Toľkokrát zranená, zradená ľuďmi,
ja zakaždým vstala som a hrdo šla vdiaľ,
no ťarchou sklamaní vlastného kríža
nevládzem odpustiť svetu, ktorý mi moje sny vzal.

Nechcem byť záchranca, ktorý ho spasí...
Som sebec? Veď ani on sa na moje pocity nepýtal.
Ukradol mi deň, túžby, priviedol k zúfalstvu
a budúcnosť bezcitne v prachu a špine pochoval.

Na prahu temnej hlbočiny ležím.
Ľadový vietor odnáša môj plač do diaľav.
Len pre tých, ktorí mi môj život vzali,
len pre nich tu v samote skľúčená umieram.