Prišiel čas, vietor silno zafúkal, slnko zatemnil sivý mrak a nad hlavou ľudí preletel kŕdeľ čiernych vrán, keď sa v jednom meste na východe zobudil človek a precítene povedal: „Nenávidím svoj život.“
Tento človek, alebo presnejšie povedané muž, je hlavnou postavou nasledujúceho príbehu. Priblížme si ho preto trochu. V hrudi mu bije statočné srdce, oči žiaria inteligenciou a voľné šaty skrývajú mocné a svalnaté telo. V skutku, je to hrdina. Pre zjednodušenie ho preto odteraz budeme nazývať práve tak. Náš hrdina.
Náš hrdina sa v ten sychravý deň chystal opustiť svoju milovanú domovinu, pretože ho na západe krajiny čakali ľudia, s ktorými sa mal stretnúť. Preto strávil deň tichým lamentovaním a večer sa odobral na cestu, držiac za uzdu svojho magického oceľového koňa, familiárne prezývaného Vlak.
Vlak hrdinne cválal hrdou krajinou a hrdina trávil svoj hrdinný čas hrou hry Hrdina nehnevaj sa a štúdiom hrdinských eposov H. Hrdinu. Slnko zapadlo, vtáky zaspievali svoju nočnú pieseň a náš hrdina sa našiel na konci svojej púte, v studenom a vlhkom Prešporku. Mal čo robiť, aby sa mu hrdinne nezačali triasť kolená.
Náš hrdina mal do stretnutia ešte viac ako deň času a tak si nasledujúce doobedie doprial tak potrebný odpočinok a pripomenul magickou poštou krátkych správ ostatným účastníkom stretnutia čas a miesto, kde ich bude očakávať. Potom sa odobral do večerného mesta, zavlažiť trochu svoje hrdlo nápojom bohov, Kofolou, spolu s priateľmi a bývalými spolužiakmi hrdinnej akadémie. Večer ubehol rýchlo, hrdina osedlal svoju vranú kobylu Briku a odcválal domov, do tepla svojej postele. Už zajtra ho čakalo to dôležité stretnutie.
Tu si, milý priateľ, dovolím osvetliť ti trochu účel stretnutia, na ktoré sa tak chystal náš hrdina. V skratke, išlo o to, aby sa stretli štamgasti určitého nemenovaného hostinca U starého elfa, vymenili si svoje skúsenosti, poznatky a magické kompaktné disky, aby sa potešili navzájom svojou prítomnosťou a ukázali si, že svet je naozaj krásne miesto. Náš hrdina, keďže pracuje ako hostinský v tomto úžasnom podniku, nemohol na stretnutí podobného charakteru chýbať a preto sa ho samozrejme zúčastnil. Ale späť k príbehu.
Deň stretnutia teda konečne nadišiel. Hrdina strávil dlhé sekundy výberom vhodného oblečenia, potom rýchlo zasýtil svoje mohutné telo chlebom a rybou, pripravil si všetky potrebné maličkosti, skontroloval, či jeho magický aparát Foto je v pohotovosti a konečne vyviedol zo stajne milovanú kobylku Briku. Vonku bolo, poeticky povedané, hnusne, jeden by ani psa nevyhnal, no náš hrdina sa nebál. Vlasy mu divoko zaviali, uši romanticky omrzli a on odcválal smerom k vychádzajúcemu slnku (faktická poznámka: bola jedna hodina poobede).
V meste bolo rušno. Divé psy sa preháňali po uliciach a vietor na okná vylepoval staré novinové stránky. Hrdina zoskočil z Briky, div že si hubu na zábradlí nerozbil a v ostrom daždi sa vybral hľadať miesto, kde by mu okrem kávy ponúkli i portál do siete zo všetkých sietí najmagickejšej. Mal ešte trochu času a tak si chcel pomocou disciplíny triwé overiť, či mu už kováč okul jeho verného Vlaka i na cestu späť. Netrvalo dlho a podobné miesto skutočne našiel. Skúpej obchodníčke zaplatil celý decikát a potom už rýchlo utekal na námestia páne Rolandova, kde sa každú chvíľu malo všetko začať.
Tam sa náš hrdina zvítal s prvou účastníčkou stretnutia, s vznešenou dámou Leuthil, ktorá ho uvítala nadšeným „No ahoj,“ a skoro mu vypichla oko dáždnikom. Len chvíľku potom sa ulicou dokymácali ďalší ľudia, menovite princezná Galthea s jej povestným úsmevom od ucha k tomu istému uchu, čierne odetý kráľovič Selar a akýsi záhadný chlapík, ktorý sa ukázal byť Drydenom. Hrdina všetkým mužom silno stisol ruky či chápadlá, všetky ženy vyobjímal a potom začal zisťovať, do ktorého podniku by domorodci odporúčali zložiť svoje unavené telá. Domorodci, celkom klasicky, odmietli spolupracovať a trepali piate cez deviate. Aby sa situácia ešte skomplikovala, hrdinovi zazvonil jeho magický... hm... myšlienkový translokátor a oznámil mu, že ďalší účastník stretka, elfský veľvyslanec Finrod, stojí na úplne inom námestí niekde v Prešporku a trasie sa zimou. Hrdina neváhal. Domorodcom prikázal, aby Finroda priviedli, zatiaľ čo on s Leuthil hrdinne počká v zime a plieskanici na ostatných. Po piatich minútach, kým sa domorodci dohodli, kde dané námestie je, sa veci konečne začali hýbať dopredu. Galthea, Selar a Dryden odišli po Finroda a náš hrdina s Leuthil prefíkane zaliezli do najbližšej kaviarne, objednali si zrejme najdrahší čaj v ich živote a započali sa preberať život chrústa.
Po niekoľkých ďalších minútach sa zistilo, že bard ZRudi, ktorý taktiež prisľúbil účasť, sa z rodinných dôvodov nedostaví a že šľachtici GoGoYubari a Iliathan budú meškať. Hrdina si odchlipol zo svojho čierneho čaju, zadíval sa hlboko do očí krásnej čašníčky a premýšľal nad vhodným tringeltom. Svet sa zdal krásny.
Keď sa domorodci vrátili aj spolu s Finrodom, čaj v pohároch Leuthil a hrdinu ešte celkom nezmizol, tak sa po krátkom vyjednávaní všetci dohodli, že dvaja menovaní dopijú čaj a potom sa odoberú za ostatnými do akéhosi Úľuvu. Hrdina sa trochu striasol, včely nikdy nemal veľmi rád.
Po eliminácii zvyškov čaju sa hrdina s Leuthil konečne pobrali za ostatnými. Cesta to bola strastiplná a bolestivá, vonku samá pľušť a pliaga, no nakoniec sa všetko dobre skončilo. Hrdina sa už po druhý krát so všetkými zvítal, zasadol za vrch stola a stretnutie začalo.
Nasledovalo srdcervúce lúčenie. Ach, aký to len bol smutný čas. Hrdinovi sa ešte stále lesknú oči, keď si spomenie, ako v temnú noc odchádzali všetci jeho priatelia, ako osedlávali svoje vranné Busy, ako nasadali na kočiare a mizli mu z dohľadu. No i napriek tomu cítil hrdina vo svojom srdci teplo. Opäť raz spoznal nových ľudí, ktorí robia z jeho Hostinca také skvelé (a lacné a úžasné a geniálne) miesto, opäť raz sa zabavil v kruhu podobne zmýšľajúcich ľudí a opäť raz si z neho všetci robili dobrý deň.
Hrdina nasadol na Briku, popohnal ju tichým zamľaskaním a odklusal. Nad Prešporkom plachtili čierne vrany a jeho prázdnymi ulicami ešte dlho zneli kroky jeho kobyly a jeho tichý smiech. Aký skvelý deň.
Čo ešte dodať? Hrdina sa bavil a pevne verí, že sa s návštevníkmi hostinca, starými i novými, ešte neraz stretne. Pretože ľudia bez priateľov sú ako ryby bez tej veci, v ktorej plávajú. No nie?
Poznámka autora: akákoľvek podobnosť so skutočnými osobami, udalosťami a miestami je úplne úmyselná a vôbec nie náhodná. Tam máte!