Do života rieky aj riečky sa vlievajú.
Množstvo riek – ľudí osudov.
A spolu tečú, tešia sa a plačú, spolu spievajú.
Možno zámerne, možno náhodou.
Vôkol rieky bútľavé vŕby smútia.
Tak ako v živote očistia dušu temnú.
Pod nimi smutné vody sa krútia.
A vŕby šumia očistnú pieseň jemnú...
Však predsa jeden rozdiel sa tu černie.
Rieka nezastaví len tak náhle mocný tok.
Plynie si večne, dravo, jednosmerne,
jej ľudský život je jak jeden rok...