O jednej v parku
Slnko už skoro vyšlo. Zadychčaný som vybehol po schodoch na štvrté poschodie štvorposchodového domu, zabočil som za roh a vybehol na ďalšie, piate poschodie. Ovanula ma vôňa korenia a veselá hra na lutnu, za sprievodu hlasného hovoru.
„Starý dobrý hostinec..“ pousmial som sa v duchu a rozhrnul ťažký záves na konci chodby. Panel sa zmenil na staré, dymom začiernené drevo, hluk sa zvýšil a vzduch bol odrazu oveľa ťažší. Dal som si ruky do vreciek džínsov a prešiel pomedzi stoly ku baru. Hostinský s tmavými vlasmi a špicatými ušami sa na mňa vedúco zadíval a spýtal sa: „Tak ako obyčajne?“
Len som prikývol a čakal na svoj drink. Na pohár plný ovčej krvi.
„Stále nič?“ spýtal sa barman po chvíli mlčania. Len som pokrútil hlavou.
„Už neveria.“
„A Jana?“
Nápoj sa mi zadrhol v hrdle a ja som nedokázal odpovedať. Svet sa zafarbil do červena.
„Tu máš vreckovku,“ povedal elf. „A pozor na krv, nedá sa z toho prekliateho dreva nijako dostať... to s Janou mi je ľúto.“
„To nič, to nič, to je okej,“ odtušil som cez zaťaté zuby.
Ticho.
„Si si istý, že to neskúsiš tu?“ spýtal sa potom. „Tu ľudia ešte vedia. Tu ešte ste.“
„Nie.. tam sa všetko začalo, tam ma.. prijali. Tam to musí aj všetko skončiť.“
„Si.. si naozaj posledný?“
Len som sa trpko usmial a prikývol. Elf sa nahol cez bar a trochu váhavo ma potľapkal po pleci. Striasol som sa pri jeho dotyku.
„To ti nezávidím, chlapče, to ti nezávidím.“
Bard hral svoje balady ešte dlho do noci.
Prechádzal som sa nočnými Košicami a myslel na všetko možné. Myslel som na Janu, na prázdny pohľad v hnedých očiach a na tmavú škvrnu pod útlym telom. Myslel som na ľudí bez mien, ležiacich na zemi, s bledou tvárou lesknúcou sa v mesačnom svite, s dvomi malými ranami na krku. Myslel som na hlad, ktorý zožieral moje telo. Myslel som na chuť čerstvej krvi.
Vraví sa, že ak upír vystúpi na slnko, zhorí na popol v strašných bolestiach. Nie je to pravda. Ak na seba upír nechá dopadnúť slnečné lúče, umrie. No umrie ako človek, umrie s odpustením, so cťou. Slnko bola vždy cesta tých z nás, ktorí hľadali vykúpenie a ľutovali svoje hriechy. No ja na Slnko vystúpiť nedokážem. Česť, tá ma opustila už pred rokmi. Žijem v kanáloch ako krysa a nimi sa aj živím. Nehľadám vykúpenie, lebo si ho nezaslúžim. Hľadám.. ukončenie.
„Tak zabi ma už konečne!“ vrieskal som hystericky na chlapca v mikine stojaceho predomnou. „Zaraz mi ten zasraný kolík do srdca, sprav to!“
Díval sa na mňa, zreničky rozšírené hrôzou a nehýbal sa. Spustil som ruky k telu a nechal na zem dopadnúť telo jeho priateľky.
Dve malé ranky na krku.
Fagan sa nehýbal. Zvieral kolík v trasúcej sa ruke a po tvári mu stekali slzy. Naklonil som hlavu na stranu a chvíľu sa naň mlčky díval. Potom som si rukami roztrhol košeľu na hrudi a ukázal na miesto, kde mi bilo to moje prehnité srdce.
„Priamo sem,“ povedal som. Potom som ukázal na mŕtve dievča pri mojich nohách a pokračoval: „Je mŕtva, vieš? Už nikdy ju neuvidíš. Rozumieš? Musíš ma za to nenávidieť. To som jej spravil ja,“ vysvetľoval som trpezlivo. „A teraz ma za to zabi.“
Pozrel sa mi do očí a ja som pochopil. Potom sa otočil, kolík odhodil do krovia a utekal preč. Nemohol som... a bol som stále taký hladný..
Hukot sirén a blikot farebných svetiel. Výkriky policajtov, bežiacich po mojej stope. Čakal som na nich s úsmevom. Kužele svetla ma našli medzi stromami staničného parku s rukami prekríženými na hrudi.
„Ruky za hlavu!“ zreval jeden z nich. Len som podvihol hornú peru a potom čakal na guľky. Prišli. Výstrely preťali ticho a ja som na hrudi pocítil údery kladivom. Zakymácal som sa a spadol na zem, stále sa usmievajúc. Už tak blízko.. siahol som rukou do vrecka a prvému policajtovi som do rúk vtisol kôl.
„Priamo tu,“ zachrčal som, gestikulujúc smerom ku vlastnej hrudi. Nechápavo sa na mňa zadíval odhodil drevo niekam do tmy.
„Kriste, dostanete sa z toho.. nechcel som vás zabiť! Ja.. ja.. nervy..“ koktal mi do tváre. Idiot.
„To nič,“ zašepkal som s pochopením. „Som okej.“
A potom som si ho pritiahol bližšie.
Ľudia už neveria na upírov. Necháte im dokonale označené telo a oni si vymyslia historku, ktorá to celé vysvetlí „racionálne“. Nechcú vás zabiť. Poobedujete na celej ich rodine a oni na vás maximálne zavolajú políciu. Alebo vás strelia. Nedokážu zobrať do rúk sekeru a odseknúť vám hlavu. Zmenili sa.
Stál som sám v prázdnej izbe môjho malého bytu na Terase a snažil sa vrhnúť proti drevenému bodcu, čo som pripevnil na stenu. Nedokázal som to. Vždy som sa zastavil tesne pred ním, zadychčaný a s krvou vytekajúcou z očí. Pár krát som si objednal cesnakovú polievku a potom ušiel s popálenými rukami. Vždy som bol zbabelec. Najhorší stav mysle nastáva vtedy, ak niečo veľmi chcete, viete ako to spraviť a nedokážete to. Vždy vo vlastnej hlave narazíte na akýsi múr, ktorý vám bráni pokračovať. Pár krát som sa pristihol, ako Jane ticho závidím.
„Už si tu zase?“ spýtal sa elf bez úsmevu a nalial mi. Krvavú Mary.
„Nedokážem to,“ zašepkal som. „A oni nechcú.“
„Dnes o jednej. V parku. Buď tam.“
Čakal som opretý o strom pri fontáne a v rukách žmolil špaček z cigarety.
„Ahoj,“ ozval sa zrazu melodický hlas. „Tak si prišiel. Fajn.“
Otočil som sa a pozrel sa do očí elfského barmana. V rukách zvieral vyrezávanú drevenú dýku.
„Tretí strom naľavo,“ povedal som sucho. Bez slova sa otočil a išiel sa pozrieť. O chvíľu sa vrátil a dýchal o poznanie rýchlejšie. Vedel som, čo tam našiel. Potreboval motiváciu.
„Myslel som, že nezabíjaš..“
Pokrčil som plecami.
„Mýlil si sa.“
„Bolo to ešte len dieťa!“
„A?“
Zahnal sa a ja som zalapal po dychu. Cítil som, ako mi dýka vniká do tela, ako mi zastavuje srdce. V ústach som pocítil chuť krvi. Počul som, ako odrieka tichú modlitbu a potom niečo vyťahuje spopod tuniky. Zrak mi zastrel červený mrak. Vrazil mi do úst struk cesnaku a ja som padol k zemi. A potom, potom som začul zvuk, ako keď vzduchom svišťí sekera.
Svet explodoval.
V hostinci na piatom poschodí štvorposchodového domu mali ten deň z technických príčin zatvorené. Akýsi problém so škodcami.
Koniec
(8.9.2003)
Partneri
