Dušičky
Dušičky, znova, ako každý rok. Hrob – sviečka, hrob – sviečka, hrob – sviečka. Ale ich je, z roka na rok viac. Idem postupne, najprv starí rodičia, potom rodičia, tety, strýcovia, priatelia, súrodenci, známi a nakoniec, úplne nakoniec Ona.
Idem pomaly, ťažkým krokom. Nohám sa nechce, už im to nejde tak, ako kedysi. Zamlada... Okolo ticho prebehne zopár detí.
„Ako ich len mohli nechať bez dozoru na takomto mieste!“ zamračím sa, ale hneď nato si všimnem zúfalých rodičov. Neodvážia sa krikom porušiť ticho tohto miesta.
„No ešteže tak,“ pomyslím si. „Slušnosť ešte úplne nevymizla.“
Výrastkovia sa vracajú, jeden z nich do mňa vrazí, zatackám sa.
„Prepáčte ujo, ste v poriadku?“ zašepká tenký hlások. Usmejem sa, kývnem hlavou akože sa nič nestalo, on sa spokojne otočí a odbehne. Pevnejšie zvieram rukoväť paličky a pokračujem v ceste k nevyhnuteľnému koncu. Koncu mojej dnešnej návštevy. Už takto chodím desať rokov, sám, vždy na koniec. Už vidím ten známy náhrobok, najobyčajnejší obyčajný kamenný kríž, stratený medzi tisíckami rovnakých, a predsa, tak ako oni, pre niekoho niečím výnimočný. Zastanem pred ním. Z plátenej tašky vytiahnem kahanček a krabičku zápaliek. Potrasiem ňou a otvorím ju. Je plná, ale medzi čerstvými sú aj tie vypálené. Už ich bude aj viac.
„Musím si kúpiť novú,“ zapíšem si do pamäti a dúfam, že nezabudnem. V poslednom čase je čoraz ťažšie spomenúť si... . V hustnúcom šere nevidím, a tak hrubými prstami ohmatávam hlavičky. Konečne, podarilo sa! Vyberám zápalku a škrtám. Hnedá hlavička sa na kratučko premení na žiarivú iskričku, aby mohla po skončení svojej úlohy naveky vyhasnúť v najtemnejšiu čerň. Plamienok blkoce, chránim ho dlaňou. Zapaľujem knôtik, trčiaci ako maják z masy bieleho parafínu s obalom z hnedej umelej hmoty a pokladám kahanček na žulovú dosku vedľa iných, ešte horiacich, aj tých dávno vyhasnutých. Chvíľu sledujem, ako tento drobučký, živý ohníček vzdoruje ostrému vetru. Potom však moje oči, skryté za hrubými sklami okuliarov zablúdia na náhrobný kameň a čítajú vyryté písmená. Tie sa skladajú do slov. Epitaf a meno, tak známe. Oči sa plnia slzami a v hlave sa začína odvíjať dlhý film spomienok, krásnych a nezabudnuteľných. Zatiaľ čo takto nehybne stojím, slzy si nachádzajú cestu z kútikov očí a stekajú po mojej zvráskavenej tvári, aby v zapätí dopadli na blatistú zem. Začína ma premáhať chlad. Otočím sa na odchod, ešte sa poobzerám. Cintorín sa rozkladá na kopci a ja som na jeho vrcholku. Vidím svetielka, stovky svetielok na kamenných hroboch. Stovky krát vypálená tá istá veta: „Nezabudli sme na teba!“ Pomaly odchádzam, hlavu mám plnú spomienok a srdce mi zviera neznáma úzkosť.
„ Dedkóóó ahóóóóóój, prišla som ťa navštíviť, deduškóóó, dedkóóó, kde sííí, aha.“
„Jáááááá....“
Prebúdzam sa. Zmätok myšlienok a zmyslov. Spomínam si... ten tlak na hrudi, strach, bolesť, tma... Je to zvláštne, akoby som nič nevážil, chce sa mi lietať, ale nemôžem, niečo ma drží. Výr dojmov ustáva. Začínam vnímať. Som zavretý, uväznený v...
Pochopenie mnou prebehne ako blesk. Som mŕtvy! Mŕtvy!!! Mojím väzením nie je nič iné, ako moje telo. Som v každom jeho kúsočku, v každej jeho molekule. Chce sa mi kričať, no nemám ústa, z ktorých by mohol vyjsť čo i len jediný hlások. Vždy som si myslel, že keď skončím svoju pozemskú púť, ocitne sa moja duša v nebi, očistci, alebo pekle. Ako najhoršiu alternatívu som si bol ochotný pripustiť, že po smrti už nebude nič. Ale toto som určite nečakal, byť zavretý vo vlastnom tele. V niečom kedysi tak neskutočne blízkom, že som si to ani neuvedomoval. Sledovať, ako ním preliezajú červy, ako hnije a pomaly sa mení v prach – to určite nie.
Z pochmúrnych úvah ma vytrháva pocit niečiej prítomnosti. Sú ich desiatky, tiež sú uväznení, viem, že tak, ako ja cítim ich, oni cítia mňa. Je to zvláštne. Zarazím sa, novými zmyslami skúmam priestor pod sebou a – nie, nie je tam, mali nás predsa pochovať spolu. Zmocňuje sa ma zúfalstvo. Zrazu ma zaplaví vlna neznámych obrazov, som dezorientovaný, spamätám sa, a pochopím - niekto prešiel okolo hrobu a ja som mu nechtiac nahliadol do myšlienok. Jeho spomienky zamestnajú moju strápenú myseľ. Chvíľu prežívam smútky aj starosti niekoho iného. Panoptikum obrazov pozvoľna končí, bledne, aby mohlo s ďalším okoloidúcim nanovo začať. Bežia hodiny, dni, týždne. Nad mojim hrobom sa pristavujú ľudia – rodina, známi, ukladajú naň kvetiny a zapaľujú kahance. Tie plamienky tak podivne hrejú...
Týždne sa zlievajú do mesiacov. Už to bude skoro rok. Opäť sa blíži sviatok všetkých svätých. Zmocňuje sa nás zvláštny nepokoj. Nás, lebo viem, že ho pociťujeme všetci, všetci tu po smrti uväznení. Znova prichádzajú živí hromadne zapaľovať sviečky na pamiatku zomretých. To teplo. Dnes je akési iné, nasávam ho, preteká mnou, je čoraz silnejšie... Žiar, oheň, bolesť, tma.
Prebúdzam sa. Zvláštne, ako keby... Áno som voľný, voľný!!! Vznášam sa v priestore a podo mnou sa pomaly otáča modrobiela guľa matičky Zeme. Obzerám sa, sú nás tu milióny a stále prilietajú ďalší.. Vždy to tak bolo, a kým po tieto dni bude čo i len na jednom hrobe hocikde na svete horieť i ten najmenší plamienok , to tak aj ostane. Otáčam svoj zrak ku hviezdam, sú tak vábivé, počujem ich volanie. Niekde tam na mňa určite čaká. Tichým pozdravom sa lúčim s rodným svetom, roztváram krídla a vyrážam.
Partneri
