Keď kvapky padajú ako slzy
Ja zmierená s osudom ticho ležím
V tme mestských svetiel, kde vidím sochy
Viem úplne iste, že lepšie je nežiť
Obloha čierna a hviezdy nočné
Dotknúť sa neba a dýchať len vzduch
Očami brázdiť páry polnočné
Na chvíľu sadnúť si, kde býval môj duch
Keď mŕtvym dávam zbohom a zvony sa rozzvučia
Moja duša je s nimi, obchádza záružlia
Môžem stáť na plti, môžem smiať sa v tichu
Nikto ma nepočuje, stratila som pýchu
Svojho života a svojho bytia, ja vzdať sa nechcem
Ničoho na svete, avšak žiť už viac nesmiem
Moje dni skrátili svoj krok
Môj posledný výdych príde o rok
Teraz však kráčam námestím
A smutnou fontánou nerestí
Kde svetlá spievajú hlasom tých snov
Ktoré prežili ráno, keď udrel zvon
Som stále tu, chladná a nečinná
Hľadím na oblohu, len ona je bezchybná
Zatvorené viečka a na nich dážď
Nebudem plakať, veď kto verí v nás?
Je to už zbytočné, sme tu navždy
Uväznení v šere, v tieni hradby
Sme tiene životov pominutých dávno
Sme šialení samotou, niečo sa stalo
Ďalej to nejde, neveria v nás
My sme len bytosti, ktoré zdržal čas
Stojíme v hodinách na hradnej veži
Trúchlime vo výškach, kde náš čas beží
Kvapky sa zdajú byť dušami nemých
Dnes nikto neverí, že čas sa zmení
Nehovor k nám, nie sme pre ľudí
Ak si nás videl, rýchlo zabudni
Poslovia smrti, vrahovia rán
A čas sa zahryzne do starých rán
Očisti dušu a telo, zleť dole z brán
Nebeských, vo výšinách náruč otváram
Včerajšok nechaj tam, minulosť nevrátiš
Hľaď si len dnešok, pre tamto netrúchli
Čas nevráti žiadny z tých smrteľných
Môžeme ho vrátiť my, my sme tí bezchybní
Ako čas na veži, ako čas právd
Čas je tak nevinný, má však svoj spád
Keď vrany sa zletia, prinesú smrť
My vykúpení sme a zvoláme „Leť!“

P	U	S	Š	P	S	N
1	2	3	4	5	6	7
8	9	10	11	12	13	14
15	16	17	18	19	20	21
22	23	24	25	26	27	28
29	30