Ty
ktoré mi mysľou prebehnú.
Nájdem ťa všade, kde nikdy si nebol,
pre teba mám dušu nevernú.
Pre teba zrádzam vlastné srdce,
rozumu dávno som zlepila ústa,
len strach ten kričí zúfalo,
že nevieš aká som bez teba pustá.
Dávno si zabudol cítiť a snívať,
krížiky z tvojich pliec túžby ti zabili
a predsa v očiach, za šedým závesom,
vídavam záblesky túžob vášnivých.
Iba stôl z mĺkveho dreva nás delí,
no predsa je to tridsať rokov
a nech si bol kedy aký smelý,
bojíš sa vymaniť z tesných okov.
Keby si roztrhol hrdzavé reťaze
a vystrel ku mne svoje ruky,
ten dotyk spálil by naše telá,
obaja chceme však prežiť tie muky.
Každý tvoj pohľad trhá mi vnútro
a tvoje prsty zviera chladný kŕč.
Ak nechceš povedať čo ozaj cítiš,
tak mi nič nehovor, radšej mlč…
Možno sa bojíš, že tvoje vrásky
nebudú svedčať mojej mladosti,
dobre však poznáš, že pravé lásky
rodia sa v trpkej bolesti.
Tušíš aj to, že moje dlane
tie vrásky by ti zhladili.
Nevieš však, že striebrá z tvojich spánkov
smutnú mi dušu zvábili.
Ty nosíš brázdy na svojom čele,
všetci ich vidia, súdia z nich…
nevidieť však spleť tých v mojej duši
prázdnotou potichu vrývaných.
Aj príliš ďaleko, aj príliš blízko
cítime…… jeden druhého,
pred zrakmi ostatných a predsa skrytí
blúdime v žalmoch plameňov.
Dovoľ mi, z duše ti sfúknem prach
jediným bozkom plamenným!
Ja viem, tým možno ti ublížim,
mne však to bude smrteľným
- a predsa, nemám strach…
Partneri
