Jazdci zimy

Poviedka zverejnená 29.03.2004, autor: ZRudi (hein1[zavinac]post.sk)

         

        Page
        1. časť

        1.
        Les vzdychá, trápi sa
        A ja mu nemôžem pomôcť
        Časy sa menia
        Musím sa vytratiť
        -Posledná rozlúčka-

         Ranným, chladným lesom sa rozliehal zvuk výstrelov. Guľomety, samopaly, pušky. Krik, nárek zranených. Do snehom, vlhkom a zimou nasiaknutého lesa prenikala vojna. Blížila sa čoraz viac a viac. Každým dňom bola bližšie. Bombardéry prelietavali nízko nad korunami stromov, plašiac tak tajomných obyvateľov prastarého lesa. Z diaľky dunelo delostrelectvo, cesty na okraji lesa trpeli pod nápormi tankov.
         Page vbehol do prázdneho koryta po potoku. Vyvýšené okraje koryta lemovali storočné stromy. Z cencúľov na konároch odkvapkávala voda. Čím hlbšie do lesa bežal, tým sa zdal byť vzdialenejší zime. Akoby bežal proti času.
         Bežal korytom jesene. Dno koryta pokrýval krásne zelený mach. Viedol smerom hore, hlbšie do lesa. Keby sa Page nebál, pripomínal by mu akúsi cestičku.
         Page bežal o život. V zakrvácanej pravačke zvieral pušku, na chrbte sa mu od šialeného tempa otriasal plecniak. Cez rameno visiaci chlebník ho ťahal k zemi, mal v ňom ukryté náboje do zbrane. Hrubá maskovacia blúza bola, spolu s bledozelenou košeľou, celá mokrá od potu, krvi, sĺz, snehu a studenej vody potoka, do ktorého spadol pri úteku pred tankami. Nohavice mal špinavé od hliny, no zatiaľ neroztrhané. Ranný les bol presiaknutý vodou. Do nosa udieral mrazivý vzduch.
         Bežalo sa mu ťažko, mach hustol a skrýval pod sebou biele okruhliaky a zavše aj asi dvadsať centimetrov vysokú pyramídu z malých kameňov. Navyše sa na podrážkach vysokých, pevných topánok zachytila mokrá hlina, opadané lístie a kadečo iné. Akoby mal na nohách betón. No nevzdával sa. Tam niekde za ním bežia vojaci. Málo, ale predsa veľa. Báli sa vstúpiť do lesa, no ich veliteľ im nedal inú šancu: Chytiť a zabiť! Ten rozkaz počul dokonale aj na tak veľkú vzdialenosť, cez tanky, rachot zbraní a krik. Krik...
         Krv, kamaráti ležiaci roztrhaní v zákope, granát, z ktorého takmer ohluchol. Po rozmočenej ceste postupujú vpred Panthery. Spolu s nimi bežia esesáci. Motocykle, obrnené vozidlá a tony olova sa valia vpred. Vpred! Vpred!
        Prekliate Ardeny...

         Spätný ráz ťažkého guľometu udiera do ramena, nedá sa dobre zacieliť. Ponad rozpálenú hlaveň vidí postavy bez tvárí, ako padajú na zem ani podťatá breza. Obrovské oceľové Panthery elitných tankových divízií SS, ktoré postupujú cez ich mŕtvoly. Záblesky výstrelov, zatrpknutý, vystrašený pohľad Petra, kamaráta a spolužiaka s ktorým prešiel základnú aj strednú školu. Bývali kúsok od seba. Poznal jeho rodičov, pekné sestry... O sekundu neskôr ležal Peter a ďalší traja všade na okolo. Zostali z nich iba krvavé kúsky tiel. Page sám leží pár metrov za zákopom, kam ho vyhodil výbuch granátu z tanku. Ťažko sa mu vstáva, s námahou sa pozviechal. Pravá ruka silno krváca, bolí ho rameno. Po tvári mu čosi steká, z vlasov sa slabo dymí, rovnako ako zo zákopu. Beží k lesu, k starému, mocnému a temnému lesu týčiacemu sa uprostred Arden ako starobylá stráž Zeme. Nikto sa doň nikdy neodvážil, dedinčania sa ho báli, stráže a patroly sa radšej ukryli pod prvými stromami, než aby vošli hlbšie. Jeho obrovské ruky s tisíckami prstov práve zachytili Pagea do svojej siete. Bol to jeho osud...
         Page musí bežať, musí utiecť preč. Od vojny a spomienok. Od zabíjania, ktoré ho prvé tri roky tak bavilo, ktoré bolo preň hračkou. Bolo to jednoduché. Vojsko ustupovalo, prehrávali a tak mal Page dôvod bojovať. Už dávnejšie, ešte ako sedemnásť ročný, bojoval v Španielsku, v občianskej vojne. Vždy bojoval za ideály, za sny. Za slobodu, rovnosť a spravodlivosť. Proti fašizmu. Preto ho bavilo bojovať, ničoho sa nebál, do všetkého šiel s nebezpečným zápalom. Aj v tejto vojne. No keď prišiel obrat vo vojne a Nemci začal prehrávať, boj stratil zmysel. Ľudia sa zmenili. Dôstojníci zleniveli, Churchill, Stalin a Roosevelt si začali deliť svet. Nikdy nebojoval za novú kolonizáciu. Zabíjal v mene slobody.

         Bol som taký naivný...
         Page už zistil, že aj tak sa nič nezmení. Budú bohatí, chudobní, chorí, zdraví. Všetko ostane rovnaké... Stratil ideály, stratil dôvod bojovať, zmysel svojej vojny. Bojoval len zo zotrvačnosti.

         Nevedel ako dlho bežal ani kedy sa dostal z machovej cestičky. Odrazu sa vojna odmlčala, zvuk stíhačov a ich zbraní zmizol. Delá stíchli, iba zem ticho, takmer neznateľne vibrovala vzdialenými výbuchmi. Chcel sa zastaviť...
         Pageovi sa náhle pošmykla noha na vlhkom lístí a s výkrikom sa po chrbte zviezol po strmom svahu dole do doliny k potoku. Pád nebol dlhý, no bolestivý. Na svahu rástli kríky, niektoré mali tŕne, iné nízke haluze, ktoré ho šľahali do tváre. Celý čas mal pevne zavreté oči, no aj tak ho jeden z posledných kríkov bolestivo škrabol do ľavého oka. Okamžite sa mu po tvári spustila krv. Bolesť v ruke sa zdvojnásobila, pália ho rana nízko pod ramenom na vonkajšej strane ruky. Našťastie črepina nezasiahla kosť.
         S námahou a s bolesťou vstal. V čistom, zurčiacom potoku si vymyl poranené oko, ktoré rýchlo hrozivo napuchlo. Veľa cezeň nevidel, no čosi predsa. Vyzliekol si blúzu aj košeľu a vymyl si ranu na ruke. V ruksaku našiel malú lekárničku a do rany si nalial jód. Zaštípal a Page ticho zaklial. Do očí sa mu vohnali slzy. Rýchlo sa znova obliekol, skontroloval pušku a s ťažkosťami, ale predsa, sa vyškriabal späť na vrchol svahu, odkiaľ sa zošmykol. Ľahol si na mokrú zem, oprel pušku o nízky, biely kameň a čakal.
         Medzi tým premýšľal, čo ďalej. Ako sa vráti k svojim? Nemal by to byť problém, veď vyhrávajú, hoci tento nemecký protiútok ich zatlačí hlboko do tyla. Možno na pár dní, možno na pár rokov. Nevedel odhadnúť. Ale videl tú silu, ktorá proti ich pozíciám šla. Elitné divízie Waffen SS. Stovky tankov, tisíce vojakov. Veľký protiútok, jedno z posledných vzoprení umierajúcej Ríše. Hitler vyslal proti západnému frontu veľkú silu. Tú nemožno len tak ľahko odraziť. Nepriateľ ju sústreďoval veľmi dlho a určite veľmi dobre naplánoval celú operáciu. Najlepšie bude, keď tu počká. Tu, v lese prečká protiútok a potom sa vráti k svojim. Alebo prečká celú vojnu?
         Zostať tu...

        2.
        Prídu zimní psy, noční vlci
        Lovci čo lovia seba
        Múdra nezaspieva viac piesní
        Krásne opustia svoje háje
        Vyprahnú potoky nýmf
        Zlomené luky bez šípov
        Prehraný je boj bez hrdinov
        -Vidina rána-

         Čakal. Ráno prešlo do doobedia, slnko však iba slabo prenikalo cez mohutné stromy. Prenikala iba bolesť a únava. Les bol tichý. Dokonca aj potôčik bolo ledva počuť. Zvieratá sa najskôr boja, myslel si Page. Blízko zúri vojna.
         Na malú, takmer neviditeľnú čistinku pred ním, kde sa z úrodnej zeme dvíhali nízke a krehké stromčeky, dopadli slnečné lúče. Prenikli strechou lesa v podobe jasných prstov. Page sa usmial. Tento pohľad mu pripomenul detstvo, keď s otcom, robotníkom vo fabrike a vášnivým milovníkom prírody, chodili po horách. Boli sami, Pageova matka ich opustila, keď mal Page sotva tri roky. Odišla preč s lekárom a Pagea nechala na krku svojmu bývalému manželovi. Odvtedy žil Pageov otec len pre Pagea a prírodu. Keď Page narukoval k interbrigadistom, otec to veľmi ťažko znášal, no chápal ho. Chápal ho natoľko, že sa po pol roku stretli na jednom bojisku, na jednej strane barikády, ktorú bránili. Otec a syn...
         Po občianskej vojne bol chvíľu kľud, no znova vypukla vojna. Veľká vojna. Obaja utiekli zo Slovenského štátu do Británie. Nenávideli fašizmus, chceli sa mu vzoprieť. Pagea zobrali k pechote, jeho otec bol však na to príliš starý. Zostal v Glasgowe sám.
        
         Ležal na opadanom lístí, pušku pustil z rúk. Z očí sa mu spustili slzy. Iba na chvíľu, potom ho premohla únava, zranenie a bolesť. Zatvoril oči a zaspal.
         Keď ich znova otvoril, zistil, že spal asi hodinu. Na chladnej hlavni pušky sa usadil farebný motýľ, trepal krídlami a hľadel na Pagea. Toho nepoznám, preblesklo Pageovi hlavou chvíľu pred tým, než spozoroval pohyb na druhom konci čistinky. Nadýchol sa a vzal do ruky pušku. Motýľ odletel. K oku priložil hľadáčik. Zaštípala ho rana.
         V hľadáčiku sa zjavil vysoký muž, vojak v helme a maskovacej uniforme Waffen-SS. V rukách držal samopal MP 40. Za ním vyšli ďalší dvaja, jednému trčal z ľavej ruky šíp s červeným operením, druhý ho podopieral, vo voľnej ruke zvieral MP 44 a vystrašene pozoroval okolie. Zranený vojak nemal helmu, nakrátko ostrihané slamené vlasy mal zlepené potom. V pravici držal pušku. Dlhý tmavošedý kabát mal rozopnutý. Na hrudi sa mu leskli dve vyznamenania. Na náramenníkoch mal výložky poručíka SS.
         „Čisto, Her Unterstürmführer,“ povedal ticho ten prvý. Opatrne postupoval vpred, dával pozor, kam našľapuje. Bojí sa, uvedomil si Page. Bojí sa lesa. Niekto ich prepadol. Šíp... Odboj?
         „Möltke, bolí ma ruka. Tu sa utáboríme, ošetrite ma bitte,“ poručík hovoril ticho, od bolesti zatínal zuby. Page ho mal na muške. Mieril mu na pravé, modré oko, tesne pod dva čierne blesky, ktoré mal vytetované nad obočím. Čakal, rozmýšľal, či to bude nutné. Nejako sa mu už nechcelo zabíjať. Mäknem, pousmial sa sám sebe. Poručíka však z mušky nespustil.
         „Áno, pán poručík,“ odvetil ten, čo ho podopieral, ten Möltke. Pomaly a opatrne mu pomohol posadiť sa na zem. Poručík si sadol k vysokému dubu, čo stál na okraji čistiny a oprel sa chrbtom o jeho starý kmeň. Möltke si kľakol k veliteľovi a cez roztrhanú uniformu si prezrel zranenie. Zlomil šíp a pomohol poručíkovi z kabátu. Pod kabátom mal obyčajnú uniformu úderných oddielov SS.
         Ten prvý zostal stáť a ostražito pozoroval okolie. Onedlho si však kľakol a dal dole helmu z hlavy. Voľnou rukou si prečesal krátke, husté hnedé vlasy. Page zamieril na neho. Kúsok nad pravé ucho. Vojak sa díval napravo od Pagea. Priložil k lícu zbraň a hodnú chvíľu mieril do hlbín lesa. Page riskoval krátky pohľad napravo, ktorý mu však vôbec nepomohol. Nič totiž nevidel. Iba nekonečný, temný les s tisíckou kopčekov, kopcov, výmoľov, korýt, doliniek a skál. Nikde nič, iba stromy a kde tu kroviny. Page sám ležal ukrytý v jednom páse kríkov.
         Odrazu sa Pageovi zazdalo, že sa za ním, pri potoku, čosi hýbe. Keď sa tam však pozrel, nič nevidel. Iba kríky, napadané lístie a kamene okolo potoka.
         Möltke už obviazal poručíkovi ruku a teraz sa snažil založiť malý oheň. Zbraň položil k poručíkovi. Vojak so samopalom vstal, potriasol hlavou a potichu zaklial.
         „Do pekla s takými ženami. Sú to amazonky,“ povedal smerom k Möltkemu a poručíkovi.
         Niečo zašramotilo na svahu na ľavo od Pagea. Bol to tichý, veľmi krátky zvuk. Keby Page nemal cvičený sluch, nevšimol by si ho. Pomaly otočil hlavou tým smerom a uvidel prikrčený krík s krátkymi medenými vlasmi, veľkými očami a lukom. V luku mal pripravený šíp s červeným operením. Nevšimol si ho. Page mlčal. Zmrazilo ho, zľakol sa. Niečo tak... nepozemské, ešte nevidel. Iba raz... Dávno, keď mal päť a pol roka. S otcom v lese. Celá zabudnutá spomienka sa mu teraz vrátila.

         S otcom šli do hôr neďaleko ich domu na okraji mesta. Kráčali malým, nenápadným výmoľom, ktorým viedla cestička z machu lemovaná kameňmi. Vtedy mu otec povedal, že to je cesta do zeme víl. Vtedy sa malý Page smial. Dnes veľkým Pageom prešlo zdesenie a strach. Začal sa potiť. Po rovnakej cestičke utekal pred prenasledovateľmi. Po ceste víl...

         Möltke sa skláňal nad malým ohníkom. Z tašky na boku vybral konzervu, SS nožíkom do nej spravil dva otvory a položil ju do plameňov. Z lesa, kam sa díval samopalník, odrazu vyletel šíp a zasiahol Möltkeho priamo do krku. Spadol na chrbát, chrčal, krvácal a trepal rukami a nohami. Poručík chcel vstať, no jeden krík, ani nie pol metra od neho, skočil a vrhol sa po poručíkovi. Strhol sa prudký boj, ktorý sa stratil vo výkriku samopalníka a streľbe z jeho zbrane. Malý krík, ktorý vystrelil po Möltkem, sa zrútil na zem v záplave krvi. Tvor vedľa Pagea prudko vstal. To už vstal aj poručík. V ruke držal zakrvavenú SS dýku a pri nohách mu ležalo drobné telo. Page vystrelil. Zasiahol poručíka presne do vytetovaného SS na čele. Výstrel špeciálne upraveným projektilom ho prirazil o strom a roztrhol mu vzadu lebku. Na peň vystrekol mozog.
         Tvor pri Pageovi aj samopalník stuhli v úľaku. Obaja stáli, mierili jeden na druhého a chceli zabíjať. No obaja ani len netušili, kto zastrelil poručíka. Jeden neznámy nepriateľ... O jeden problém viac. Na koho je strane? To netušil ani Page. Nenávidí fašistov, ale ten samopalník je jediný človek, ktorý tu je s ním. S ním v zemi víl. Pôvodne si to nechcel pripustiť, no niečo ukryté hlboko v minulosti, mu našepkávalo, že je to pravda. Už raz to zažil. Jeho tušenie a túžby z detstva sa naplnili.
         Vstal. Obaja na neho namierili zbrane. Esesák v údive neopatrne spustil zbraň. Tvor na neho okamžite namieril luk. Vo veľkých, hlbokých a takých... zvláštnych zelených očiach sa objavila túžba zabíjať. Silná túžba po pomste.
         „Neen!“ zakričal Page na tvora. Zbraňou mieril na vojaka. To slovo použil aj jeho otec keď... Bohovia! Keď sme stáli
        na kamennom mostíku cez hlbokú roklinu, otec predo mnou a na jeho hruď mierili desiatky šípov. Vtedy nás pustili, dovolili nám vrátiť sa.
         Tvor sa prekvapene otočil. Zahľadel sa na Pagea. A Page si všimol, že ten krík je v skutočnosti nádherná drobná dryáda. Cez maskovanie to bolo ťažko spoznať, no všimol si jej tvár a telo. Zalialo ho zvláštne teplo.
         „Polož zbraň,“ povedal po nemecky vojakovi. V krku mal sucho, zmenil sa mu hlas. „Tak ju polož, ty blbec. Schnell!“ opakoval rozkaz. Nemec zazmätkoval, ustúpil pár krokov a znova pozdvihol zbraň. V modrých očiach sa však zjavili pochybnosti a strach.
         „Neen!“ zakričal Page na divožienku, ktorá namierila lukom späť na Nemca. Potom sa otočil k vojakovi. „Polož tú zbraň, lebo nás zabije. Si sprostý, či čo? Okamžite ju zahoď! Nič ti nespravím.“ sľuboval zastretým hlasom Page. Znova sa pozrel na dryádu. Nemohol z nej odtrhnúť oči.
         Nemec váhavo poslúchol. Zaistil a zahodil samopal MP 40 k Pageovým nohám. No v puzdre na opasku mal ešte pištoľ. A v pochve dýku. Page sa však rozhodol dôverovať mu. Veď, pri najhoršom, ja mám to isté, povedal si.
         Pušku dal na rameno a s prázdnymi, roztvorenými rukami sa otočil na divožienku s lukom. Tá stále nedôverčivo pozerala na oboch votrelcov. O chvíľu aj ona sklopila luk a pozrela sa smerom na svoje padlé družky. Ukázala najprv na zastrelenú a na esesáka a potom na tú, ktorú zabodol poručík a na Pagea. Page aj esesák pochopili. Obaja sa vybrali k nim, Page však ešte pred tým položil svoju pušku k esesákovmu samopalu. Keď prišiel k poručíkovmu telu, chytil obe zbrane, pušku aj samopal, a odniesol ich na kopu k ostatným zbraniam. Esesák pomaly zodvihol zo zeme telo divožienky a vracal sa k víle.
         Page sa zohol nad pevné, zakrvavené telo bodnutej dryády. Ešte žila. Na plochom, nazeleno pomaľovanom bruchu však mala hlbokú ranu od poručíkovej čepele. Vzdychala a rukou si držala ranu. Keď si všimla Pagea, vystrašene sa na neho pozrela.
         „Neen,“ zašepkal milo a ukľudňujúco. „Neboj sa, kráska.“
         Dryáda chvíľu nedôverčivo pozorovala Pagea svojimi zelenými očami, potom omdlela. Page ju, aj napriek boľavej ruke, zobral do náručia a vrátil sa k dryáde. Tá stála nad hromádkou zbraní s pripraveným lukom a pozorne oboch sledovala. Nemec si kľakol ku stromu, kde zomrel poručík, položil na zem útle telo, spoza opasku vytiahol malú vojenskú lopatku, otvoril ju a začal kopať do mäkkej zeme. Divožienka ho ticho sledovala.
         Zatiaľ k nej prišiel Page so zranenou dryádou. Tá ticho vzdychala, po bruchu jej tiekli potoky krvi, ktoré dopadali na zem pod Pageom. Navyše bolesť v Pageovej zranenej ruke zintenzívnela. Na chvíľu ju stlmil adrenalín, no teraz sa znova vrátila. Rovnako aj bolesť v oku. Už ním takmer nič nevidel.
         Dryáda s lukom sa zadívala na svoju ranenú družku a zhodila zo seba maskovanie v podobe kríka. Toto dômyselné maskovanie ukrývalo aj neveľký, no až po okraj naplnený vak z jelenej kože potrenej šupkou z nezrelých orechov. Dryáda prvýkrát odložila luk, ale ponechala si ho blízko seba. Z vaku vybrala akýsi balíček, za hrsť byliniek a malý, červenkastý flakónik. V druhej ruke držala krásny, zelený drahokam veľký ako tenisová loptička.
         Nemec zatiaľ pokračoval v kopaní, nijako sa nezaujímal o dryádu ani Pagea. Zrejme si kope aj svoj vlastný hrob, napadlo Pagea. Hrob bol skutočne trochu veľký. Page sa díval na divožienku, ako sa skláňala nad svojou zranenou družkou, do rany jej liala tekutinu z flakónika, na ňu priložila bylinky a chvíľku nad ranou krúžila s drahokamom mumlajúc si pritom akési slová, ktoré Pageovi pripomínali angličtinu, alebo nemčinu, no slovám nerozumel. Keď začala obväzovať zranenú dryádu, Page sa otočil, od mŕtveho Möltkeho si vzal vojenskú lopatku a postavil sa k esesákovi. Esesák sa na neho zvedavo pozrel, z modrých očí už nešla nenávisť ani strach. Iba akási odovzdanosť. To snáď nie, pomyslel si Page. On si snáď myslí, že ho zabijeme.
         „Ja som Page,“ napriahol k Nemcovi pravicu. Už z občianskej vojny vedel obstojne po nemecky. Nemec ho prekvapil čistou angličtinou.
         „Ja som Hans. Hans Rychlý,“ predstavil sa a stisol ponúkanú pravicu. Page si uvedomil, ako sa Hans predstavil.
         „Rychlý? To je české meno, nie?“ opýtal sa s podozrením v hlase. Roztriasol sa. Ak áno...
         „ Som z Brna,“ pripustil Hans. „Wiesso?“
         „Lebo ja som z Malaciek,“ povedal Page po slovensky. Ukázal mu nášivku neďaleko od rany na pravom ramene. Zlatými písmenami tam bolo vyšité CZECHOSLOVAKIA. Hans sa zaškeril.
         „Soused...“ povedal potichu.
         „Sused,“ prisvedčil Page. Zohol sa a pomohol Hansovi vykopať hrob. Na dryádu sa ani nepozreli. Čosi v tomto lese, na tejto čistine, čosi tu bolo, čo ich zmenilo. Už neboli vojakmi, nepriateľmi. Už boli druhovia v neznámej, neprebádanej krajine. Neznámom svete. Dryáda čarovala. Page to videl na vlastné oči. Zelenkavá žiara, ktorá obklopila ranu a tá prestala krvácať. Modrá žiara zarývajúca sa hlboko do úzkeho, trénovaného tela. A pach ozónu v ovzduší. Zježili sa mu chlpy po celom tele. Znova pozrel na Hansa. Ten mu pohľad vrátil. Dvaja vo svete kúziel.

        3.
        Spánok ma posilní
        Noc mi dá silu
        Čeliť zas slnku
        Čeliť novému dňu
        -Báseň stromu-

         Večer došiel skôr než mal a navyše sa rýchlo zmrákalo. V hustom lese to Pagea neprekvapilo. Ani Hansa. Fajčil cigaretu a sledoval Pagea. Pritom sa opieral o strom na severnom okraji čistiny. Bol to vysoký buk s košatou korunou.
         Page sedel pred ním a kontroloval zbrane a výstroj, ktorá zostala po mŕtvych esesákoch. Veci po mŕtvej dryáde si vzali divožienky. Tej zranenej sa navečer uľavilo a nad malým ohníkom si upiekli ulovenú veveričku. Nezranená, zelenooká dryáda s medenými vlasmi ju stiahla z kože a tú opracovávala. Tá druhá, so zelenými očami a čiernymi vlasmi, ležala na úzkej rohožke zo suchého rákosia. O Pagea a Hansa sa veľmi nezaujímali, no predsa ich pozorne sledovali.
         Mŕtvych pochovali do vykopaných hrobov, dryády im pomohli, po krátkej diskusii za pomoci posunkov, pochovať ich mŕtvu priateľku. Nad hroby Nemcov postavili nízke pomníky z kamenia od potoka, dryády pre svoju družku vyrobili trojkríž z vetvičiek, šípov a luku mŕtvej. Do hrobu jej dali jej dýku a nakoniec nad malým hrobčekom chvíľu spievali smutnú pieseň. Podobnú, ibaže kratšiu, zaspievali aj padlým Nemcom. Snáď zo slušnosti. Hans nad nimi chvíľu postál, potom si šiel sadnúť ku stromu a začal si čistiť zbraň. Page vzal poručíkovu dýku a položil ju na hrob dryády. Mal pocit, že je to správne. Dryády si ho chvíľu prezerali, potom mu pohľadom poďakovali.
         Kontrola zbraní a výstroje Pagea nachvíľu upokojila. Mali jeden samopal MP 44, jeden MP 40, poručíkovu Mauserovku a Pageovu Garand upravenú na skvelú ostreľovačku. Zostali im aj štyri pištole a pár útočných nožov, osem granátov, dve lopatky, jeden ďalekohľad a množstvo nábojov do všetkých zbraní. Mali aj dosť zásob na dlhý pochod lesom. Page už tušil, že von z lesa sa tak ľahko nedostanú. Jemu a jeho otcovi to trvalo päť dní. Za ten čas blúdili lesom, prechádzali neznámymi opustenými dedinami, staveniskami. Stretávali zvláštnych jazdcov, tlupy nízkych tvorov. Obrovské diviaky, vlky a šelmy. Nad hlavou im v noci žiarili tri mesiace, cez deň chladné slnko. Hoci bolo leto, bolo chladno ako na jeseň. Zo stromov padali listy, hustým lesom sa túlal divoký, chladný vietor, ktorý sa zabodával hlboko do detskej tváre. Odvtedy má Page tak pevnú, vetrom a chladom ošľahanú tvár.

         Keď slnko úplne zapadlo, dryády spozorneli. Rukami obom vojakom naznačili, aby si ľahli čo naďalej od svojich zbraní. Page aj Hans poslúchli. Page však mal vo vysokej vojenskej topánke ukrytú dýku. V Španielsku sa naučil byť pripravený na všetko.
         Dryády si ľahli ku kôpke zbraní, pritúlili sa o seba a zdalo sa, že zaspali. Ohník nechali horieť. Hans si ľahol na zem, hlavu položil na koreň vystupujúci zo zeme a prikryl sa kabátom. Page si ľahol vedľa neho, prikryl sa Möltkeho kabátom a zavrel oči. Premýšľal, ako to, že dryádam, hoci sú odeté iba v úzkych zelených tunikách a krátkych sukničkách nad kolená rovnakej farby, nieje zima. S ústupom slnka sa výrazne ochladilo a jemný, no dôrazný vietor vial zo severu s neutíchajúcou vôľou. Page sa triasol zimou, no to pre neho nebolo nič nové. Neraz zažil kruté, drsné zimy so skutočnými fujavicami. Ale nikdy si na ne nezvykol.
         Hans sa klepal a klial. Prisunul sa k dohasínajúcemu ohníku a priložil doň pár suchých vetvičiek. Page nevedel, či mu má skutočne dôverovať, či ho do rána nepodreže. Ale ten pohľad... stisk ruky. Drobnosti, no predsa ho presvedčili. Nechcelo sa mu umierať. Nie tu a nie teraz. Nie v kraji víl... Znova a znova nad tým uvažoval, až zistil, že spí. Strhol sa zo spánku. Nič sa nezmenilo. Dryády spali, Hans ležal pri ohníku. Page ho chvíľu pozoroval, či spí. Bol si takmer istý, že áno. Uvoľnil sa a pokúsil sa znova zaspať. Tentoraz sa však vynorila bolesť ramena a pálivá bolesť oka. Po dlhom čase, kedy počúval nočný les, šumenie lístia a zurčanie bystriny v doline, konečne zaspal.

         Sníval sa mu zvláštny sen. Sedel v lese na kláte a pri ňom stál jeho otec. Staršia, vráskami a vetrom poznačená hnedastá tvár, sa na Pagea dívala s pochopením a veselosťou. Odrazu sa zmenil na jastraba, z prstov sa stali obrovské pazúry, z chrbta vyrástli široké krídla. Celý, až na hlavu, sa zmenil na dravca. Hlava zostala rovnaká. Vrásčitá, neoholená, trocha ostrá tvár, nakrátko ostrihané vlasy a silné okuliare s tmavým rámom. Vzlietol k nebesiam, stratil sa Pageovi v korunách mohutných stromov. Chvíľu ho hľadal v povetrí, no odrazu ho obklopila svorka prekrásnych vlkov. Vlci boli prítulní, hraví a veselí. No hlboko v očiach mali ukrytý strach. Strach a bolesť. Page sa pri ich pohľadoch rozplakal. A zobudil.

        
        4.
        Obutá v čižmách
        Kráčam smutnou mokrinou
        Nemám strach
        Som tu so sestrou svojou
        -Pieseň bojovníčky-

         Prebudil sa do chladného, vetrom drásaného rána. Bolo rovnaké ako to včerajšie, keď utekal lesom, bál sa a bolela ho ruka. Ruka! Opatrne sa dotkol rany. Bolela, no nezapálila sa. Našťastie. Zato oko na tom bolo horšie. Nemohol ho otvoriť. Horko-ťažko sa vysúkal spod kabáta, opatrne aby nepodráždil poranenú ruku. Vstal a zarazil sa. Nikde nevidel divožienky. Pretiahol sa, zhlboka sa nadýchol a ráznym krokom sa vydal k bystrine. Keď došiel na okraj svahu, ku kríku, kde sa včera skrýval, zbadal divožienky, ako sa umývajú v potoku. Tá zranená bola vyzlečená a umývala si ranu. Druhá mala pri sebe luk, no kľačala a dlaňami si oplachovala tvár. Page sa pohľadom vrátil k vyzlečenej dryáde. Napodiv bola silnejšia než jej družka a mala menšie, ale pevné prsia. Bradavky zabiehali trošku do strán, no aj tak boli pekné. Kľakol si a k očiam priložil ďalekohľad. Prezeral si obi dve, porovnával ich a snažil sa ich pochopiť. Žili divokým, nebezpečným životom v objatí prírody. Obe vyzerali ako bojovníčky. Potom si všimol ich vzájomné odlišnosti. Zranená divožienka bola stavanejšia než jej útla priateľka. Mala silné, krátke a rovné nohy. Vytrvalá, veľa a dlho chodí. Na rukách sa jej rysovali železné svaly.
         Naproti tomu mala rusovláska útle, nevysoké telo s dlhými nohami a úzkymi, šikovnými rukami. Určite je dobrá bežkyňa, tipoval Page. Na rukách mala kožené chrániče, aby jej tetiva nezodrala kožu. Všimol si, že kazajka nieje jednoliato zelená, ale že sa na nej strieda viacero farieb. Presne ako na jeho fľakatej blúze. Hnedá a dva odtiene zelenej. Rovnako na tom boli aj sukničky oboch dievčat. Áno, dievčat. Obe vyzerajú mlado, neskúsene. Akiste patrola, alebo predvoj. Stráž cesty. Včera sa tu zjavili votrelci a oni, mladé bojovníčky, ktoré čakajú na svoju šancu, dostali možnosť. Možnosť stať sa dospelými...
         Zaujala ho ich obuv. Vysoké, pevné čižmy z čiernej kože previazané tenkými pruhmi hnedej a zelenej kože. Počúval, ako rozprávajú. Reč bola tvrdá, no melodická. Chvíľami priam letela vlhkým ranným ovzduším. Podobala sa spevu.
         Tak ho obe pohltili, že nepočul Hansa. Ten sa k nemu ticho prikradol. No nedalo mu to, nechcel Pagea vystrašiť a tak si odkašľal. Page sa strhol, začervenal a zložil z očí ďalekohľad. Po krátkej úvahe ho podal Hansovi.
         „Dobré ráno,“ pozdravil ho popri tom.
         „Dobré...“ odvetil Hans. „Takmer som sa nevyspal. Zima, ten prekliaty vietor a k tomu strach. Vieš, ja som ešte nikdy takto nespal v lese,“ vravel, keď pozoroval divožienky.
         „Pekné, že?“ opýtal sa Page po chvíli, keď sa obe dryády otočili na svah. Zranená už bola oblečená, zelenooká držala luk pripravený k streľbe. Všimli si vojakov a zakývali im. Neveselo, neosobne. Akoby povinne. Aj keď, na tú diaľku...
         Odkývali im.
         „Pekné,“ pritakal Hans. Zložil z očí ďalekohľad a postavil sa. Postavil sa aj Page.
         „Ako sa rozdelíme?“ opýtal sa Page. Potom rýchlo dodal. „O zbrane. O zbrane a výbavu.“
         Hans sa zamyslel. Hľadel na divožienky, ako stúpajú strmým svahom. Vydal sa dole k potoku. Page sa pobral za ním. Keď míňali dryády, zelenoočka rukou zastavila Pagea. Zastavil aj Hans. Dryáda z váčku na opasku z lyka vytiahla zelený drahokam, a čosi, čo vyzeralo aj páchlo ako zhnitá kapusta. Pokynula Pageovi, aby zišiel k bystrine. Zranená sa pobrala ďalej. Keď všetci traja prišli k zurčiacej vode, prikázala divožienka Pageovi, aby sa umyl a aby si opláchol oko. Po pár minútach bolesti, ktorú spôsobila z časti rana a z časti ľadová voda, uznala dryáda oko za umyté. Hans sa už doumýval a čakal, čo bude divožienka robiť s Pageom. Page ho však poslal do tábora, aby zbalil ich veci, iba zbrane a náboje má nechať ležať bokom. O ne sa rozdelia neskôr. Hans neochotne prikývol. Page tušil, že sa čo nevidieť vydajú s dryádami na cestu. Netušil však, kam. Mohol iba dúfať, že im nič nespravia. Najskôr ich vyvedú von z lesa.
         Divožienka natrela Pageovo oko tou smradľavou vecou a s tichým zaklínaním zakrúžila nad ranou so svojim kameňom. Pageovi sa znova zježili všetky chlpy. Dokonca aj krátke, po okrajoch hlavy vyholené, čierne vlasy.
        Dryáda sa usmiala. Po prvý krát ju videl usmievať sa. Usmial sa tiež. Všetko to trvalo iba okamih, no na oboch silno zapôsobilo. Prvá však prestala divožienka. Zbalila si kameň a posunkami Pageovi vysvetlila, že do večera mu tá hmota z oka spadne a bude vidieť. Page sa musel premáhať, aby si ju nechal na tvári. Cítil už tisíce mŕtvol, spálených tiel a smrť, no málo čo sa mohlo vyrovnať nepríjemnému zápachu, ktorého sa nemohol zbaviť. Od mŕtvol mohol utiecť, smrť prekabátiť. No toto si musel nechať až do večera. Nijako ho to netešilo. Ale poďakoval.
         „Thank you.“
         „Fenkju? Fenkju...“ dryáda rozmýšľala. Zrejme hádala, či to bolo to, čo malo byť. „Caerimae,“ povedala napokon.
         „Kérimé...“ skúsil to vysloviť Page. Nemal tak dobrý sluch, aby to bezchybne zopakoval. Mal smiešny prízvuk. Dryáda sa potichu zasmiala.
         „Page,“ povedal Page a ukázal na seba. Teraz, keď sa smeje, je najlepší čas s tým začať. Možno nám pomôže dostať sa z lesa preč. A možno nás nezabijú. Tak či onak, sme tu votrelcami. Sme na ich území...
         „Pejč...“ skúsila divožienka. „Lloef,“ ukázala na seba drobným prstom.
         „Lloef,“ zopakoval Page. Lloef. Dve el rýchlo po sebe. Lloef... pekné meno, Lloef. „Pekné meno.“
         Dryáda sa na Pagea zvedavo pozrela. Ten si všimol motýľa, ktorý mu včera pristal na puške, ukázal na neho, spravil posunok na divožienku a povedal: „Pekné meno, Lloef. Pekné, beauty... Lloef.“
         Po chvíli pochopila.
         „Elaine.“
         „Elejn Lloef,“ povedal Page. Obaja sa začervenali, zasmiali a znova začervenali. Vojna ho pripravila na všeličo. Dala mu takmer všetko. Aj ženy. Ale nie ženy, ktoré by boli ako Lloef. Silné, bojovné, no krásne. A také... také... nevedel to popísať. Teplo mu zalialo celé telo, do krku vohnalo zátku. Odkašľal si.
         „Poďme hore,“ povedal napokon a ukázal na zráz. Divožienka prikývla a o chvíľu boli obaja pri ohni. Hans práve poskladal na jednu hromadu zbrane. Veci boli naskladané v dvoch plecniakoch a dvoch chlebníkoch. Hans sa narovnal. Zranená dryáda si s bolesťami sadla, zasyčala pritom pár slov. Page, hoci im nerozumel, nepochyboval, že sú to nadávky.
         „Hans,“ ukázal Page na Hansa. Ten sa nedôverčivo otočil.
         „Hansss,“ zopakovala Lloef. Pri vyslovení mena trošku zasyčala.
         „To je Lloef,“ predstavil ju Page Hansovi.
         „Fajn,“ usmial sa Hans zamyslene. „Ja som Hans.“
         „Lloef,“ ukázala na seba divožienka.
         „Gwiaenn,“ pridala sa k nim sediaca dryáda.
         „Gwién,“ zopakoval Page. „Page,“ kývol hlavou.
         Chvíľu si vraveli mená, aby získali správnu výslovnosť, no Hans zostal Hansss a Page Pejč. Ale ani jednému to nevadilo. Z časti opadla zlá, podozrievavá nálada, ktorá medzi nimi od včera panovala. Keď slnko vystúpilo troška vyššie a znova vyslalo svoje prsty na čistinu, Hans s Pageom si rozdelili zbrane. Page si vzal svoju pušku, samopal MP 44, Colt 1911 a poručíkovu pištoľ. Hans si ponechal svoj samopal a vzal si poručíkovu mauserovku.
         Na cestu sa pripravovali aj dryády. Zbalili si svoje maskovacie kríky do akýchsi plecniakov, ktoré si jednoducho dali na ramená a boli pripravené na pochod. Cez rameno si zavesili aj luky. Tulce si priviazali o opasok a ľavú nohu. Page musel obdivovať ich rýchlosť a účinnosť. Správali sa ako starí partizáni.
         Lloef sa otočila na Pagea. Rýchlo pochopila, kto z tých dvoch votrelcov je vodca. Posunkami mu naznačila, že budú dva dni šliapať lesom. Zavedie ich do ich pevnosti, kde sa rozhodne, čo s nimi. Page pôvodne chcel z lesa von, no spomenul si, že tam vonku zúri vojna. Rovnaký názor mal aj Hans. Ani jemu sa nechcelo od pôvabných dryád. Von z kľudného lesa. Chcel si užiť mier. Na návrat bude vždy dosť času. Rozhodli sa, že pôjdu s dryádami, že utečú pred vojnou. Ostanú v lese, kde budú mať pokoj. Aspoň tak to videli oni dvaja.

        5.
        Zo zimnej noci jazdci sa zjavili
        Čierni Valgardi skazu priniesli
        Zradou Ľudu zasiahnutá
        Pevnosť vzplanula
        -Pieseň o Pevnosti-

         Po troch hodinách pochodu sa Gwiaenn posadila a skrútila v bolesti. Rana ju bolela už po prvých krokoch keď odišli z čistiny, no mladá divožienka neúnavne pokračovala v pochode. Až teraz keď prebrodili plytkú, ale dravú a studenú rieku, ktorá delila les, nemohla bolesť ignorovať. Kráčala prvá a na zastavenie vybrala malý výmoľ ukrytý pod veľkými šedými kameňmi, ktoré obrastali machom a lišajníkmi.
         Lloef, uzatvárajúca skupinu, rýchle zahladila stopy od rieky sem. Vtedy sa Page prvýkrát zachvel. Tušil nepríjemnosti. Niečoho sa boja? Dryády? Veď im patrí les... Radšej skontroloval samopal, ktorý ho čoraz viac ťažil. Postrelené rameno nepríjemne bolelo, no oko sa lepšilo. Cez hmotu na rane síce nič nevidel, no prestalo ho štípať. Vyzliekol si fľakatú blúzu aj košeľu a s Hansovou pomocou si previazal ranu. Lloef sa zatiaľ postarala o Gwiaenn. Znova jej podala akýsi flakónik, ktorý zranená vypila. Potom jej ranu okúzlila kameňom. Hans nazbieral na zemi pár suchých haluziek a v kryte kameňov založil malý ohník. Z batohu vybral konzervu fazuľovej omáčky s párkom, spravil do nej diery a postavil ju do plameňov. Rovnako ako Möltke chvíľu pred bojom, uvedomil si Page. Vzápätí ho striasol chladný vietor zo severu. Cítil v ňom jeseň. Končiacu sa jeseň. Chlad, dažde a prvé mrazy. Zohol sa, obliekol a do ohňa položil vlastnú konzervu zo zásob nemeckého poručíka. Divožienky spočiatku prijali fazule s nedôverou, no zachutili im. O pár minút dojedli, zhasli oheň a zbalili veci. Lloef ešte pred odchodom zahádzala ohnisko napadaným lístím. Obloha sa zatiahla a ochladilo sa.

         Odkedy prekročili rieku, kráčali svižným tempom. Lloef im často prikázala, aby mlčali a zaľahli. Akoby cestovali nepriateľským územím. Obe dryády boli nervózne a často sa dlho zhovárali vo svojom spevavom jazyku. Hans a Page spolu hovorili len málo. Každý bol ponorený vo vlastných myšlienkach. Na vojnu, na svet, ktorý zanechali za sebou. Na rodinu, priateľov. Spomínali a v duchu dúfali, že ich ešte niekedy uvidia.
         Onedlho prešli popri rozľahlej kamennej ruine hradiska. Základy tvorili veľké, dôkladne naukladané čierne kamene. Les ešte celkom neovládol ruinu, no kde tu bolo vidieť mladé stromčeky, ako sa upierali k sivej oblohe. Ruiny starej pevnosti záhadne mlčali. V Pageovi prebúdzali neklud a aj Hans a dryády sa v ich blízkosti cítili nesvoj.
         „Čo to je za miesto?“ opýtal sa Hans potichu. „Mám z neho zimomriavky. Je také... také temné.“
         „Máš pravdu. Cítiť z neho nenávisť. Strach a utrpenie. Ako v tých vašich koncentrákoch,“ napadol ho Page. Od začiatku si hovoril, že sa takýchto citlivých tém nebude dotýkať. No teraz mu to utieklo. V duchu zaklial.
         Hans zmĺkol, iba nenávistne pozrel na Pagea, na dryády aj na ruinu. A znova ľutoval, že kedy narukoval.

         Na nízkom pahorku neďaleko akéhosi vchodu do poborenej pevnosti, zastavil Page Gwiaenn. Položil jej ruku na rameno a ukázal na ruiny. Dryáda pokrčila ramenami, no z očí jej vyčítal, že vie viac. Gwiaenn sa rozhodla pokračovať ďalej, no Page znova naliehal. Zranená divožienka sa zamračila a naznačila mu, aby počkal na vhodnejší čas. Page ju teda pustil, no za ruinou sa ešte dlho obzeral.
         O pár hodín neskôr, v čase, kedy sa slnko lenivo skláňa nad obzor, zastali. Nachádzali sa v hlbokom, hustom lese, ktorý Pageovi pripomínal filmovú kulisu džungle. Na rozdiel od filmu, bol tento les skutočný a chladnejší. Zima sa s postupujúcim večerom stávala čoraz nepríjemnejšia. Gwiaenn sa roztriasla – zrejme niesu až tak odolné voči zime. Page si napokon vyzliekol maskovaciu blúzu a podal ju zranenej čiernovláske. Tá si ju vyskúšala, obliekla a s úsmevom poďakovala. Mala ešte melodickejší hlas než Lloef. Page sa znova cítil nesvoj. Tentoraz nie kvôli strašidelným ruinám.
         Gwiaenn si ju pritiahla krátkou lianou z jedného kríku, ktorý hojne rástol všade naokolo. Page si z batohu odviazal dlhý nemecký kabát a obliekol sa doň. Predtým však dýkou odpáral všetky nacistické insígnie. Hákový kríž odhodil na zem, strhol si aj ríšsku orlicu a znaky SS, no tie dal do vnútorného vrecka. Veľký, strieborný totenkopf na ľavej strane hrude si ponechal. Páčil sa mu ten symbol, hoci SS nenávidel. Paradox. Jeden z mnohých v jeho živote.
         Potom si zapol kabát, dal na chrbát ruksak, na rameno chlebník a pušku a do ruky vzal samopal. Po tak dlhom pochode ho už všetky veci ťažili, no nemienil sa ich vzdať. Koľkokrát v Španielsku klial, keď z lenivosti a pohodlnosti odhodil niečo, čo neskôr potreboval. A teraz? Majú pred sebou ešte veľký kus cesty a ich budúcnosť je nejasná. Navyše niečo visí vo vzduchu. Cítil to už od rieky. Ale stále dúfal, že utečie vojne. Že ho dryády aspoň na nejaký čas prichýlia. V neistých dňoch, ktoré ho čakajú, bude ešte ďakovať, že nič nezahodil. Tým si bol istý. Pozrel na Hansa. Ten zrejme rozmýšľal podobne. Page mal radosť. Je to síce esesák, vravel si, ale vie bojovať. A to sa môže hodiť. Vo vzduchu sa vznáša smrť.

         Po krátkom odpočinku sa opäť pohli vpred. Hans nasledoval Pageov príklad a podal Lloef svoju maskovaciu blúzu Waffen-SS. Aj ona poďakovala. Nato sa spustil silný lejak, ktorý z dryád začal zmývať ich zvláštne bojové pomaľovania. Mlčali a ticho kráčali vpred. Iba Page frflal. Spomínal na jednu Francúzku, Máriu, ktorá žila v dedine neďaleko lesa.
         Čo robí? Ako sa jej darí? Dúfam, že jej Nemci nič nespravili. Je milá... milá a krásna. Mám ju rád. Zarazil sa nad sebou samým. Ty máš niekoho rád, pýtal sa sám seba. Ty, ktorý si zastrelil Izabelu?
         A odrazu tu bola občianska vojna, lesy, partizánčenie a otec. Čo robí ten? Ako sa mu darí v Anglicku? Pri poslednej
        návšteve vyzeral skleslo. Na Pagea náhle padol smútok. Sklonil hlavu, aby mu nenapršalo za krk a poslušne kráčal ďalej.

         Večer prišiel rovnako nečakane ako včera. Odrazu bola tma a dryády zastavili. Ocitli sa na brehu malého jazierka s priezračnou, krištáľovou vodou. Divožienky našli tri pri sebe rastúce vysoké ihličnany, ktorých spodné vetvy siahali až na zem. Vošli medzi ne a zavolali na vojakov. Tí prišli takmer okamžite, z hlbín lesa sa ozvalo zavytie, ktoré by iba optimista mohol považovať za vlčie. To, čo zavylo, muselo byť väčšie a hlavne hladnejšie.
         Dryády stáli v malom, dobrom úkryte. Zo všetkých strán ho obklopovalo husté ihličie a pri zemi aj nepríjemne bodajúci popínavý krík. Úkryt mal jednu nevýhodu, bol malý aj pre dvoch, nieto pre štyroch. Vaky a väčšinu zbraní preto opreli o hrubé, vráskavé kmene. Prikryli ich maskovacími kríkmi.
         Page s Hansom rozprestreli na suchom popadanom ihličí svoje ťažké kabáty. Gwiaenn sa so všetkými podelila o svoj chutný, veľmi posilujúci chlieb. Rýchlo ho zjedli a ľahli si na kabáty. Dlho hľadali polohy aby si navzájom neprekážali. Nakoniec ich našli. Page zaspával pritúlený tvárou v tvár ku Gwiaenn. Hans skončil na úplnom okraji, najbližšie k zbraniam. Lloef ležala chrbtom otočená ku Gwiaenn. Ešte pred tým, než zaspal, skúmal Page chvíľu peknú, súmernú tvár nízkej divožienky. Noc bola síce tmavá, no v tej troch svetla si zapamätal každý detail jej tváre. Jej nos, líca, ústa, oči a úsmev, keď na seba hľadeli už desať minút. Objala ho a on objal ju. Zároveň sa viac natlačil na Hansa, aby mu nebola zima. Pochopil, prečo ho dryáda objala. Bola chladná noc, potrebovala sa zohriať. Všetci sa potrebovali zohriať, ostatné bolo vedľajšie.
         Gwiaenn bola cítiť po prírode. Mala výraznú vôňu potu, lístia, lesa. Vôňu krvi, sĺz a hliny. Voňala tak zvláštne. Page na to nebol zvyknutý, no napodiv mu až tak nevadilo. Skôr v ňom prebúdzala dávno zabudnuté pocity a inštinkty. Ako jej musím páchnuť ja, bola jeho posledná otázka než zaspal.

         Znova sa mu vo sne zjavil otec. Tentoraz sedel na krásnom, silnom, čiernom koni. Odetí bol v akomsi zvláštnom načervenavom brnení s čiernymi lebkami a imitáciami bielych kostí na hrudnom pláte. Sedel a usmieval sa na Pagea. Ten úsmev však nepatril tomu otcovi, ktorého poznal. Bol to úsmev zatrpklého šialenca, vraha a bezcitného cynika. Bol to Pageov cynický úsmev. Až teraz, keď videl svoj vlastný úsmev, zarazila ho jeho sila. Nikdy si nemyslel, že môže byť tak strašidelný... Strašidelný! Náhle si spomenul na ruiny pevnosti a zistil, že mu dryády nakoniec nič nepovedali. Chcel si to zapamätať, aby sa ich na to ráno spýtal, no odrazu sa svet, otec aj on sám prepadli do hlbokej, bezodnej studne minulosť. Padal dole ako Alenka do ríše divov. Aj jeho pád sa odrazu zastavil.
         Temnota navôkol sa zmenila na peknú letnú lúku, zasypanú rozkvitnutými kvetmi. V povetrí lietali tisíce motýľov a prekrásnych vtákov. Uprostred lúky obklopenej lesom, stála Čierna pevnosť. Dúänne Cear. V pevnosti žili akýsi zvláštni, asi jeden a pol metra vysokí ľudia, divožienky a ešte niekto. Tie tvory boli vysoké až dva metre a podobali sa na ľudí. Ibaže boli útli ako divožienky. Page sa díval na pevnosť, na život, ktorý v nej pulzoval. Odrazu sa však prihnal chladný severák a priniesol so sebou tmavé oblaky a temných jazdcov. Mali rovnaké brnenia ako jeho otec pred chvíľou. V rukách držali zbrane. Rútili sa na pevnosť. Osadníci sa postavili na obranu, no časť vysokých bytostí ich zradila, v jednom okamihu ztemneli a začali vraždiť svojich bývalých priateľov. Manžel prebodol svoju ženu, obchodník svojich priateľov... Rozpútal sa krvavý masaker, ktorý mal jediného víťaza.
         Jazdci spolu so zradcami odcválali späť do lesa. Z pyšnej Dúänne Caer zostali iba dymiace trosky, kamene pokryté mŕtvolami a slávne biele ruže zalievané krvou.
         Page sa strhol zo sna.

        6.
        Som meč ukutý zo svetla hviezd
        Som dýka zabodnutá do srdca
        Som roh z ktorého sa pije medovina
        Som oštep, znak pána všetkého
        Som kôň bežiaci voľnou krajinou
        Som žena ležiaca na kožušinách
        Som plameň, ktorý spáli Les
        Som sekera odtínajúca prekážky
        Som most cez rieku mŕtvych
        Som loď na druhý svet
        Som bojovník noci
        Som Valgard!
        -Valgarddúang, Pieseň Valgarda-

         Ráno bolo rovnaké ako predchádzajúce. Pribudol iba dážď. Jemne mrholilo, slnko zmizlo za tmavými mrakmi. Vstali naraz. Page otvoril oči a díval sa do Gwiaenniných. Potriasol hlavou a vstal. Bol stuhnutý. Rýchlo zistil, že cez ľavé oko už môže pozerať. Tuhá hmota odpadla. Zato ruka ho ešte stále bolela.
         Hans siahol po samopale a vykukol cez ihličie von z úkrytu. Postavil sa a odložil zbraň.
         „Zdalo sa mi... že tam niekto napájal kone,“ povedal Pageovi.
         Kone, zarazil sa Page.
         „Dúänne Caer,“ povedal Gwiaenn, keď si brala svoje veci. Obe dryády zostali zarazene, zmätene stáť. Zvedavo na Pagea pozreli. V očiach sa im zrkadlili desiatky pocitov, no ani jeden nebol príjemný. Page zaváhal. Po chvíli však slová znova zopakoval.
         „Dúänne Caer?“ opýtal sa a ukázal tým smerom, odkiaľ prišli. Lloef vzdychla a pozrela sa do zamračeného neba. Vzopäla oproti sebe ruky a preplietla si prsty. Niečo ticho povedala, potom sa otočila na Pagea.
         „Vae ess de jhealle moe Pejč?“ opýtala sa ho. Page pochopil.
         „Sen... rozumieš? Sen, tu v hlave, v noci. Sen,“ hovoril a pritom ukazoval na svoju hlavu a ako spal. Lloef sa ukázala ako veľmi bystrá. Dotkla sa jeho hlavy oboma rukami a privrela oči
         „Aemme,“ povedala Gwiaenn a zopakovala Pageove posunky.
         „Émme...“ zašepkal Page. „Me émme,“ povedal nahlas. Sám sa podivil, odkiaľ dal dohromady túto vetu. Zdalo sa mu, že odniekadiaľ z minulosti sa mu slová samé vynorili pred očami. Nejasná spomienka, úlomok. Lloef odskočila od Pagea a doširoka otvorila oči.
         „Ty poznáš ich reč?“ spýtal sa Hans. Ešte stále stál ukrytý pod vetvami. „Povedz im, že niekto bol pri jazere.“
         Lloef niečo rýchlo povedala Gwiaenn. Tá prikývla a niečo odvetila.
         „Lloef!“ zasyčal Page. Ukázal cez stromy na jazero a napodobnil zakrádajúcu sa postavu. Dryády sa prestali rozprávať. Obe si zobrali zbrane a vykukli cez husté ihličie.
         „Čo si tam videl?“ opýtal sa Page Hansa. Vzal si svoje veci a kľakol si vedľa neho.
         „Nič jasné. Iba pocit, myšlienku. Najskôr to bude týmto lesom. Desí ma. Akoby na mňa pôsobil, akoby žil! Bojím sa tu. Všetko je iné, nepozemské. Asi máš pravdu, asi sme skutočne niekde inde,“ šepkal Hans vzrušene.
         „Sme,“ prisvedčil Page. „Všimol si si predsa, že je jeseň. A tam vonku, v Ardenách, je zima až praští a o chvíľu sú Vianoce. Okrem toho si pamätám, že ako malý som sa s otcom stratil v podobnom lese. Dostali sme sa inam. Do kraja víl. Otec sa bál, ja nie. Teraz sa bojím ja. Ale verím, že otec... že na mňa dozerá. Každú noc, čo sme tu, ho vidím vo snoch.“
         „Snoch?“ podivil sa esesák. „Aj ten názov, ten dúen ker? Aj ten je zo sna,“ skonštatoval.
         „Áno. To je tá pevnosť, okolo ktorej sme včera šli. Niečo znamená. Významnú udalosť v ich,“ ukázal pri tom na dryády. „V ich minulosti. Niekto ju zničil. Snívalo sa mi o tom.“
         Hans sa na Pagea udivene pozrel. Potom pokrčil ramenami a vstal. „Nejako bolo, nejak bude. Bohovia nedopustia, aby sme tu zostali,“ prehlásil.
         Tentoraz zdvihol zrak Page. Zamyslel sa. „Bohovia? Ty neveríš v Bibliu?“ opýtal sa priamo. Nemci, fašisti a ich nové zvyky ale aj samotný Hans, mu boli záhadou.
         „Nie,“ odvetil kľudne Hans. „A ani ty by si nemal. Po tej vojne...“ prvýkrát začul Hansa takto rozprávať o vojne. Doteraz veril vo Führera, vo víťazstvo. Kvôli tomu sa spolu veľa nerozprávali. Page sa vždy rozčúlil a mal sto chutí dokončiť to, čo nestihol na čistine.
         „Ani neverím. Ale nie kvôli vojne. Nikdy som neveril. Ani otec. Odkedy sme chodili do lesa, učil ma starých bohov a ich náboženstvá. Ale už si toho veľa nepamätám,“ posledné slová povedal viac svojmu svedomiu než Hansovi.
         „Va, Lloef!“ zaspievala Gwiaenn a vykročila k jazierku. To bolo obklopené akousi nízkou hrádzou s naukladaného kamenia. Nebola vysoká, iba pár centimetrov. No aj tak to nemohla byť práca prírody. Page si ju všimol už večer, ale nevenoval jej pozornosť. Vyšli za dryádami.
         Všetci dávali dobrý pozor, či ich niekto nesleduje, no v hnusnom rannom počasí sa asi nikto nenamáhal zostať na stráži pri jazierku. Prvé dorazili k brehu dryády. Sklonili luky a zahľadeli sa na zem. Po chvíli našli to, čo hľadali. Stopy. Zavolali na vojakov.
         „Valgard,“ zašepkala zranená Gwiaenn. Do hlasu prenikla nenávisť ale aj panický strach. Tak silný, že Pageovi prebehli chrbtom zimomriavky. Hans sa rýchlo obrátil. V kríkoch za nimi sa čosi pohlo. Lloef však bola rýchlejšia. Vystrelila do kríku šíp. Niečo zvrčalo, zarevalo a bleskovou rýchlosťou vyrazilo proti dryáde. Page chcel vystreliť, ale uvedomil si, že samopal bude počuť na kilometre ďaleko. To isté napadlo aj Hansa. Obaja vytiahli svoje hrozivé dýky a vrhli sa do cesty mohutnému kancovi. Gwiaenn po ňom vystrelila, no minula ho o pár centimetrov.
         Prvý skočil Page, zboka na vysoký chrbát. Skočil nohami napred, chcel zviera skopnúť na zem. Hoc dal do kopu veľkú silu, obrovský, takmer meter a pol vysoký kanec sa ledva zachvel. Všimol si však novú hrozbu a okamžite sa otočil. Stratil rýchlosť, ale sklonil hlavu a s dvadsať centimetrov dlhými zubami zaútočil na vstávajúceho Pagea.
         Lloef znova vystrelila a trafila mocné zviera do chrbta. Šíp sa zaryl neďaleko prvého, ktorý ho vyprovokoval k útoku. Page natočil nožík na diviakovu tvár a zaklial. To už okolo prebehol Hans so svojou esesáckou dýkou a silným úderom zarazil čepeľ až po rúčku do hrubého krku zvieraťa.
         „Skap!“ vykríkol Page okamih pred tým, než ho mohutný, stokilový diviak strašnou ranou odhodil z cesty. Niečo mu zaškrípalo v ruke, hlavou sa udrel o úzky mladý stromček a koleno sa zrazilo s ostrým kameňom. Zranenou rukou sa zaryl do vybielenej kosti. Od mnohonásobnej bolesti sa mu začiernilo pred očami a takmer odpadol. Nôž však ostal v diviakovi.
         Sykla tetiva a Gwiaenn po druhýkrát neminula. Kanec v behu narazil do starého dubu. Dub mal asi meter v priemere, ale aj tak sa silno zachvel a z koruny sa spustila spŕška vody a suchého jesenného lístia. Diviak ostal ležať, iba trochu zatriasol nohami v poslednom, márnom pokuse prinútiť telo k pohybu. Pod veľkou horou mäsa sa začala tvoriť krvavá mláka.
         Pri Pageovi bola prvá Gwiaenn. Kľakla si k nemu na studenú zem a obrátila ho na chrbát. Page párkrát sprosto zaklial a so zaťatými zubami si vyzliekol kabát aj košeľu. Z rany na ruke sa pustila krv. Navyše sa zdalo, že sa ešte viac otvorila. Znova zaklial. A znova, keď sa pokúsil narovnať koleno.
         „Kurva?“ opýtala sa dryáda so starostlivým pohľadom.
         „Nie ty,“ precedil cez zaťaté zuby Page. Zúfalo sa snažil zistiť, čo sa v posledných pár sekundách udialo. Celé telo ho pálilo a bolelo. Rany a odreniny ešte viac. Stále nadával až ho musel Hans okríknuť.
         Lloef sa rozbehla k zranenému Pageovi, Hans sa vydal pozrieť na diviaka. Zviera rýchlo zomrelo. Pageova dýka prenikla hlboko do lebky.
         „Čo to je za zviera?“ divil sa Hans. „Tak obrovského diviaka som nikdy nevidel,“ povedal k Pageovi. Ten si s pomocou divožienok sadol. Oprel sa o stromček, ktorý sa pod jeho váhou takmer prehol.
         „To je jedno. Ten smrad ma takmer zamordoval,“ odpľul si Page krvavú slinu. Lloef z koženého vaku vytiahla ďalší zo svojich flakónikov. Tentoraz mal takmer pomarančovo oranžovú farbu. Podala ho Pageovi. Ten dlho nerozmýšľal a vypil ho. Chvíľu sa nič nedialo. Odrazu Page zavrel oči a cítil teplo a mágiu ako mu prúdia krvou. Vyhrievajú každú cievu, každý kus tela. Pri zranení sa zastavia, obklopia ho svojou silou a pokračujú ďalej. Mal zavreté oči, čakal a počúval. Počul Gwiaennin vzdych, Lloef ako sa polohlasom modlí a Hansa, ktorý nad ním nervózne postáva. Počul hovoriť Les. Hovoril o čiernych jazdcoch, deťoch boha s kópiou. Hovoril o utrpení, ktoré sa deje Lesu v budúcnosti. O láske a nenávisti, dvoch sestrách, ktoré sa neustále krútia v šialenom tanci. O otcovi, ktorý sedí pri krbe niekde v Británii. Časom sa jasná reč Lesa vytratila a ostali iba halucinácie a šialené vidiny.

         Niekedy napoludnie sa Page prebral. Rany prestali krvácať a aj bolesť sa stlmila. Otvoril oči a zistil, že nemôže pohnúť rukami. Ležal na akýchsi nosítkach z dvoch vetiev a kusu diviačej kože natiahnutej medzi nimi. Bol prikrytý esesáckym kabátom a navrch druhou polovicou kožušiny z obrovského zvieraťa. Aby z nosidiel nespadol, bol k nim priviazaný dlhým lanom.
         Prvého uvidel Hansa. Kráčal ovešaný zbraňami, v rukách držal svoj MP 40. Dryády ťahali nosítka. Obe na jednom konci, takže mal nohy naklonené k zemi.
         „Hej, Hans,“ ozval sa po chvíli. Hans sa na neho pozrel a divožienky hneď zastavili a opatrne ho položili na vlhkú zem.
         „Hans, čo sa stalo?“ Page nemohol uveriť, že by ho tie dve krehké dryády dokázali utiahnuť. Zrejme ich podcenil. Aký silný musel byť esesácky poručík, keď dokázal zranil Gwiaenn... Poručík, šíp... Hm...
         „Čo sa vám stalo, pred tým, než ste došli na mýtnu?“ opýtal sa Hansa. Lloef mu dala vypiť ďalší elixír. Tentoraz nevýraznej namodravej farby. Nič sa nestalo, ale Lloef sa usmievala. Zrejme to tak malo byť. Gwiaenn stála opodiaľ a niečo vyrezávala z úzkeho drievka.
         „Oi cea elieinn? Ne ve paeen?“ zaujímala sa Lloef.
         „Neen. Nie, nič ma nebolí,“ Page sa snažil usmievať. Gwiaenn sa vrátila, vyslobodila Pageovi pravú ruku a niečo mu do nej vložila. Obe divožienky potom znova nadvihli Pagea a vykročili ďalej.
         „Tak čo?“ opýtal sa znova Hansa. Pozrel sa do ruky. Gwiaenn z dreva šikovne vystrúhala malého diviaka.
         Hans si dával načas. Kráčal pár krokov za nosítkami. Išli cez akési údolie, ktorým pretekal potok. Podobný tomu čo tečie pri čistine. Na svahoch údolia sa do výšky týčili strmé stromy, ale kde tu sa medzi nimi objavili spadnuté vetvy, kusy koruny alebo celé stromy. Niekde kosti či zbytky kamenných rozvalín.
         „Šli sme za tebou. Oddiel o desiatich mužoch. Veliteľom bol Unterstürmführer Klaus Zepke, ten, čo si ho zastrelil. Tvorili sme prvú líniu útoku siedmej tankovej armády SS pod vedením generála Ericha Brandenberga. Mali sme rozkaz zaútočiť v úžine medzi lesmi, tam, kde ste mali postavenia. Keď ťa ten debil Öter zbadal ako bežíš do lesa, nenapadlo ho nič lepšie, než, že ťa máme chytiť,“ Hans si odpľul. Zato Page zbledol.
         „Öter?“ opýtal sa prekvapene.
         „Áno. Plukovník Otto Öter,“ povedal Hans.
         „Otto Öter bol Francov špión medzi partizánmi. Postrelil som ho, zrúbal opaskom a skopal ako prašivého bastarda. Polámal mu ruky. Ale ten fešák zdrhol. Ani sa mu nedivím, že keď ma zmerčil, chcel ma dostať,“ vysvetľoval Page. Spomienka na Ötera ho potešila. Aký je ten svet malý.
         „Aha. Tak potom chápem.“
         „Pokračuj,“ naliehal Page.
         „Bežali sme za tebou tým korytom s machovou cestičkou. No ty si nám utiekol. A keď sme sa dostali z koryta, všimli sme si rozvaliny. To, že sa oteplilo a sneh takmer zmizol, sme si neuvedomili. To až neskôr. Vtedy si bol prvoradý ty. Šli sme teda do rozvalín kamennej veže, akéhosi centra keltského oppida. Aspoň podľa mňa to bola keltské stavba. Všade boli ich bohovia, zvieratá, šperky, staré zbrane. Akoby ich niekto prepadol a vypáli im ich dedinu. No a tam si po nás prišli divožienky. Bolo ich tak pätnásť, neviem. Začali strieľať tie ich prekliate šípy. Mi sme nezaváhali,“ Hans privrel oči. Akoby si všetko znova prehrával v pamäti. „Nakoniec sme museli ustúpiť. Utekali sme piati. Celý čas sme sa s nimi bili. Dostali Gustava aj Ervina. Až som ostal iba ja, Möltke a Zepke. A prišli sme na prekliatu mýtinu. Dovtedy sme sa nedivili, že je odrazu jeseň. Keď utekáš pred amazonkami, máš iné myšlienky.“
         „Sú to dryády, nie amazonky,“ opravil ho Page. „Slovo dryáda pochádza z najstaršej reči, z jej severozápadnej, dávno strateného jazyka. Dreya. Znamená lesná sestra, alebo sestra lesa. A je pozostatkom po kultoch bohýň lesa. Nikde sa o nich nedočítaš, ale môj otec to vedel. Vedel veľa vecí, ktoré niesu v učebniciach a nikdy v nich nebudú. Málo o nich hovoril. Snáď mi to chcel všetko odhaliť časom, ale priplietla sa nám do toho vojna a už na to nebol čas...“
         Hans sa díval na oblohu. Cez husté koruny stromov však bolo vidieť iba rovnako husté tmavé oblaky. Ešte stále mrholilo.
         „Čo je Valgard?“ opýtal sa odrazu Page nahlas, keď prechádzali okolo ruiny akéhosi chrámu. Zostala z neho jedna stena a pár vysokých stĺpov. Po stĺpoch sa šplhal brečtan, stenu objímal ružoví krík s čiernymi ružami. Dryády ako na povel zastali.
         „Valgard...“ zašepkala Lloef. Gwiaenn z vaku vytiahla drevenú masku na tvár. Bola biela, cez oči mala čierny pruh a cez ústa červený. Na mieste nosa bol otvor a na čele mala osem podivných znakov, ktoré pripomínali prepletené telá. Keď ju priložila k Pageovej tvári, pocítil z nej závan mágie. Zježili sa mu vlasy na zátylku. Pomaly mu ju priložila na tvár.
        Nič.
         „Je zima,“ povedala odrazu Gwiaenn. „A v zime prichádzajú Valgardi, temní rytieri boha Velleruha. Prichádzajú z hlbín Lesa, z jeho najzáhadnejších kútov, kam sa žiadna z Krásnych nikdy neodvážila. Dokonca aj Starší ľud, pokiaľ tu s nami žil, nikdy neodhalil hlbokú čiernu priepasť v srdci Lesa. Priepasť temnoty a nenávisti, odkiaľ Valgardi prichádzajú. Naša bohyňa, Faereya, zviedla z Valleruhom mnoho bitiek, no ani jednu nevyhrala. A tak môžu Valgardi ničiť a zabíjať. Po krátkej, ale vášnivej jari, dlhom a plodnom lete a tajomne chladnej jeseni sa zjaví vražedná zima, ktorá prináša Jazdcov. To sú Valgardi. Už vieš, Ty zvonku?“ opýtala sa Pagea dryáda.
         „Viem,“ potvrdil Page. Ani sa nedivil, že jej rozumie. Kúzla, čary. Bol rád, že jej rozumie. „Kam ideme, krásna Gwiaenn?“
         Dryáda sa začervenala. Sklopila zrak. Namiesto nej odpovedala Lloef.
         „Ideme do Pevnosti Lesa, do Woedd Caer. Jednej z posledných pevností, ktoré Valgardi ešte nedobili. Vedieme vás ku Krásnej, Paerht ´n Gwoen. Ona rozhodne, čo s vami. Ide ťažká zima, Valgardov je toho roku veľa a sú divokejší. Možno nám budete musieť pomôcť.“
         „Čo je? Ako to, že s nimi rozprávaš?“ pýtal sa Hans. Stál pri ružovom kríku a díval sa na nich troch.
         „Počkaj...“ povedal pomaly Page. Lepšie rozumel divožienkam, než Hansovi. „Čo bolo s Dúänne Caer?“
         „Tam... Tam nás časť Staršieho ľudu zradila,“ odpovedala Gwiaenn so smútkom v krásnom hlase. „Tí, ktorí sa potom stali Synmi noci, zradili dryády, pealomov aj svojich bratov. Z ich pomocou Valgardi prvýkrát dobyli našu pevnosť. Dovtedy padali iba usadlosti a osamelé miesta ako je napríklad toto,“ ukázala na ruiny chrámu. „Po Dúänne Caer sme vinu zvalili na celý Starší ľud. Boli krvavé vojny, ktoré premenili vášnivú, mileneckú jar na krvavé jazero. A z vojny sa zrodili tisíce nových Valgardov. Starší ľud odišiel Inam, kde im určite bude lepšie. Opustili Les a zanechali ho napospas Valgarom a temnote. Ostalo iba pár Synov noci, no oni pomáhajú Valgarom.“
         „A vám? Vám nikto nepomáha?“ vyzvedal fascinovaný Page.
         „Pomáha. Pealomovia, valleni. Občas k nám príde osamelý zo Staršieho ľudu, alebo Pútnik, alebo ako vy, Ten zvonku. Vy nám pomáhate prežiť. Lebo len s vami môžeme mať deti. A legendy vravia, že iba vy nám môžete pomôcť proti bohovi kópií, Velleruhovi. Mi sami sme našu šancu spasiť Les zahodili tým, že sme vyhnali Starší ľud,“ pokračovala Gwiaenn. A Page náhle pochopil ich smútok, plachosť a zádumčivosť. Ich neveselý pohľad. Prišlo mu ich ľúto. Hlavne jednej.
         „Gwiaenn...“ zašepkal.

        7.
        Oh, láska
        Vnikni do mňa
        V lone mojom
        Čakám ťa
        Noc je krutá
        No ty nie
        Poď, čakám

        Daj mi bozky
        Daj mi lásku
        Daruj mi život
        Daruj mi sestru
        -Milostná pieseň noci-

         Na večeru mali kus z diviaka. Ukryli sa neďaleko chrámu, v takmer identických stromoch ako posledne. Page vyrozprával Hansovi, čo sa dozvedel, keď sa s dryádami rozprával. Tie sa medzitým pokúšali oboch naučiť aspoň pár základných slov. Napodiv sa Hans učil lepšie než Page, hoci predtým neprejavoval záujem. Ale to, čo mu Page povedal, v ňom zapálilo nový zmysel života. To bola Hansova chyba. Hľadal si zmysel života. Na rozdiel od Pagea, ktorý žiaden nemal a žiaden nehľadal. Page žil pre okamih, Hans pre budúcnosť. Malý rozdiel, no predsa dosť veľký na to, aby sa stihli už pár krát pohádať.
         Dávno po západe slnka, niečo po desiatej, ako odhadoval Page, zhasli oheň a uložili sa na spanie. V tomto úkryte bolo o čosi viac priestoru. Všetci však ležali natisnutý jeden na druhého. Bola mimoriadne chladná noc. Navyše Page, posilnený rozhovorom s dryádami a slabým vínom, ktoré mali, túžil po Gwiaenn. Noci pred tým nie. Vtedy bol unavený a v šoku. Túto noc šok opadol. Akoby sa bol v tomto divnom svete narodil.
         „Gwiaenn... Elaine Gwiaenn,“ zašepkal do jej pekného, mierne zahroteného uška.
         „Elaine Page,“ odpovedala tichým hláskom a pritúlila sa na jeho hruď. Zavrela oči a začala pravidelne dýchať. Page sa usmial, rozčesol jej krátke, lesklé čierne vlasy a pobozkal ju do nich. Potom zavrel oči, objal ju a zaspal. Okamžite.

         Otec stál na nízkom pahorku. Okolo neho stálo mnoho zvláštnych bytostí. Tváre ako škriatkovia z rozprávok, trollovia zo ság a kde tu aj vysoký, štíhly elf. Stáli okolo neho ako garda a mlčky sa dívali na Pagea. Ten stál nahý. Pri ňom stála Gwiaenn a ešte jedna, krajšia dryáda, ktorú nepoznal. Obe boli tak isto nahé.
         Náhle otec roztvoril náruč a z hrude mu vyleteli vrany. Stovky vrán. Zniesli sa na Pagea, ale namiesto toho, aby mu ublížili, zodvihli jeho aj obe divožienky a vyleteli s nimi nad zástup okolo otca. Otec mávol rukou a zástup zmizol. Zostali iba oni štyria a vrany.
         „Som Les. A ty si môj syn. Povedieš Les a Les povedie teba,“ povedal otec. „Musíš zastaviť to, čo prináša zima. Tisíce rokov nesmú výisť nanivoč. Si posledný z druidov, si posledný z nás. Okrem teba tu nik iný nieje.“
         Page stál a nemo pozoroval otca, neznámu dryádu a Gwiaenn. Niečo ho k nej ťahalo. Niečo, čo nedokázal popísať, o čom si myslel, že zomrelo v Španielskych lesoch.
         „Teraz choď a bojuj. Lebo jedine boj môže spasiť mier. Vždy si bojoval proti násiliu, totalite a šialenstvu. Už raz si stratil zmysel. Ale teraz nestratíš. Lebo keď sa ti bude zdať, že už nieje, dospeješ. Dospeješ a zistíš že existujú aj iné veci, než boj.“
         Bál sa. Mal strach z otca, ktorý konečne prehovoril. Mal strach aj o neho. Ako sa má? Ako sa mu žije? Nepotrebuje pomoc?
         „Čo je život?“ opýtal sa odrazu otec. „Pre koho je život?“ zadumane stál, vrany si posadali na jeho ramená a odrazu ich už neboli stovky, ale len zopár.
         „Pozri na Paerth. Jej život je zbytočný. Raz mala šancu odvrátiť temnú noc, no neuspela. Odmietla to, čo odmietnuť nemala,“ povedal otec a ukázal prstom na neznámu dryádu. Tá sa skrútila v agónii, jej nádherné telo sa potilo od bolesti. Kľakla si pred otca, no ten sa na ňu len pozrel a zasmial sa. Zúfalým, šialeným hlasom. A dryáda zaplakala, vstala a nožom, ktorý sa jej zjavil v ruke, sa podrezala. Otec ju chytil, aby nespadla. Trepala sa v jeho mocnom stisku ako motýľ, no nič jej to nebolo platné. Krv jej stekala po bledom krku, na pevné prsia, ktoré zafarbila na červeno. Po bruchu až do rozkroku a na nohy, kde stekala po vnútornej strane stehien. Objímala kolená a bozkávala kotníky, aby sa nakoniec stretla so zemou. S Lesom. Dryáda zomrela. Page sa otočil na Gwiaenn.
         „Neodmietni!“ zakričal na ňu otec skôr, než sa stratil v temnote.
        

         Page sa strhol zo sna. Spotenú tvár uprel na Gwiaenn, ktorá sa s očami plnými strachu dívala do jeho očí. Sen... Aj jej sa sníval rovnaký sen?
         „Gwiaenn...“
         „Page...“
         „Me elaine Gwiaenn,“ pobozkal ju. Jemne, na čelo. Dryáda zavrela oči a pootvorila krásne, plné pery. Čakala.
         „Me elaine Page...“ zašumel les, stromy aj potok. Zašumelo lístie v korunách, tráva na zemi. Zašepkali zvieratá a príroda. Zašepkalo všetko, z čoho Gwiaenn pochádzala. Bolo to vyznanie lásky od Lesa. Celý Les sa zavŕtal do Pageovho srdca a zanechal za sebou hlbokú priepasť, spoza ktorej už niet cesty späť. Všetko nechal za sebou a vytvoril nový, nepopísaný breh.
         Ich jazyky sa stretli. Dlho sa hľadali, objímali a hladili. Jazyk jazyk. Pery treli pery. Líce o líce a nos o nos. Tvár o tvár. Snažil sa cez jej tvár preniknúť do jej vnútra a ona sa snažila o to isté. Jeden druhého spoznať, pochopiť. Prekročiť priepasť času a priestoru. Priepasť svetov. On na druhom brehu zanechal tanky, Ardeny, fašistov a Hitlera. Zato ona nemohla na druhej strane nechať nič. Ich láska sa odohrávala v jej svete. Svete do ktorého patrila.
         Hladili sa, ich ruky sa zatínali do tela v zúfalej snahe nájsť a milovať. Ale nesmelo sa to stať. Nie dnes. Nie v túto noc. A tak sa iba držali. Držali sa ústami a rukami. Po chvíli len rukami a pohľadmi, potom, keď znova zaspali, iba rukami.

        8.
        Horí krv v mojom tele
        Horí oheň v mojom domove
        Musím ho uhasiť, inak padnem
        Musím Ho milovať, inak zomriem
        -Smutná pieseň Staršieho ľudu-

         Chladný severák odvial mraky a prestalo pršať. No vietor so sebou priniesol výrazné ochladenie a prvé ranné mrazíky. Page sa zobudil práve na to, že mrzne. Bola mu strašná zima. Snažil sa prikryť hrubým vojenským kabátom. Pevne sa zapol a vstal.
         Dryády už boli hore, práve sedeli pod vetvami a hľadeli von z úkrytu. O niečom sa potichu rozprávali. Keď sa Page postavil, obidve zmĺkli a pozreli na neho. Stál schúlený sám do seba, do kabátu a kusu kožušiny z diviaka. Z nosu mu tieklo a oči očerveneli od zimy. Nekontrolovateľne sa triasol. Tak ako každé uzimené ráno. Usmial sa na divožienky a zohol sa k plecniaku po fľašu pálenky. Schovával si ju už dva týždne. Dostal ju od dedinčanov vo Francúzku, keď so svojou jednotkou oslobodil ich dedinu.
         Napil sa a podal fľašu dryádam. Tie si pričuchli a zvraštili nosy. Zasmiali sa a podali mu fľašu naspäť. Čo už, pomyslel si. Aspoň ostane viac pre mňa.
         Prišiel ku Gwiaenn a objal ju okolo pliec.
         „Nieje ti zima?“ opýtal sa pomaly.
         „Lle?“ Gwiaenn na neho zvedavo pozerala.
         „Ale nič. To ja len tak kecám,“ povedal a keď zazrel jej výraz, zasmial sa. Náhle si uvedomil, že ho nič nebolí. Rana na ruke, dosekané oko ani rozličné odreniny a modriny po boji s diviakom. Kúzelné elixíry divožienok mu očividne pomohli.
         Za jeho chrbtom si Hans kýchol, zaklial a vstal. Esesák sa, rovnako ako Page, triasol od zimy. Podupával po zemi v márnej snahe zahriať si nohy. Nachvíľu sa začudoval dryádam, že im nieje zima. Page mu podal pálenku, z ktorej si trocha odpil a vrátil ju.
         „Prekliate počasie. Celá moja poriadna zimná výstroj zostala v obrnenom transportéry,“ zafrflal.
         „To sa máš. K nám ešte nedorazila. Zaujímalo by ma, ako tom divožienky robia, že im nieje taká zima. Asi kúzlami...“
         Dryády zatiaľ pobalili svoje veci, nosítka nechali opreté o strom. Kývli na vojakov, aby sa pobrali s nimi.

         Doobeda sa oteplilo, zostal iba slabší vietor. Cez jeseňou preriedenými korunami vysokých stromov sa predrali slnečné lúče. Page si dokonca po dvoch hodinách pochodu rozopol kabát. Po ranných mrazoch už neostala ani pamiatka.
         Skupinka sa dostala na rovnú plošinu. Celé doobedie šliapali do kopca, na obed už stáli na okraji rozľahlej plošiny. V mierne pokleslom strede sa črtal hustý les, no okraje plošiny boli pomerne riedko zarastené stromami. Zato boli všade naokolo nízke kríky, vresoviská a kde-tu mokrina. Na druhej strane plošiny, presne oproti nim, stáli vysoké, tmavé hory.
         Lloef ukázala na les uprostred plošiny.
         „Woed Caer,“ povedala s pýchou v hlase. Page sa na rozľahlý, asi tri hodiny pochodu vzdialený les lepšie zahľadel. Všimol si skalné steny, monolity, akési kamenné stavby, ktoré sa ponášali na Stonehenge. Keď sa pozrel ďalekohľadom, zbadal kamenné domy a vrcholky veží. Žalúdok mu zovrela neistota. Čosi bolo zlé. Čosi, čo nedokázal popísať. Akoby ho niekto sledoval. V ovzduší cítil známy pach ozónu a nevýrazné stopy po kyslom, smrtiacom ohni. Zložil ďalekohľad a pozrel na Gwiaenn. Odkedy odišli z úkrytu, stále kráčali pri sebe.
         Na zamračenej tvári mala neprítomný výraz. Rovnako ako Lloef. Page rýchlo pozrel na Hansa. Nadvihol obočie.
         „Neviem,“ odpovedal Hans na nevyslovenú otázku. Zbraň mal v pohotovosti. Šteklilo ho na zátylku. Opatrne sa obzrel do hlbín lesa, odkiaľ prišli. Nič však nevidel.
         „Nemám z toho dobrý pocit. Nikde žiaden pohyb. Akoby bola celá pevnosť mŕtva,“ povedal Page Hansovi. Znova sa díval cez ďalekohľad. Tentoraz si všimol pohyb naľavo od pevnosti. Skupina asi dvadsiatich tvorov kráčala smerom k tmavým horám na severe.
         „Gwiaenn...“ začal Page, no ihneď zmĺkol. Divožienka mala v tvári sústredený výraz, telo napäté, pripravené skočiť. A vyzerala, že sa každú chvíľu rozplače. Na Pageovo oslovenie sa k nemu otočila. Nemohol si nevšimnúť dve slzy, ktoré sa gúľali po lícach dolu.
         „Gwiaenn!“ zakričal a vyskočil k nej. V okamihu zabudol na skupinu tvorov. Objal ju a pritisol na seba. Dryáda fňukala.
         „Page. Me caerme deireadh. Ess deiredh! En Eleine ess deiredh. Aeyne hej moe caer. Valgarde oi e terr en Woed Caer,“ plakala do Pageovho náručia. Ten jej takmer nič nerozumel, no pochopil. Až teraz si všimol, že kamenné domy sú poborené a nad lesom sa dvíha slabý dym. Vďaka posledným rokom vojny považoval za prirodzené, že mestá sú vždy zahalené v oblakoch dymu a z domov sú zúbožené trosky.
         „Gwiaenn...“ upokojoval divožienku pokojným hlasom a hladením po vlasoch. Lloef zniesla pravdu lepšie. Stála pri Hansovi a s kamenným pohľadom sa dívala dopredu. Občas čosi povedala. Page jej podal ďalekohľad a prstom ukázal na miesto, kde by mala kráčať skupinka. Lloef odpozerala ako sa ďalekohľad používa tak si ho okamžite priložila na oči.
         Page pobozkal Gwiaenn do vlasov a zodvihol jej tvár. Z hlbokých zelených očí už neprúdili slzy, no smútok zakryť nedokázala. Celá tvár sa jej stiahla v grimase zúfalstva.
         „Bude lepšie,“ povedal ticho otrepanú frázu. Koľkokrát som ju už povedal?
         „Vaellen!“ vykríkla Lloef, podala ďalekohľad Pageovi a zatriasla smutnou dryádou. „Gwiaen! He da newellyn. Va foe Vaellen!“
         Rozbehla sa k putujúcim postavám. Page pozrel na Gwiaenn aj na Hansa a kývol hlavou.

         Valgari ich dohnali iba pár metrov pred skupinkou bojovo naladených vaellenov. Každý z vaellenov bol nízky a podsaditý, bojovne vyzerajúci mužík. Oblečení boli v tmavých tunikách, kabátcoch z jeleňa a čiernych plátených nohaviciach. Na nohách mali všetci do jedného ťažké, pevné bagandže. Tváre mali pomaľované červenými farbami boja. Výrazné maľovanie dopĺňali krátkou, zastrihnutou bradou a veľkými, tmavými očami.
         „Ejja! Droeadde! Ess met ta´yvente. Valgara!“ zakričal prvý zo skupiny hrubým ženským hlasom. Page si prekvapene uvedomil, že je to žena. Žena s veľkým mečom v rukách. Ani ostatný vaelleni nečakali a tasili svoje zbrane. Väčšina bola ozbrojená hrozivo vyzerajúcimi mečmi, len pár, chudobnejšie odetých a osly držiacich vaellenov malo sekery a kladivá.
         Lloef sa na náčelníčkine varovanie bleskovo otočila a od oka vystrelila šíp proti čiernej horde, ktorá sa rútila riedkym lesom.
         „Hans!“ zakričal Page a kľakol si k Lloef. Skôr než sa kolenom dotkol zeme, stisol spúšť na modernom nemeckom samopale. Jeho rachot všetkých prekvapil. Valgarov však nezastavil. Hnali sa medzi stromami na čiernych koňoch ako prízraky. V dlhých, silných rukách zakutých v temnom brnení ozdobenom lebkami sa leskli dlhé kópie s hrôzostrašnými hrotmi alebo dlhé meče. Prerážali Les, ktorý od nepamäti chránil svoje dryády. Sekali a bodali do storočných stromov, ktoré pod ich údermi plakali a padali. Zver bežala z cesty ich strašným beštiám, ktoré svojimi oceľovými kopytami drvili zem.
         Hans zareval, keď ho zozadu bodla jedna z kópií. Našťastie ho iba poškriabala a on stihol skočiť do nenápadného výmoľu. Gwiaenn bežala o niečo rýchlejšie. Keď bežala popri strieľajúcom Pageovi, sotila ho za veľký kameň pokrytý lišajníkom. Lloef na nič nečakala, vypustila ďalší zo svojich šípov a skočila za Pageom.
         Vaelleni stáli vo vyrovnanej rade. Šľachtici vedľa svojich poddaných, ženy vedľa mužov. Silný so slabým, bohatý s chudobným. Jeden za všetkých, všetci za jedného. Mlčky, so zúrivým výrazom v drsnej tvári, čakali na osud. Na zbrane, ktoré sa každú chvíľu chystali roztrhať ich ničím nechránené telá. Čierna tma sa valila vpred, aj cez svoje straty. Kone s obnaženými, bielymi pyskami zúrivo pohadzovali hlavami. Jazdci blýskali očami spoza umrlčích heliem s blanitými krídlami.
         Page vstal práve vo chvíli, keď okolo neho prebiehal prvý z jazdcov. Bleskovo zasunul nový zásobník na svoje miesto a natiahol zbraň. Strieľal rovno do hrudí jazdcov. Valgari padali z koní s temným, strach naháňajúcim zavýjaním. Niekde vzadu, kde padol Hans, niečo vybuchlo. Silná explózia zhodila väčšinu valgarov na zem. Ich kone sa zvíjali v strašnej agónii bolesti. Horúce kúsky črepín z granátu sa zasekávali hlboko do ich čierneho tela. Z každej drobnej rany sa dymilo. Ich oči, očí bláznivých, chorých koní z hlbokej priepasti času, zla a zimy, sa doširoka roztvárali aby dodávali ich mŕtvolnému výrazu ešte diabolskejší výraz. Page iba stál, ústa mal otvorené strachom, vlasy mu dupkom stávali, ale spúšť nepustil až do chvíle, keď mu došli náboje. Rýchlo nabil, chránený Lloefiným neomylným lukom. Odrazu pred ním, spod mŕtvoly koňa, prudko vstala čierna postava a napriahla sa krásnym, dlhým mečom k poslednej rane...
         Vaelleni sa rozbehli vo vyrovnanej rade proti valgarom zbavených svojej výhody. Nedávali svoj život lacno. Bojovali mlčky, ale o to strašnejšie. Drvivé rany valgarov, ktoré by nejednu dryádu rozpolili, narážali na oceľové zbrane nízkych vaellenov.
         Gwiaenn skríkla bolesťou. Už bola takmer pri Pageovi. Už len kúsok, malý krôčik... Jej útle telo narazilo do ostňami pobitého brnenia vysokého valgara, ktorý sa práve napriahol na poslednú ranu proti Pageovi. Na chvíľu zaváhal. To Pageovi stačilo. Colt 1911 hlasne vystrelil. Raz, dva, tri... Valgarova hlava ukrytá pod tajomnou bielou lebkou sa rozletela. Telo spadlo na zem. Page zbledol a skočil ku Gwiaenn. Chytil ju do náručia skôr, než stihla spadnúť na zem. Kľakol si s ňou, a do jemných vlasov zaboril zapotenú, prachom, hlinou a krvou zašpinenú tvár. Ktosi ho sekol po chrbte, čosi sa mu zapichlo do nohy. Svet z černal, vytryskol ako gejzír do spŕšky farieb a pocitov, aby sa za okamih znova ponoril do tmy.
        

        *

         Postavy stvorené chorou mysľou, bytosti zrodené z jadra mágie. Tvory tak odlišné od všetkého, čo poznal. Dokonca aj od vaellenov a dryád. A v ich kruhu, v strede stál otec s dvoma desiatkami mužov zo Zeme. Každý bol z iného času, obdobia a kraju. Spájal ich iba šialený výraz pevne ukotvený vo vráskavej tvári, dlhá brada a volné oblečenie tmavých farieb.
         Otec sa smeje, pri nohách mu leží krásna nahá dryáda a vedľa nej... Vedľa nej kľačí žena z rodu Staršieho ľudu. Vlnité medené vlasy má volne spustené na nahé, bledé telo. Je tak iná... tak nádherná. Ani čo by nebola zo žiadneho zo svetov. Akoby patrila samotnej zemi, vetru, vode a ohňu, ktorý sa odráža v jej smutných, zelenomodrých očiach.
         Prešiel kruhom tvorov a zastavil pred otcom. Dlho si mlčky hľadeli do očí. A v nich Page spoznal oči valgara. Oči čierneho služobníka zimy, temnoty a strachu. Oči vládcu čepelí, divých koní. Očí náčelníka.
         Zahľadel sa na kľačiacu ženu. Dotkol sa jej tváre. Ona sa nesmelo zahľadela do jeho očí. Uhla, lebo v nich spoznala syna. Syna z rodu valgarského druida a ľudskej ženy. Syna zrodeného na ničenie. Ani ona sama, pri všetkej svojej múdrosti, nevedela čo prišiel zničiť. Videla iba jeho oči a neskrotný plameň z ohrady Brány svetov. Z nikdy neuhasínajúceho ohňa smrti a života.
         Pokúsil sa usmiať. Nechcel, aby sa ho bála. Ale otec mal iné plány. Dupol bosou nohou a mávol dlhou palicou, ktorú zvieral v širokých rukách. Page odletel z kruhu a tvrdo dopadol na kamenné pole. Keď vstával, nahmatal pod sebou rukoväť meča. Vzal si ho. Stál na kamennom poli, ktorým pretekal potok, sám proti horde netvorov. Hlavy zvierat a mŕtvolné oči na svalnatých ľudských telách. Neboli ozbrojení, ale hrozivé pazúry dávali tušiť, že určite niesu bezzbranní.
         Z kruhu vystúpila krásna žena, ktorá doteraz kľačala pri Pagovom otcovi. Stále bola nahá, no v rukách držala dlhý meč. Page stuhol. Vzápätí sa obrátil a dal sa na útek. Nechcel s ňou bojovať. Chcel ju milovať, nie zabiť. Túžil ju stískať, vpíjať sa do nej a nie hľadieť ako krváca. Alebo cítiť ako ho zabije.
         Šialene utekal tmavým krajom. Nepoznal cestu a tak často skončil na zemi, alebo narazil do osamelého stromu. Žena ho dobiehala. Jej beh Pagea vzrušoval. Zostal stáť a díval sa na jej telo. Čakal, čo sa stane.
         Meče sa zrazili a oceľ zaškrípala.

         V ďalšom sne videl sám seba v zrkadle kľudného jazierka vysoko v horách. Videl sa v budúcnosti, no nevedel odhadnúť, ako vzdialenej. Svoju uniformu vymenil za čierno strieborné kožené nohavice, čiernu košeľu a čierny kabátec so striebornými ornamentami. Na ramene si držal maskáčovú blúzu – spolu s ťažkými topánkami jediný pozostatok z jeho bývalej uniformy. Na druhom ramene mal zavesený samopal, na striebornom opasku viseli vedľa seba colt a dlhý meč s prekrásne zdobenou rukoväťou aj pošvou. Ale najväčšie prekvapenie mu prinieslo niečo iné. Namiesto tváre mal čiernočiernu masku z dreva. Iba výrezy na očí a ústa boli obtiahnuté strieborným pásom. Nad masku vytŕčali asi tri centimetre dlhé, neučesané vlasy. Boli rovnako čierne ako maska. Page sa zľakol. A strhol zo sna.

        
        Koniec prvej časti...
        19.9.03

        ZRudi T.M. Hein

 Vyhľadávanie

 Posledné komentáre

Fórum žije! (s básní nijak nesouvisející výkřik)
(Ayaki, 17.03.16 19:49)

Dúha
(Weerty, 23.12.13 13:24)

Všem milencům
(Anonymous, 14.12.13 21:03)

Cudzinec
(Anonymous, 02.12.13 11:06)

 Kalendár

júl 2020
PUSŠPSN
12345
6789101112
13141516171819
20212223242526
2728293031

Úplný prehľad

Pridať akciu

 Partneri

FantáziaDark ElfSpoločenské hryOZ MastodontSrdce ErineluSteampunk.deever.cz - co uvízlo v soukolíSFF.czKion - nový svet pre DrD