Vrahľadov
Zadržte dych a počujte príbeh muža, ktorý každý rok zápasí s netvormi zimy a prináša Jar. Počujte príbeh o smrti a znovuzrodení muža menom Vrahľadov.
Zima sa tento rok akoby nechcela pominúť. Ťažké pokrovce snehu zdobili lesy a lúky, zúrivý vietor hnal ľuďom do tváre biely poprašok. Hoci sa už dávno malo ukázať slnko a prísť teplé dni, zima nechcela ustúpiť. Stareny sa križovali a pokladali za zlé znamenie, že víchrica zúri naďalej, keď po snehu nemalo byť ani stopy. Skutočne, víchor, ani čo by bol živou bytosťou, sa neustále vracal a so šialenou škodoradosťou strhával strechy, lámal stromy a ničil všetko, čo sa mu dostalo do cesty. Keď sa zdalo, že celý svet sa navždy utopí v bielom snehu a zima sa stane pánom, prišiel k nám do dediny muž. Bol to vysoký starec so širokými ramenami. Dlhé biele vlasy mal zviazané do dlhého vrkoča, ktorý sa mu hompáľal na chrbte. Zarastenú tvár mal pokrytú nespočetnými jazvami z mnohých bojov. Vrásky okolo očí mu dodávali priateľský výzor, avšak kútiky úst smerovali dolu, akoby nepoznal v živote smiech, len nepriateľstvo a smútok. Bol zahalený do plášťa lemovaného kožušinou, hlavu mal nepokrytú, hoci vonku sa preháňal mrazivý víchor. Najzvláštnejšie na ňom však boli oči. To pravé mal jasno modré, akoby symbolizoval čisté nebo, nebo bez mrakov. Ľavé oko však bolo tmavo zelené, ako listy dubov na jar, keď všetko vonia kvitnúcimi kvetmi. Nikto nevedel, ako sa starec dostal až sem. Cesty boli neprechodné kvôli snehu, vietor strhával a prevracal vozy a zvieratá sa zabárali do hlbokých závejov. Horské cesty, ťažko schodné v lete boli stratené pod snehom. A predsa ten muž kráčal priamo k hostincu bez jediného záchvevu pod náporom vetra, bez trasenia od dotieravého mrazu.
Vošiel do hostinca so sklonenou hlavou, ako veľmi unavený muž. Podišiel k najbližšej stoličke a sťažka sa na ňu posadil, akoby od únavy sotva stál na nohách. Pohyb, ktorým si vyzliekol plášť bol však rýchly a svižný a svedčil o skrytej sile starca. Zraky všetkých mužov a žien v hostinci, ktorých v dedine uväznila zima, spočinuli na pozlátenom hrudnom pláte, ktorý cudzinec skrýval pod plášťom. Bohato zdobená zbroj bola vskutku majstrovským dielom. Zložité obrazce a pozlátené postavy sa leskli vlastným životom, akoby chceli všetkým povedať, že jar je tu a nič ju nezastaví. Starec potom položil na zem vedľa stola objemný balík a s úľavou sa oprel o operadlo stoličky. Keď sa k nemu priblížil hostinský, len odmietavo kývol rukou. V jeho pohybe bolo niečo, čo donútilo hostinského narýchlo sa venovať iným hosťom. Potom, akoby si chcel v hostinci iba oddýchnuť, cudzinec sa postavil, navliekol na seba plášť, zodvihol balík a zmizol vo víchrici vonku.
Ja, vtedy ešte malý chlapec, som ho sledoval. Videl som ako sa jeho hrudný plát leskol vo svetle ohňa, videl som jeho pohyby. Čosi ma na ňom nepochopiteľne priťahovalo. Možno aj to, že mal, tak ako ja, jedno oko modré a druhé zelené. Hoci som sa za svoje oči hanbil a ostatné deti sa mi smiali, teraz ma premáhal akýsi pocit hrdosti a pýchy. Sledoval som teda toho zvláštneho cudzinca až do chatrče starej Bosorky, o ktorej sa hovorilo, že je bláznivá. Často sa zhovárala sama so sebou, na krku mala zavesené amulety na ochranu proti démonom a duchom a každé ráno vyšla pred svoju chatrč a tam vykrikovala do vetra akési nezrozumiteľné slová. Vlastne ma ani neprekvapilo, že starec zamieril priamo sem. Bez zaklopania otvoril dvere a vstúpil.
Cez okno, takmer celé pokryté námrazou som sa pozeral, ako sa Bosorka pri jeho príchode zdvihla a s prekvapením v očiach mu vyšla naproti. Len čo ho videla zreteľne v žiari ohňa, len čo svetlo dopadlo na jeho zjazvenú tvár, vykríkla:
„Vrahľadov!“ Muž pomaly prikývol.
„Volala si ma hlasom vetra a silou nebies. Mojím údelom je počúvať Zaklínačku. Prišiel som,“ povedal Vrahľadov zvučným hlasom, zvláštne živým, keď vezmem do úvahy jeho unavené vystupovanie.
„Teda zima skončí... Kedy?“ zaujímala sa starena. Vrahľadov si prezrel celú chatrč, než povedal:
„Pri najbližšom splne sa stretnem so strážcami zimy. Potom sa uvidí.“ Starena prikývla, akoby muž povedal najväčšiu múdrosť, ktorú kedy počula.
„Teda ešte tri dni, tri dlhé dni,“ ozvala sa zasa Bosorka ticho. Vtedy sa burácanie víchrice vonku stalo takým zúrivým, že som už nepočul ani slovo z rozhovoru tých dvoch. Víchor, akoby zúrivý z príchodu muža ma ohromnou silou zmietol do záveja a zaútočil na dvere Bosorkinej chatrče. Slabé drevo zapraskalo a dvere sa otvorili. V obryse dverí sa zjavil tieň cudzinca, ktorý jediným pohybom zavrel dvere. Potom sa vietor utíšil. Zmätený z objavenia cudzinca, zvláštnych rečí a zúrivého vetra, vybral som sa domov, brodiac sa v hlbokom snehu.
Druhého dňa ráno, sotva sa slnko predralo cez olovené mraky, stál som znova pred Bosorkinou chatrčou. Celú noc som nespal, musel som neustále myslieť na záhadného cudzinca. Čakal som takmer hodinu v studenom vetre, ktorý mnou hádzal na všetky strany. Nedokázal som tam stáť dlhšie. Radšej som sa šiel pozrieť do hostinca v nádeji, že tam Vrahľadov príde. Hostinec bol prázdny, teda až na hostinského a Vrahľadova. Nevidel som ho vychádzať od Bosorky, musel teda vstať veľmi zavčasu. Tak ako predošlého večera, aj teraz sedel bez džbánku niečoho hrejivého, neobjednal si ani nič na jedenie. Uchvátený jeho mohutnou, trochu zhrbenou postavou , sadol som si na lavicu v rohu miestnosti a odtiaľ som ho pozoroval. Dnes na sebe nemal svoj plášť, zato jeho zbroj teraz svietila viac než predtým. Ani jeho balík som nikde nevidel. Vtedy sa pohľad jeho prečudesných očí stočil ku mne. Oči sa stiahli do úzkych škár a vrásky okolo nich sa prehĺbili. Zelená a modrá ma úplne pohltila.
„Poď sem, chlapče...“ ozval sa hlboký starcov hlas. Poslušne som sa postavil, nespúšťajúc zrak z jeho zjazvenej tváre.
„Ty si ma sledoval aj včera, však?“ zahučal Vrahľadov, hoci som k nemu ešte ani nedošiel. Na jeho otázku som zdvihol hlavu a pyšne vystrčil bradu, aby som ukázal, že sa ho ani v najmenšom nebojím. Len čo cudzinec zbadal moje oči, prekvapením stuhol.
„Ako sa voláš?“ znela jeho ďalšia otázka.
„Volajú ma Očko, nemám rodičov a tak ani riadne meno. Volajú ma tak kvôli...“ povedal som a hodil neurčito rukou k svojej tvári.
„Vidím, vidím...“ prerušil ma Vrahľadov. Potom, akoby pre seba, povedal:
„Vidím, že moja púť tu končí. Čoskoro sa dočkám odmeny, ktorú si zaslúžim.“ Nechápal som jeho slová, cítil som v nich však zvláštnu silu a vedel som, že sa dotýkajú aj mňa. Vrahľadov sa postavil a položil mi ruku na plece.
„Kde ťa nájdem, chlapče?“ spýtal sa.
„Bývam u starého Gregora...“ odpovedal som. Vrahľadov prikývol. Potom vyšiel z hostinca a zamieril k Bosorke. Nasledoval som ho ako mátoha, akoby ma zaklial. Tak, ako predošlého dňa, pritisol som sa na sklo okna a snažil som sa zachytiť každé slovo, ktoré padne vo vnútri. Vrahľadov prudko pristúpil k starene a chytil ju za plecia.
„Vedela si, že je tu?“ spýtal sa starec Bosorky, ktorá čosi varila v kotli nad ohniskom.
„Kto?“ zasyčala starena a jej hlas pripomínal sykot zmije.
„Ty to vieš... Preto si ma zavolala?“ spýtal sa zase Vrahľadov.
„Tak jest... Preto, lebo za tie roky, čo chrániš ľudí pred večnou zimou, si zaslúžiš odmenu. A tiež preto, že zima je krutejšia a nenásytnejšia než po iné roky. A nezastaví ju nikto... Okrem teba,“ prehovorila starena zvláštne obradným hlasom. Vrahľadov zachmúrene prikývol. Bosorka k nemu náhle vzhliadla:
„A on to už vie? Vie, že odídeš a on zostane?“ Vrahľadov sklonil hlavu.
„Dozvie sa to čoskoro. Ešte dva dni. Potom odídem a on zostane... Tak ako sa to deje po celé tisícročia...“ povedal. Nechápal som, čo sa to tam deje, ale zvláštne ma mrazilo pomyslenie, že všetko sa to týka aj mňa. Rovnako som nechápal, prečo by mal Vrahľadov za dva dni odísť. Chcel som, aby zostal. Už ani sám neviem prečo. Keď som však zbadal starého Gregora s trstenicou v ruke, zabudol som na Vrahľadova aj Bosorku. Rýchlo som sa hnal do roboty, aby som nedal Gregorovi žiadnu príčinu trstenicu použiť.
Večer som úplne bez dychu vletel do hostinca ako blesk. Moje očakávania sa naplnilo, Vrahľadov sedel za svojím prázdnym stolom. Tentoraz úplne bez strachu či údivu som k nemu zamieril.
„Čo je to za meno?“ spýtal som sa ho. Prekvapene zdvihol biele obočie.
„Vrahľadov myslíš? Predsa moje meno...“ zahučal.
„Je nejaké zvláštne. V živote som ho nepočul, ale je mi známe. Je to naozaj Vaše meno, alebo Vám ho niekto dal?“ pokračoval som s chlapčenským záujmom.
„Vrahľadov nie je meno. Tak ako teba volajú Očko, kvôli tvojim očiam, mňa volajú Vrahľadov kvôli tomu čo robím. To meno som nedostal. Je vo mne. Tak ako je aj v tebe...“ povedal starec ticho. Poslednú vetu už len zašepkal. Napriek tomu ma tie slová zasiahli ako švihnutie biča. Predsa som mu však položil ešte jednu otázku:
„A čo robíte, že vás volajú Vrahľadov?“ Starec sa usmial a vrásky okolo jeho očí sa prehĺbili. Takto zvráskavený a zjazvený pripomínal storočný dub, ktorý mlčí, hoci za roky svojho života videl mnohé.
„A čo myslíš, čo robím? Jednoducho, odháňam zimu...“ povedal.
„Ale vy ste tu a zima tiež. Nikam ste ju nevyhnali. A vôbec, ako sa dá zima vyhnať?“ nedal som si pokoj, s hlúpou chlapčenskou odvahou som pokračoval v otázkach.
„Všetko pochopíš. Už čoskoro...“ povedal nakoniec Vrahľadov a zdvihol sa.
„Daj si pozor, keď pôjdeš domov. Víchor rád kradne deti, ktoré sa túlajú samé,“ dodal a vyšiel z miestnosti. Tentoraz som za ním nešiel. Zakrútil som sa do plášťa a rýchlo som bežal k Gregorovi, vydesený rečami starca. Skrčil som sa na teplom sene vo svojej komôrke a zaspal tvrdým, zdravým spánkom.
Nasledujúce ráno som mal v maštali toľko práce, že mi ani nenapadlo ísť za Vrahľadovom. Vláčil som vedrá s hnojom a nosil stohy sena dobytku. Len cez prestávky na jedlo som mal sto chutí vybehnúť k Bosorkinej chatrči. Keď sme k večeru porobili všetku prácu, bežal som k Bosorke najrýchlejšie, ako som vládal. Cez okno som videl, ako Vrahľadov zhodil zo seba svoj hrudný plát. Mal pod ním len prešívaný kabátec, ale čoskoro aj ten skĺzol na zem. Mohutná postava pokrytá jazvami sa črtala vo svetle ohňa a vrhala na steny domca desivé tiene. Potom Vrahľadov rozbalil svoj balík. S otvorenými ústami som sledoval, ako z neho vytiahol veľkú sekeru, obojručnú zbraň s nádherne zdobenou čepeľou. Podobne ako na zbroji, aj na sekere sa črtali pozlátené postavy. So zadržaným dychom som sledoval, ako starec pomalými pohybmi prechádza po ostrí zbrane. Jeho prsty hladili sekeru nežne ako ženu, milovali sa s ňou. Potom ju obradne a pomaly zdvihol a opatrne vložil späť do balíka z kožušín. Zbroj aj s kabátcom položil na stoličku a ľahol si. Prikryl sa huňou až po bradu a okamžite zaspal. Celý vyjavený z toho, čo som videl som sa rozbehol domov.
Zobudil som sa pomerne neskoro. Bola nedeľa, teda som mal voľný deň. Hodil som na seba kožené nohavice, ľanovú košeľu a kabátec a navrch plášť. Pustil som sa behom k hostincu. Ešte než som vošiel dnu, vedel som, že Vrahľadov tam nebude. Rozbehol som sa teda k Bosorke. Cez okno som toho veľa nevidel, sklá boli celé pokryté špinou a námrazou. Zabúchal som teda na dvere. Nič sa nedialo. Zabúchal som ešte raz. Konečne som počul pomalé, hlučné kroky. Akoby za sebou niekto sotva ťahal nohy. Dvere sa otvorili a zjavila sa v nich Bosorka. „Čo chceš?“ spýtala sa. Počul som už aj nadávky prenesené milším hlasom. Predsa som sa však odvážil povedať:
„Hľadám toho muža, čo je u vás. Vrahľadov.“
Starena sa otočila a pozrela sa dozadu do miestnosti. Potom venovala znova svoju pozornosť mne.
„Teraz ho neruš, spí. Počkaj na neho do polnoci, budeš mať poslednú možnosť niečo mu povedať. Teraz zmizni!“ zasyčala Bosorka a pribuchla mi dvere pred nosom. Vrátil som sa ku Gregorovi a zaliezol znova do teplej postele, tvorenej kopou sena a niekoľkými ovčími huňami. Chcel som zaspať, aby som bol o polnoci čerstvý, ale nepodarilo sa mi to. Bol som príliš rozrušený. Deň mi ubiehal príšerne pomaly, nemal som čo robiť a neustále som myslel na Vrahľadova a na jeho slová.
„To meno som nedostal. Je vo mne. Tak ako je aj v tebe...“ počul som v mysli jeho hlboký hlas. Nedokázal som prísť na to, čo znamenajú, ale napĺňali ma zvláštnym očakávaním neznámeho a predsa tak blízkeho, akoby som to, čo ma čaká už zažil. Konečne prišla noc. Už bolo pred polnocou, keď som vybehol z domu a zamieril som k Bosorke. Vrahľadov práve vychádzal z dverí. Nemal na sebe zbroj, len v ruke zvieral sekeru.
„Dobre, že ideš. Chcel som ísť za tebou,“ povedal, sotva ma uvidel. Vzal ma za ruku a vtiahol do Bosorkinej chatrče.
„Ber, ty to budeš ešte potrebovať...“ povedal naoko bezstarostne a mávol rukou k stoličke, na ktorej bola jeho zbroj a plášť.
„Po sekeru si prídeš neskôr na pole za mestom. Ale pamätaj, až ráno. Dnes v noci by to mohla byť posledná vec, čo by si urobil,“ povedal. Zostal som ako oparený. Pomaly som zdvihol zbroj, zabalenú do plášťa. Bola prekvapivo ľahká.
„A vy? Je to vaše...“ začal som, ale hlas ma sklamal. Cítil som, že s ním hovorím naposledy a nebolo mi to jedno.
„Tam, kam sa chystám, mi to netreba. A ty, ty to ešte budeš potrebovať...“ zopakoval.
„Choď domov. Bosorka ti povie, čo ďalej. A ty sám už mnohé vieš, hoci si toho ešte nie si vedomý...“ dodal a vyšiel z domu. Vybehol som za ním a videl som, ako ho pohltila tma noci. Jediný zvuk, ktorý som počul, bolo nenávistné kvílenie vetra v diaľke a jediné, čo som videl, bol sneh, ktorý husto padal na zamrznutú zem.
Bežal som za ním. Tam, kde som tušil, že to všetko vyvrcholí. Na pole za mestom. Nevedel som si predstaviť lepšie miesto na posledný súboj, ktorý som očakával. Nevedel som, kto v ňom bude bojovať, ani o čo v ňom pôjde. Jednoducho som ho čakal. Čoskoro som sa dostal na dohľad poľa. Uprostred roviny som zazrel mohutnú postavu Vrahľadova. V pravici zvieral svoju sekeru a ľavou si rozpustil vlasy, takže mu voľne lietali vo vetre a bičovali zjazvenú tvár. Víchor stále silnel, akoby sa blížilo niečo nepredstaviteľne zlé, také zlé, že aj vietor to zo strachu počúva. Blížila sa Zima. Nie však len obyčajný chlad, ale skutočná zlá bytosť so srdcom z kusa ľadu. Náhle sa zo záveja zdvihla strašná postava. Bola o dve hlavy vyššia než Vrahľadov a v ramenách o polovicu širšia. Bola veľmi nezreteľná, jej obrysy tvoril sneh víriaci vo vetre. Rozoznal som jedine dva obrovské rohy, vyrastajúce netvorovi z čela a rozškľabené ústa. Tam, kde som tušil netvorove oči, blýskali sa iba dva červené body. Príšera zarevala. Jeho hlasom bol burácanie vetra v diaľke.
„Tak poď, Víchor! Už rok sme sa nevideli! Tak na čo čakáš ...“ reval Vrahľadov do vytia vetra. Akoby mu netvor tým chcel odpovedať, pohol sa dopredu. Zaútočil na Vrahľadova rohmi a snažil sa ho dostať k zemi. Starec obratne uskočil a prudkým sekom zasiahol netvorov roh. Sneh zavíril vzduchom a roh zmizol. Víchor zavyl a znova zaútočil. Tentoraz sa mu to podarilo. Ohromnou silou zarazil roh do starcovho boku a vyhodil ho do vzduchu. Vrahľadov urobil vo vzduchu premet a bezvládne dopadol do snehu. Víchor stál bez pohybu. Vietor silnel. Vtedy sa Vrahľadov znova postavil. Kabátec mu stmavol krvou. Prižmúrené oči uprel na svojho protivníka.
„Tak poď, starý priateľ. Tento rok bude výnimočný... Bude to naposledy. Tak poď!“ zahučal starec. Víchor zaútočil. Sneh a vietor zasiahli starca do tváre a takmer ho zvalili. Dokázal však nadobudnúť rovnováhu a pozdvihol sekeru. Mohutným rozmachom zaťal oblude do paže. Burácanie vetra sa stalo neznesiteľným. Víchor druhou rukou odhodil starca na dvadsať krokov, pazúry tvorené ostrými hranami ľadovca mu roztrhli kožu na prsiach. Vrahľadov však dopadol na nohy ako mačka a znova zaútočil. Víchor nastavil svoj roh ako obranu. Vzápätí mu ho sekera odťala jediným úderom. Vrahľadov obratne uskakoval pred útokmi netvora. Svojou sekerou trhal Víchor na kusy. Nakoniec netvor skončil na kolenách. Rozsekaný na kusy reval hlasom vetra a sneh sa milosrdne víril a snažil sa zakryť jeho porážku. Skôr než Vrahľadov pozdvihol sekeru k poslednému úderu, podišiel k netvorovi a zakričal:
„Tak bi! Vravel som ti, že to bude naposledy, bi!“ Netvor mu odpovedal úderom svojej ozrutnej laby. Pazúre z ľadu, ostré ako britva, zasiahli Vrahľadova. Rozsekli mu kabátec a roztrhali mäso pod ním. Červeň sfarbila panensky biely sneh. Z posledných síl zdvihol Vrahľadov sekeru a zaťal ju netvorovi hlboko do hlavy. Víchor v poslednom ťažení uchopil starca do mohutného objatia. Aj na tú diaľku som zreteľne počul praskanie kostí. Obe postavy sa spoločne zrútili do snehu. Posledné zaryčanie vetra v diaľke. Potom všetko utíchlo. Upieral som ako omámený oči na tie postavy v diaľke. Sledoval som ako v spomalenom sne, ako sa starec pokúša postaviť. Zakaždým však spadol späť do snehu. Aj na tú diaľku som videl, ako sa sneh topí v záplave teplej krvi. Bežal som k nemu.
Našiel som ho, ešte živého, v hlbokom záveji. Ležal tvárou hore, ani čo by hrdo ukazoval svoje rozpárané brucho. Už zahmlené oči sa ani nepohli, vôbec sa nepokúšal zaostriť zrak.
„Prečo?“ to jediné som dokázal zo seba dostať. Starcovu tvár skrivil náznak úsmevu.
„Prečo som ho... nechal, nech ma zabije... Vieš, žijem už stovky rokov a celý ten... čas... som si želal jediné. Zomrieť ako iní obyčajní... ľudia. Raz si to budeš... priať aj ty. Údel Vrahľadova je každý rok sa stretnúť... na bojisku... s Víchrom a poraziť ho. Inak nastane večná... zima a tma. Vrahľadov chodí celý život... stovky... rokov po svete a hľadá... nového Vrahľadova, aby mohol zomrieť. Ty si predurčený stať sa novým... Vrahľadovom. Tie oči sú... znamením. Vezmi si teraz sekeru... a zbroj... staň sa Vrahľadovom. O rok budeš ty musieť poraziť... Víchor a po tebe ďalší a ďalší. Tak to má byť. Tak...“ nedopovedal. Hlava mu klesla na hruď a oči sa mu zatvorili. Splnil sa mu sen a nevnímal už moje vzlykanie. Tak som sa stal Vrahľadovom.
Už storočia blúdim svetom a každý rok prinášam na Zem jar a s ňou životodárne teplo. Celý ten čas chcem len jedno. Nájsť nového Vrahľadova a zomrieť. Tak, ako to chcel aj Vrahľadov predo mnou a pred ním iný. Tak, ako to budú chcieť mnohí po mne...
Partneri
