Slnko práve zapadá,
ja už vidím ráno
a pomaly prebdievam
ukradnutý spánok...

Svoje krídla rozprestriem
a v pokoji spočiniem,
pokým moje kvety rastú viem,
že nezhyniem...

Prázdno v mojej duši
ráno navždy zničím,
chýba mi len čas,
ktorý nie je ničím...

Ráno, keď ma prebudia
jemné pery svetla,
zistím krásnu pravdu,
že budúcnosť ma stretla...

Všetok smútok pominie
a bolesť bude hrou,
svoje krídla rozprestriem
a poletím za ňou...