Upírsky denník I.
Obloha bola zatiahnutá, prevaľovali sa po nej čierne mračná. Na zem padal hustý dážď, kvapky sa kotúľali po listoch stromov, po steblách trávy. Ten deň nebol práve príjemný, fúkal chladný vietor, počasie bolo zo dňa na deň horšie. Napriek tomu, že bol už máj, ľudia sa skrývali vo svojich domoch pred tým hrozným počasím. Keby aspoň prišla poriadna búrka, dúfala som.
„Deň ako stvorený pre súboj!“ povedala som svojmu ovčiakovi Xatovi.
Zdvihol hlavu a slabo zaskučal. Nápad zo súbojom sa mu zjavne nepáčil. Asi tajne dúfal, že som na dnešný deň zabudla.
„Slečna, mám nechať osedlať Twistera?“ komorník bol nervóznejší ako kvočka sediaca na nevyliahnutých vajciach.
Zažmurkala som, „Načo by mi bol? Nepotrebujem ho. Ešte by prechladol.“
V jeho očiach sa zračili obavy. Usmiala som sa, „André, nemusíš sa báť. Nič sa mi nestane!“
Zdalo sa, že som ho veľmi nepresvedčila, „Ale slečna, teraz to nie je boj proti Pretónovcom ani proti Kapelovcom. Bojujete proti Assenovi! Je to zákerná šelma!“
„Zákernejšia ako ja?“ a vycerila som dlhé očné zúbky.
André sa usmial, „Tesák. Tak som Vás volal, keď ste boli menšia. Tá čierna Vám padne!“
***
„Okolo seba vytváraš takú zvláštnu auru... Nerozmyslíš si to?“ ozval sa za mnou mužský hlas.
Otočila som sa a v hmle zazrela jeho postavu. Tasila som a oblizla si zuby.
„Zbytočné slová, Assen. Neplytvajme časom. Chcem stihnúť obed!“ na otázku som nereagovala.
„Vyzval som ťa na čestný súboj, cukríček. Viem, čo v sebe odnáša prehra. Ale dnes jej príchuť konečne pocítiš ty. Vymetiem ťa z tohto sveta ako prašivého psa!“
Otočila som sa s mečom v ruke a prikrčila ako vyčkávajúca mačka. Obeť sa musí pohnúť prvá, potom šelma skočí. Prestavila som si jeho škodoradostný úškrn. Nesmie vyhrať.
Zaútočil. Bola som rýchla a obratná, ale to nestačilo. Tento boj sa hral podľa jeho pravidiel. Moja smola - stratégia mi nikdy skutočne nešla.
Môj meč ho minul o vlások, keď mi zaťal do ruky. Vykríkla som. Teraz som meč mohla držať len v jednej ruke. Výpad, obrátka. A zase nič! Tak kde si?! Vynoril sa z hmly skôr, ako ho stihlo moje vedomie zaznamenať. Sekol ma do boku a okamžite uskočil pred mojím ostrím, ktoré by mu oddelilo hlavu od tela. Pot sa mi rinul po tvári, cítila som teplú krv na ruke a nohe, ako steká stále nižšie. Tak na čo máš tie zuby?! Vedela som, že meč mi už veľmi nepomôže. Sily ma opúšťali, mojou poslednou nádejou boli rezáky.
Nejako sa mi podarilo skočiť zozadu na Assena. Zahryzla som do jeho štíhleho pekného krku. A on sa bránil, zmietal a slabol. Padol na kolená a odhodil meč.
„Vyhrala som!“ môj výkrik bolo posledné, na čo sa z tej bitky pamätám.
***
Otvorila som oči. Vôkol sa rozliehala tma. Čo sa stalo?
„Shiva sa prebrala,“ začula som nejaký hlas.
Niečo nado mnou sa otvorilo a dovnútra sa vlialo svetlo. Uvidela som Assenovu hlavu, dlhé modré vlasy mu padali do tváre. Chcela som ho zabiť, ale moje ruky boli spútané za chrbtom.
„Ahoj, Shiva!“ úškrn na jeho tvári hovoril v môj neprospech, „Tentoraz si predsa len nevyhrala. Bol som však k tebe taký milý, že som ťa na mieste nedorazil.“
Napľula som mu do tváre. Bola to forma obrany, ktorou som sa ubrániť nemohla. Ale uškodiť mi to viac nemohlo.
„Vieš, Shiva,“ jeho hlas bol taký podmanivý, liezlo to na nervy, „mám ťa rád. Naozaj! Ale ty nie si schopná to prijať. Hmm... Poloupírka... Nechcem ti urobiť nič zlé!“
„No to určite!“ odfrkla som pohodiac pohŕdavo hlavou, „Zviažeš ma, hodíš do rakvy a ešte tvrdíš, že ma máš rád! Tak zabi ma už konečne!“
Assen sa zamračil, „Ako zvyčajne si nič nepochopila! Typická Shiva.“
„Vôbec ma nepoznáš, tak ma nehodnoť!“
„Dobre, nebudem,“ odvetil, „Ale upozorňujem ťa, že neležíš v obyčajnej rakve...“
„A čo je na nej také zvláštne? Z veka sa snáď vystrčia bodce, a keď ju zavrieš, bude zo mňa sito? Tak kedy ma už zabiješ?!“
„K smrti nie si nikdy dosť blízko...“
Povzdychla som si. Táral hlúposti, namiesto aby konal. Unavovalo ma to. Cítila som na sebe zaschnutú krv, vlasy som mala mokré a špinavé, taktiež moje oblečenie vyzeralo, akoby som sa vyváľala v kope hnoja.
„Keď zatvorím veko, ty viac nebudeš Shivou. Nebudeš si pamätať nič z tohto života. Budeš úplne inde, budeš niekým iným. Ale ešte stále budeš na žive!“
„Do čerta s tebou! Neverím ti ani slovo!“
„To som ani nečakal,“ jeho oči boli plné smútku, „Lúčim sa s tebou, Shiva. Snáď niekde v budúcnosti...“ a zatvoril veko.
***
Môj preľaknutý výkrik preťal pokojnú noc. Plač dieťaťa v tmavej izbičke. Mama bola blízko.
„Allae, Allae neplač. Už je dobre! Bol to len zlý sen, len nočná mora...“
Partneri
