Počujem v hlave, „Pravá! Ľavá!“
Bojím sa, že z muža budem mať vraha.
Vráť mi ho, mesiačik,
ja ho chcem tu!
Dám ti svoju moc, prijmi ju odo mňa,
vložím ju dnu.
Do tvojich bledých dlaní.

Zatiahnem záves.
A čas sa zmení.

Muž:
Voda sa valí, rieka tečie.
Čas plynie, zem horí.
„Či som už v pekle?“
Horúci piesok, špina a prach.
Na noc sa treba ukladať.

V snoch blúdim po zámku.
Vidím ju.
V tieňoch závesov,
vlniacich sa vo vánku.

„Stoj,“ šepkám.
Však ona mizne mi pomedzi prsty.
Počujem smiech.
Vidím jej pery.
Držím biele pierko v horúcej hrsti.

Peklo sa vracia, nastal deň.
Ja musím bojovať, to už viem.
Bojovať za čo?
Má to zmysel?
Pozriem sa na obzor, kde biely kotúč visel.

Mesiac je preč, slnko už páli.
Vstávam.
Cítiac prázdnotu, cítiac sa nahý
viem, že dlaň zviera to, čo mi patrí.
Biele pierko.
A páľava sála z poslednej vatry.

Rozprávač:
Smrť kráčala blízko, cítili jej dych.
Bola im v pätách.
Zasiahla náhle, začuli krik.
Zraneniam podľahli, umreli mladí.
Pierko už zhorelo.
Smrť kosu jemne hladí.

„Vrátil sa, vrátil? Kdeže je?“
Vidiac len telo, zaplače.
Každá z nich plače,
stratila syna, muža.
Šialenstvo, zármutok, bolesť.
To život ich skúša.

Žena:
Zmysel sa stratil, keď odišiel navždy.
Srdce mi puká.
A či by ma našli?
Mŕtvu. Obesenú.
Nie, nikdy!
Mňa nedostaneš ako za odmenu.

Smrť.
Mesiac.
Klamstvá a lži.
To je, čo vieš! No ja chcem žiť!
Naveky, s mocou, ktorú chcem späť.
Mesiac ma oklamal.
Vráť mi ho hneď!

Rozprávač:
Vzplanuli oči bláznivej ženy,
ktorá verila, že čas sa zmení.
Že rany sa zahoja, že všetko sa vráti.
Našla si život v pekelnom objatí.

Náruč ohnivej vášne prijala za svoju.
Prekliala vojnu, prekliala ľudí.
Na čiernom koni letela k zemi.
Blýska sa, hrmí,
žena sa smeje.
Jej oheň žiaden vietor neodveje.

Nenávisť, zloba,
to bolo dnu.
V hlbinách srdca, ktoré zhorelo na popol.
V srdci, ktoré zožieral žiaľ a bôľ.

Žena:
Čo zničiť sa dá, to zničím.
Do pekla pôjdete so mnou všetci!
Krvavý kúpeľ prichystám,
pekelné plamene rozdúcham.

Posledný súd.
To som ja!
Súdiť vás môže len boh?
Ha-ha-ha!

Peklo vás zavolá,
jeho lačné prsty vás chytia.
Skrz mňa skončíte v temnote bytia.

Muž:
Rany sa hoja, bolesť odchádza.
Čo stalo sa, to stalo sa.
Prízrak či nočná mora?
Vidím plameň
a v ňom ona.
Ona! Žena moja!

Besnie, vzduch víri sa okolo.
Čo stalo sa, to stalo sa.
Viac jej už nebolo,
odišla tam, kde niečo končí.
Odišla.
Na čiernom koni jazdí po nebi,
V červenom područí.

Žena:
Bohovia, bohyne.
Oni si volili
posledný súd, keď do ohňa hodili.
Hodili biele pierko do náruče ohňa.
Hodili.
Tak pozrite na mňa!

Posledná kvapka krvi.
Tú ja prelejem.
Dosť bolo zloby, nenávisti, pomsty.
Radšej zabudnem.
Zabudnem, keď posledný súd dokonám.
Zabudnem.
Keď pekelná brána otvorí sa dokorán.