Sedím zas plačúca na posteli,
zúfajúc, „Šťastné chvíle, kde ste sa podeli?!“
Spánok chcem privítať, odohnať ľútosť,
zatvoriť oči, necítiť smútok.

Život si išiel koľajou šťastia.
Bolo aj pre mňa!
Potom však vychýlil sa,
duša od bolesti sa triasla.

Nevyšlo, čo malo, všetko je fuč.
Nie je tu pre mňa nikto,
nesvieti na mňa šťastia už lúč.

„Prečo ja, prečo ja?!“ pýtam sa v tichu.
Zatvorím oči, slzy už rinú sa – doprovod k vzdychu.
„Dusím sa, dusím, pusti ma von!“
Život je väzenie, ale keď odbije zvon,
polnoc tu bude a na krídlach noci
spustím sa do sveta, kde nie sú slzy.

Spustím sa na krídlach do krajiny snov,
kde láska nie je len mojim nápadom.
Ja budem večne sniť, nechcem viac život!
Nechaj si, čo len chceš, ja chcem len silu.

Silu, ktorá prekoná bolesť a žiaľ,
ktorá mi ukáže správnu cestu v diaľ.