Zrkadlo nekonečnej hlúposti,
za ktorým sa skrýva mnoho skutkov,
nevypovedaných ústami bez hlasu,
dívajúcich sa do útrob zeme.

Reflexia odpočinku vekov,
sediac na strmom kopci ľahostajnosti,
kde osamelé vrany lietajú nerady,
tam týči sa iskrička úprimnosti.

Večného snívania o ničom
v galaxii vášnivých prebudení,
kde hlas súdneho dňa už neznie,
tam hľadám pre ňu vykúpenie.

Načo lepiť rozbité?
Keď všetko aj tak nemá smer,
odpustením všetkých lások,
sa darmo snažíš rozsvietiť
slobodu...