Návraty

Poviedka zverejnená 19.10.2004, autor: Olaff (balthus[zavinac]centrum.sk)

         

„...pretože sen je celý život a sny samotné sú sen...“
Calderón

         Vybehol strmými schodmi, niekoľkými krokmi prekonal krátku chodbu a rozrazil dvere dokorán. Ocitol sa v priestrannej sále, okraje ktorej lemovali stoly a lavice, tu a tam ukryté za niektorým z masívnych drevených stĺpov. Nanešťastie mu nebolo súdené obdivovať surovú krásu diel najlepších rezbárov severu. Z dverí oproti sa mu do cesty vyrútila dvojica ozbrojencov. Bolo zrejmé, že aj ich útok prekvapil. Smolenice len narýchlo pozväzované po bokoch, remene helmíc pod bradami rozopnuté.
         Ten rýchlejší na neho zaútočil kopijou, no sekera na dlhočiznej násade bod odsunula stranou a zlomok sekundy na to zrazila tú neupnutú helmicu na drevenú podlahu, na ktorej vzápätí skončilo aj bezduché telo prvého z útočníkov. Ten druhý využil krátke zaváhanie votrelca snažiaceho sa uvoľniť svoju zbraň z tela mŕtveho a čepeľ meča namieril priamo na krk bezbranného muža. Ten však na dopad zbrane rozhodne nečakal. Pustil porisko sekery a vrhol sa do krvavej mláky kde mu do dlane vkĺzla násada kopije. Len čo mu meč presvišťal nad hlavou, pokľakol a plnou silou udrel drevenou tyčou na koleno protivníka. Ten bolesťou skrivil tvár, cez pery sa mu vydral zúrivý výkrik a zvalil sa na zem. Tu dolu už jeho život nemal dlhé trvanie. Na päsť široký hrot mu zlomil zopár rebier, uvoľnil tak cestu drevenej násade, okolo ktorej sa ovinuli vnútornosti v snahe upchať tú hrozivú krvavú dieru.
         Chlap v krúžkovej košeli si odpľul, krv z dlaní si utrel do prešívaného kabátca mŕtveho a zodvihol sa. Pristúpil k prvej zo svojich obetí, oboma rukami uchopil porisko, nohou v koženej čižme prišliapol krk nebohého a krátkym mocným trhnutím vyslobodil ostrie sekery z tela. Potom sa pomalým krokom vydal ku dverám, ktoré sa teraz už mŕtvi muži pokúsili brániť.
         Ľavicou zatlačil a pootvorené dvere mu takmer nehlučne poskytli pohľad na miesto, ktoré v priebehu posledných rokov vídaval len vo svojich spomienkach.
        „Vitaj doma, Olaf, brat môj,“ prehlásil muž rozvaľujúci sa v dubovom kresle stojacom takmer v strede miestnosti.
        „Nezmenilo sa to tu. Len ma prekvapuje, že som ti ešte bratom...“ odvetil prišelec a spustil čepeľ sekery k zemi.
        „Vždy si bol. Aj keď nie vždy budeš...“ Muž v kresle sa prudko posadil a zahľadel sa bratovi priamo do očí.
        „Prestaň s tým, Erik! Moji muži sa už dávno vylodili a obsadili celé pobrežie. Bolo by múdrejšie vrátiť to, čo mi právom patrí...“ kľudne pokračoval Olaf.
        „Samozrejme, ako inak? Vezmi si všetko! Lode, domy i ľudí! Tak to predsa otec chcel! Ale čo ja, Olaf? Čo bude so mnou?“ Erik, muž v kresle, si len ťažko pripúšťal myšlienku porážky a nervózne sa škrabal na zátylku.
        „Vyhnanstvo, Erik. Alebo smrť. Voľbu nechám na tebe...“ povedal Olaf a akoby na výstrahu pozdvihol sekeru opäť do oboch rúk.
        „Si veľkorysý, ozaj váham... No skúsim... Život!“ vykríkol Erik, vyskočil z kresla a v ruke doposiaľ ukrývajúcej sa za hlavou sa objavil nôž. V ruke sa však dlho neohrial a už letel hosťovi v ústrety. Ten len máchol sekerou, oceľ zazvonila sálou a nôž sa ocitol na zemi.
        „Ty si si vybral....“ poťažkal Olaf sekeru, podišiel tých niekoľko málo krokov ku kreslu, na ktorom sa krčil doposiaľ hrdý jarl. Prsty pevnejšie objali porisko sekery, čepeľ sa vzniesla do výšky a ....
        
        * * * *

         ...strhol sa a posadil na posteli. Zťažka dýchal a po spánkoch mu stekal pot. Otočil hlavu na stranu a zahľadel sa na postavu ležiacu vedľa neho. Ležala tam, nahá a krásna, dlhé plavé vlasy sa rozlievali po vankúši a vytvárali tak zdanie svätožiary. Utrel si z čela pot, zohol sa ku žene, ktorú miloval a tak jemne ako to len dokázal ju pobozkal na rameno. Pod tým dotykom sa trochu zachvela, zavrtela, prikrývku si vytiahla o čosi vyššie a obrátila k nemu tvár. Svoj modrý pohľad uprela jemu priamo do očí a opýtala sa: „Čo sa deje, Olaf?“
        „Nič, Jorunn, len spi...“ zašepkal a opäť sa pokúsil ju pobozkať. Ona však uhla hlavou a znovu sa na neho ustarane zadívala.
        „Zase ten sen...“
        „Hm.“
        „Choď za kňazmi, vyložia ti ho.“
        „Hlúposť! Naši kňazi o tom nič nevedia!“ zahriakol ju, no vzápätí si to uvedomil.
        „Prepáč, nemôžeš za to. Ja... len... ťaží ma a prenasleduje už roky a ja netuším prečo...“ snažil sa upokojiť manželku i seba.
        „Je to v poriadku, chápem ťa. Ale aj tak si myslím, že by si mal navštíviť kňazov...“ skúsila to ešte raz. Olaf cítil, že znovu vybuchne. Strhol preto zo seba prikrývku, nohy spustil z postele a cez plecia prehodil plášť.
        „Kam ideš?“ opýtala sa Jorunn.
        „Len trochu na vzduch, spi...“ zašepkal, pobozkal ju na čelo a vyšiel z miestnosti. Zavrel za sebou dvere, prešiel chodbou, zbehol po schodoch a pri bráne kývol mužom na stráži. O chvíľu už stál na nádvorí a dýchal studený vzduch.
         Striaslo ho chladom, pritiahol si teda plášť viacej k telu a zavrel oči. Ako tam tak stál pod nebom posiatym hviezdami tancujúcimi okolo mesiaca, od úst mu stúpali obláčiky pary a vánok od mora mu prinášal pieseň vĺn rozlievajúcich sa po pobreží...
        „Som späť, Olaf.“
        Strhol sa. Ten hlas by poznal aj medzi tisíckami ďalších.
        „Vyšiel si si na prechádzku? Musím uznať, že krajší večer si ozaj vybrať nemohol...“ ľahkým, priam konverzačným tónom preniesol Erik.
        „Čo tu chceš?“ precedil cez zuby Olaf a pripadal si až smiešne bezmocný.
        „Prestaň s tým, Olaf! Moji muži sa už dávno vylodili a obsadili celé pobrežie. Bolo by múdrejšie vrátiť to, čo mi právom patrí...“ kľudne pokračoval Erik.
        „Samozrejme, ako inak? Vezmi si všetko! Lode, domy i ľudí! Tak to predsa otec chcel! Ale čo ja, Erik? Čo bude so mnou?“
        „Vyhnanstvo. Alebo smrť. Voľbu nechám na tebe...“ povedal Erik a v jeho rukách sa objavila sekera. Jednobritá, na strašne dlhom porisku.
        „Si veľkorysý, ozaj váham...No skúsim...Život!“ vykríkol Olaf a holými rukami sa vrhol proti bratovi.
        „Ty si si vybral....“ uniklo spomedzi pier Erikovi, jeho prsty pevnejšie objali porisko sekery, čepeľ sa vzniesla do výšky a ....
        
        * * * * *

         ...strhol sa a posadil na posteli. Zťažka dýchal a po spánkoch mu stekal pot. Otočil hlavu na stranu a zahľadel sa na postavu ležiacu vedľa neho. Ležala tam, nahá a krásna, dlhé plavé vlasy sa rozlievali po vankúši a vytvárali tak zdanie svätožiary. Utrel si z čela pot, zohol sa ku žene, ktorú miloval a tak jemne ako to len dokázal ju pobozkal na rameno. Pod tým dotykom sa trochu zachvela, zavrtela, prikrývku si vytiahla o čosi vyššie a obrátila k nemu tvár. Svoj modrý pohľad uprela jemu priamo do očí a opýtala sa: „Čo sa deje, Olaf?“
        „Nič, Jorunn, len spi...“ zašepkal a opäť sa pokúsil ju pobozkať. Ona však uhla hlavou a znovu sa na neho ustarane zadívala.
        „Zase ten...“
        „Hm.“

 Vyhľadávanie

 Posledné komentáre

Fórum žije! (s básní nijak nesouvisející výkřik)
(Ayaki, 17.03.16 19:49)

Dúha
(Weerty, 23.12.13 13:24)

Všem milencům
(Anonymous, 14.12.13 21:03)

Cudzinec
(Anonymous, 02.12.13 11:06)

 Kalendár

marec 2024
PUSŠPSN
123
45678910
11121314151617
18192021222324
25262728293031

Úplný prehľad

Pridať akciu

 Partneri

FantáziaDark ElfSpoločenské hryOZ MastodontSrdce ErineluSteampunk.deever.cz - co uvízlo v soukolíSFF.czKion - nový svet pre DrD