V tom sne sa udiali zvláštne veci
Ktoré nedokážem pochopiť
A počas niektorých tichých nocí
Rozmýšľam, čo s tým môžem urobiť

Bol to sen s ľuďmi, ktorých poznám
Sníval sa však veľmi pomaly
Dej sa spočiatku nezamotával
No neskôr sa zvláštne veci udiali

Na konci sna sme boli v dome
V kuchyni mojej starej mamy
Jedli sme a na seba zazerali
Nakoniec sme všetko poumývali

Nič zvláštne, však?
Ja vravím, nie
Bol to len sen
A skutočnosť nie

Ale bol tam ten muž a žena v šatách
Bola tam s nimi aj láska zlatá?
Asi som žiarlila na to, čo majú
A či to bol len pocit žiaľu?

Na začiatku nič, len hra pekných slov
Bola som s ním, bola som s ňou
Na tvári úsmev a sem-tam vráska
To, čo som hrala, bola ich láska

Ja nechcem, nemôžem, stačí, už nehrám!
Ja nie som láska, ktorá ich spája!
Už dosť tých slov a nežných úsmevov
Chcem vypadnúť, ja musím von!

Kričím a kričím, nechcem byť sama
Pomaly zviažu ma, zapália sviecu
Nechcem sa uchýliť k násiliu vraha
Nemôžem žiť v myšlienke hriechu

Zvláštne je, že odišli každý iným smerom
On si dal dole plášť, ostal stáť pred dverami
Ona si išla preč, tam kdesi za vetrom
Moju lásku mala som pred očami

Nešla som za ním von
Mám predsa istú súdnosť
To nesmie vedieť ona ani on
Že som len ich hlúposť