Elminster hovorí 16: Temní požehnaní
Originálny článok nájdete tu.
Členovia Temných rúk chrámu sú všeobecne – a zaslúžene – obávaní rovnako v chráme aj okolitom Voonlare. Dedinčania ich v minulosti prezývali „Krvavé Ruky“, ale používanie tejto frázy sa rýchlo ukázalo byť príliš nebezpečným a tak bola pohotovo skrátená na „Krv“. Ak by Voonlarčania našli spôsob – akýkoľvek – ako sa ich zbaviť, určite by nastali preteky o to, kto to uskutoční prvý. Žiaľ, jediné, čo zatiaľ zmôžu, sú márne pokusy o vyvolanie sporov a hádok medzi ich členmi. Pohľad na to, že si vzájomne idú po krku, im totiž spôsobuje veľké potešenie.
Jeden z Temných Rúk, Meirgin Windtalon, je štíhly, vysoký, temne príťažlivý s príjemným hlasom. Druhý, Bastabar Yulgot, je v ramenách široký a tlstý, s otlčenou tvárou, rukami dlhoročného bojovníka a vrčivým hlasom, ktorý ponúka skôr pár vyhrážok dobre volenými slovami než bystré a prívetivé frázy.
Windtalonova prezývka má pôvod v zlostných pohľadoch bokom, ktoré vrhá na tých, čo si ho znepriatelili. Slizký a poklonkujúci „rodený pochlebovač“ zo Selguantu (jeden z nespočetných chudobných synáčikov tamojších rádoby-nóbl rodín, ktorých vystrnadili do sveta, kde si majú nájsť vlastné miesto), Dýky je majster v chrámových zvyklostiach, rituáloch a písanom slove, organizátor a ochranca záznamov, z ktorých temer každý obsahuje nejakú drobnosť, z ktorej mu plynú výhody. Má dobrú pamäť a ešte lepšiu trpezlivosť – a beda tým, čo si ho znepriatelili, ak sa mu raz podarí získať úrad Patriarchu, alebo uspieť pri vmanipulovaní náhodných dobrodruhov, či obchodníkov do úloh, ktoré uškodia jeho nepriateľom. Takýchto príležitostí už mal niekoľko; typickou situáciu bolo, keď presvedčil akéhosi opilca, aby mlátil cieľ, ktorý mu ukáže. Tomuto však čoskoro zabránil Gormstad ; takéto ,,nejemnosti“ sa mu totiž nepáčili.
Aj keď ho všetci považujú za nebezpečného, je medzi Voonlarskými cyriciáncami pokladaný medzi nenahraditeľného pre chod Pretvoreného Temného Boha. Prsty ho pokladajú za skutočného pána chrámu. Gormstad ho oboznamuje so všetkými písanými svätými vyhláseniami – ale zároveň naň jastrí povestným sokolím zrakom.
Bastabar Yulgont je málovravný bývalý vojak, ktorý pribral na váhe aj trpkosti, starnúci muž, ktorý vie, že najlepšie roky má za sebou a cíti, že mladší muži ako Windtalon sú na ceste vyšplhať sa cez neho k vyšším miestam vo náboženskej hierarchii, ak rýchlo nespraví niečo odvážne a dramatické. Zvyčajne však platí, že kňazi viery v Pravú Temnotu, ktorý činia veci príliš nahlas, či dramaticky, zvyknú skončiť veľmi rýchlo, alebo krvavo. A tak Yulgont číha na roztržky v chráme alebo činy a plány Gormstada aj Windtalona, ktoré by mohol oznámiť ďalej, či použiť na ich pošpinenia či oslabenie. Rovnako sa snaží využiť to, čo mu náhoda pustí do lona – napr. návštevu dobrodruhov. Ak by dokázal nájsť niekoho, kto by vedel zničiť jeho nepriateľov v chráme, čím by mu otvoril cestu na čelo Prstov k boju za pomstou, bol by to preňho ten najväčší dar od Cyrica.
Medzitým trvá na stanovisku, že iba on je učiteľom všetkých laických vzývateľov a novicov usilujúcich o kňazstvo. K ním je pomerne milý – dúfajú totiž, že niektorí z nich ho podporia v budúcnosti, keď začne otvorene konať voči svojim rivalom.
Napriek tomu, že je, čo sa týka magických schopností, slabý, podarilo sa mu získať tajomstvo kúzelných paličiek, ktoré sú schopné pôsobiť na diaľku (zdroj síl slnka visiaceho vo svätyni) od zomierajúceho Baneovho kňaza ešte predtým, ako prestúpil na vieru. To mu umožňuje zdôrazňovať význam jeho zásluh a zároveň čo najviac zahmlievať jeho schopnosti.
Každým dňom sa však cíti starší. Čoraz častejšie sa v noci prebúdza a vtedy sa z jeho zamknutej a zadebnenej izby šíri diabolský rehot nad živými snami, v ktorých Windtalon kričí na oltári pod jeho rukami, a kde zároveň napĺňa vnútornosťami súperiacej Temnej Ruky syčiacu panvicu so žeravým uhlím.
Partneri
