A ako pustovníci belavej diaľavy
náhlia sa do objatia
svojho zrodu miesta,
kde ako opar sa vrátia zase do výšok...

Mrholí...
Smútok prší v dušiach osamelých
len výčitky sú spoločníkom ticha
a rozjímania nad biednym telom...

 Monológy melanchólie...
Clivé klepotanie chladivej vody...
Ostala len trpkosť bezhraničnej prázdnoty,
čo zo vzlykov horkých vyviera
a horský prúd ohňom rozbesnený
jazví srdce ranené
sťa všetky živly sveta!
Kým v kameň nezamdlie, nešalie, nezhynie...
Spomienky minulosti bolia...

Vo víre spomienok daždivých,
tancujú dve biele telá,
zabudli - nevedia, necítia
jak pominuteľná bola dávna neha...