Volavka

Poviedka zverejnená 31.01.2005, autor: Va’di (va_di[zavinac]centrum.sk)

         Mark sa prebudil so silnou bolesťou v žalúdku a pomaly otvoril oči. V miestnosti bola tma, len cez okná prenikal dovnútra mesačný svit, zmiešaný z ostrým svetlom pouličných lámp. Prevalil sa na bok, ale miesto vedľa neho bolo prázdne. Prekvapene zdvihol hlavu a pozrel na hodiny zavesené nad dverami. Ručičky ukazovali pol jedenástej. Zasa zaspal, Kate a ostatní sú už určite na love! Rýchlo vstal, zobral čiernu košeľu a rifle, lajdácky prehodené cez operadlo stoličky, obliekol sa a vybehol z izby. V dome nebolo ani živej duše. Preklusal do predsiene, z vešiaka strhol dlhý kožený kabát, farebne zladený so zvyškom odevu, obul sa, otvoril dvere a vyšiel na opustenú ulicu. Ďalšia „prechádzka“ nočným Mestom sa začala.

        Anna sedela za barom v zadymenej krčme s honosným názvom „Royal Pub“, uchlipkávala z pohárika fernet a svojimi žiarivo modrými očami nenápadne pozorovala okolie. Bol piatkový večer a tak stoly obsadila masa, teraz už značne pripitých, teenagerov. Sem - tam sa niektorý z nich zodvihol a nasmeroval si to k toaletám alebo jukeboxu. Anna tu však nebola kvôli nim, ani kvôli chlastu, či odpornej zmeske hudobných štýlov, rinúcej sa z reprákov. Na niekoho čakala.
        „Už je to takmer mesiac,“ vravela si, „určite sú hladní, pôjdu loviť. Takéto miesta priam zbožňujú – zapadnuté podniky v okrajových štvrtiach...“
        Jej úvahy zrazu prerušil závan studeného vzduchu, vzhliadla ku vchodu a cvičeným zrakom prebehla po čierno oblečenej postave. Konečne. Dočkala sa. Prišiel.
        Neznámy muž si všimol jej skúmavý pohľad, predral sa k výčapu, sadol za pult a objednal si pivo. Chvíľu sa tváril, ako keby tam vôbec nebola, nakoniec sa však, akoby náhodou, otočil a ich pohľady sa stretli:
        „Možno sa Vám to bude zdať trocha drzé, ale zaujímalo by ma, čo robí taká šarmantná žena na takomto mieste, a ešte k tomu sama?“
        Anna sa zachvela, na toto si nikdy nezvykla, teraz to nesmela pokaziť. Milo sa usmiala: „Niečo podobné by som sa mohla spýtať aj ja vás.“

        Christian sedel na streche výškovej budovy United Bank a vysokovýkonným infraďalekohľadom sledoval dianie v takmer kilometer vzdialenej, postrannej uličke.
        „Si si istý, že to zvládne?“ spýtal sa jeho parťák Mike, hľadiaci cez priezor veľkej ostreľovačskej pušky s našraubovaným tlmičom.
        „Určite, je to profíčka.“
        „Dúfam, posledne mi návnada ušla spolu z lovnou a my sme potom museli chytať oboch,“ Mikeov hlas sa zachvel. „Stratil som tam veľa priateľov.“
        V Chrisovej bunde niečo zapípalo: „To je signál, už idú, priprav sa.“

        Vonku bola zima. Anna, oblečená v krátkych šatách, sa striasla. Jej spoločník si to všimol a galantne jej položil na plecia svoj veľký kabát. Vďačne sa na neho pozrela a zvedavo sa opýtala: „Akosi si sa mi zabudol predstaviť.“
        „Naozaj?“ neveriaco pokrútil hlavou, „Volám sa Marcus, ale môžeš mi hovoriť Mark.“
        „Takže, Mark, ďakujem ti za pekný večer, ale už musím ísť.“
        Viditeľne bol zaskočený jej náhlou rezervovanosťou, ale rýchlo sa spamätal: „Počkaj, mám tu auto, môžem ťa zviesť.“
        Chvíľu sa tvárila, že nad tým uvažuje: „Prečo nie?“
        „Zabrala!“ objal ju okolo krku a viedol do postrannej uličky.
        „Čo to má znamenať, tu predsa nič nie je!“ chcela sa otočiť a utiecť, vtom ju však zovreli silné ruky.
        „Ale, ale, tak ty by si mi chcela ujsť,“ prehovoril na ňu zmeneným, takmer zvieracím hlasom.
        Skôr, než stačila vykríknuť, si ju privinul k sebe a zadíval sa do jej vydesených očí. Snažila sa uhnúť pohľadom ale nakoniec ju dostal. Pomaly sa ponárala do hmly. „Kde do čerta trčia?“ preniesla ešte nemú výčitku a stratila vedomie.
        Mark cítil, ako Annino napäté telo povolilo, hlava sa naklonila na bok. Odrhrnul jej z krku vlasy, presvedčil sa, či sú sami, vysunul tesáky a....

        Mike konečne stlačil spúšť. Ozvalo sa tiché syknutie a dutá strieborná guľka, naplnená svätenou vodou a pokrytá pavučinou drobno vyrytých modlitieb sa vydala k svojmu cieľu.

        Ann sa prebrala a okamžite si siahla na krk: „Chválabohu, nič.“ Zdvihla sa zo zeme a poobzerala sa. Na špinavom asfalte ležal Mark s dierou v chrbte, červené oči prekvapene vypúlené. Z krku si sňala retiazku z malým krížikom, prikrčila sa a dotkla sa jeho pokožky. Nereagoval, bol mŕtvy.
        „Tititititi!,“ zazvonil mobil, stlačila tlačítko so zeleným teléfonikom a priložila si ho k uchu: „Skvelá práca, dievča,“ poznala Christianov typický, zachrípnutý hlas.
        „Ty idiot, prečo si mi nepovedal, že máte snajpera, išla som sa zblázniť od strachu!“
        „Kľud, Ann, nemohli sme ti to povedať. Vieš ako to chodí. Keby sa dozvedeli, že je Mike tu....“
        „Mike?“ nemyslíš hádam toho Mikea, hrdinu Londýnskeho masakru.“
        „No, už som povedal viac, ako som mal. Počkaj tam, „upratovači“ sú už na ceste.“
        Anna si povzdychla, oprela sa o múr, vytiahla cigaretu, zapálila ju, s pôžitkom si potiahla a vyfúkla malý obláčik sivého dymu.

         Červená dodávka „upratovacieho“ týmu dofrčala ani nie za päť minút. Vystúpili z nej dvaja zamestnanci, oblečení do oranžových montériek, kývli Anne na pozdrav, poľahky zodvihli zo zeme Markovo telo a položili ho do pancierovanej truhly v nákladnom priestore – nikdy si nemôžete byť úplne istí. Pri odchode sa jeden z nich otočil k fajčiacej Lovkyni: „Musíš ísť s nami, chcú ťa okamžite v Centrále.“ Anna bezmocne pokrčila plecami a posadila sa na sedadlo spolujazdca. Ten, ktorému obsadila miesto si len niečo naštvane zamrmlal, vyskočil dozadu a chladnokrvne sa usadil na rakvu s upírou mŕtvolou.

        Prebudil sa, roztvoril viečka. Sprvoti nič nevidel, ale potom jeho oči prešli na nočný režim a on na svoje prekvapenie zistil, že sa nachádza v úzkej krabici z oceľovými stenami. Odniekiaľ cítil slabé vibrácie. Pomaly sa začínal spamätávať. Už si spomínal na všetko, na Annin biely krk aj na strašnú bolesť v hrudi. Začalo mu to dochádzať. Bola to pasca! Chvíľu sa preklínal, ako len mohol byť taký sprostý, tak... . Rázne uťal tieto myšlienky a začal vyhodnocovať svoju situáciu. Zranenie nebolo vážne, tipoval to na štandardný projektil z veľkej diaľky. Pousmial sa, náboženské symboly na neho nepôsobili a tá trocha striebra ... . Pripomenul si všetko, čo vedel o bežnom postupe Lovcov. Ak ho neklamala pamäť, práve ho vezú do Centra na spopolnenie. Truhla má trojvrstvový pancier – titánová vložka v oceľovom plášti a digitálny dvadsaťbodový zámok. Dôkladne zvažoval všetky možnosti a rozhodol sa. Sústredil všetku svoju vôľu na jeden z háčikových výbežkov, držiacich veko. Ten chvíľu odolával, ale nakoniec zo slabulinkým chrupnutím povolil. Výborne, už „len“ devätnásť...

        Auto prudko zabrzdilo. Prekvapene sa obrátila k vodičovi, ten ju však nevnímal a vystrašene civel na červenú kontrolku, blikajúcu na prístrojovej doske: „Čo je? Čo to znamená?
        „V sarkofágu sa niečo deje.“
        Trhla sebou a chcela vyskočiť, ale vtom sa dodávka otriasla a na vozovku pred ňou dopadol krvavý hamburger, pozostávajúci z odtrhnutej strechy a vrchnáka rakve uzavierajúcimi neurčitú masu vnútorností, svalov a kostí druhého upratovača. Asi meter nad touto nechutnosťou sa pokojne vznášal On.
        Muž za volantom bleskovo pootočil kľúčikom zapaľovania, motor zarachotil a dodávka z neuveriteľnou akcekeráciou vyrazila vpred. Upír sa len zarehotal, obratne sa jej vyhol a zakrátko už letel zarovno s nimi.
        Šofér sa snažil kľučkovať, ale levitujúci netvor sa ich stále držal. Po chvíli ho táto hra zrejme unavila a tak priletel k ľavému okienku, jedným úderom ho prerazil a rozdrvil mužovu lebku, pofŕkajúc tak k smrti vydesenú Annu kúskami mozgu. Vodič v smrteľnom kŕči strhol volant, auto vybočilo z cesty, prerazilo zvodidlá a zrútilo sa do rieky, pomaly pretkajúcej polnočným Mestom.

        Dlhou chodbou uháňal vystrašený dispečer, dobehol k jednej z kancelárií a bez zaklepania do nej vrazil. Vo vnútri sedel postarší muž a niečo sústredene písal. Na buchnutie dverí zdvihol zrak a zadíval sa na votrelca. „Ako mu to len mám povedať?“ pýtal sa v duchu vydesený mladík, „ako mu to len povedať?“
        „Čo tu chcete?“ prerušil náhle ticho majiteľ kancelárie.
        „P-p-p-pane, m-my s-s-sme s-s-s-tr-tratili spojenie z druhým týmom.“
        „Ako? Zopakujte to!“
        „Návrat prebiehal bez problémov, ale pred tromi minútami počítač nahlásil poruchu rakve a vzápätí sa odmlčali.“
        Sediaci muž sa strhol a vyletel zo stoličky. O päť sekúnd sa už nachádzal vo veľkej miestnosti z desiatkami počítačov a obrovským displejom, pokrývajúcim jednu zo stien.
        „Je niečo nové?“ opýtal sa jednej z dispečeriek, horlivo sledujúcej monitor.
        „Zatiaľ nič, Chris, čakáme, či sa neohlásia.“
        „Niečo tu mám,“ ozval sa zrazu pracovník odpočúvajúci tiesňovú linku, „červená dodávka sa zrútila do rieky.“
        „Ukážte mi to.“
        Na veľkej obrazovke sa zobrazil počítačový model Mesta. Červený bod, označujúci haváriu, bol ani nie päťsto metrov od oranžového, poslednej známej polohy „upratovacieho“ týmu.
        Christian nervózne zavŕzgal zubami: „Ihneď zvolajte zasadanie Kruhu. A povedzte Mikeovi, aby tiež prišiel.“

        Náraz, bolesť, tma. Dlhý čierny tunel zo svetlom na konci. Uteká k nemu. Preč od všetkej tej špiny a zla nášho sveta. Niečo ju však zdvihne zo zeme a celou silou šmarí naspäť. Bleskurýchle preletí temnou chodbou a...

        Precitla a okamžite sa chytila za hlavu. Takto zle sa necítila ani po oslave Christiánových narodenín. Namáhavo sa posadila. Bolelo ju celé telo a svet okolo nej si veselo tancoval Makarenu. Obraz sa pomaly ustaľoval. Prekvapene sa rozhliadla po zatemnenej izbe a snažila sa prísť na to, prečo neleží na dne rieky. Vtom však jej pohľad dopadol na plochu zrkadla. „Nie, nie, to nemôže byť pravda!“ zdesene sa pozerala na svoj obraz. Skoro sa nepoznala. Prirodzenú blond farbu jej vlasov vystriedala havrania čerň, opálená pokožka zbledla a namiesto nebesky modrých očí na ňu hľadeli červenohnedé oči beštie – upíra. Až teraz si uvedomila dvojicu dlhých špičiakov trčiacich z jej úst. Stačilo na ne len pomyslieť a poslušne sa stiahli. Podarilo sa jej ale nespanikáriť, Chris ju vždy učil nestrácať hlavu ani v tých najnapätejších situáciách. Zdvihla sa z postele, pretiahla sa a začala uvažovať o novej situácii. Náhle sa za jej chrbtom otvorili dvere a ozval sa posmešný ženský hlas: „Ale, ale, princeznička sa nám konečne zobudila.“
        Otočila sa a zbadala tmavovlasú ženu, ako si ju nepriateľským pohľadom premeriava.
        „Nechaj ju, Kate“ prehovoril zrazu povedomý hlas, „spomeň si, aká si bola vydesená, keď ťa Richard priniesol.“
        Staršia upírka sa zvrtla na opätku a urazene odkráčala.
        Do miestnosti vošiel Marcus, nesúci veľký, červenou tekutinou naplnený pohár. Načiahol ruku a podal ho Anne: „Na, tu máš.“
        Zrazu si uvedomila, aký má hlad a keďže bola „z branže“, nestrácala čas smiešnymi otázkami o obsahu čaše a poriadne sa napila. Na to, že to mala byť odteraz jej jediná strava, to nechutilo bohvieako.
        „Je to z krvných konzerv,“ ospravedlňoval sa Mark, „čerstvá je oveľa lepšia, však uvidíš.“
        „Prečo si ma radšej nezabil?“
        „Potrebujeme, aby si nám prezradila sídlo miestnej pobočky Organizácie.“
        „A čo keď odmietnem?“
        „Nie som si istý, ešte sa nikdy nič také nestalo, ale z najväčšou pravdepodobnosťou by sme ti poskytli bezplatný kúpeľ v slnečných lúčoch.“
        „Takže mi nedávaš moc na výber?“
        „Asi nie. A koniec koncov, prečo by si nám to nemala povedať? Pomôžeš tým aj sebe, patríš predsa do rodiny.“
        Trpko sa pousmiala, niečo podobné už počula od Chrisa, keď ju príjmal medzi Lovcov. Prinútil ju vtedy prezradiť vlastnú sestru. Povzdychla si, zhlboka sa nadýchla a pustila sa do rozprávania.

        „Ste si istý, že nikto neprežil?“ zaburácal zasadačkou Michaelov hlas.
        „Určite, rieka je na tom mieste hlboká najmenej sedem metrov,“ ozvala sa Melany, stará sivovlasá Lovkyňa.
        „Nenašli sa predsa žiadne telá, musíme okamžite evakuovať Centrálu.“
        „Nikam sa nepohneme,“ rázne zasiahol Chris, “Všetci vieme, čo sa ti stalo v Londýne s Katarínou, ale naši experti sú si istý, že nestihol nikoho zachrániť.“
        „Prežil predsa ten výstrel.“
        „To zase nie je až také nezvyčajné, je to jednoducho premenený kňaz, tí sú proti symbolom viery imúnny. Stačilo odrezať mu hlavu, keď bol mimo a mali by sme pokoj. Nabudúce nám neujde.“
        Nikto z prítomných už nemal žiadne poznámky a tak celú záležitosť uzavreli ako bežnú pracovnú nehodu, ktorú o mesiac pripomínali už len ďalšie tri krížiky z menami na nástenke „Padol v boji“.

        Bolo niečo po polnoci a opité osadenstvo „Matrix Pubu“ začalo pomaly rednúť. Jakub, okupujúci malý stôl v rohu si nahnevane odpľul a kopol do seba ďalší pohárik vodky. Neprišla. Prečo len musel povedať Chrisovi, že ju tu videl? Prečo? Ten bude nasratý. A nechcel ani pomyslieť, čo mu za to urobí Mike.
        Z pochmúrnych myšlienok ho vytrhlo zavŕzganie vchodových dverí. Do zadymenej krčmy vstúpila nádherná, v čiernom oblečená žena z vlasmi rovnakej farby a namierila si to rovno k nemu. Jakubova nálada v okamihu stúpla o sto bodov, stlačil gombík signalizátora a vyčaril na prichádzajúcu upírku jeden zo svojich nenapodobiteľných úsmevov.

        Christian ležal na plochej streche mrakodrapu a infraďalekohľadom pozoroval dianie v úzkej uličke v jednej z odľahlých štvrtí Mesta: „Už idú Mike, priprav sa.“
        Michael si kľakol a zamieril, prst nedočkavo položený na spúšti.
        „A vás mama neučila, že ľudia sa od chrbta nestrieľajú?“
        Obidvaja sa bleskurýchle otočili a zbadali dvoch vampírov vznášajúcich sa pár centimetrov nad strechou.
        Prvý sa pohol Christian, ale skôr, než stačil vytiahnuť pištoľ, vrhol sa na neho Mark. Expresným úderom ho omráčil a dal sa do hodovania.
        Mike síce držal v ruke nabitú pušku, ale zoči – voči Kate ju nedokázal dostatočne rýchle použiť. Tá tento problém zjavne nemala a tak o pár sekúnd snajperka zarachotila na dlaždiciach o niekoľko desiatok poschodí nižšie.

        Dopila a odhodila bezvládne Jakubovo telo. „Všetko je v poriadku, počkaj na nás, pôjdeme za ostatnými do Centra,“ ozval sa jej v hlave tichý Markov hlas.
        Povzdychla si, oprela sa o múr, vytiahla cigaretu, zapálila ju, s pôžitkom si potiahla a vyfúkla malý obláčik sivého dymu.

 Vyhľadávanie

 Posledné komentáre

Fórum žije! (s básní nijak nesouvisející výkřik)
(Ayaki, 17.03.16 19:49)

Dúha
(Weerty, 23.12.13 13:24)

Všem milencům
(Anonymous, 14.12.13 21:03)

Cudzinec
(Anonymous, 02.12.13 11:06)

 Kalendár

jún 2018
PUSŠPSN
123
45678910
11121314151617
18192021222324
252627282930

Úplný prehľad

Pridať akciu

 Partneri

FantáziaDark ElfSpoločenské hryOZ MastodontSrdce ErineluSteampunk.deever.cz - co uvízlo v soukolíSFF.czKion - nový svet pre DrD