvedčil elf.
'Myslím, Gil, že tu už v bezpečí niesme. Tí chlapíci určite len nešaškovali. Predpokladám to na nejakú veľmi mocnú sektu, alebo rovno spiknutie... Musíme s tým niečo vymyslieť.'
'S týmto nemajú ale elfovia nič spoločné. Prepáč, ale so mnou nerátaj.'
Exorcista sa snažil niečo namietnuť, ale radšej si to nechal pre seba. Uštedril však elfovi dosť nepriateľský pohľad. Elf vyzeral, akoby ho to troch zamrzelo.
'Je mi to ľúto. Môžem ťa však vziať k môjmu otcovi, ten ti možno pomôže.'
Exorcista od neho odvrátil pohľad. Gildorion pokrčil ramenami o popravil si plášť.
'Pochop trochu aj mňa. Nechcem zomrieť, pre niečo, čo sa mňa netýka a je mi to v podstate jedno.'
'Vás elfov sa asi nikdy nič netýka, pokiaľ nieje neskoro.' Odfrkol Khaer. Gildorion prehltol urážku a otočil sa na sever.
'Sestrička!' Khaer si premeral elfiu kráľovnú Leanu, s ktorou sa Gildorion objímal. Na sebe mala oblečenú zeleno hnedú róbu a záplavu neposlušných gaštanovo-hrdzavých vlasov sa nesnažila nijako skrotiť.
'Tak ty si sa mi vrátil, braček!'
'Predsa by som ťa tu nenechal samú.' Desarion sa prestal zaujímať o zvítanie súrodencov a ďalej sa kochal krásou elfieho mesta Léthe. Celé vybudované na stromoch, čnelo sa pod ním aj nad ním. Všetkému dominoval palác s bielymi vežami, pri ktorom práve stáli. Na to, že bola neskorá jeseň, niektoré bordové a niektoré sviežo zelené listy sa stále držali na stromoch. Navôkol nepanoval ruch, nikto sa neponáhľal. Klasickí elfovia, na všetko majú čas, pomyslel si exorcista. Nápadne sa obzrel na mladučké elfky, ktoré sa chichúňajúc ponáhľali okolo. Z rozjímania ho vyrušila čiasi ruka na pleci: 'Radšej na to ani nepomysli,' prihovoril sa mu Gildorion, kývajúc na ne. 'Predstavím ti môjho otca. Máš s ním o čom hovoriť. Ak budeš mať šťastie, možno ti pomôže. Za svojich mladých čia býval dobrodruhom a stal sa medzi nami legendou.'
'Vďaka. Ale ešte niečo,' povedal, keď sa už elf vydal smerom k palácu.
'Prečo na ne nemám ani pomyslieť?' Odpoveďou mu bol len zvonivý smiech. Exorcista sa dal kráčať za elfom. Ten ho viedol sústavou mostíkov a schodísk, kde by sa exorcista určite stratil. Na plošinách boli drevené chatky, z ktorých vykúkali elfie zvedavé tváre. Deti sa hrali a štebotali pri naháňačke. Keď zbadali človeka, začali sa smiať a ukazovať na neho. Niečo si hovorili vo svojom jazyku a ešte viac sa rozosmiali.
'Nikdy si netúžil stať sa opäť tak bezstarostný?' otočil sa na neho elf. Exorcista sa usmial. Jeden chlapec, keby bol človek asi desaťročný, elfovi zakýval a Gildorion mu s úsmevom gesto oplatil.
'V týchto deťoch leží naša nádej. Raz budú dospelí a budú ako my. Ustarostení a plní zodpovednosti. Niekedy mám pocit, že detstvo je jediným pekným obdobím života.' Exorcista si len v tichosti premeral elfovu zamyslenú tvár. Ešte nikdy takto svojho spoločníka nevidel. Gildorion po prvý raz zhodil svoju bezstarostnú masku.
'Moje meno je Khaer Desarion, k vašim službám Michael.' Exorcista sa hlboko úslužne uklonil. Premeral si prísne vyzerajúceho elfa. Oblečený bol rovnako, ako jeho syn, ale vlasy aj precízne udržiavanú briadku mu striebrili biele pramienky. Oči mal jeho syn úplne po ňom, ale ostatné črty tváre mal Gil asi po matke. Vedľa neho ležal veľký šedý vlk s pohľadom ako baránok. Khaer s rozprávania vedel, že sa volá Athal. Spomenul si, ako mu Gildorion rozprával o svojom otcovi. Nemá rodičov a je zrodený z čistej esencie Prírody. Elfovia ho našli spolu s Athalom v posvätnom dubovom háji v strede lesa.
'Gildorion, čo si mu o mne nahovoril? Vstávaj Khaer, som rád že ťa poznávam.'
'Ja len tak, tati, že je pekné pozerať sa, ako sa človek klania elfovi,' s úsmevom odpovedal Gildorion otcovi.
'Tak poď Khaer, preberieme si všetko pri džbáne medoviny,' otočil sa k exorcistovi.
'To vieš, že tým nepohrdnem.'
Gildorion vychádzal od Opitého jeleňa a mal pocit, že ako ten jeleň aj vyzerá. Ešte sa mu nestalo, že by sa tak doriadil s vlastným otcom. Nevediac, čo robí vydal sa prvým smerom ktorý mu napadol. Potácavým krokom sa dostal až k domu vrchného mága školy ilúzií, Teresiasa. Ten doma takto skoro v noci asi nebude, ale aj tak nešiel za ním, ale za jeho dcérou. Spomenul si, čo všetko mu Driena urobila a naplnila ho zmes ľútosti a hnevu. Tri razy zabúchal na drevené dvere. Vo vnútri sa rozsvietila sviečka a z okna vykukla tvár. Keď zbadala návštevníka, otvorila s prekvapeným výrazom dvere: 'Gildorion, si to ty?!'
'Áno, Driena. Len som ti prišiel povedať, že čokoľvek som k tebe cítil, je preč. Miloval som ťa, ale ty si sa hnusne o mnou zahrala!'
'Ty si pil?'
'Všetko čo tieklo. Teraz chvíľu budem musieť zostať v Léthe a preto s tebou chcem mať jasno. Stále ťa asi milujem, ale nikdy nezabudnem, čo si mi spravila. Chcel som ti to povedať, lebo sa asi budeme stretávať často a nechcem, aby si sa cítila trápne. Takže, do skorého videnia, láska.' Posledné slovo okorenil očividným sarkazmom. Gildorion sa zvrtol a náhlil sa späť do hostinca.
'Prepáč,' zašepkala za ním Driena.
Gildorion sa zobudil vo svojej starej izbe v podkroví. Vôňa sušených bylín ho dočista vytriezvela. A zároveň mu pripomenula všetky roky svojho života strávené v tomto meste. Jeho prvé lásky, prvé skúsenosti vo všetkých odboroch. Pripomenula mu život, ku ktorému sa vracal. Keď z domova odišiel bolo to v návale zlosti. Teraz sa tu mienil vrátiť, a podraziť človeka, ktorý mu dôveroval. Čo je jeho po ľudských mestách, prečo by mal riskovať život, pre niečo čo mu je cudzie?
'Myslím, že ty nemôžeš odísť. Aj tak by som ťa nepustil' Gildorion vzhliadol na svojho otca. Uvedomil si, že myslel nahlas.
'Ale prečo?'
'Z toho, čo som počul, si zabil niekoho dosť dôležitého. Určite ti pôjdu po krku. Tu je to pre teba bezpečnejšie, a okrem toho, keďže ja odchádzam, mesto potrebuje generála našich vojsk, pre prípad útoku.'
Gildorion vedel, že otec to robí len preto, aby jeho syn nemal také výčitky svedomia. Obaja vedeli, že Léthe nikto doteraz nikto nenapadol a ani nenapadne, lebo to bolo zbytočné. Lesný elfovia boli skromní a neveľmi bohatí ale veľmi mocní bojovníci. Aj keby bol niekto schopný dobyť veľmi dobre strážené mesto na koloch, korisť by sa ani v najmenšom nevyrovnala spôsobeným stratám.
'Do Malabisu idem ja s Khaerom. Ten chudák exorcista len nechce, aby sa jeho domov rozpadol pod rukou nejakého neschopného panovníka. Vravel ti, že on pochádza z kráľovského mesta?'
'Nie, poznám ho len pár dní, a potom, ako som ho podrazil s ním veľa reči nebolo.'
'On chápe, prečo tam nejdeš s ním. Včera mi vravel, že sa na tebe nehnevá. Bol len trochu nahnevaný, ale prešlo to. Porozprávaj sa s ním pred našim odchodom a vyjasnite si to.'
'Aj tak spravím. A ešte niečo. Ten vycivený muž, vieš ten, čo som ho zabil.'
'Čo je s ním?'
'Vravel niečo o nejakej Aliancii. Čo je to?'
'Aliancii?!' Michael sa zdvihol zo stoličky, do ktorej sa pred chvíľou posadil.
'Áno, niečo také, že už ju majú na dosah ruky.'
'Len to nie! Poď rýchlo so mnou!' Starší elf pridal niekoľko šťavnatých nadávok v jeho jazyku.
Gildorion sa rozhliadal po Léthskej knižnici. Nebol tu už niekoľko rokov, naposledy, keď študoval základy mágie. Michael sa pred ním hnal do časti chránenej mocnými runami. Vytiahol zaprášenú knihu viazanú v hrubej koži. Chvíľu v nej listoval, a potom ju s tlmeným výkrikom ukázal synovi.
'Pozri, toto je ono.' Gildorion sa zahľadel na nákres skvostného amuletu. Bol zložený z viacerých farebne odlišných častí.
'Toto je znak súdržnosti všetkých dobrých rás Roendalu. Pozri tento je zelený list náš,' Michael ukázal na zelený list vybrúsený zo smaragdu. 'Toto je znak Vysokých elfov,' presunul prst na biele vtáčie krídlo. 'Táto červená sekera značí trpaslíkov a tento jantárový klas ludkov.'
'Toto sú, tipujem, gnómovia,' ukázal Gildorion na hnedasté banícke kladivko.
'Hej, Gil, a toto ľudia.' Mladému elfovi sa zafírová päsť zopätá vo výhražnom geste zdala úplne pasujúca na bojovú povahu ľudí.
'Tati, ale čo je toto?'
'To sa môžeme len nazdávať. Ale najskôr nejaká dávno mŕtva rasa.' Gildorion sa s úžasom pozeral na ebenový kančí kel.
'Ale čo je to vlastne zač?'
'Hm,' Michael si zamyslene prešiel po brade, 'Je to akýsi mystický ochranca. Svojou magickou silou bráni vlnám čiernej mágie prejavovať sa vo väčších množstvách. Ale to len dovtedy, kým sa dobré národy dokážu spojiť a ochrániť ho. Preto bývala každých sto rokov ustanovená rada, v ktorej je po jednom zástupcovi z každej rasy. Teraz však posledných päťsto rokov chýba siedmy ochranca, z tohto neznámeho národa,' znova ukázal na znak kančieho klu. 'Keby bolo sedem strážcov bdelých, nemôžu sa sily zla k Aliancii dostať. Bez siedmeho je však riziko, že sa jej môže zmocniť niekto, kto má s ňou zlé úmysly.'
'A potom? Čo ak by sa jej zmocnili?'
'Potom, podľa prorokov, nastane čas nenávisti, priatelia sa znenávidia a spojenci vytiahnú do vojny. Nikto nebude mať pokoj, a svet sa opäť zahalí do barbarského spôsobu žitia. Tu je to napísané, aha.'
'Ale čo sa dá urobiť aby sa tak nestalo?'
Michael si povzdychol: 'Skoro nič. Kráľa Levontara musíme prehovoriť, aby všetku vojenskú silu presunul k veži Siedmich, sídlu rady, ktorá je našťastie neďaleko. Ak už nebude neskoro. Lúčim sa Gil, modli sa za nás u Matky Prírody. Týmto ti predávam hodnosť armádneho veliteľa a náčelníka Lovcov, ak by som sa náhodou nevrátil.'
'Tati,' Gildorion zdvihol hlavu a pozrel sa na otca zaslzenými očami, 'viem že na mňa nie si hrdý, ale ja nemôžem ísť s vami. Ani nevieš, čo som prežíval každý deň, každú noc, keď som nebol tu. Nechcem to znova zažiť, prepáč.'
Michael sa na neho usmial: 'Veľmi dobre poznám ten pocit. Neboj sa ho nazvať pravým menom. Je to strach, ktorý drieme v srdci každého elfa. Nemusíš sa znepokojovať. Spolu s vekom sa stratí. Drž sa a nezabudni sa mi postarať o Athala, kým budem preč.'
Michael vyšiel ráznym krokom z knižnice a nechal tam mladého elfa svojim myšlienkam.
'Ako sa na tomto lieta?' Khaer si s hrôzou premeriaval Michaela, ako strojí jedného z hipogryfov. Elf mal na sebe oblečené poloťažké elfie ceremoniálne brnenie. Zelený kov so zlatými tepaniami spravil z normálne vyzerajúceho elfa princa. Michael doplnil svoj výzor čelenkou so smaragdom na čele.
'Ty poletíš za mnou, Tirni je mocný unesie nás oboch.'
'A tamtí?' spýtal sa exorcista ukazujúc na skupinku elfích lovcov osedlávajúcich svoje zvieratá. Medzi nimi bol aj Gildorion.
'Poletia s nami len po okraj lesa.'
'A Gildorion?'
'Zostáva. Nemôžeme odísť obaja. Teraz zastáva moje miesto ako generál a pravá ruka kráľovnej. Má povinnosti, ktoré ho pútajú k tomuto lesu.' Jeden z lovcov mu dal znamenie, že sú už pripravení.
'Tak poď, Khaer.' Michael už vyskočil na vtáka podobného orlovi, s farebným chocholom na hlave. 'Pevne sa niečoho drž, len nech to nieje môj zadok.' Zasmial sa na svojom vtipe.
'Neboj sa, určite som to nemal v úmysle.'
Krajina pod Khaerom sa stále viac a viac zmenšovala. Obrysy elfieho mesta sa strácali v hĺbke.
'Ako dlho asi poletíme?' Spýtal sa Michaela.
'Už nie dlho, do Malabisu to je asi štyristo míľ.'
'Čo?' preľakol sa exorcista.
'Neboj, na hipogryfovi to sú dve hodiny.'
Khaer radšej prestal myslieť na hĺbku pod sebou, a vzhliadol na mladých lovcov, ako sa navzájom predvádzali v lietaní. Aj ich zvieratám sa to očividne páčilo. So škrekotom sa pridávali k radostnému výskaniu svojich vodičov. Exorcista sa zhrozil, keď videl ako mladí elfovia lietajú. Držali sa nohami a rukami udržiavali rovnováhu. Lovci vystrájali na oblohe ako malé deti. Krúžili dookola a vo vzduchu vytvárali zložité obrazce. V piruetách nalietavali dolu, aby rovno pred korunami stromov svojho hipogryfa obrátili k nebu. Keď však more stromov pod nimi zmizlo, všetci sa obrátili a zo zamávaním sa vrátili domov. Khaer sa pozrel pod seba a hneď to oľutoval. Natiahol sa mu žalúdok a keby nebol pripútaný, spadol by.
'Nepozeraj sa dolu, ak sa nechceš zbaviť raňajok veľmi nepríjemným spôsobom.' Prízvukoval mu Michael. Ako sa krajina menila, exorcista sa odvážil pozrieť dolu znova. Už ho nenatiahlo, len zostal s otvorenými ústami v nemom úžase. Pod nimi sa rozprestierala najkrajšia a najpodrobnejšia mapa, akú kedy Khaer videl. Práve prelietali nad malou dedinkou so šťavnato zelenými políčkami, na ktorých sa lopotili roľníci. Ľudia chudobní duchom aj majetkom usilovne pracovali na svojom malom kúsku zeme, ako by to bol poklad. Khaer sa videl v ich roli, ako cez deň pracuje a po večeroch sedáva so svojou manželkou a deťmi pri krbe. Krajina sa za okamih zmenila a Khaer obdivoval majestátne hory s ľadovými čiapočkami na vrcholoch. V skale videl mohutnú železnú bránu, ktorá viedla do srdca nejakého menšieho trpasličieho mesta. Podľa toho, ako dlho letíme, zamyslel sa exorcista, to bude najskôr Trunguk. Osobne malú banícku kolóniu nikdy nenavštívil, ale podľa Michaelovho pohľadu zistil, že elf spomína na nejaký dávny zážitok. Čakal, že sa teraz otočí, a povie mu aký. Khaer sa nezmýlil.
'Všimol si si to trpaslíčie mesto?'
'Mhm.'
'Poznám odtiaľ niekoľko trpaslíkov. Bol som tam, keď ich mesto napadli orkovia. Bez strát pobili štvornásobnú presilu a zahnali ich na útek. Keď pálili mŕtvoly, prihodili tam trochu mokrého lístia a dym bol vidieť odtiaľ až po Zelený Hvozd. Orkovia to miesto odvtedy obchádzajú širokým oblúkom.' Elfov zrak sa stratil v diaľke.
'Ty a trpaslíci? Odkedy trpaslíci znášajú elfov v ich mestách?'
'Nenávisť elfov a trpaslíkov je jedna z blbostí, ktoré rozširujete vy ľudia. Snažíte sa vytvoriť mylnú predstavu, že všetci vychádzajú len s vami a ostatných nemôžu vystáť. Poviem ti, elf sa oveľa viac podobá trpaslíkovi, ako dajakému človeku. Bez urážky.'
'To je v poriadku.'
Pristáli na dohľad Malabisu a hipogryfov poslali odletieť späť domov. Kráľovské mesto Malabis sa ani po niekoľkých rokoch, čo tam Khaer bol naposledy, vôbec nezmenilo. Exorcista pochádzal z malej dedinky neďaleko od mesta, a každý deň mával pred očami jeho pyšnú krásu. Mesto pôsobilo bielym dojmom, a elf bol očividne nesvoj. Domy šľachty a bohatých mešťanov stáli skoro hneď pred bránou, aby tak zaclonili novo príchodziemu výhľad na okrajové periférie, kde žila v špine a vlastnom smrade spodina. Michaela, napriek okolitej čistote, udrel do nosa pach z mnohých ľudí vedľa seba a nedostatku záchodov. Keď stráže pred bránou uvideli Michaela, pustili ich ďalej bez otázok. Elf sa istým krokom vydal širokými ulicami ku kráľovskému palácu. Honosná stavba sa týčila vysoko nad nich. Všade viali vlajky Malabisu- modrá päsť v striebornom poli. Klasická ukážka ľudskej bojovnej povahy, prebleslo Michaelovi hlavou. Dvaja muži z palácovej gardy, oblečení v kráľovských farbách pred nimi skrížili halapartne. 'Stáť! Aké príčiny vás zaviedli do paláca najvznešenejšieho z kráľov, Dobyvateľa pobrežia, Levontara II.?' Odrecitoval jeden z nich naučenú frázu.
'Ideme priamo za kráľom, táto listina je od samotnej vládkyne Zeleného hvozdu!' Gardista ju od Michaela prijal a presvedčil sa o jej platnosti. Až teraz sa pozrel na návštevníkov. Keď zbadal elfa v skvostnom brnení, v pomykove sa hlboko uklonil.
'Je mi ľúto, ale najvznešenejší kráľ Levontar je na spoločenskej návšteve jeho bratranca Claivusa der Hugas, jeho príchod očakávame zajtra v poobedných hodinách.'
'Tak ma uveďte k niekomu, kto to tu má teraz na starosti. Rýchlo!'
'Vy si teda myslíte, že Aliancia je v nebezpečenstve?'
'Nemyslím, viem to.' Michael prebodol pohľadom Levontarovho dvorného mága Nubia. Vysoký vycivený muž mal v tvári znepokojenie. Chrbtom ruky si pomädlil oko.
'Verím vám, ale v tejto veci ja nemám právomoc. Armáda nieje na môj povel. A ten magor plukovník Klement nedá na moje slová. Budeme musieť počkať na kráľa.'
'Ale na to nieje čas! Sám som počul, čo tá sekta plánuje. Nemyslím si, že smrť toho ich vodcu, im zabráni v ich plánoch. Určite udrú čo najskôr budú môcť.' Primiešal sa do rozhovoru Khaer.
'Ach, pán Desarion, naozaj si myslíte, že normály, aj keď elfí šíp dokáže zabiť nekromanta? Dovoľte, aby som vám to vysvetlil,' Mág sa zahniezdil v kresle s plameňom v očiach, že sa našiel niekto, koho môže poučiť, 'Podľa toho, ako ste mi to opísali, predpokladám že to stvorenie, čo váš priateľ zastrelil bolo iba obyčajnou schránkou pre dušu niečoho silnejšieho. Krvavo červená róba, ktorú mal ten dotyčný na sebe, označuje kult Anameng, čiže Obnovených. Jeho členmi sa stávajú len tí, ktorý už prežili svoju fyzickú smrť, ale ich vôľa bola tak silná, že sa ich duša prevtelila do iného tela, väčšinou toho, ktoré sa nachádza pri ich smrti najbližšie ku mágovi. Takto si Anamengovia zabezpečujú nesmrteľnosť a stávajú sa čím ďalej tým nebezpečnejší a mocnejší.'
'A ako sa dá niekto taký zabiť nadobro?'
'Sú kúzla, ktoré nezabíjajú tak, že zničia telo, ale rozkladajú duchovnú podstatu zasiahnutého. Niečím takým by sa možno dal Anameng zabiť.'
'Možno,' povedal Khaer viac menej len pre seba.
'Je mi ľúto, páni, že vám viac nemôžem pomôcť. Vaše správy ma znepokojili, ale armádu má na starosti plukovník Klement, ktorý ma, ako všetkých čarodejníkov, nemá v láske. Je to typ človeka, ktorý nechápe, že všetci niesme nekromanti a je natoľko nevzdelaný, že nedokáže od nás prijať ani radu. Budeme musieť počkať, kým sa vráti kráľ. Len dúfam, že sa niekde nezdrží.'
Dvorný mág sa postavil s kresla a pokynul aby ostatní urobili tak isto.
'Už je neskoro, môžem vás odprevadiť do vašich komnát? Pripravíme vám tie najlepšie lôžka v paláci.'
'Prosím o prepáčenie, ale ja nemám v láske prepych. Znervózňuje ma to. Ak sa neurazíte, radšej by som dal prednosť obyčajnému hostincu.' Exorcista sa otočil na Michaela: 'A ty, Michael?'
'Som s tebou. Rád sa pred spaním niečoho napijem.'
Nubio len pokrčil ramenami. 'Ako si ráčite želať. Nasledujte ma, odprevadím vás ku bráne.'
U Chromej vrany panovalo prítmie. Traja pútnici do nej vošli a stretli sa s nervóznymi pohľadmi domácich. 'Radšej by sme si mali niečo objednať a nerobiť tu žiadne rozpory. A ak niekto urazí tvoju elfskú hrdosť, buď taký láskavý a prehltni to. Nerád by som skončil dobitý v nočnom chlade na ulici.' Pošepol Khaer spoločníkovi.
'Neboj, čo si už niekedy videl nejakého arogantného elfa?' s jemným nádychom irónie poznamenal Michael. Potom s úsmevom vytiahol zo svojho vaku nádhernú lutnu v tvare listu, zdobeného striebornými žilkami. Elf kývol na hostinského a prehodil ku Khaerovi: 'Ak ma na chvíľu ospravedlníš...'
Michael zaujal miesto v strede výčapu a všetci opilci podvedome stíchli. Po prvej pesničke o vznešenosti a kráse elfieho rodu si vyslúžil našťastie len káravé pohľady. Potom však zachránil situáciu a začal na nástroji drnkať veselú melódiu. Khaer sa len pousmial, ako dokáže toľko pijanov spievať tú istú pesničku a pritom každý inak falošne. Oprel sa o pult a poručil tri pivá. Elf si určite objedná niečo špeciálne. Prihol si z korbeľa a započúval sa do pesničky o orkskom bojovníkovi, ktorý sa zamiloval do gnómky. Pesnička upozorňovala na telesné rozdiely, s ktorými mali problémy pri intímnom styku. Exorcista by v živote nepovedal, že elf niečo takéto dokáže vypustiť z úst. Celá krčma vypukla smiechom, keď Michael začal do podrobností opisovať ich spoločné dieťa. Po chvíli a niekoľkých akordoch elf dohral, a masírujúc si boľavé prsty si prisadol k exorcistovi. Ten už do seba obracal svoje tretie pivo. Hostinský sa usmial a podal smerom k nim ruku: 'Vďaka vám, páni. Zato máte jednu rundu zadarmo. Čohokoľvek.'
'Ja pijem zásadne elfské nápoje, takže, ak sa nenahneváte, stačil by mi pohár.' Krčmár sa nachvíľu zamračil ale hneď potom vykúzlil strojený úsmev:
'Ako si pán ráčia želať.' Otočil sa a podal mu prázdny pohár. Kým si Khaer objednal ďalšie tri pivá, Michael si do pohára nalial svojej zlatastej tekutiny a pozdvihol pohár smerom k niekoľkým ožranom, ktorí na neho vyvaľovali oči. Po tomto geste sa rozosmiali a obrátili zrak späť do svojich pív. Z horných izieb bolo počuť nejakú hádku. Nikto tomu nevenoval pozornosť, len elf natiahol uši. Michael počul buchnutie dverí a ťažké kroky na drevenej dlážke. Odhadoval, že práve teraz by sa postava mala objaviť na vrchu schodov. A mal pravdu. Na schodoch stála trpaslíčka v kňazskej róbe prehodenej cez krúžkovú košeľu. Bola hrubých ale celkom pohľadných rysov, tmavoplavé vlasy spletene do dvoch zapletených vrkočov. Za pásom mala cep s ostnatou hlavicou. Pristúpila k elfovi a pozrela sa hore. Michaelovi siahala skoro po prsia.
'Hmf! Konečne nejaké iné tváre než tie prasatá ľudia!' Mala trocha zastretý, hlboký hlas.
'Objednám vám pitie, spanilá pani?' Vložil sa Khaer.
'Nie, dík, už som túto noc chlastala dosť.' Bez okolkov si prisunula barovú stoličku a prisadla si.
'Prepáčte, že sa pýtam, ale mali ste nejaké problémy? Nedokázal som prepočuť nejakú hádku.'
'Ále, to len nejaké úchylne prasa. Leží tam s rozbitou lebkou a polámaným ramenom.' Michaela striaslo. Tejto žene určite nebude robiť nemravné návrhy. Ani zo žartu.
'A smel by som vedieť vaše meno?'
'Som Serena. A ty?'
'Volám sa Michael a toto je Khaer.'
'Veľmi ma teší,' Khaer iba pokývol hlavou, ale Michael pobozkal Serene ruku..
'Paprče preč! Som služobníčka Artumuna, boha Kameňa a skladala som sľub telesného pokánia! Žiaden chlap sa ma ani nedotkne!'
'Len som,' elfa prerušilo rozrazenie dverí. Dnu vbehol človek, vzrušene vykrikujúc: 'Všetci sa poďte pozrieť! Niečo sa tam deje!' Skoro celá krčma sa zdvihla a vyhrnula sa von z dverí. Všetci na seba pohliadli a vyšli za nimi. Neďaleko od krčmy stál na bedni človek v trochu ušpinených šatách, aké nosievajú neveľmi bohatí kupci. Okolo neho sa hromadil dav, a z každej strany sa trúsili noví poslucháči. Každý si niečo šepkal so svojim susedom, zhluk zvukov vyvolal všeobecný hurhaj. Muž stojaci na debni rázne gestikuloval rukami a vykrikoval: 'Kto ho tu chcel? Sám sa zvolil za kráľa, neviem prečo ho vôbec niekto počúva!' Exorcistovi trocha trvalo, kým si uvedomil, kto je ten človek. Musel to byť jeden z tých spojencov, o ktorom hovoril Rupert Murtan. Jeho úlohou bolo pobúriť občanov aby zvrhli kráľa Levontara. 'Dolu sním! Dolu s Levontarom! Vládu ľudu, ktorý si to zaslúži! Dolu s ním! Dolu s ním!' Rozvášnený dav sa rozšumel a niektorý sa začali oduševnene pridávať ku skandovaniu. Z postrannej uličky sa vynorila rota mestskej stráže a začala si kliesniť cestu davom k buričovi. Ten, keď ich zbadal zoskočil zo svojej bedne. Dav sa začal, poháňaný halapartňami stráže, pomaly rozpadávať a ľudia sa trúsili domov. Khaer sa otočil k ostatným: 'Ak to takto pôjde ďalej, tí bastardi v pätách s rozhnevanými chudákmi zvrhnú Levontara.'
'To hej, len musíme zabrániť, aby sa nedostali k Aliancii. Zajtra zájdeme za kráľom, a uvidíme, čo on nato povie. Teraz radím opäť zakotviť v krčme. Čo vy na to?'
'Ja som za!' Khaer sa nedal dvakrát prehovárať.
Khaer Desarion celú noc nemohol spať. Hlučne sa prehadzoval už dobrých pár hodín. Khaer sa posadil a pretrel si oči. Akoby vonku niečo začul. Strhol sa a ruka mu inštinktívne siahla po meči. Naozaj sa vonku niečo dialo. Hlasy mnohých ľudí niečo pokrikovali. Bolo počuť dupotanie nôh na dláždených uliciach. Spomedzi hlasov spoznal včerajšieho buriča, ktorý ziapal na plné hrdlo 'Dolu s Levontarom.' Dvere sa rozleteli a do izby vtrhol Michael.
'Buriči už rozpútali povstanie?' Vyčítal Khaerovi otázku z očí.
'Sme v riti! Ako sa teraz dostaneme ku kráľovi?'
Na otvorené dvere zabúchala trpaslíčkina päsť: 'Chlapci, tento týpek vás chcel súrne vidieť. Vyzerá ako nejaký páprda, tak som ho,'
'To je v poriadku Serena. Poznáme toho muža. Čo vás sem privádza, Nubio?'
'Musel som s vami neodkladne hovoriť. Asi ste si všimli, že vonku vypukla vzbura. Ale je to ešte horšie. Pred chvíľou niekto zavraždil kráľa, pred dverami paláca. Chudák, vrátil sa konečne domov, a vlastný ľud ho privítal dýkou do srdca.' Ozvala sa tmavá postava za Serenou hlasom dvorného mága kráľa Levontara. Čarodejník bol zadýchaný a opieral sa a vychádzkovú palicu.
'Je to také zlé?'
'Viac než len zlé, pán Desarion. Keď ľud zistí, že kráľ je mŕtvy, začne rabovať. Bude musieť zasiahnuť armáda, a to sa neobíde bez strát na životoch. Zatiaľ sa hocikto bude môcť zmocniť Aliancie a sme, ako by ste povedal, v hajzli.' Všetky pohľady sa rozpačito pozreli na Nubia.
'Páni, s dáma,' otočil sa s úklonov k Serene, 'Malabis a celé Uthanské kráľovstvo teraz potrebuje vašu pomoc. A samozrejme, za vašu snahu budete aj patrične ohodnotení.' Trpaslíčka sa usmiala a Khaer podal mágovi ruku. Ten si očividne vydýchol a s úľavou mu ňou potriasol. Nubio zo záhybov róby vytiahol pokrkvaný pergamen s kráľovskou pečaťou. 'Túto listinu odovzdajte kapitánovi Duncanovi Craigovi. Je to starý pirát a pašerák, ale vieme niečo, čo by nechcel, aby sa zverejnilo, takže vám určite rád a s ochotou pomôže. Jeho loď bude o tomto čase určite ešte kotviť v prístave. Ešte raz vďaka za ochotu.'
Odkedy odišli Michael s Khaerom, v Léthe už mesiac vyšiel druhý raz. Gildorion sa vrátil z Opitého jeleňa do svojej chatky. Vnútri ho ovanula klasická vôňa sušených byliniek. Vôňa domova. Athal spal na posteli svojho pána, skrútený do klbka ako šteňa. Keď začul, ako sa otvorili dvere, zdvihol hlavu a uprel svoje psie oči na elfa. Ten si k nemu prisadol a začal sa s ním maznať.
'Chlapče, môj, už mi to aj ty vyčítaš. Prečo len som taký zbabelec.'
Odpoveďou mu bolo zakňučanie. Elf pokračoval vo svojom monológu, pričom škrabal vlka za ušami: 'Je to moja vina, že ti pán odišiel. Keby som sa zachoval ako ozajstný elf, sedel by tu s tebou on.' Athal sa posadil a začal dychčať Gildorionovi do tváre. Mladý elf sa trochu odtiahol Predsa len, Athal sa stravoval na surovom mäse a kde tu nejakej sladkosti. 'Sa netvár, ako by si mi nerozumel. Ty dobre vieš, čo hovorím.' Objal vlka okolo krku a ten mu na oplátku oblizol ucho. Gildorion sa postavil a zamieril po úzkom schodisku do svojej izby.
'Dobrú, Athal,' hlesol predtým ako slastne zaspal pod kožušinovými prikrývkami.
vPlavba sa už vliekla skoro celý deň, a Ostrov hmiel, na ktorý mali namierené, sa ešte neukazoval. Serena sedela opretá o sťažeň na Štrbavej šľapke. Z podpalubia vyšli kroky. Pristúpili k nej a silueta zaclonila slnko. Trpaslíčka zdvihla hlavu a usmiala sa: 'Sadni si, Michael.' Elf opätoval úsmev a oprel sa vedľa Sereny.
'Chcel si odomňa niečo?' trpaslíčka sa pohrávala s jedným zo svojich zapletaných vrkočov.
'Chcel som vedieť,' elf si narýchlo zahryzol do jazyka.
'No? Neondi sa, čo si chcel vedieť?'
'Prečo si vlastne šla s nami? Nepoznáš nás ani dva dni a už sa s nami hrnieš na kraj sveta.'
Serena sa zamračila: 'Asi si to nemyslel tak, ako to vyznelo, ale každopádne to vyznelo blbo. Ak sa ma snažíš odkopnúť a poslať do prdele, tak si poslúž! Bola moja dobrá vôľa, že som sa k vám pridala a ten mág predsa dal ponuku ja mne. Ale ak som na obtiaž, tak sa môžem kľudne rozlúčiť.'
'Nie, Serena počkaj. To som nemal v úmysle naznačiť, ja len...' Trpaslíčka si ho premerala spýtavým pohľadom. Potom ju začalo zaujímať, či je paluba umytá a sklopila zrak.
'Prepáč, niekedy sa to so mnou nedá. Zabudnime na to, dobre? Idem, lebo chcem a bodka. Nič viac. Prepáč, ale už musím ísť.' Trochu viac náhlivo, ako bolo treba zišla do podpalubia. Michael len pokrčil ramenami. Postavil sa uvidel, ako pri zábradlí Khaer debatuje s kapitánom a jeho prvým dôstojníkom. Michael pristúpil k trom rozprávajúcim sa mužom. Kapitán bol muž, asi okolo päťdesiatky, so šedivými vlasmi stiahnutými do chvosta a mnohými náušnicami. Nechával si tenké fúzy a koziu briadku, o ktorú sa dôsledne staral. Vedľa neho kráčal jeho prvý dôstojník Nerion, ktorý akoby na loď vôbec nepatril. Oblečený v tmavom honosnom oblečení, s vlasmi ako havranie perie a bledou tvárou. Pôsobil dojmom chudobnejšieho šľachtica zo severu. Duncan práve niečo dohovoril, odpľuvol si na palubu a utrel si ústa. Elf sa otočil, nenávidel tento ľudský zvyk a obracal sa mu pri ňom žalúdok.
'Smiem sa pridať k vášmu rozhovoru, páni?'
Khaer sa usmial: 'Čoby nie, práve sme sa tuto s kapitánom rozprávali, ako ďaleko je ešte do cieľa.'
'Tak to by som aj ja rád vedel.'
'Ale, ale, čo sa vašej ctenej spoločnosti nepáči naša vskutku cnostná loď?' vložil sa do rozhovoru prvý dôstojník a široko sa usmial. Elfovi niečo na tom úsmeve nehralo, ale nevedel prísť na to čo.
'Ale to nie Nerion, ibaže máme dosť naliehavé poslanie a neradi by sme sa zdržali.' exorcista očividne nezachytil Nerionov sarkastický podtón.
'To sa ti nemôže stať, chlapče! Zajtra ráno sme tam, ako že sa volám Duncan Craig!'
'Vďaka kapitán, sme vďačný za vašu pomoc.'
'To skôr ďakuj tomu potkanovi Nubiovi. Vždy keď jeho ctená výsosť Levontarkaždýmivleztedozadku luskne prstami, musím sa hnať cez celý oceán ako blázon. Raz sme dokonca museli plávať až do San- Sundabaru, pretože kráľ mal chuť na južné korenie.' Duncan sa očividne vyžíval vo svojich zážitkoch, a keď prišla na ne reč, spustil celú plejádu možných aj nemožných historiek z morskej hladiny. Prestal, až keď sa na obzore vynoril ostrov. Celý bol zahalený do hmly podľa ktorej dostal aj meno. Medzi námorníkmi mal veľmi zlú povesť, lebo skaliská okolo neho mohli pripraviť nepríjemné prekvapenie každému, kto sa nevyznal v ich spletitých zákutiach. Ostrov hmiel sa týčil ako nedostupná stena a Michael vedel, že tam niekde za nepreniknuteľnou mliečnou stenou sa týči Veža siedmych, ktorá ukrýva vo svojich útrobách riziko väčšie, než na aké sa odvážil pomyslieť.
Štrbavá šľapka sa pomaly približovala k ostrovu. Khaer, opretý o zábradlie netrpezlivo čakal. Vlny narážali na provu lode a vytvárali morský koncert. Exorcista sa započúval do toho zvuku, a z premýšľania ho vyrušilo až volanie. Obzrel sa za zvukom. Kapitán Craig stál pri malej loďke spolu s ostatnými a mával na neho. Khaer sa pomalým krokom vydal k loďke a spolu s Michaelom, Serenou, Duncanom a niekoľkými námorníkmi do neho nastúpili. Nerion ich spustil do vody. Loďka skoro nehlučne dosadla a námorníci sa chopili vesiel.
'Mám z toho veľmi divný pocit.' Michael vyzeral veľmi ustarane. Ostatní mlčali, ale v očiach im bolo vidieť, že súhlasia. Khaer vyslal tichú modlitbu ku všetkým bohom, ktorých poznal aj nepoznal. Nedúfal však, že mu to bude niečo platné.
'Chýba ti, však?' Athal položil Gildorionovi hlavu na kolená. 'Mne tiež.' Povzdychol si mladý elf. Tri týždne nemali elfovia v Léthe o Michaelovi žiadne správy. Gildorion si neustále pokladal otázku, čo sa s nimi stalo. Neraz sám sebe nadával, že je taký zbabelý. Keby bol vtedy išiel, možno by čelil smrti, možno by aj zomrel, ale stále by to bolo lepšie, ako sedieť a čakať v nevedomosti. Posledné dva týždne mal strašidelné predstavy. Nemohol sa zbaviť dojmu, že sa stalo niečo veľmi zlé. Athal spokojne zavrčal na jeho kolenách.
'Myslím, že sa už nevráti.' Po toľkom čase to povedal nahlas. Stále mal obavy, ale nechcel ich dať najavo. Teraz to zo seba dostal a nebolo mu o nič lepšie. Athal zdvihol hlavu a zadíval sa elfovi do očí. Gildoriona zamrazilo. Vo vlkových očiach videl pravdu, vedel že jeho otec už nežije. Mysľou mu prebehol obraz, ako Michael vstupuje do náruče Matky Prírody. Všade okolo neho je žiarivé zelené svetlo, a niekde za ním sa dá tušiť nádherná tvár Matky. Michaela začalo svetlo obstupovať. Naposledy sa ešte otočil a usmial sa na syna. Váhavo urobil krok dopredu a nadpozemská žiara ho pohltila. Elfom prebehol záchvev a znova sa pozeral len do smutných vlkových očí. Gildorion sa roztriasol a neubránil slzám. Athal sa na neho uprene díval, akoby chápal, čo sa v ňom odohráva. Jeho vlastný otec je mŕtvy kvôli jeho zbabelosti. Zabili ho len preto, že jeho vlastný syn nechcel mať nič spoločné s niečím čo sa ho netýkalo. Gildorion sa nikdy nehrnul do boja, čo bola jedna s vlastností, ktorými sa od otca úplne odlišoval. Michael boj odvážny a boju sa nevyhýbal. Aspoň tak ho vždy poznal jeho syn. Nikto ho v podstate úplne nepoznal. Iba paladin Laguna a jeho mŕtva manželka Naena. Gildorion si vždy tak trochu dával za vinu aj jej smrť. Naena zomrela pri pôrode, vykrvácala Michaelovi v náručí. Len tak- tak sa liečiteľom podarilo zachrániť jej syna. Teraz mal Gildorion na rukách aj krv svojho otca. Athal ho stále uprene pozoroval.
'Ja viem.' Pohladil ho po hlave. 'Keď je môj otec mŕtvy, už tu asi nezostaneš. Choď,' Athal elfovi jemne drgol nosom do brady a oblizol mu tvár. Vlk sa otočil a rozbehol sa z plošiny, na ktorej sedeli. Gildorion si ani nestihol všimnúť, ako sa zotmelo. Hviezdy už viseli na nebi ako malé lampáše. Gildorion sa nahnevane postavil a tvár mu zalial svit mesiaca.
'Viem čo mám robiť. Nesklamem ťa otec. Pobozkaj za mňa mamu.' Z lesa sa ozvalo ťahavé zavitie, plné smútku. Gildorionovi sa z hrdla vydrala odpoveď ešte kvílivejšia a zúfalejšia.
Gildorion prehodil sedlo cez svojho koňa. Rian bol štíhly, svalnatý elfí žrebec. Zafŕkal a hrabol do zeme kopytom, keď zacítil, že sa k nim niekto blíži. Elf sa obzrel a uvidel postavu zostupujúcu po schodoch ku stajniam, ktoré boli jednou z mála budov ktorá sa nerozkladala v korunách stromov. Gildorion v jej zamyslenej tvári spoznal Drienu. Je ešte krajšia, ako keď sme spolu chodili, pomyslel si. Otočil sa späť ku Rianovi a pripínajúc luk ku sedlovým vakom, robil sa, že ju nezbadal.
'Hiale,' označila ho elfím slovom pre osobu, ktorá pre niekoho znamená veľmi veľa. Jej jediné slovo elfovi prebehlo ako mráz po celom tele.
'Driena,' Gildorion to slovo skoro zašepkal a poslednú slabiku úplne prehltol.
'Gil, chcela som sa ti,' zaváhala, akoby hľadala správne slová. 'Ospravedlniť.' Gildoriona zmena zaskočila.
'Niet sa za čo ospravedlňovať. Proste sme niečo prežili, ale skončilo to.'
'Ale je. Ublížila som ti, a aj sebe. Vieš, bola som pri tom, keď si skladal svoju Krvnú prísahu. Zas odídeš a medzi nami by to stále zostalo nevyjasnené.'
Gildorion sa prstami dotkol pomaľovania, ktoré zdobilo časť tváre okolo jeho pravého oka a polovicu čela. Pri Krvnej prísahe, starovekom rituáli elfov, v ktorej prisahal pomstu vrahom jeho otca do tej farby pridal aj niekoľko kvapiek svojej krvi. Teraz sa chystal vyjasniť Michaelovu smrť a potrestať jej vinníkov. Tak ako Driena vedel, že sa zas tak skoro nevráti.
'Vďaka.' Elf sa vyšvihol na Riana a kolenami ho chcel popohnať k cvalu.
'Počkaj,' Driena položila svoju dlaň na Gildorionovu, 'Naozaj prepáč.' Elf sa pousmial a stisol jej dlaň. Driena mu úsmev opätovala:
'Tak, priatelia?'
'Priatelia.' Gildorion sa sklonil k elfkinej ruke a jemne ju pobozkal.
'Opatruj sa a pozdrav odomňa tvojho otca. Všetko bolo tak narýchlo a ja som sa u neho na akadémii nestihol zastaviť.'
'Odkážem mu, hiale. Nech ťa Matka Príroda ochraňuje.'
Gildorion zacmukal na Riana a ten energicky poskočil do cvalu. Gildorion sa nemusel obzerať aby vedel, že Driena zostala stáť a pozerá sa ako odchádza. Ani sa však otočiť nechcel, by to nevyzeralo, že ona len príde a všetko bude ako by sa nechumelilo. Napokon sa predsa však obzrel, ale bolo neskoro. Videl len závan vzduchu, ktorý rozvírila jej sukňa. S povzdychnutím popohnal koňa do rýchlejšieho cvalu. Všade okolo neho sa s ním lúčili zelení listnatí aj ihličnatí obri.
'Zbohom Zelený hvozd. Počkaj na mňa, kým sa vrátim.'
Rian rozjarene poskočil. Gildorion posunkom objal všetko okolo neho a mysľou poslal pozdrav otcovi.
Pokračovanie čo najskôr...
Partneri
