V tieni mandarinkovníka
Poviedka zverejnená 12.02.2005, autor: Aldebaran (martin_pazi[zavinac]hotmail.com)
Vonku ticho padal sneh. Pomaly sa stmievalo.
Constance znudene prepínala programy v telke. Správy, cestopisy, telenovely, seriály, akýsi dokument o stredomorskej flóre - ako vždy. Snáď by sa ani nezastavila, keby práve vtedy nebola reč o menšom strome obsiatom oranžovými guľatými plodmi.
Mandarinkovník, pomyslela si s úsmevom. Začala sa prepadávať do spomienok. Spomínala na to, keď posledný krát naozaj milovala. Podľa ľudského času odvtedy prešli snáď dve storočia, no pre ňu sa čas už dávno zastavil.
Vyšla na balkón a zahľadela sa do prázdna. Spomínala...
Boli to práve mandarinkovníky, ktoré lemovali záhradu, v ktorej ho prvýkrát uvidela. Mladého, pohľadného šľachtica - grófa deCastillion.
Očaril ju na prvý pohľad. Svojimi ladnými pohybmi, rýchlymi výpadmi a skvelou obranou. Áno, gróf si práve precvičoval svoje šermiarske umenie s akýmsi spoločníkom. Nevšímal si ju. Bol zaujatý bojom. Hodnú chvíľu ho pozorovala a keď skončil, všimol si konečne aj on ju. Ich oči sa stretli. Ten pohľad ju zlomil. Šibalské ohníčky v grófových očiach ju nemohli nechať chladnou. Cúvla, no nespustila z neho zrak.
„Myslím, že na dnes mi stačilo, miláčik,“ ozval sa zrazu grófov „partner“. Constance trvalo takmer minútu, kým si uvedomila, že grófov „partner“ je v skutočnosti žena. Nemala korzet, ani sukňu (predsa len na šerm trochu nepraktické oblečenie) a vlasy mala zviazané do drdolu. Nečudo, že jej pohlavie nebolo na prvý pohľad zrejmé. Lady Alexandra (na rozdiel od Constance), rozhodne nepatrila k ženám kyprých tvarov.
Aj ona si všimla pohľad mladej dievčiny, plný tichej závisti a túžby. A aj ona jej ho náležite opätovala - z očí jej sršali blesky a ak by sa pohľadom dalo zabiť, zrejme by v tej chvíli došlo k „nešťastnej náhode“. Po tomto jasnom signále si Constance uvedomila kde je a čo robí, otočila sa a rýchlo odkráčala od záhrady.
Grófa však z hlavy dostať nemohla. A gróf mal ten večer pred očami obraz mladej dievčiny s uhľovočiernymi vlasmi, plnými perami i prsiami a mäkkými hnedými očami, ktoré sa naň upierali s túžbou. Tá predstava mu lichotila. Ako každý mladý muž, navyše s „modrou krvou“, mal ego ako slnko na poludnie - poriadne vysoko. Vyžíval sa v predstave, že priťahuje obdivné pohľady krásnych slečien. Táto však mala v sebe akési nedefinovateľné fluidum, čosi, čo ju odlišovalo od všetkých tých prázdnych paničiek z vyššej spoločnosti, vrátane jeho snúbenky, lady Alexandry. Constance síce nepatrila k chudobným, no jednako nebola šľachtičná. Gróf si ešte raz predstavil jej plné tvary a s nedefinovateľným úškrnom zadriemal.
Dni plynuli a Constance si vždy našla dôvod, aby mohla prejsť okolo záhrad grófa deCastillion. A on si vždy našiel dôvod, prečo byť v tom čase vonku.
Takto to pokračovalo niekoľko týždňov. A potom ju gróf oslovil. Tých pár viet bolo pre ňu ako rozprávka a priala si, aby sa rozprávali večne. Ten zvyšok zdravého rozumu, ktorý jej ešte ostal, však vravel, že sa nebude môcť len tak „náhodou“ prechádzať okolo donekonečna. A tak dostala bláznivý nápad. Požiadala grófa, či by ju nemohol naučiť zopár základných šermiarskych ťahov. Vraj pre istotu. Gróf, samozrejme ochotne súhlasil a vôbec si nevšímal lady Alexandru, ktorá ho prepaľovala pohľadom.
A tak sa Constance začala učiť umeniu šermu od grófa deCastillion. Bola učenlivá, šlo to celkom fajn, no jednako si nemohla nevšímať grófove žiadostivé pohľady, ktorými ju priam hltal pi každom cvičnom výpade. Nebránila sa im, ba priam sa z nich tešila. Pokladala to za nevinnú hru. Mýlila sa...
Príliš sa zapozerala do grófových očí - a nestihla kryť výpad. Na ramene pocítila chladnú oceľ a vykríkla bolesťou. Grófov meč, hnaný snáď až príliš prudkou túžbou jej preťal rukáv a prerezal pokožku.
Gróf, ohromený svojou vlastnou nešikovnosťou, pustil meč a chvíľu nemo zízal na to, čo urobil. Hneď sa však spamätal. A uvedomil si príležitosť. Usmial sa.
„Hlboko sa ospravedlňujem, slečna Constance,“ prehodil so silenou ľútosťou. Constance zaregistrovala náznak irónie v jeho hlase a podivila sa. Gróf ju opatrne zdvihol do náruče a odniesol obďaleč, do tieňa, ktorý vytváral „zástup“ mandarinkovníkov. Väčšinou to boli neštiepené stromy, iba zopár vetvičiek bolo obťažkaných guľatými oranžovými plodmi.
Gróf si vyzliekol košeľu a odtrhol z nej rukáv. Zranenie síce nebolo nič než škrabnutie, no o zranenie v tejto hre až tak nešlo...
Pri pohľade na jeho telo sa Constance zachvela. Bol tak blízko...
Ani si nestihla uvedomiť, že gróf jej vyhrnul rukáv bielej košele a obviazal rameno.
„Ste krásna,“ zašepkal jej do ucha a naklonil sa bližšie.
„Ďakujem,“ začervenala sa Constance.
Jeho dlane jemne blúdili po jej tele a ani neregistrovala, že jej pomaly rozopína košeľu, ktorú mala pri týchto tréningoch oblečenú. Chcela sa brániť, no grófov pohľad ju hypnotizoval. Nemohla sa ani pohnúť, bola ako v tranze.
Grófove prsty skúmali reliéf jej tela s priam geografickou precíznosťou a ona sa nezmohla na nič viac než tiché vzdychy rozkoše. A tak, v tieni mandarinkovníkov prišla o nevinnosť.
Pri týchto spomienkach sa Constance opäť zachvela. Ešte aj dnes, po takmer dvesto rokoch, ju spomienka na grófa spaľovala, ešte vždy v nej burácala každučká bunka, každučký nerv. Vtedy ľúbila naposledy...
Ilúzia šťastia sa rýchlo rozplynula. Po tomto, pre ňu najkrajšom dni jej života, už prišlo len sklamanie. Gróf okamžite zrušil svoje „lekcie šermu“ a tváril sa, že sa nikdy nič nestalo a že ja ani nikdy nepoznal.
Pravda bola trpká. Stala sa ďalšou trofejou na dlhom zozname grófa deCastillion. Cítila sa ponížená a hlúpa. Každý deň plakala. Plakala kvôli mužovi, ktorý jej tak veľmi ublížil. Plakala preto, že ho ani po tom, čo jej urobil, nedokázala nenávidieť...
K záhrade sa však už neodvažovala priblížiť. Namiesto toho chodila na vŕšok za mestom, plný divých mandarinkovníkov, hľadievala na záhradu z diaľky a s plačom spomínala. Mnohokrát sa vracala až po zotmení.
A práve tu, na tomto vŕšku, stretla ďalšieho muža. Ten definitívne zmenil jej osud.
Plakala, tak ako každý deň, a hľadela na záhradu, keď sa zrazu objavil neznámy muž v čiernom plášti, s hladkými čiernymi vlasmi a pevnými očami. Bez váhania ju objal. Jeho trúfalosť ju zarazila a pokúsila sa odtiahnuť. Márne. Mužovo objatie bolo ako zverák. Rovnako pevné a rovnako chladné. Sálala z neho priam nadľudská sila. Cítila hrôzu. Pomyslela si, že nastali posledné okamihy jej krátkeho života. V istom zmysle mala pravdu.
Muž ju pobozkal na pery, potom na krk... A zahryzol sa.
Constance ani nestihla vykríknuť. Práve sa skončil jej smrteľný život....A začal nový, celkom iný život. Život, ktorý plynie mimo čas. Získala večnú mladosť a sviežosť, navyše nestratila ani spomienky. No získala aj večnú, neutíchajúcu túžbu. Túžbu, ktorú mohla ukojiť jediným spôsobom...
Constance odstúpila od balkónového zábradlia. Otočila sa a oči jej horeli túžbou.
„Je čas na večeru,“ povedala so zlovestným úsmevom a oči sa jej temne zaleskli.
Na oblohe krvavočerveno žiarili posledné lúče zapadajúceho slnka...
Partneri
