Posledný krát
Posledný krát som sa nohami zaprel a poriadne som zatiahol. Dýka konečne povolila, a ja som sa s výdychom zvalil na zem. Chvíľu som ležal a pozoroval bezvládneho orka, ako sa pomaly kláti k zemi.
Volám sa Lurk. Mám štyridsaťdva rokov, čo je na elfa mládenecký vek. Presnejšie, som temný elf, pokiaľ to chcete vedieť. Nie je to nič, na čo by som mohol byť hrdý. Temní elfovia boli kedysi dávno dosť výbojný národ. Vysielali svoje légie ďaleko za svoje hranice, kde rabovali, zabíjali, znásilňovali a zotročovali. Po neslávnej porážke pri rieke Adon sa však museli stiahnuť, lebo vzápätí sa karta obrátila – spojené vojská ľudí a lesných elfov vtrhli na naše územie, a dvojásobne nám splatili našu krutosť. Preto dnes žijeme roztratene, bez nejakej organizácie, a v našich mestách sídlia prevažne ľudia.
Z domu ma vyhnala rasová neznášanlivosť; ľudia majú až príliš dobrú pamäť na krivdy. Nemohol som už zniesť tie pohľady, ten spôsob, akým sa človek na elfa pozrie a napovie mu „si špina“, a tak som si zbalil tých pár sliviek a vyrazil som viac do stredu takzvanej Imperiálnej ríše, vybudovanej spoločným úsilím ľudí a lesných elfov.
Za osem dní jazdy koňom som sa dostal od môjho domu až ku hraniciam s provinciou Maen, čo je hlavná a stredová provincia Ríše. Stráže ma najprv nechceli pustiť, vraj takých temných vrahov v Maen nepotrebujú. Keď som však vytiahol zlato, oči im zažiarili, hlas zmäkol a závora sa otvorila. Vstúpil som do ‘moderného sveta’, ako ma stráže uisťovali, a dal som sa lesnou cestou naľavo. Za chvíľu som už samozrejme blúdil v lese, lebo Maen je legendárny svojimi spletitými cestami, ktorým hovoria ‘road’.
Po celodennom blúdení sa mi podarilo nájsť cestičku, ktorá vyzerala používaná. Tu zrazu vyskočil spoza kríkov orkský bandita a s výkrikom ‘kre-bek’ vytiahol sekeru. Vytasil som svoj meč, ale ork rýchlo sekol po mojom meči zľava a ten odletel preč. Ja však tiež nie som až tak pomalý, takže ešte kým ork dokončoval výpad, vytiahol som dýku a jedným pohybom som ju zabodol orkovi do hrude. Tak, teraz už viete, ako som sa sem dostal.
Ork už začínal tuhnúť; veď som ho zabil už asi pred hodinou, a orkská krv tuhne rýchlo. Nehorázne tvory, títo orkovia. Zabil som ho za minútu, ale nôž som z neho vyťahoval celú hodinu. Nakoniec, orkovia sú tým povestní. Orkské šupiny sú totiž usporiadané tak, že zapichnúť do nich meč nie je problém, ale vybrať ho odtiaľ, to je už poriadna robota. A zároveň jediný spôsob, ako zabiť orka, je niečo doňho zabodnúť. V minulosti to malo svoje výhody, pri veľkých bitkách vysielali orkovia dopredu bojovníkov s najtvrdšou kožou, aby do nich nepriatelia pozapichali svoje meče, čím prišli o zbrane. Vraj sa tak kedysi aj spoznával kráľ, lebo ako jediný dokázal vytiahnuť z orka meč zabodnutý až po rukoväť. Takže mám vlastne šťastie, že sa mi tú dýku podarilo vytiahnuť.
Chvíľu som ešte oddychoval, potom som vstal a orka prehľadal. Mal u seba kúsok zlata, brúsny kameň na sekeru, červíka a náramok, ktorý zrejme ukradol dákej okoloidúcej žene. Zdvihol som svoj meč a poobzeral som sa naookolo; bol som si istý, že ork-bandita tu bude niekde naokolo mať stan a ohnisko. Stan som našiel len kúsok od cesty. Podlaha bola pokrytá dekami. Chvíľu mi trvalo, kým som spod prikrýviek vydoloval truhlicu, ale stálo to zato. Bol v nej vačok plný zlata. To už hej, pomyslel som si.
Síce sa už stmievalo, ale predsa som sa vydal na cestu. Stromov ubúdalo, až som pochvíli vyšiel na kraj lesa. Zbadal som oheň, a pri ňom nejaké postavy. Po skúsenosti s orkom som bol opatrný. Priplížil som sa až k ohňu a pozorne som si obzrel prísediacich. Boli traja, a podľa vzhľadu asi vysokí elfovia.* Takže sa nemám čoho báť, pomyslel som si. Temní a vysokí elfovia sú si totiž veľmi blízki, aj keď neviem prečo, tuším sme im v minulosti pomohli pri nejakej vojne alebo také niečo. Ale čo je hlavné, nie sú to rasisti. Postavil som sa a slušne som pozdravil.
„G’day,” odvetil najvyšší z nich po elfsky. „Som Ked, vysoký elf. Títo dvaja sú Ron a Kont. Aké je tvoje ctené meno?“ dodal s úškrnom.
„Ja som Lurk, temný elf. Som len cestovateľ, idem do mesta. Môžem si prisadnúť?“
Pohľady elfov sa stretli. Chvíľu mlčky uvažovali. Konečne Ked prikývol. „Ale samozrejme. Ponúkni sa, pečieme jeleňa.“
Sadol som si a vzal kus mäsa. Chvílu som s chuťou jedol a snažil sa nevnímať ich pátravé pohľady. Naraz Kont vstal, vytasil meč a povedal:
„Ukáž nám svoje zuby.“
„Čože? Prečo?“ podivil som sa.
„Je to nutné.“
Vyceril som zuby, ako mi kázali. Ked len pokýval hlavou.
„Myslím, že je v poriadku,“ povedal.
„Nie som si istý,“ ozval sa Ron. „Zjedz toto,“ dodal, podávajúc mi cesnak.
Stále nechápajúc som si z neho odhryzol. Všetci traja si vydýchli, Kont schoval meč a Ked sa usmial. „Prepáč nám to. Ale jedol si to mäso dosť hltavo. Ako keby si bol upír. Ak si si nevšimol, ten kus mäsa ešte nie je upečený.“
Pozrel som na mäso. Naozaj, ešte z neho kvapkala krv, a vnútri bolo ružové. Bol som taký hladný, že som si to ani nevšimol.
„Aha. Vy...hm, bojíte sa upírov?“ spýtal som sa.
„Nie. My ich lovíme,“ odvetil Kont. „Práve sme na jednej výprave. Rozchýrilo sa, že sa tu naookolo potuluje nejaký temný elf-upír. Nevidel si niekoho?“
„Nikoho.“ Chvíľu som rozmýšľal o tieni, ktorý sa predomnou mihol, keď som šiel po ceste, ale potom som tú myšlienku zavrhol. Zrejme to bol len očný klam, bol som dosť unavený. „Prečo lovíte upírov? Pre peniaze? Pre slávu?“
„Možno pre obidve. A možno preto, lebo ich nemáme radi a baví nás to,“ usmial Ron. „Sme totiž členovia cechu Lovcov upírov, po elfsky Vampire Hunters.“
„Spolok lovcov upírov?“ podivil som sa. Aj u nás v našej provincii sme taký spolok mali, ale veľmi rýchlo zanikol, pretože nemal čo robiť. Veľa upírov u nás nežije, a ľudia si s nimi poradia aj sami. „Kde sídli ten váš cech?“
„Dolu v meste. Je to len deň chôdze odtiaľto.“
„O čom to je? Myslím tá práca? Je to zaujímavé? Platia vám dobre? Ako získavate úlohy?”
„Vidno, že si cudzinec,“ zasmial sa Ked. „Dosť sa vypytuješ. Ľudia to nemajú veľmi radi, elfovia už vôbec nie. Ale budiž: je to celkom zaujímavá, ale hlavne nebezpečná práca. Musíš o upíroch niečo vedieť, kde žijú, čím sa živia, ako sa správajú. Musíš byť silný, agilný a odvážny. Úlohy, alebo questy, ako im hovoríme, nám dáva náš cechmajster. Čo sa však týka platu, je to najlepšie platený cech v Maen. A ľudia ťa rešpektujú. Pre mňa to bola jasná voľba.“
„Hmm. Vyzerá to dobre,“ zhodnotil som.
Bolo treba zauvažovať. Zatiaľ som ešte veľa nerozmýšľal o tom, čo budem tu, v Maen, robiť. Myslel som, že sa pridám k nejakému cechu, alebo sa vyučím dákemu remeslu. Remeslá dnes veľa vynášajú, čoskoro by som si mohol kúpiť dom, nájsť ženu a žiť kľudný život. Na druhej strane, remeslo znamená robiť každý deň to isté, a to ma nudí. Zato byť takým lovcom upírov...samozrejme, má to aj temné stránky, ale...vlastne by som pomáhal Ríši, a pri tom by som zarobil a získal reputáciu. Potom si môžem nájsť ženu a kúpiť dom. Elf ako ja sa dožíva aj dvestopätnásť rokov, mohol by som takých sto rokov loviť upírov a potom sa usadiť. Lenže, hm, ktovie či to nebude strata času, väčšinu života behať s kolíkom za zubatými potvorami. Čo mi to vlastne prinesie, a čo zoberie?
„Zajtra ráno vyrážame do lesa, Lurk,“ vytrhol ma z myšlienok Kedov hlas. „Môžeš pokračovať touto cestou ďalej do mesta, ale pochybujem, že tam trafíš na prvý krát. Tieto damn road sú nanič, hlavne pre cudzincov. Alebo, ak sa nebojíš, môžeš ísť s nami do lesa. Aspoň uvidíš, o čom tá naša práca vlastne je. Rýchlo to vybavíme a zajtra v noci, nanajvýš pozajtra pred obedom budeme v meste. Čo ty na to?“
Toto je riešenie na moje úvahy, uvažoval som. Zistím, aké to je, a ak sa mi to bude pozdávať, skúsim sa k nim pridať. „Idem s vami,“ odvetil som.
„Vidím, že máš celkom schopný meč, takže nám môžeš aj trochu pomôcť,“ zhodnotil Ron môj jednoručák. „Takže dobrú noc!“
Ráno ma zobudila vôňa Retanu, čo je tradičná elfská pálenka. Sadol som si, a zbadal som, že sú moji spoločníci už hore. „Dobré, chlapi,“ zazíval som.
„Prvé pravidlo lovca: zobuď sa skôr, než tvoja obeť. Prakticky to znamená: vôbec nespi,“ uškŕňal sa Kont. „Už sme sa báli, či sa vôbec zobudíš! Ale dobré ráno, ak toto ešte pokladáš za ráno.“
„Rýchlo do seba niečo hoď, už-už vyrážame,“ pozrel na mňa Ked.
Zhltol som krajec chleba so slaninou, ktorú som našiel na obruse pri ohnisku, a o chvíľu sme už boli na ceste.
„Pokiaľ viem, ešte si nám nepovedal nič o sebe,“ začal Ron.
„Nie je toho veľa,“ odpovedal som. „Som priemerný temný elf. Proste som si vyšiel do sveta. Akosi som to už doma nemohol vydržať.“
„Aha. Chápem,“ zhodnotil. Bol som rád, že sa viac nevypytujú. Asi som si už získal ich dôveru. Pre istotu som však rýchlo zmenil tému.
„Povedz mi niečo o upíroch.“
„Ako chceš,“ odpovedal Ron. „Nemajú radi slnečné svetlo, ale nezabíja ich. Len ich oslepuje. Zato cesnak nenávidia, rozožiera im vnútornosti. Ďalší spôsob, ako zabiť upíra, je nechať ho vyhladovať. On proste musí piť krv. Je jedno akú, ale myslím, že ľudská a elfská im chutia najlepšie. Orkská ani nie, lebo rýchlo chladne a tuhne, a to vyvoláva nepríjemné pocity v žalúdku. Priemerný upír potrebuje dva litre krvi denne. Nemal by ju miešať, napríklad medvediu s ľudskou, je to ako keď ty zješ sladké a slané jedlo naraz. Každá krv má totiž inú chuť.“
„Odkiaľ to všetko vieš? Ty si upír?“ prerušil som ho.
„Nie, ale...no, to je moja vec. Kde som to prest-...aha. Samozrejme najlepší spôsob, ako ho skoliť, je zabodnúť mu do srdca kolík. Keď nie kolík, tak aspoň niečo z dreva. Normálne zbrane ho síce zrania, ale rany sa zahoja, chýbajúce končatiny mu dorastú, a hlava sa odťať jednoducho nedá – má tuhý krk. Striebro im vraj spôsobuje viac zranenia ako oceľ, ale nie som si tým istý, nemám ešte toľko zlata, aby som ho vyhodil za striebornú zbraň. Keď sme pritom, tu máš jeden kôl,“ vytiahol z vaku kolík a hodil mi ho. „Teraz niečo o ich živote. Žijú buď v normálnom dome, alebo v lese v nejakej jaskyni či chalupe. Sú to ľudia, ktorých premenili na upírov iní upíri. Sú presne takí inteligetní, ako boli pred nakazením. Vampirizmus je choroba. Zmení človeka, ale nie úplne. Zošedivie ti tvár, narastú tesáky, mení sa ti hlas, zosilnieš, a hlavne, zmení sa ti zloženie krvi, takže potrebuješ piť cudziu krv. Máš neprekonateľný smäd. Rozmýšľaš trochu viac ako zviera, inštinktami, ale v skutočnosti si stále človek. Čím dlhšie však trvá choroba, tým viac je z teba zviera, a menej človek, až nakoniec úplne zošalieš. Utečieš od ľudí, začneš ich nenávidieť, lebo sa ťa boja,“ zakončil dramaticky.
„Mohol by si o tom prednášať horory,“ uťahoval som si. „Máš na to dobrý hlas.“ Vzápätí som si uvedomil, že takto hovoriť s človekom, ktorý denne bodá koly do zubatých kreatúr, asi nie je najrozumnejšie. Na moje prekvapenie sa však usmial.
„Možno, až budú všetci mŕtvi. A to tak skoro nebude,“ dodal zamyslene. „Je tu ešte pár vecí, ktoré by si mal pre začiatok vedieť. Upír nikdy neuhryzne príslušníka svojej rasy. Napríklad, ľudský upír neuhryzne človeka, orkský upír neuhryzne orka, temný elf-upír neuhryzne temného elfa a podobne. To však ešte neznamená, že nemôže zobrať meč a uťať ti hlavu! To je jeden z najväčších omylov. Ľudia si totiž myslia, že upír len hryzie, a potom sú šokovaní, keď na nich upír vytiahne luk!“ Chvíľu premýšľal. „Taktiež upír nikdy nezabije iného upíra, držia spolu.“
„Zaujímalo by ma, čo sa stane, keď sa upír napije svojej vlastnej krvi,“ hútal som.
„He, to neviem. Keď nejakého prinútim, aby to urobil, dám ti vedieť.“ Znovu sa zamyslel. „Vieš, nikdy nepijú viac, ako potrebujú na prežitie.“ pokračoval. „Ako zvieratá. Dokonca ľudí väčšinou ani nezabijú, len vysajú potrebnú krv. Nešíria nákazu naschvál, proste sa ti dostane do krvi, keď z teba pijú. Ako u niektorých druhov komárov. Nie sú to krvilačné beštie, ani nie sú až takí nebezpeční. Ľudia sa ich len boja. Keby malo byť po mojom, nechal by som ich žiť. Ale naša ‘civilizácia’ o tom nechce ani počuť.“
„Starý dobrý vampíromil Ron,“ zasmial sa Ked, kráčajúci za nami. „Ty by si iste nechal žiť aj lykantropov, zombie, ghúlov a banší, že? Za chvíľu by si človek ani nebol istý, či je vlastne ešte človek, a čo je to vlastne človek. Dosť už zábavy, pozri Lurk, schytíš kôl, zabodneš ostrým koncom do toho prašivca, a keby sa ešte mykal, nehanbi sa odťať mu nejaké tie končatiny. Samotný súboj nie je žiadna veda, ťažké je upíra vystopovať. Spravme rozostupy a pozeraj sa po nejakej diere či prístrešku.“
Asi pätnásť minút sme šli lesom a pátrali. Od vrchov sa začala šíriť hmla, takže o chvíľu sme už na seba nedovideli. Zrazu sa zľava ozval Ronov výkrik: „Tu je! Tu máš, ty...“ a zmĺkol.
„Rýchlo za ním! Naľavo!“ kričal Kedov hlas.
Bežal som tým smerom, odkiaľ som počul Rona, až som do niekoho narazil. Bol to Kont. Zarazene stál a pozeral na čistinku, kde....kde ležal Ron. Bol mŕtvy, už na prvý pohľad. Nad ním sa skláňal temný elf. Vyzeral normálne, mal len trochu tmavšiu pleť. Zbadal nás, rýchlo sa postavil, vytasiac meč. Bradu mal od krvi, oči červené. Vtom spoza neho vyskočil Ked, rozohnal sa, a sekol svojím dvojručákom zhora. Upír sa bleskurýchle otočil a odrazil útok sekom doľava. Rýchlo ustúpil, lebo to už sa naňho vrhol aj Kont, celkom nepríčetne sekajúc naokolo svojím mečom. V živote som nepočul také elfské nadávky, aké Kont chrlil. Upír poľahky odrazil jeho výpady, ustúpiac až k stromom. Tam sa prikrčil, vyskočil, chytil sa vetvy nad sebou, rozhúpal sa a skočil doprostred čistinky. To bolo preňho osudné, lebo ja, ktorý som sa dosiaľ len nemo prizeral, som k nemu zozadu priskočil a zabodol kolík do pleca. Upír zavrčal, otočil sa a zdvihol zbraň, no vtedy mu chrbát rozrezal Kedov obojručák. Upír klesol na kolená, sťažka dýchajúc. Ked vytiahol kôl, stal si pred upíra, a pozoroval ho.
„Chrrrrrr, no tak ma zabi,“ prehovoril upír vrčiacim, zvieracím hlasom.
„It will be my pleasure,“ odvetil po elfsky Ked a z celej sily mu zaťal kôl do srdca.
Po odpočinku sme pochovali Rona aj s jeho mečom a kolom v plytkom hrobe. Na náhrobný kameň Kont vytesal ‘Tu leží Ron the Vampire Slayer, odvážny lovec upírov a nenahraditeľný priateľ. Spolu s upírom si sa narodil, s upírom si vyrastal, proti upírom si bojoval a upír ťa aj zabil’ a ešte nejaké veci v highelfštine. Celkom som tomu nechápal, ale bolo trápne pýtať sa. Večer sme ešte spálili telo upíra, a šli sme spať.
Nasledujúci deň sme sa vydali na cestu späť, do mesta. Veľa sme toho nenahovorili, hlavne Kont nie. Ron bol zrejme jeho blízky priateľ. Po obede som nabral odvahu a spýtal som sa Keda na ten náhrobný kameň.
„Vieš, Ron mal brata,“ odvetil. „Boli dvojičky. Avšak Ronov brat bol upír. Nikdo si to nevedel vysvetliť, ako je to možné. Ani rodičia nie, nikdo z nich totiž upírom nebol. Preto vedel Ron o upíroch tak veľa, pretože sa s jedným narodil a aj s ním vyrastal. Videl na vlastné oči, čo to s človekom robí, ten vampirizmus.“
„A...čo sa s ním stalo?“
„Úplne sa premenil na upíra. Už to nebol človek, ale zviera. A trápil sa, lebo rodičia sa mu snažili zabrániť piť krv. Ron sa na to nemohol pozerať, a tak jedného dňa schytil rúčku od krompáča, a zabodol ju bratovi do srdca. Potom utiekol z domu, zo strachu pred rodičmi, ktorí aj napriek chorobe svojho syna milovali. Utiekol do mesta, kde sa pridal ku Vampire Hunters. Bol dobrý lovec, ale tak trochu rozdvojený. Nenávidel upírov, ale na druhej strane ich chápal a svojim spôsobom ich mal rád.“
„Hm,“ predniesol som duchaplne s nádychom filozofie.
Celú ďalšiu cestu už nikdo nič nepovedal. V noci sme dorazili do mesta. Ked s Kontom odišli do cechového domu, a ja som sa usadil v hostinci.
Zobudil som sa skoro. Najprv som nevedel, kde som, ale potom som si spomenul na Rona, a na tie dve ranky na krku, a hneď sa mi rozjasnilo. Vstal som a zišiel som dole, do jedálne. Nikdo tu ešte nebol, čo ma dosť prekvapilo. U nás doma je totiž v hostinci vždy aspoň jeden ožran.
Došiel som k pultu. „G’morning, hostinský. Máš pre mňa niečo na raňajky?“
„Samozrejme,“ odvetil bradatý hostinský a chytro niečo naservíroval. „Si tu nový, však?“
„Došiel som včera. Ako sa volá toto mesto? Je tu niečo zaujímavé?“ vyzvedal som a zahryzol som sa do raňajok.
„Volá sa to tu Egallip. A zaujímavé,...hmm...no, máme tu pár cechov, obchodov, remeselníkov...hľadáš prácu?“
„No, povedzme, že hej. Aké cechy?“
„Cech bojovníkov, mágov, zlodejov.....no, a potom samozrejme cech lovcov upírov,“ dodal zamyslene.
„Kde sídli? Myslím, ten cech lovcov?“
„Keď vyjdeš von z hostinca, daj sa naľavo. Dojdeš na ďalšie námestie. Cech je tá najväčšia budova na námestí. ‚Can’t miss it’, ako vravíme my lesní elfovia.”
Chvíľu rozmýšľal, utierajúc poháre. Potom opatrne dodal: „Počuj, ty....si temný elf?“
„Hej, máš niečo proti?“ zamračil som sa.
„Niee,ja len že som dávno žiadneho nevidel...vidím že si dojedol, ee, budeš platit?“
„Jasné, nie som zlodej, aj keď som temný elf, ja viem,“ odsekol som, a hodil som mu zlatý nuget. Rýchlo som vybehol von. Sakra! Práve kvôli tomuto som odišiel z domoviny do tejto ‘modernej zeme’! Kvôli tým pohľadom!
Dal som sa naľavo. Len čo som došiel som na hľadané námestie, a hneď som zbadal, že hostinský mal pravdu. Tá budova sa naozaj nedala prehliadnuť; celá smrdela cesnakom, a mala odpudivý vzhľad. Teda, keby som bol upírom, určite by ma odpudzovala. Vošiel som dnu, a v predsieni som sa zrazil s Kedom.
„Nazdar, Lurk. Ak ideš za cechmajstrom, choď tou chodbou rovno. Ja mám prácu,“ a zmizol vonku.
Išiel som teda podľa pokynov. Po stenách boli zavesené rôzne náradia, zbrane, a aj trofeje v podobe upírskych zubov či vlasov. Šiel som ďalej, keď sa predomnou zrazu vynorili dvere s nápisom ‘Cechmajster’. Zaklopal som a vstúpil.
„G’day,“ pozdravil som. „Ja som...“
„Lurk, viem,“ odvetil silným elfským prízvukom. Bol to vysoký silný chlap, na prvý pohľad pravý lovec. A vysoký elf, čo je pre mňa šťastie. Práve opravoval kušu. „Už som o tebe niečo počul. Dokonca skôr, ako si sa ty dozvedel o lovcoch. Základ boja proti upírom je dobrá informovanosť. Mám svoju ‘tajnú službu’. Spomínaš si, ako si v lese zabil toho orka? Aj vtedy ťa sledoval môj informátor,” uškrnul sa.
„Oh,“ hlesol som, nevediac, čo mu na to povedať. Aha, tak to bol ten tieň, ktorý som videl na ceste, pomyslel so si.
„Potrebujem informácie o každom cudzincovi, ktorý sem príde. Čo keby si bol upír, a došiel si sem vraždiť? Ja totiž neverím v nevinnosť upírov, ako chudák nebohý Ron. Podľa mňa sú to beštie. Ale dosť už, nejdem sa chvastať, prečo si prišiel? Predpokladám, že sa k nám chceš pridať,“ pousmial sa.
Konečne som sa spamätal. „Vlastne neviem. Čo mi odporúčaš?“
„Pridaj sa k nám. Nie je to síce ľahká robota, ale poznám aj ťažšie. Je to prospešné pre celé Impérium, a platíme rovno na ruku. Možno to je trochu desivá predstava, že by mal jeden stáť zoči-voči upírom, ale nie je to také strašné, ver mi. Svojho času som ich zabíjal desiatky. Vieš, ty si temný elf....za takúto prácu človek získa najmä rešpekt. Myslím si, že to je to, o čo ti ide, že? Rešpekt.“
Vlastne mal pravdu. Nešlo mi o keš, ale o úctu a rešpekt. Nuž, doteraz som si nebol istý, či sa k Hunterom pridám, ale teraz som sa rozhodol. Nemusím to predsa robiť večne. Zbijem pár krvinasávačov a potom to zabalím.
„No dobre, idem do toho,“ riekol som rozhodne.
„Fajn. Tu v cechu máme hodnosti, ktorými postupuješ, keď splníš questy. Questy zadávam ja. Mnohí ľudia ťa budú prosiť, aby si im pomohol, ale bez môjho dovolenia nerob nič. V opačnom prípade riskuješ smrť. Nemôžeš totiž vedieť, či už na ten prípad nie je nasadený niekdo iný. Lovci si ťa môžu spliesť s upírom, a zabiť ťa; viem, o čom hovorím, už sa to raz stalo.“ Zamyslel sa. „Zatiaľ máš prvú a základnú hodnosť: učeň. Dojdi za mnou, keď budeš pripravený na prvý quest.“
„Som pripravený.“
„Dobre.“ Chvíľu sa prehrabával v papieroch. „Aha, čo to tu máme. Farár z dediny Liquim sa sťažoval, že sa mu v kostole usadil upír. Tvojou úlohou je zistiť, či je to pravda, a prípadného upíra zabiť. Ak tam budú viac než dvaja upíri, vráť sa pre posily. Ešte som tam neposlal zvedov, mali inú robotu. Zájdi za Markeom, dá ti nejaké vybavenie a rady. Nájdeš ho dole v podzemí. To je všetko. Dovidenia.“
Markea som našiel v podzemí kovať zbrane. Bol to ork, plešatý s upravenými fúzami. Hneď ma oslovil. „Lurk. Čo myslíš, ako sa dá čo najrýčhlejšie zabiť upír?“
„Neviem, snáď postriebrim drevený kolík, potriem ho cesnakom a zabodnem mu ho do srdca?“
„Presne. Práve na tom pracujem. Takže si si došiel pre vybavenie, čo?“
Dal mi ľahké plátové brnenie, helmu, okrúhly štít, nejaké kolíky, luk a tulec plný šípov. Takto vystrojený som vypadol z tej diery. Rozhodol som sa ísť rovno do Liquimu, veď bol sotva obed, a ešte som bol plný sily. Popýtal som sa na cestu, lebo týmto bludným cestám som neveril, nasadol na cechového koňa a vyrazil.
Do Liquimu som dorazil sotva za dve hodiny jazdy. Hneď som našiel kostol. Stál pred ním farár a kázal okolostojacim dedinčanom. Len čo ma zbadal, zastavil reč a popošiel ku mne.
„Ó, veľký lovec, prišiel si skántriť...“ v tom sa zarazil, lebo sa mi podíval do tváre. „Eh,....ty....si temný elf?“
„Hej, máš niečo proti, ó velebný otče?“ odvetil som zostra.
„Ja...niee, len som tu dávno žiadneho nevidel..“
Niekedy sa mi zdá, že sa ľudia opakujú. Že sú vlastne všetci rovnakí. Každý hovorí v podstate to isté.
„Tak čo, kde máte toho zubáča?“
„Prekliata potvora z pekiel sa usadila v našom svätostánku. Sedí rovno pri oltári. Zbav nás toho démona, ó udatný lovec!“
Vybral som sa teda ku kostolu. Ľudia sa rozostupovali, ale vrhali pritom na mňa pochybovačné pohľady. Otvoril som dvere, a vstúpiac som ich hneď za sebou zabuchol. Navzdory farárovým rečiam som nič pri oltári nevidel. Vytasil som meč a postupoval ďalej. Bolo ticho, nebzukla ani mucha. Pomalým krokom som sa dostal až ku oltáru. Boli na ňom fľaky od krvi. V tom som zacítil ľahký vánok, ako sa mi obtrel o krk. Bezmyšlienkovito som sa obrátil a sekol mečom sprava, a mal som úspech; upír zavrčal a odskočil. Na bruchu mu zostala ranu od môjho meča. Vyceril zuby.
„Čo chceš?“ vyhŕklo z neho tým známym zvieracím prízvukom. Bol ešte mladý, neskúsený.
„Ja? Chcem ťa zabiť. Čo tu chceš ty?“
„Chcem len piť. Upiir ma pokúsal len pred štyrmi dňami, aaarrrghhh. Som smädný.“
„Poď bližšie, ukončím tvoj smäd tak rýchlo, že to ani neucítiš,“ nadhodil som posmešne.
Vrhol sa na mňa. Nastavil som štít a on si riadne tresol hlavu. Zapotácal sa, potom sa prikrčil, vyskočil dobré dva metre a preskočil ma. Rýchlo som sa otočil a schytal som od neho poriadnu facku, až ma hodilo o zem. Skočil na mňa ako mačka, ja som to využil, vytiahol som kolík a nastavil ho na správne miesto. Zbadal môj úmysel, takže sa v poslednej fáze skoku snažil uhnúť, ale nepodarilo sa. O chvíľu som sa už dusil v jeho krvi, ktorú hojne púšťal cez dieru v hrudi. „Bodaj by si sa raz stal upírom, lovec,“ zašepkal poslednú kliatbu a chcípol.
„Predsa len to bola pravda? Naozaj tam bol upír? Priznám sa, neveril som tomu. Daj si,“ hovoril cechmajster, nalievajúc mi Retan. „Zadal som ti ťažšiu úlohu, než som si myslel. Takže si mu nastavil kolík, keď na teba skákal, vravíš? Hm, originálna metóda. Možno by sme ju mali používať všetci. Hm, hm,“ zamyslel sa.
„Nebolo to také ťažké, skôr...krvavé. Nechcem byť neslušný, ale dostanem za to niečo?“
„Starí známi temní elfovia, vždy idú rovno k veci, že? Samozrejme, tu máš,“ hodil mi vrecko s nugetmi. „A týmto ťa menujem lovcom, čo je ďalšia hodnosť po učňovi. Choď sa vyspať, zajtra ti dám ďalší quest, ak budeš chcieť.“
Do hostinca som priam bežal. Cítil som sa divne, povznesene. Zaspal som, len čo som sa zvalil do postele.
Červené oči sa blížili. Boli čoraz väčšie, a vačšie....hltal ma ich plameň, ich krv. „Zomrieš. Zomrieš, tak ako všetci ostatní lovci...to je váš údel....zomrieť!“
„Nie! Dopekla, nie!“ vykríkol som, zobudiac sa. „Damn, to bol ale sen. Ten sviniar!“
Otriasol som sa, a pozrel von. Už dávno bolo ráno. Zbehol som dole, zhltol dáke raňajky a ponáhľal som sa do cechhausu.
„Čo je? Čo si taký vyplašený?“ divil sa cechmajster, keď som tam vpálil. „Videl si ducha?“
„Nezahrávaj sa so mnou!“ skríkol som. „Čo bolo v tom Retane? Aká droga?!“
„O čom to hovoríš?“
„Ten Retan, čo som u teba pil! Niečo v ňom bolo!“
„Aha, toto,“ riekol ľahostajne. „Nuž, keď to chceš vedieť, volá sa to soulhearten. Malo ťa to povzbudiť, nie vyplašiť. Tak to aspoň funguje u bežných elfov. Ako vidím, u temných nie.“
„Čo si si myslel? Že po prvom queste skolabujem, a potrebujem dodať odvahu?!“ vrieskal som ďalej.
„Kľud, kľud. Mnohí vedci totiž dokázali, že ak sa elfovi sníva nočná mora o nejakom nepriateľovi, začne ho nenávidieť. Malo ti to dodať, no....povedzme loveckého ducha. Ale zdá sa, že na teba to neplatí, takže nič. Prepáč.“ zakončil kľudne.
Sťažka som dýchal. „Takže toto je tvoje tajomstvo úspechu?! Nadopuješ sa fetom, a potom biješ upírov po desiatkach, čo? Nemáš na to, aby si sa proti nim postavil sám, bez pomoci alchymistických....exkrementov?!“
Smutne sa usmial. „Nie, nemám,“ priznal. „Máloktorý lovec sa dokáže pozrieť upírovi do očí. Tá droga ti dodá nenávisť, a takzvané fury, ako sa hovorí. Nevedel som, že temní elfovia sú takí tvrdí. Asi máte byť prečo, že?“ podpichol ma.
„Má to nejaké vedľajšie účinky?“ ignoroval som jeho narážku.
„Nie. Podávam to každému lovcovi, a ešte ani jeden sa nesťažoval na nejaké problémy. Samozrejme, že nevedia, že to berú. Už ti to nedám, ak nechceš.“
„Samozrejme že nechcem! Ale ešte raz spravíš niečo také, a ja...no...zabijem ťa!“ Pousmial som sa pri predstave, že by som ja, slabý, ani nie štyridsaťtriročný temný elf, mal zbiť vysokého, svalnatého, stopäťdesiatročného High elfa.
Zasmial sa. „Dobre, beriem. Keď si už tu, čo takto ďalší quest?“
„Hovor.“
„Fajn. Preukázal si svoje schopnosti, takže ti môžem dať niečo ťažšie. Pôjdeš do dediny Merebyn. Istý roľník menom Jap tvrdí, že sa mu v jaskyni na konci poľa usadili upíri. Nie sú to len chýry, tentoraz som tam poslal zveda. Potvrdil to, sú tam traja upíri. Preto nejdeš sám, pôjdu s tebou Ked a Kont. A teraz pozor: keď nájdete jaskyňu, usadíte sa pred vchodom tak, aby vás nebolo vidno. Na prašivcov si počkáte. Nebolo by múdre vletieť rovno do ich diery. Iste v noci vylezú napiť sa. Keď budú všetci traja vonku, zastrelíte ich lukom so špeciálnymi šípmi, ktoré včera vymyslel Marke. Nechceme spôsobiť rozruch medzi dedinčanmi, takže to spravte potichu a rýchlo. Vráťte sa celí. Nechcem stratiť ani jedného z vás.“
„Ak ma nezabila tá tvoja droga, nezabije ma ani nejaký dlhozubec. Porúčam sa.“
Už som bol v dverách, keď sa ma zrazu spýtal: „Stále mi vŕta v hlave, no...odkiaľ si vedel, že máš v sebe drogu?“
„Večer som sa cítil nezvyčajne povznesene. A potom, mal som sen.“
„Áno, ale to je predsa normálne, mať sny. Prečo si to pripisoval droge?“
„Oh....je jedna vec, ktorú by si mal o temných elfoch vedieť. Po dvadsiatom roku života už nikdy nemajú žiadne sny,“ usmial som sa, a zatvoril som dvere.
„Spomínaš si, na čom som včera pracoval? Takže, už som to dokončil. Pozri,“ hovoril Marke, podávajúc mi šíp. Bol z dreva, ale postriebrený. Bol majstrovsky opracovaný, od ostrého strieborného špicu až po jemné pierka na konci. Po obvode mal vyryté akési runy. A silne páchol cesnakom.
„Vyzerá dobre,“ zhodnotil som.
„Je dobrý. Vyskúšal som ho na jednom upírskom väzňovi, čo sme tu mali. ‘Smrť nastala okamžite’, ako vravia priatelia liečitelia.”
“Načo sú tie runy? Zraňujú upírov?”
“Ale nie. Sú to moje osobné pozdravy. Ja sa tu ku zabíjaniu upírov veľmi nedostanem, tak...si to s nimi vyriadim aspoň takto,” pousmial sa.
Chvíľu som ešte obdivoval šíp, potom som ho odložil. „Koľko si ich vyrobil?“
„Štyridsaťpäť. Pätnásť pre každého. Bol by som však rád, keby ste boli presní a neplytvali nimi.“
„V pohode. Ešte niečo?“
„Ked a Kont tu už boli. Myslím, že ťa čakajú v predsieni.“
Naozaj tam boli.
„G’day, Lurk,“ začal Kont, keď ma zbadal. „Máš všetko? Vyrážame.“
Nasadli sme na kone, vyšli z mesta, a o chvíľu sme už cválali cez pole.
„Celú cestu pôjdeme cez polia. Môžeme síce ísť po ceste, ale tam býva veľa ľudí, a my to chceme stihnúť, ešte kým sa zotmie,“ hovoril Kont. „Počul som, že si včera zabil svojho prvého šedokožca?“
„Yeah, cechmajster bol z teba celý nadšený,“ pridal sa Ked.
„Až príliš, zdá sa mi. Nechal sa uniesť,“ odpovedal som, spomínajúc na Retan. Ako ho to sakra mohlo napadnúť, sfetovať ma? „Nebolo to ťažké. Ten upír totiž chcel zomrieť.“
„Nuž, stáva sa to,“ odvetil Kont. „Ron by ti o tom mohol vyprávať...“
Do Merebynu sme dorazili tesne pre západom slnka. Japov dom bol na kraji dediny. Zdalo sa, že nás už očakával.
„Vitajte, neohrození Hunteri!“ pozdravil. Bol to stredne vysoký, zvráskavený roľník. „Som Jap.“
„Ja som Ked, toto je Lurk a tu Kont,“ odvetil Ked. „Toto je tvoje pole?“ spýtal sa, ukazujúc za dom.
„Áno, vážený pane. Jaskyňa je na opačnom konci. Sú traja, ak sa nemýlim. A sú silní!“
„To aj my. Porúčame sa.“
Poľahky sme našli tú dieru, bolo ju cítiť široko-ďaleko. Obyčajná diera v zemi, vyhrabaná zrejme len pred niekoľkými dňami. Kde-tu bolo vidieť krvavé škvrny na obilí. Slnko už zapadalo, keď sme si našli dobrý úkryt – strom stojaci na kraji poľa. Vyliezli sme naň, prichystali luky, a čakali sme.
Hodnú chvíľu sa nič nehýbalo. Vyšiel mesiac, čo nám prišlo vhod, lebo teraz sme mali dieru ako na dlani. Krátko po polnoci som začul šuchot, a nato sa z diery vystrčila hlava. Zavetrila naokolo, a celé telo sa vyhuplo von. O chvíľu vyliezol aj druhý. Zostali stáť.
„A tretí? Kde je tretí?“ šepol Kont.
„Neviem. Čakajte na rozkaz!“ zasyčal Ked.
Upíri sa pohli smerom k dedine.
„Damn! Musíme zasiahnuť. Nemôžeme čakať, kým vyjde ďalší. Pripravte si šípy!“
To bol zbytočný povel, dávno sa tak stalo.
„Mierte na srdce. Zamieriť - páľ!“ sykol Ked.
Zamieril som a vystrelil. Moji spoločníci urobili to isté. Obidve postavy padli na zem so smrteľným škrekom.
„Fajn trefa. Sú mŕtvi,“ pochaľoval som si.
„Si si istý?“ spýtal sa Kont.
„Samozrejme. Som temný elf, v noci vidím lepšie ako ty.“
„Poďme dole dokončiť toho tretieho,“ povedal Ked.
Nič sa nedialo, tak sme zliezli zo stromu, a pomaly sa zakrádali k diere.
„Pozor, môže odtiaľ zrazu vysk-..“ začal Ked, keď tu zrazu z diery vyskočil upír rovno na nás. Zhodil Konta na zem, a snažil sa ho podrezať dýkou. Pribehol som, a z celej sily som kopol upíra zboku do brucha. Zaskučal, odkotúľal sa nabok a vyšvihol sa na nohy. Vzápätí sa však prikrčil, pretože Ked sa po ňom rozohnal mečom. Bleskovo zameral a hodil Kedovi do ramena svoju dýku. Potom začal utekať smerom ku stromu.
„Don’t let him get away!“ kričal Ked po elfsky, držiac si ruku.
Kont vytiahol svoju hádzaciu dýku, a hodil ju po utekajúcom upírovi. Nemieril presne, lebo ho trafil len do členka, ale upír sa potkol a spadol. To už som v ruke držal luk a tetivu napínal na prasknutie. „Stoj, lebo strelím!“ zakričal som na zviechajúceho sa upíra.
Upír zostal stáť. Pomaly sa otočil. „Shoot,“ zavrčal po elfsky.
„Strieľaj, Lurk,“ pridal sa Ked.
Sťažka som dýchal a pozoroval upíra. „Bojíš sa strreliť, čo?“ provokoval ma. „Viem o tom svoje, bol som lovcomm. Vravíš si, čo keď za to nemôže? Čo keď je len obeť vampirizzmu? Hm?“ vyškieral sa.
Vypustil som šíp. Trafil ho rovno so srdca. Pomaly sa zviezol na zem. „A čo keď nie,“ povedal som si v duchu. „Aj tak ti to nepomôže.“
Spálili sme telá tých potkanov, a prespali sme u Japa. Ráno sme sa vydali na cestu.
„To bola noc,“ sťažoval sa Kont. „Stále sa mi sníva o upíroch.“
Zahryzol som sa do jazyka a rozhodol som sa mlčať o soulheartene. Možno, že to uňho naozaj funguje, a pomáha to.
„Pôjdeme po ceste,“ oznámil Ked.
A tak sme šli. Trvalo to dosť dlho, lebo cesta bola naozaj plná ľudí. Boli tu roľníci, pastieri, obchodníci a remeselníci, idúci do mesta na trh, aby mohli predať svoje výrobky, dobytok, či úrodu. Takto som mohol žiť, premýšľal som. Niečo vyrobiť, predať to na trhu, a opäť niečo vyrobiť, a predať to na trhu... . A lovci upírov....získať quest, nájsť určené miesto, zabiť krvinasávača, vrátiť sa pre ďalší quest, nájsť určené miesto.... . Vlastne je jedno, čo robím – robota je stále o tom istom. Dôležité je, ako sa budem mať potom, keď tú robotu zavesím na klinec. Lebo raz ju určite zavesím.
Napoludnie sme dorazili do malej dedinky, ležiacej pri ceste. Našli sme hostinec, tak sme sa rozhodli, že si trochu oddýchneme. Keď sme vstúpili do baru, všetci stíchli, ale keď Kont objednal pivo a vytiahol vrecko zo zlatom, ľudia sa znovu rozhovorili.
„Zlato má magickú moc, to si zapamätaj,“ poučoval Ked. „Je to jediná mágia, ktorú ľudia skutočne uznávajú, a pre ktorú sú si ochotní podrezať krk.“
Otváral som ústa na odpoveď, no niečo ma zaťahalo za rukáv. Pozrel som dole; bolo to malé dievčatko. „Ahoj,“ pozdravila. „Som Nyn. Si lovec upírov?“
„No...“ odpovedal som zarazene. To je to na mne až tak poznať?
„Moja mamička ťa chce vidieť. Pôjdeš so mnou?“ spýtala sa.
Pozrel som na Keda a Konta.
„Choď, možno je to niečo súrne,“ riekol Ked. „Ale pamätaj: žiadne questy od civilistov.“
Šiel som teda za Nyn. Ťahala ma von z baru, do domu oproti. Voviedla ma dnu. Vnútri sedela pri okne žena, elfka. Keď ma zbadala, postavila sa. „G’day, pane. Videla som tvoj príchod, tak som poslala Nyn. Ospravedlň ju, ak bola nezdvorilá.“
„Nebola. Som Lurk, temný elf.“
Usmiala sa. „Dávno som tu žiadneho nevidela. Ja som Lyn. Prejdem rovno k veci, ak dovolíš. Môj muž je roľník. Väčšina tunajších obyvateľov sú roľníci. Pred dvoma dňami ráno vyšiel na pole, tak ako zvyčajne. Lenže odvtedy sa nevrátil, a nikdo o ňom ani nepočul. Poradila som sa s miestnym šamanom. Ten mi v tranze povedal, že môjho muža chytil upír, a ešte že sa tu o dva dni zastaví lovec. Ja, ...chcem ťa požiadať, pane, či...“
„Chápem. Ale aké máš dôkazy, že to bol naozaj upír? Mohlo sa mu stať čokoľvek,“ namietal som pochybovačne.
„Nemám žiadne. Ale, čo keď to upír naozaj je? Je cech Lovcov ochotný to riskovať? Z môjho muža už teraz môže byť upír. Túto noc zmizli ďalší dvaja roľníci. Ženy tvrdia, že v noci videli na poli červené oči. Choď sa spýtať starostu, ak chceš. Je to ako epidémia, nie?“
To bola pravda. Kým dôjdem do mesta a poradím sa s cechmajstrom, uplynie ďalší deň, a počet upírov sa zvýši. Ak tam teda nejakí upíri sú. Mal by som sa vrátiť do Egallipu, ja viem, ale...aj za toto ma predsa platia, za ostražitosť. Pochybujem, že by na tento prípad už bol niekdo nasadený.
„Prosiiiim,“ kňučalo dievčatko a nasadilo smutné oči.
Tomuto sa vraví psychický nátlak, pomyslel som si. Ale, stačí sa tam len ísť pozrieť, zistiť, čo je vo veci, a nezaberie to ani deň...
„Dobre, pozriem sa na tom,“ rozhodol som.
„Oh, vedela som, že to povieš!“ celá sa rozžiarila. „Ja ti síce nemám ako zaplatiť, ale moja sestra žije v meste. Pošlem jej odkaz, ona sa ti bohato odmení. Ďakujem!“
„Hm. Nevieš, kde by som mal začať hľadať?“
„Na konci nášho poľa je lesík. Možno sa stratil tam niekde. Naše pole začína na západnej strane dediny. Nič viac ti neviem povedať.“
„Fajn. Tak zatiaľ dovidenia. Vrátim sa čo najskôr.“
„Nerobíš dobre, Lurk,“ presviedčal ma Kont. „Žiadne...“
„...questy od civilistov, viem,“ Zamračil som sa. „Ale aká je pravdepodobnosť, že na to cechmajster už niekoho nasadil? Podľa mňa nulová. Pokiaľ tu nemá informátorov, nemalo sa to nemu ako dostať. Miestni obyvatelia to totiž ešte nikomu neoznámili, lebo čakali na lovca, ako im šaman predpovedal.“
„A čo keď to je pravda? Čo zmôžeš proti viacerým upírom?“ pokračoval Kont.
„Ako dlho to trvá, kým sa nakazený premení na upíra?“ spýtal som sa, ignorujúc jeho otázku.
„U každého je to inak,“ zapojil sa do rozhovoru Ked. „Niekedy týždeň, niekedy dva-tri dni, alebo aj deň. A niekto sa nemusí premeniť vôbec, lebo má nato akúsi dobrú krv, ako tvrdia alchymisti. U takého roľníka to môže byť deň-dva, najviac tri dni.“
„Prečo? Roľníci majú inú krv ako mešťania?“
„Hej. Kvôli ich spôsobu života a strave.“
„Dobre, takže môžem počítať tak s dvoma upírmi, maximálne štyrmi,“ počítal som.
„Čerstvo premenený upír je slabý,“ upozornil ma Kont. „Najprv sa potrebuje napiť, potom zosilnie. To je zrejme dôvod zmiznutia tých dvoch včera. Obidvaja upíri, ten pôvodný aj Lynin muž, potrebovali piť. Túto noc teda môžme počítať so štyrmi zmiznutiami.“
„Áno, ak sa už tie včerajšie obete premenili. Aj keby, budú veľmi slabí,“ dodal Ked. „Takže to máme dvoch silných a dvoch slabých upírov.“
„To by som mohol zvládnuť.“
„Možno. V každom prípade, používaj hlavne luk – snaž sa ich čo najviac skoliť z diaľky.“ Kont sa zamyslel. „Aj tak je to podľa mňa hlúposť, a nemal by si do toho ísť. Je to tvoj quest, takže my ti síce brániť nebudeme, ale ani nejdeme s tebou.“
„S tým som ani nepočítal. Idete ďalej do mesta?“
Chvíľu obaja rozmýšľali. Potom Kont pozrel na Keda, a Ked vyhlásil: „Nie. Dva dni ťa tu počkáme. Ak sa nevrátiš, padáme do mesta pre posily.“
„Ďakujem. No, snáď aby som už šiel,“ zdvihol som sa.
„Tak teda zlom väz. A vráť sa,“ vravel Ked.
„See you,“ pozdravil po elfsky Kont.
„Lovu zdar, chlapi,“ usmial som sa a odišiel.
Pole bolo dosť široké, a navyše pálilo slnko, takže som sa dosť zapotil, kým som sa dostal k lesíku. Nebol veľký, bolo to len pár stromov. Zašiel som kúsok dnu, a hneď som zbadal jasyňu. Toto však bola naozaj jaskyňa, nie len diera, ako predtým. Trochu som preskúmal okolie, a naozaj som našiel stopy po krvi. Samozrejme, nič to neznamená, mohol to byť aj vlk. Našiel som si pekný strom naproti jaskyni, vyliezol som naň a čakal.
Zotmelo sa. Vzduch sa citeľne ochladil. Nikde nebolo počuť ani muchu, nieto ešte vtáka. Mesiac však nevyšiel, naneštastie pre mňa. Pripravil som si luk. Až teraz, v tej tme som si všimol, že aj na ňom sú vyryté runy.
Prvý upír vyskočil z jaskyne tak rýchlo, že som si to skoro ani nevšimol. Takže predsa, je to dielo krkohryza!, pomyslel som si. Chvíľu som len tak zarazene sedel, pozerajúc, ako vetrí. Potom som sa spamätal, a chytro som napol tetivu so šípom. Rukou som nechtiac zavadil o vetvičku, ktorá praskla, a v tej chvíli som vypustil šíp. Upír ma však začul a odskočil, takže som ho trafil len do pleca. Odhodil som luk. Zoskočil som dole a tasiac meč som sa postavil pred neho. Bol to roľník, ale tie oči....boli celé červené. Ako plamene ohňa, ako peklo, ako slnko skoro ráno...ako krv. Vytiahol meč, a bodol. Sekol som po jeho čepeli sprava, čím som jeho útok odrazil. Ihneď som prešiel do protiútoku – bodol som, presne ako on. Šikovne sa uhol, a so zavrčaním sekol zľava zhora.V pohode som to vykryl štítom, aj keď na ňom zostala pekná prasklina. Znova sa rozohnal, znova som to blokoval. Keď to išiel spraviť tretíkrát, rozbehol som sa proti nemu a štítom som ho zhodil na zem. Pritlačil som ho so štítom k zemi, odhodil meč, vytiahol spoza opasku kolík a zostal som sa naňho pozerať, s kolíkom v ruke. Mal chladné oči, ako keby ho to vôbec nevzrušovalo. Chladné, a zároveň ohnivé. „Máš nejaké posledné slová, hlodavec?“ zasmial som sa a bodol som, nečakajúc na odpoveď.
Najprv som sa čudoval, že hneď nepribehli ďalší upíri. Museli to predsa počuť, ten jeho škrek. Ako som však postupoval hlbšie do jaskyne, začínal som naberať dojem, že by tu nebolo počuť, ani keby vonku pochodovala celá Imperiálna armáda. Steny totiž pohlcovali každý zvuk, čo je na jaskyňu naozaj nezvyčajná vec. Kde-tu bola pochodeň, ale zle udržiavaná – upíri zrejme veľa svetla nepotrebujú. Chodba nebola bohvieako priestranná, ani sa nerozvetvovala, zato bola riadne dlhá. Už som si začínal myslieť, že ten roľník-upír musel cestovať k ústiu jaskyne celý deň, keď tu som sa naraz ocitol v priestrannej jaskyni, kde bolo trochu viac svetla. Na zemi bola krv, napravo ležali na posteliach dve obete. Spali, ale mykali sa a rozprávali zo sna nezmysly.
V strede miestnosti sedel upír. Keď ma zbadal, postavil sa. Celý bol zahalený v plášti s kapucňou. Nevyzeral, že by chcel zaútočiť, ale pre istotu som pevne zvieral meč.
„Nazdar, Lurk,“ prehovoril. Bol to zvierací hlas, ale akýsi známy... „Takže teraz si lovec, čo? Skôr či neskôr som tu jedného z vás čakal. Ale nie tak rýchlo. Ste fakt dobrí. Pravdupovediac, tešil som sa na stretnutie s dávnymi priateľmi,“ dodal smutne.
„R-Ron? Ty si...,“ vydal som zo seba.
„Hej,“ riekol Ron. „Boli ste poriadni hlupáci, to ti poviem. Dopekla, čo ste čakali?! Že sa nepremením? Alebo čo?“ skríkol znenazdajky.
„Ja...nejak nás to...ani nenapadlo...ty a upír....teda,“ koktal som.
„To je skvelé. Tak vás to nenapadlo,“ pokračoval roztrpčeným hlasom. „Čo teraz so mnou, hm? Zabiješ ma? Alebo ma pustíš do sveta?“
„Pustím ťa,“ povedal som najprv bez rozmýšľania. „Budem predstierať, že som ťa tu nevidel.“
„Naozaj? A čo môj smäd? Poviem ti, už som okúsil všelijakú krv. Ale ľudská je najlepšia, ver mi. Odmietam sa jej vzdať. Budem vyciciavať ľudí, Lurk!“
Preglgol som. Takže, môžem ho nechať ísť. V lesoch sa vyzná – bol to lovec, bude sa tam môcť skrývať celé roky, ak nie aj celý život. Skôr či neskôr sa o ňom cechmajster dozvie, a pošle naňho lovcov, potom vypíše tučnú odmenu, a za chvíľu ho bude loviť celý cech...ale ak je dobrý, nemusia ho vôbec nájsť. Na druhej strane...odmieta sa vzdať ľudskej krvi, a to znamená ďalších nakazených….môžem ho síce požiadať, aby ľudí zabíjal úplne, nielen vysával, a tým predišiel šíreniu nákazy. Lenže...ako dlho si to bude pamätať? Keď sa úplne premení na zver, nebude už ani vedieť, čo robí. Taktiež život večného vyhnanca nie je veľmi lákavý. Ale...nemôžem ho len tak skoliť! Zaslúži si žiť, možno ako jediný spomedzi upírov. ‘Keby malo byť po mojom, nechal by som ich žiť,’ prebehli mi hlavou jeho slová. Hm, je to teda ťažká voľba.
Chvíľu som ešte rozmýšľal, no potom som došiel k finálnemu rozhodnutiu:
„Mám pre teba ponuku. Budeme spolu bojovať. Keď vyhráš, môžeš ujsť, a ja ťa nebudem prenasledovať. Keď však vyhrám ja, zabijem ťa, a tentokrát sa poriadne uistím, či si mŕtvy. Platí?“
„Platí!“ vyhlásil hneď. „Get ready, Hunter!“
Poťažkal som meč, narovnal si helmu a pripravil štít. Ron pomaly tasil svoj jednoručák, pokrytý runami. Od hladkej čepele sa odrážali oslepivé záblesky. „Vieš, čo je na ňom napísané?“ hovoril. „Vraj ‘smrť všetkým upírom’! Nie je to irónia, že bojujem práve s takým mečom?“
Rozbehol sa proti mne, a poriadne sa rozohnal. Vykryl som to štítom, a zostala mi v ruke jeho polovica. Trochu odskočil, potom sa znovu prirútil a sekol zhora. Opäť sa mi to podarilo vykryť, ale štít som mohol zahodiť. Prešiel som do protiútoku; sekol som zboku doľava, Ron sa zahnal doprava a naše meče sa zrazili, až sa zaiskrilo. Chvíľu sme sa takto pretlačovali, potom sme obaja naraz odskočili.
Začul som, ako za mnou niekto vstáva z postele. Chytro som ustupoval tým smerom. Keď sa za mnou Ron rozbehol, pripravený ťať zľava, rýchlo som odskočil stranou a on sťal polopremeneného roľníka. Po tom odskoku som sa zviechal zo zeme, no Ron sa rozohnal zhora. Nastavil som meč, aby som to blokoval, a keď sa meče zrazili, z celej sily som mu kopol do nohy. Zapotácal sa a spadol dozadu. Ja som sa konečne zdvihol, lenže vzápätí bol na nohách aj on a súboj pokračoval. Útočil som mečom zdola. To bola chyba. Ron ťal zhora, a prirazil môj meč k zemi. Keď trochu zdvihol svoj meč, znovu som zaútočil zdola. Tentoraz sa však Ron rozohnal s takou silou, že mi vyrazil meč z ruky. Prekvapene som na neho pozrel. Posledné, čo si pamätám, je Ronova rýchlo sa približujúca pravačka.
Zobudil som sa s veľkými bolesťami hlavy. Ležal som v šere na studenej dlážke. Bolo mi až neuveriteľne zle. Pohol som hlavou, a zacítil som ostrú bodavú bolesť v krku. Náhly strach zatlačil do pozadia všetky ostatné pocity. Trasúcou rukou som sa dotkol krku. Nahmatal som dve malé ranky. Tak predsa. Ron sa na mne pomstil.
Pozviechal som sa, a sadol som si. Strach ustúpil, bolesť sa vrátila, a celkom ma prebudila. Bol som stále v tej upírskej jaskyni, ale okrem mňa tam nebol nik. Pri boku mi ležal môj meč, a pod ním kus papiera. Vytiahol som ho. Trasľavým písmom tam stálo:
„Nazdar, Lurk!
Tvoja premena sa už onedlho začne, neboj sa. Najprv som ťa chcel zabiť, ale potom som si povedal, keď už si sa dostal tak ďaleko, prečo nepokračovať ďalej? Teraz si upír, ako ja. Nevyhneš sa tomu. Možno, že aspoň trochu viac pochopíš upírske myslenie.
Keď sa premeníš, budeš veľmi slabý, tak sa nezabudni napiť. Najlepšie sa loví v dedinách, je tam dosť obetí a málo zbraní. Dávaj si pozor na Lovcov, sú nebezpeční, najmä Kont. Keby si sa so mnou chcel stretnúť, vráť sa tam, kde si sa prvýkrát stretol s upírom. Mám tam celkom obstojnú jaskyňu.
‘Lovu zdar’
Ron the Vampire“
Takže takto. Čo si o sebe vlastne myslí? Ešte by som s ním mal bývať? Skolím ho pri prvej príležitosti, prisahám. Teraz sa však musím dostať odtiaľto.
Namáhavo som sa postavil, zdvihol meč a vydal sa k východu. Ak sa mi predtým cesta jaskyňou zdala dlhá, teraz bola nekonečná. Zdalo sa mi, že chodím na mieste. Ani neviem, ako som sa dostal von. Bolo ráno. Padol som polomŕtvy na zem, keď vtom som začul Kontov hlas.
„Lurk! Čo ti je? Bol tam upír?“
‘...sú nebezpeční, najmä Kont,’ prebehlo mi hlavou. Dostal som sa na nohy, a zakaleným zrakom som sa poobzeral. Kont bol neďaleko, a pomaly sa ku mne blížil.
„Lurk...čo je? Vydal som sa ťa hľadať, keď si neprichádzal.“
Pod stromom som zbadal svoj luk. Pohol som sa k nemu. Kont šiel za mnou.
„Ty...krvácaš!“
No nehovor, pomyslel som si. ‘...najmä Kont’ znova sa mi zablyslo v mysli. Zdvihol som šíp, ležiaci pri luku.
„Lur....povedz niečo!“ dobiedzal Kont. Stál tesne za mnou.
„Tu máš,“ povedal som mu, ako si želal, a zabodol som mu šíp do srdca.
Z cesty do dediny si veľa nepamätám. Viem len, že som nešiel rovno, ale všelijako som sa potácal. Nakoniec som tam predsa len došiel, a zamieril som do hostinca. Už som chcel vstúpiť, keď tu vyšiel z hostinca Ked.
„Č-č...Lurk....teda, ako to vyzeráš? Nestretol si Konta? Šiel ti naproti,“ hovoril ustráchane.
„N-nie,“ zaklamal som, ale zdalo sa mi, že z môjho pohľadu vyčítal oveľa viac. „Museli sme sa minúť.“ Vtom si Ked všimol môj krk.
„Dopekla, pohrýzol ťa upír! Poď, padáme do mesta!“
Schytil ma a vliekol ma do stajní. Niekde tam našiel povoz, zapriahol doňho koňa a naložil ma dozadu.„Potom to vrátime,“ oznámil stručne, a vyrazil. „Máme tak deň času. Zájdeme do mesta za alchymistami, pokúsia sa ťa vyliečiť. Pôjdeme po ceste, menej to natriasa. To je teraz dôležité, potrebuješ pokoj.“
„Vamp-vampirizmus sa d-dá liečiť?“ pregĺgal som.
„Nie. Ale v tomto štádiu....ktovie.“
„Bol to Ron. P-premenil sa. Zabudli sme na to.“
„Došľaka. Porozprávame sa neskôr. Teraz oddychuj.“
Cestovali sme dlho. Na ceste boli zápchy. Bola streda, všetci sa ponáhľali na jarmok do niektorej z dedín, už neviem ktorej. Prišla noc, a my sme ešte stále boli len v dvoch tretinách cesty. Moja premena sa začala.
Najprv som len pocítil, že ma tlačia dva horné hryzáky. Nahmatal som si ich prstami; boli poriadne dlhé a ostré. Taktiež ma opustila všetka bolesť, telo sa začínalo regenerovať. Moja aj tak dosť šedivá temnoelfská pokožka ešte viac zošedivela. Navyše mi bolo dosť zle, zle zo samého seba. Jasné príznaky upírstva.
Ked sa na mňa len ustarane pozrel, a odvrátil sa. Naraz som v sebe pocítil obrovskú silu. Posadil som sa, schytil som Keda za ramená a vyhodil som ho z voza. Zoskočil som dole a zaťal som zuby do koňa. Zafŕkal, ale inak sa ani nepohol. Tá krv nebola bohviečo, chutila tak trochu hnojom. Ale dodala mi ešte viac sily, a to bolo hlavné. Zoskočil som z cesty a rozbehol som sa do poľa, nevnímajú Kedove výkriky.
Chalúpka bola pekná, útulná, a hlavne opustená. Našiel som si ju v lese, neďaleko poľa. To by ma zaujímalo, koľko upírov žije v nejakom lese neďaleko nejakého poľa. Povedal by som, že väčšina.
Mala dve izby a podkrovie. Bolo v nej trochu prachu, ale nie veľa; majiteľ asi odišiel len prednedávnom. Sadol som si na posteľ, zaboril hlavu do rúk, a vydýchol si.
Teraz som mal kopu času. Môžem rozmýšľať. Krvi som sa napil dosť, takže s tým si nemusím robiť starosti. Zatiaľ. Potom sa znovu napijem.... Tá myšlienka sa vo mne priečila. Bolo mi to proti srsti, piť krv. Mal som z nej zlý pocit v žalúdku. Čo som nejaký zver, aby som cucal krv?! Áno, prevravela malinká časť môjho ja. Sklapni, odvetil som jej, bola to len básnická otázka. Som predsa ešte človek. Môžem sa živiť normálnym jedlom. Odmietam proste veriť tomu, že upír tú krv MUSÍ piť! Nie, nie, už sa nenapijem, nikdy!
Keď som sa takto rozhodol, cítil som sa hneď o niečo silnejší. Budem abstinent, povedal som si, a tak sa aj stalo.
Lenže na druhý deň to už nebolo také ľahké. Moril ma smäd, ukrutný smäd. Vypil som veľa vody, ale samozrejme, nepomáhalo to. Skúsil som všeličo. V komore som našiel surové mäso, tak som ho zjedol. Ani to nepomohlo. Vypil som dve fľaše vína, čo som našiel pod posteľou. Nič. Žiadna zmena. Navyše som bol vysilený, lebo od mučivého smädu som nemohol spať. Myslím, že som nakoniec odpadol.
Na tretí deň môjho upírskeho života som sa zobudil skoro. Vonku ešte bola noc. Smäd mi pálil hrdlo, rozožieral myseľ a trhal brucho. Takmer úplne som zošalel. Pred očami sa mi premietal celý môj život, slovko po slovku. Došiel som až k vete „Zaujímalo by ma, čo sa stane, keď sa upír napije svojej vlastnej krvi,“ ktorú som povedal kedysi dávno. A vtedy mi svitlo. No jasné! Oklamem upírske inštinkty! Napijem sa svojej vlastnej krvi. Krv ako krv, nie? Zdvihol som ruku, a zahryzol som sa do tepny za zápästím. Hneď som pocítil svoj omyl. Pil som totiž krv, ktorá bola smädná. Ten smäd sa mi dostal do tela, a zmiešal sa s tým, ktorý tam už bol. Takže môj smäd sa len zdvojnásobil. Dosť kruto som zaplatil za túto skúsenosť.
Vtom niekto zaklopal. V nepríčetnosti som zavolal: „Ďalej.“
„Vyjdi von, Lurk,“ počul som Kedov hlas.
Otvoril som dvere, a vyšiel von. Bol som rád, že prišiel. Už som to nemohol zniesť. Smäd zo mňa urobil trosku.
„Prepáč,“ riekol. „Je to moja práca.“
„Viem. Skoľ za mňa Rona.“
„Už sa stalo,“ ukázal mi Ronove vlasy.
Začalo svitať. Prvé zlatisté lúče vyšli nad východným obzorom, a pošteklili mi kožu. Zrazu mi bolo ešte horšie, ako predtým. Kútikom oka som zachytil pohyb Kedovej ruky, s kolíkom v ruke. Privrel som oči. Nato som ich doširoka otvoril, a pozrel som sa na východ, tam, ku mojej domovine, na to slnko, vychádzajúce ponad naše lesy...a vedel som, že ho vidím posledný krát...
Juro (22. 07. ‘04)
Poznámky
Hlavné národy v Imperiálnej ríši sú ľudia, lesní elfovia, temní elfovia, vysokí elfovia a orkovia. Preto, keď v texte píšem, že ‘to bol vysoký elf’ myslím tým, že bol príslušníkom rasy vysokých elfov, a nie že mal veľkú výšku.Boje sú popisované z pohľadu Lurka, t.j. keď píšem, že upír sekol sprava, útok smeroval na Lurka z pravej strany.
Namiesto toho, aby som si vymýšľal vlastnú elfštinu, som použil angličtinu (dúfam, že bez chýb ;) ), ktorá vyznie v texte rovnako dobre, a navyše jej je aj rozumieť... Svoje pocity píšte na Archimonde@post.sk .
Juro
Partneri
