Pre rozmar bohov

Poviedka zverejnená 07.09.2004, autor: deCarabas (decarabas[zavinac]azet.cz)

         Keď Amarante dorazil k brehom Atlantie, rozhodol sa načas opustiť more a skúsiť šťastie na súši. Dopočul sa o vzácnom klenote Dračie oko v meste Kadlion. Vydal sa do Kadlia s úmyslom ukradnúť ho a po ceste sa zamiloval do zlodejky Olivie. Krásne dievča sa k nemu pridá a čoskoro sa spolu dostanú až k Dračiemu oku. Sú však prezradení a musia z mesta čo najskôr ujsť...

         Amarante sa posadil do chladnej trávy. Olivia si sadla vedľa neho. Bola to krásna žena s havraními vlasmi a žiarivými modrými očami. Jej úchvatná postava bola prísľubom príjemne prežitých nocí, skrývala v sebe však aj nezvyčajnú silu a pružnosť. Olivia bola odená v zelenej tunike, v páse prepásanej ozdobným opaskom. Po boku sa jej kýval ľahký zahnutý meč a z čižmy jej trčala rukoväť noža. Hoci sa poznali už niekoľko mesiacov, Amarante ňou bol uchvátený práve tak, ako keď ju uvidel prvýkrát. Chytil Oliviu do náručia a pritiahol ju k sebe. Dievča sa na neho usmialo.
        „Teba vôbec nemrzí, že sme prišli o ten klenot? Mali sme ho na dosah...“ prehodil Amarante a pobozkal Oliviu. Tá sa len usmiala a odhrnula si z očí dlhé vlasy.
        „Nech čert vezme tú úbohú hračku... Pri bohoch, my dvaja môžeme dostať ktorýkoľvek iný, krajší poklad!“ povedala s úsmevom a jej pery sa zaleskli v lúčoch zapadajúceho slnka.
        „Aj keby to tak bolo, žiadny poklad sa krásou nevyrovná tebe. Pre mňa si ty tým najkrajším klenotom na zemi!“ zvolal Amarante a opäť sa zohol k Olivii, aby ju pobozkal. Olivia sa usmiala a vykrútila sa z jeho objatia. Amarante sa s úsmevom pokúsil zachytiť rukáv jej tuniky. Stiahol ju k sebe a pobozkal ju. Pomaly ju položil na chrbát a ľahol si na ňu. Ich milostné hry však prerušil dunivý dupot koní. Podľa odhadu k nim mierila skupina jazdcov, bolo ich iste viac než desať. Amarante nehodlal nič nechať na náhodu. Prenasledovatelia z Kadlia ich ešte stále mohli sledovať. Chytil Oliviu a schoval sa s ňou do krovia. Bolo však neskoro. Keď mizol v húštine, vyrútil sa zo zatáčky čierny tieň. Za ním sa oproti mesačnému svetlu rysovali ďalší jazdci. Kôň zastavil pri Amarantovi, ktorý vedel, že teraz bude už zbytočné schovávať sa. Zlodej vytasil meč a čepeľ sa chladne zaleskla. Čakal. Jazdec si strhol prilbu a sklonil sa k Amarantovi. Potom sa mu na tvári rozlial zlý úsmev, ktorý odhalil zažltnuté zuby.
        „Ale, čo to tu máme. Mladý chlapec a jeho vyvolená... Čo si zač, chlapče?“ spýtal sa a zrejme to malo vyznieť priateľsky. V hlase sa však za falošnou úlisnosťou skrývala nejasná hrozba. Zlá predtucha Amaranta znervózňovala. Preto sa snažil cudzinca čím skôr odbiť.
        „Moje meno nie je podstatné a nemáme nič, čo by ste mohli chcieť... Nechajte nás a choďte si svojou cestou!“ povedal. Jazdec sa krátko zasmial.
        „Máš presne to, čo moji muži chcú, kamarát. Ja som Hassen a nevidím dôvod, prečo by sme si nemohli na chvíľu odpočinúť... Posedieť... Alebo poležať, čo ty na to, krásavica?“ zahučal a chytil Oliviu za ruku. Dievča sa mu vytrhlo.
        „Dotkni sa ma ešte raz, špinavé prasa, a budeš to ľutovať!“ zakričala a tasila meč. Hassen zoskočil z koňa, jeho muži ho nasledovali.
        „Ále, tak tá je nejaká divoká... No, veď my ju skrotíme, čo?“ zasyčal a natiahol k nej ruku. Vtedy sa do sporu vložil Amarante. Chytil Hassena za ruku a strhol ho k sebe.
        „Zmizni, lebo ťa podrežem ako psa!“ zavrčal a odstrčil ho od seba takou silou, že Hassen spadol na zem. V mihu však bol na nohách a vytiahol meč. Oceľ sa zablyšťala v očakávaní krvi. Hassenovi nepríčetne blýskali krvou podliate oči a žlté zuby mal vycerené ako besné zviera.
        „Za toto mi zaplatíš! Zapichnem ťa a potom sa s tou tvojou cundrou pohráme tak, že už nedá nohy dokopy! Ale pekne po poriadku...“ zreval a zaútočil. Čepeľ zasvišťala vzduchom, ale Amarante bol skúsený šermiar. Odrazil Hassenovu zbraň a podrazil mu nohy. Hassen ležal na zemi a prskal.
        „Zabite toho bastarda! A tú štetku tiež!“ reval a od úst mu lietali sliny. Na jeho krik sa do boja pridali aj jeho muži. Amarante bojoval ako lev. Nebránil seba, ale hlavne ženu, ktorú miloval. Jeho čepeľ bola všade. Kdekoľvek švihla, prinášala krv a smrť. Predsa ho však nepriatelia zatlačili až ku kmeňu obrovského dubu. Amarante narazil chrbtom na drsnú kôru a na chvíľu stratil rovnováhu. Takmer ho to stálo život, našťastie v tej chvíli sa k nemu dostala Olivia. Ako stelesnená bohyňa zloby sa vrhla do boja. Svojím mečom prebodla hrdlo muža, ktorý nebol dosť opatrný a podcenil štíhlu ženu. Vzápätí jej nôž preletel vzduchom a prebodol rameno iného bojovníka. Kruh okolo Amaranta sa na chvíľu uvoľnil. A on to využil. S novou silou zaútočil. Zaťal meč do krku muža a cítil, ako mu na tvár strieka krv. Nevšímal si to, miesto toho vytrhol meč z rany a bojoval ďalej. A hoci sa bil ako šelma, nemohol zabrániť tomu, čo sa stalo. Hassen, ktorý sa konečne spamätal, chytil zozadu bojujúcu Oliviu za vlasy a strhol jej hlavu dozadu. Olivia sa zmietala v pevnom objatí ako divoká mačka. Nič jej to však nebolo platné. Amarante akoby spomalene pozoroval, ako Hassen jediným plavným pohybom vytiahol dýku a prešiel ňou po nežnom hrdle dievčiny. Po zubatej čepeli dýky zostala na hrdle červená stopa. Olivia bez hlesu spadla na zem. Než z nej vypršal život, vyhľadala zrakom Amaranta a na okamih sa dokonca zdalo, že sa usmiala. Potom náhle krásne oči stratili svoj lesk a nádherné telo bolo náhle bez života. „Nie!“ zareval Amarante ako šialenec a vrhol sa k nej, nedbajúc na čepele protivníkov. Kľakol k jej krásnej tvári a so slzami na ňu hľadel. Nevšímal si ani čepeľ, ktorá sa k nemu blížila. Vytryskla krv. A potom bolo len ticho a tma...
         „Myslíš, že sme urobili dobre?“ ozval sa akýsi hlas. Amarante otvoril oči. Stál v obrovskej sále, naplnenej žiarivým svetlom, pripomínajúcim lesk zlata. Pred ním ležala na zdobenom lôžku nádherná nahá žena. Zlaté vlasy jej padali na plné prsia a ona sa vyzývavo vystavovala pohľadom mladíka. Okrem nej ležalo v sále na podobných lôžkach ešte niekoľko mužov. Boli to obrovskí svetlovlasí muži, svaly sa im napínali pod hladkou kožou. Všetci boli nahí a bez akejkoľvek známky ostychu hľadeli na Amaranta.
        „Iste... My predsa nekonáme nikdy zle.“ odvetil jeden z mužov tej krásnej žene. Žena pokrčila plecami.
        „Ja len, že tento mladík nám poskytoval vždy dobrú zábavu. Nemali by sme ho dávať Smrti...“ povedala. Až teraz sa Amarante spamätal.
        „Kto ste?“ spýtal sa a jeho hlas mu znel zvláštne cudzo. Ale to bolo zrejme len veľkosťou sály, v ktorej sa zvuk podivne lámal. Žena zdvihla obočie a pousmiala sa.
        „My sme, môj milý, bohovia. Nie všetci v nás veria. Ako napríklad ty. Predsa však existujeme.“ riekla. Amarante prekvapene zažmurkal. Vzápätí sa jeho čierne oči stiahli do úzkych štrbiniek. Zdvihol zaťaté päste.
        „Bohovia?! Ako ste to mohli dopustiť? Ako ste ju mohli nechať zomrieť? Veď bohovia ľudí chránia...“ kričal, ale jeden z mužov – bohov ho prerušil.
        „Odkiaľ máš to, že ľudí chránime? My tak môžeme konať, ale nemusíme. Vy, ľudia, nám slúžite len ako zábavka pri našej nekonečnej ceste Vesmírom. Môžeme s vami konať podľa rozmaru...“ povedal a uprel modré oči na mladíka. Amarante sa chvel zlosťou.
        „Ako môžete byť takí zlí? Veď máte moc, tak prečo ju nepoužívate na konanie dobra? Len zabíjate a ničíte...“ povedal a v očiach sa mu leskli slzy. Žena sa krátko zasmiala.
        „My nie sme zlí... Konáme tak, ako konáte aj vy. Máme viac spoločného, než si myslíš. Keď má človek moc, opája sa ňou a vychutnáva ju. Pritom koná rôzne činy, aby si moc udržal. Aj ty, hoci nemáš žiadnu skutočnú moc, si rovnaký. Sleduješ mravca, ako sa snaží dotiahnuť steblo do mraveniska, ako sa namáha. Keď je už takmer pri cieli, rozšliapneš ho... A prečo? Len pre radosť, pre využitie moci!“ zvolala. Amarante odmietavo zavrtel hlavou.
        „To nie je to isté! Veď čo je život mravca v porovnaní so životom človeka?!“ zakričal mladý zlodej. Ďalší z bohov sa prskavo zasmial.
        „A čím je život človeka v porovnaní so životom boha?“ zakričal, pery skrútené v pohŕdavom úsmeve. V Amarantovi vzkypela krv. Strata lásky, výsmech bohov, to všetko v ňom prebudilo zlosť, nie nepodobnú šialenstvu. Vrhol sa dopredu, k bohovi, aby mu vlastnými rukami zakrútil krkom. Svet sa okolo neho zachvel a Amarante stratil pôdu pod nohami. Akoby zdiaľky počul hlas bohyne:
        „Vrátime ho späť. Nech sa Smrť hnevá koľko chce, ten mladík nám poskytne ešte dobrú zábavu...“ Potom ho znovu zahalila do svojho plášťa nepreniknuteľná temnota...
         Otvoril oči. Ležal na chrbte a cítil, ako mu po tvári steká krv. Premýšľal, či sa naozaj stretol s bohmi, alebo sa s ním len kruto zahrávalo jeho vedomie. Potom začul hlas. A ten ho prebral. Bol to hlas Hassena:
        „Dostal, čo mu patrí, tak čo? Zakopeme ich tu niekde... Len škoda tej pobehlice, mohli sme sa zabaviť. Ale čo, keby som ju nepodrezal, ona by podrezala niekoho z nás. Preto...“ Hlas sa zadrhol uprostred vety. Oči Hassena, rozšírené strachom z nadprirodzena, sledovali, ako sa skrvavený Amarante neisto postavil. Hassenovi muži sa rozkričali:
        „Je to diabol! Veď som mu sám zaťal meč do temena! Ani nie je zranený!“ Potom sa bojovníci rozpŕchli na všetky strany. Darmo ich Hassen zdržiaval.
        „Stojte hlupáci! Náhodou prežil úder meča! Zabite ho!“ reval na nich. Podarilo sa mu však zadržať iba dvoch z nich. Zachmúrený ako smrť stál Amarante celý čas so založenými rukami, opojený svojou zdanlivou nesmrteľnosťou. Teraz však zdvihol zo zeme meč a vyceril zuby v nenávistnej grimase. Jeho pekná tvár bola celá od krvi a biele zuby sa mu blýskali ako zuby vlka. Pôsobil skutočne dojmom démona, neohroziteľného boha pomsty. Zaútočil. Jeho čepeľ ako blesk zletela dolu a odrazila meč prvého bojovníka. Kým sa ten spamätal z nárazu, jeho hlava ležala v prachu pri nohách zdeseného Hassena. Druhý Hassenov muž zaútočil. Majstrovským sekom zamieril Amarantovi na hlavu. Ten sa akoby zázrakom rane na poslednú chvíľu uhol a zabodol meč až po rukoväť do hrude útočníka. Chlapovi v hrdle odumrel výkrik a s výdychom sa zrútil na zem. Z úst mu vytekal pramienok krvi a menil sa na červenú penu, keď sa zmiešal so slinami mŕtveho. Hassen už na nič nečakal. S výkrikom sa otočil a utekal do lesa. Amarante sa za ním hnal ako diabol. Po ohromnom skoku sa dostal na Hassenov široký chrbát a ako útočiaci tiger mu zaťal zuby do ramena. Hassen vykríkol a spadol na zem. Amarante sa nad ním vztýčil, tmavý tieň, pripravený pomstiť svoju lásku. Čižmou kopol Hassena do tváre a k jeho radosti sa ozvalo zaprašťanie kosti. Nemienil sa však s Hassenom zahrávať. Čepeľ bodla ako útočiaci had. A znova. Výkriky sa zmenili na bublavé chrčanie. Amarante bodal a sekal do mŕtveho tela dovtedy, kým sa nezmenilo na hromadu mäsa, nechutnú paródiu človeka. Keď ho opustilo šialenstvo, pustil meč a potácavým krokom sa vrátil k telu Olivie.
         Slnko vychádzalo a jeho prvé lúče sa odrazili na slzách Amaranta, muža, ktorý nikdy neplakal. Slzy si prerazili cestičku cez zaschnutú krv na mužovej tvári. Amarante dokončil hrob a narovnal sa. Na tele jeho milovanej sa týčila mohyla a pri jej čele stál jednoduchý kríž. Pocity sa v Amarantovi striedali jeden za druhým. Bolesť zo straty Olivie, nenávisť voči Hassenovi a pocit bezmocnosti z toho, že je iba hračkou. Hračkou neľútostných bohov, ktorí ignorujú ľudské city, búrajú sny a ničia nádeje. Bohov, pre ktorých čas nehrá úlohu a predsa si ho krátia prinášaním utrpenia a bolesti. Nakoniec Amarante zaťal päste a zdvihol ich smerom k blednúcim nebesám a vychádzajúcemu slnku.
        „Nech sú bohovia kde chcú, nech sú aj nesmrteľní! Ja nájdem spôsob, ako im, jednému po druhom, podrežem krky!“ S týmto výkrikom sa stratil v zeleni lesa. A všetci, dokonca aj bohovia, vedeli, že svoj sľub dodrží...

 Vyhľadávanie

 Posledné komentáre

Fórum žije! (s básní nijak nesouvisející výkřik)
(Ayaki, 17.03.16 19:49)

Dúha
(Weerty, 23.12.13 13:24)

Všem milencům
(Anonymous, 14.12.13 21:03)

Cudzinec
(Anonymous, 02.12.13 11:06)

 Kalendár

marec 2024
PUSŠPSN
123
45678910
11121314151617
18192021222324
25262728293031

Úplný prehľad

Pridať akciu

 Partneri

FantáziaDark ElfSpoločenské hryOZ MastodontSrdce ErineluSteampunk.deever.cz - co uvízlo v soukolíSFF.czKion - nový svet pre DrD