Sen

Poviedka zverejnená 27.02.2005, autor: Aldebaran (martin_pazi[zavinac]hotmail.com)

         

* Venované slečne na oznamkovej fotke*

        „Vypočítajte rozpustnosť PbSO4 ak viete, že Ks= 1,97.10-3,“ prečítal polohlasne.
        Výborne, pomyslel si. To je asi ako keď ti človek povie: Čistím si zuby modrou kefkou. Koľko mám rokov,“ rozčuľoval sa v duchu a potichu zahrešil.
        So slovami: „Neviem a nič na svete ma už nedonúti o tom rozmýšľať!“ zavrel zošit. Pozrel na hodiny. Ručička sa neúprosne blížila k dvanástke.
        „Najvyšší čas ísť do postele.“
        Pohľadom skĺzol k rozvrhu hodín, ktorý mal na stole. A oči mu zažiarili.
        Opäť sa naňho v celej svojej čiernobielej kráse oznamkovej fotky usmievala ona. Hoci by vonku aj cigánčatá z neba padali, pri pohľade na ňu musel ten úsmev opätovať. Opäť cítil to príjemné chvenie, cítil tú blaženosť pri pomyslení na jej bujné, orieškovohnedé vlasy, lesklé pery a neskutočne krásne zelenomodré oči akoby z iného sveta. Pri tomto obraze sa mu (ako vždy) roztriasli kolená.
        Opäť si v hlave premietol to augustové popoludnie. Kamarát ho pozval na vraj obyčajné stretnutie s pár spolužiačkami. To ešte netušil, že po stretnutí s ňou nebude tri dni a tri noci schopný dostať ju z hlavy...
        A potom sa stretli ešte raz. V chladnom novembrovom vetre mal tú česť celých dvadsať minút si vychutnávať jej prítomnosť pri čakaní na autobus. Ale dostal niečo, čo mu ju každý deň pripomínalo. Na pamiatku od Maťky, stálo zlatým, gélovým perom napísané hneď vedľa fotky.
        A to bolo tak všetko. Nikdy sa neodvážil na viac, no išiel z kože vyskočiť, keď mu poslala esemesku, či prezvonila. Asi bol zaľúbený. Práve kvôli nej nemohol nájsť pôvab v žiadnom inom dievčati, no bol príliš ustráchaný na to, aby ju aspoň pozval von. Čakal, že prvý krok urobí ona, ak by oňho stála. A takto čakal už vyše pol roka...
        „Mal by si už nechať to učenie a ísť si ľahnúť,“ prebral ho zo zamyslenia akýsi ženský hlas. Nebola to, žiaľ, Maťka. Bola to jeho mama. Aj keď jej hlas znel ako rada, vedel, že je to vlastne priamy rozkaz. Ak s tou chémiou neprestaneš, tak to bude práve chémia, ktorou ťa uspím, čítal z jej očí a mamin veľavravný pohľad na ťažkú učebnicu v tvrdej väzbe ho presvedčil, že to myslí vážne. Vzdal sa.
        „Okej, už idem. Dobrú noc,“ povedal a zhasol svetlo v izbe.
        Ľahol si na posteľ, do uší zastrčil slúchadlá a stlačil play. V slúchadlách sa ozvala coververzia starého hitu Mr. Sandman. Zvyčajne túto pieseň preskakoval, no teraz to neurobil. Celkom presne totiž vystihovala jeho náladu.
         „Mr. Sandman, bring me a dream, make it the cutest that I´ve ever seen...“ Ani si neuvedomil, že tieto slová spolu so spevákom odrieka ako modlitbu...
***

        Sedel v parku na lavičke a sledoval svet okolo seba. Navôkol nervózne postávali ľudia a obzerali sa dookola. Vyzeralo to, akoby na niekoho čakali.
        Vlastne ani nevedel, prečo sem prišiel, ani na koho čaká. Akosi však dúfal, že nech už je to ktokoľvek, nepríde...
        „Dobrý deň,“ pozdravil ho muž v čiernom plstenom kabáte, modrých rifliach a klobúku, so slnečnými okuliarmi na očiach. Na oblohe síce nebola ani stopa po slnečných lúčoch, no muž si ich očividne neplánoval zložiť. Bez váhania si k nemu sadol.
        „Prepáčte, ja na niekoho čakám,“ ozval sa, očividne prekvapený mužovým sebavedomým konaním.
        „Už nie,“ odpovedal mu muž bez zaváhania (má okuliare, spomínaš?).
        „Prosím?!“ otočil sa k nemu, zjavne podivený a mierne podráždený.
        „No, dočkal si sa, chlapče,“ odpovedal muž v plášti.
        „Prepáčte, asi vám nerozumiem. Ja tu totiž čakám na...“ Zarazil sa. Akokoľvek sa snažil, nemohol tú vetu dopovedať do konca. Ani len netušil, na koho vlastne čaká.
        Muž ho s pobaveným výrazom sledoval.
        „No vidíš, dočkal si sa. Som tu.“
        „Na...Na vás tu čakám?“ opýtal sa, akoby neveriac vlastným slovám. „Kto vlastne ste?“
        „Záleží na tom?“
        „Hm... asi máte pravdu. A čo vlastne chcete?“
        „A čo chceš ty?“ odpovedal mu muž otázkou.
        Zrazu mu bolo všetko jasné.
        „Chcem odpoveď,“ povedal chlapec rozhodne. „Prečo ja nemám právo na lásku?“
        Muž v klobúku pod okuliarmi otrávene prekrútil oči.
         „Kde sú tie časy, keď chalani ako tento tu chceli len chľast a ľahké dievčatá?“ vzdychol si.
        „Tak teda dobre. Počúvaj,“ povedal a naklonil sa bližšie.
        „Ako to myslíš, že nemáš právo na lásku? Máš právo prežiť ju tak, ako všetci ostatní. Ty si však stotožňuješ „právo“ so slovom „nárok“. Prečo to ľudia nechcú pochopiť? Veď láska nie je ako ľahká slečna, ktorá sa oddá každému, kto prejde okolo. Koľkým to ešte budem vysvetľovať?!
         Vy ľudia ste neskutočne nevďační. Nielenže vám nestačí, že vyžierate planétu, že ničíte všetko dookola, vrátane seba navzájom, nielenže vám nestačí sex, vy by ste chceli ešte aj lásku. A to len tak, zadarmo! Chcete, aby vám všetko spadlo rovno do náruče ako pečený holub z neba. A nepohnete ani prstom, aby ste si to zaslúžili. Všetci stále len čakáte a čakáte... Takto sa dočkáte jedine Smrti! A potom zasa nariekate, že je to nespravodlivé, keď si vás vezme. Veď už aj Smrť má pomaly plné zuby kosenia čakajúcich. Kedysi ju bavilo brať si ľudí, ktorí jej utekali, ktorí sa snažili žiť. A čo teraz?! Teraz akurát tak do bodky vypĺňajú slová Mata Hari: „Kto hnije zaživa, ušetrí si prácu po smrti...“ Ach, vy lenivci!“
        Chlapec ho počúval s otvorenými ústami. Zdalo sa mu, že ten muž pred ním rastie a rastie. Pripadalo mu, že je tu snáď večne. Že je niečo viac ako on. Zrazu sa pri ňom cítil celkom maličký.
        „Vy...Vy ste Boh?“ vyjachtal nakoniec zo seba.
        „Boh, Osud, Učiteľ, Hybateľ, Architekt, Manipulátor, Výmysel... hovor mi ako chceš. Mne je to jedno.“
        Muž sa znova nadýchol k monológu.
         „To ste celí vy, ľudia. Vždy sa zaoberáte maličkosťami a potom vám uniká podstata. Načo je mi meno? Aj tak mi o chvíľu vymyslíte nové. Prečo sa vždy snažíte pomenovať veci, ktoré nechápete? Myslíte, že tým ich ovládnete?! Myslíš, že keď označíš to, čo chceš, piatimi písmenami, že na to máš automaticky nárok?! Ak máš hlavu aj na niečo iné ako na česanie, skús ju použiť.“
        Muž sa na chvíľu odmlčal, akoby chcel dodať svojim slovám váhu. Potom pokračoval trochu zmeneným tónom:
         „Vidíš toho chlapíka na rohu?“ ukázal smerom k akejsi budove.
        „Áno, iste,“ odvetil chlapec neprítomne.
        „Tiež čaká, rovnako ako tamtá slečna a tie tri dievčatá, ktoré sa silou - mocou snažia vyzerať na šestnásť...“ Chlapec sa pozrel tým smerom, chvíľu sa kochal pôvabnými tvarmi jednej z nich a potom sa obrátil späť k mužovi.
        „Na čo čakajú?“ opýtal sa po chvíli.
        „Na mňa,“ odpovedal pobavene muž v klobúku.
        „Čakajú na mňa, hlupáci. Ľudia sú hrozne smiešni. Čakajú a čakajú, poniektorí dokonca prosia, aby som prišiel. Zadarmo, samozrejme. Len preto, že na mňa čakajú. A ja jednoducho neprídem a nechám ich tam stáť a tápať. Neveril by si, aké zábavné je pozorovať ľudí, ako potom nariekajú a nadávajú na Osud. Presne ako ty.“
        Mužov cynický tón ho priam bodal. Nevidel mu síce do očí, ale cítil, že ho sledujú presne takým istým, cynickým pohľadom.
        „P... Prečo ste potom prišli za mnou, keď vás toľko ľudí čaká?“
        „Mal som cestu okolo,“ povedal muž so samoľúbym úškrnom. „Okrem toho by to bolo dosť čudné, keby si vo sne len sedel a čumel. Takto ti aspoň má kto vynadať. Dúfam, že sa konečne spamätáš!“ povedal muž polo pobaveným, polo výhražným tónom.
        „Prečo ste ale prišli práve za mnou?!“ nevzdal sa chlapec otázky.
        „Lebo je to tvoj sen a preto si v ňom práve ty hlavnou postavou.“
        Muž si zložil okuliare a chlapec mu teraz pozrel do očí. Ihneď pocítil des a bázeň zároveň. Jeho oči boli ako nočná čerň, prázdne a nekonečne hlboké. Chlapec cítil, že sa do nich prepadáva. A padá a padá a padá.
        Za sebou počul smiech muža v čiernom kabáta s klobúkom...
        
***

         Jeho pád prerušil ostrý kovový zvuk. 9:00. čas vstávať.
        “Sakra, ešte aj ten sprostý budík som zabudol prestaviť!“
        Trocha zmätený sa rozhliadol dookola. Nič zvláštne si nevšimol. Z rodičovskej spálne sa ako každú nedeľu ráno ozývalo rytmické chrápanie, z obývačky zase dôverne známe zvuky hry Counter - Strike.
         Na discmane stále hrala skladba číslo jeden, Mr. Sandman. Nechápal prečo. Vypol discman, vyliezol z postele a vzal zo stola okuliare. Zrak mu opäť padol na modré oznamko s čiernobielou fotkou a zlatým venovaním. Opäť sa mu roztriasli kolená.
        Tentoraz však už len pri tom nezostalo. V momente ho napadlo urobiť to, čo sa bál urobiť snáď pol roka. Vzal do ruky mobil a vyťukal jej číslo...

 Vyhľadávanie

 Posledné komentáre

Fórum žije! (s básní nijak nesouvisející výkřik)
(Ayaki, 17.03.16 19:49)

Dúha
(Weerty, 23.12.13 13:24)

Všem milencům
(Anonymous, 14.12.13 21:03)

Cudzinec
(Anonymous, 02.12.13 11:06)

 Kalendár

marec 2024
PUSŠPSN
123
45678910
11121314151617
18192021222324
25262728293031

Úplný prehľad

Pridať akciu

 Partneri

FantáziaDark ElfSpoločenské hryOZ MastodontSrdce ErineluSteampunk.deever.cz - co uvízlo v soukolíSFF.czKion - nový svet pre DrD