Eithel
Sedím v Zlomenom šípe a objednávam si môj druhý pohár piva. Je to dobrá krčma a majú tu dobré pivo. Potrebujem trochu uschnúť. Letná búrka ma v divočine zastihla nepripravenú. Nebola nepríjemná, po týždni sucha urobila dobre mne aj krajine, len bola trochu mokrá... Premočila ma až na kožu.
Vidím ako si to ku mne namieril Dim. Venujem mu okúzľujúci úsmev, a nielen preto, že je to krčmár a stará sa o môj smäd... Dim jediný ma môže volať „ostrouchá hraničiarka“ a ja jediná ho môžem volať „zdierač chudobných“. Sme dobrí priatelia - niekedy aj viac ako priatelia, (vtedy ma volá „moja elfská princezná“ a ja jeho „krásavec) - závisí od počtu vypitých pív...
Ale nie, Dim je skvelý chlap, myslím, že nám obidvom na sebe veľmi záleží, ale zatiaľ nám to vyhovuje takto...
Vždy, keď ma vidí v Zlomenom šípe, zastaví sa na kus reči. Ani dnes si to neodpustí, aj keď má natrieskaný podnik. Nesie mi moje druhé pivo, ktoré som pred chvíľou chcela od nejakého pehavého paholka. Sadol si ku stolu vedľa mňa, vpil sa do mňa svojimi drzými zelenými očami a odhrnul si z čela kadere dlhých hnedých vlasov. Bavíme sa o všetkom možnom. Hovorí mi miestne klebety. Vraj sa v blízkosti mestečka objavil vlkodlak a tak si všetci húfne kupujú strieborné prívesky. Smejem sa. Ja takýmto veciam veľmi neverím. Myslím si, že kedysi vlkodlaci existovali, ale po Veľkej vojne nemali veľkú šancu prežiť. Okrem toho, ako hraničiarka by som si v divočine musela všimnúť niečo nezvyčajné...
Dim sa ma pýta, či som si tiež kúpila nejaký prívesok. Nie som poverčivá, ten môj sa mi stratil asi pred mesiacom - strieborný list na striebornej retiazke. Nosila som ho rada, ale kvôli tomu si nekúpim prvú hlúposť, čo uvidím. Spod košele vytiahne striebornú hviezdičku, pýta sa, či ju nechcem a uškrnie sa. Vraj z lásky. Sentimentálny blázon, samozrejme, že ju nechcem! Pôsobí na mňa odpudivo - vyzerá krivo. Zastrčil ju opäť za košeľu a tvári sa urazene - naoko. Začínam sa smiať. Nie je to strojený smiech, aj keď viem, že Dim môj smiech zbožňuje. Po chvíli sa pridáva. Tiež má pekný smiech. Oči mu padajú niekam do rohu krčmy. Sledujem som jeho pohľad. To, ako sa mu oči zaleskli zelenými iskrami, ma nenecháva na pochybách. Je mi jasné, čo tam nájdem...
K stolu si sadla nejaká žena. Za odev, aký má na sebe, by sa nemusela hanbiť žiadna miestna pobehlica. Ešte som ju tu nevidela, ale pobehlica to určite nieje. Je to kňažka boha ohňa - aspoň podľa zlatého medailónu, ktorý jej žiari vo výstrihu na smotanových prsiach. Šaty má čierne, ľahké a trochu jej presvitajú. Je veľmi pekná. Jej hrdzavé vlasy už museli rozožrať tisíce mužských sŕdc. Za také vlasy by som moje svetlé pramene vymenila. A vôbec, keby som nebola elfka, chcela by som vyzerať nejak takto...
Dim jej prednosti šťavnato komentuje. Hovorím mu, že je prasa. Škerí sa, už vidí svoju ruku kĺzajúcu po vnútornej strane jej stehien a pýta sa, či žiarlim. Nežiarlim a opakujem mu, že je prasa. Pohľad na ňu nám zakryl ten pehavý paholok, u ktorého som si objednala pivo predtým ja. Inak, dochádza mi.
Vtom sa dvere otvorili. Teraz sa asi oči lesknú mne. Dovnútra Zlomeného šípu vchádza statný barbar. Má telo bronzového obra s nádherne rysovanými svalmi. Široké ramená a drsné veľké ruky. Okolo pása má len dlhšiu rúšku. Zakrýva viac ako kňažkine šaty - bohužiaľ. Má hustú hrivu tmavých vlasov a oči ako mrak, v ktorom sa skrýva búrka, také šedé a také divoké. Je posiaty rôznymi jazvami, ktoré mu len pridávajú na mužnosti. Cez mohutnú hruď je prepásaný koženým pásom - zrejme od pošvy obojručného meča, čo mu vytŕča spoza chrbta. Jeho prednosti šťavnato komentujem ja a Dim mi hovorí, že som prasa. Už vidím barbarovu ruku na mojom stehne. Dim tiež nežiarli. Nepatríme si. Barbar má na rukách zlaté náramky - vyzerajú ako okovy, ale keď napne svaly na predlaktí, vyzerajú, že prasknú. Všimla som si to, keď spoza opasku vytiahol vrecko s mincami a kocky. Zrejme si prišiel zahrať.
Oči mi padli na kňažku. Z každého jej gesta vidno, že má záujem. Stavila som sa s Dimom, že skončia dnes večer spolu. Dim pokrútil hlavou. Vraj sa osobne postará, aby som stávku prehrala. Chce vyhrať tých osem zlatiek, o ktoré prišiel minule. Klame - tá kňažka sa mu páči. Trochu žiarlim. Všimol si, že som zvážnela. Pýta sa, či žiarlim. Odpovedám záporne. Na Dima? Sama sa čudujem. Snaží sa ma spracovať tým zeleným plameňom, ktorým ťahá z ožranov po záverečnej, kde vlastne bývajú a či ich nehľadá žena. Vrátim mu to. Môj pohľad je rovnako pálčivý. Odvracia sa a tvárou mu preletí slabý úsmev. To ma nahnevalo. Teraz už na Dima nemám nervy. Vravím mu, nech mi donesie ďalšie pivo.
Nechal ma pri stole opäť samú. Pozorujem môjho barbara a Dimovu kňažku. Barbar nejaví záujem - zatiaľ ho viac zaujímajú kocky. Dim flirtuje s kňažkou. Dnes ma už asi bude obsluhovať len ten pehavý paholok.
Zrazu sa môj a barbarov pohľad stretne. Zásah blesku. Dopije svoj tretí pohár piva, mne ten môj ešte nepriniesli, a hovorí niečo spoluhráčom. Ešte raz si hodí a vstáva od stola. Mieri ku mne. Dim to nevidí - má jazyk zaborený do kňažkinho hrdla. Je mi to jedno. Ten barbar ma niečím veľmi priťahuje. Je to tá pomalá tichá chôdza vlka?
Dravca poznám na prvý pohľad. On je dravec. Pýta sa, či je vedľa mňa voľno. Nečaká na odpoveď a sadá si. Pehavý paholok nám prináša ďalší pohár piva. Škriatok jeden - trvá mu to vždy neuveriteľne dlho. Než som stihla čokoľvek povedať, môj barbar mi položil ruku na koleno. Teraz už viem, že stávku s Dimom prehrám...
Prehliada si ma od hlavy po päty, mračná v jeho očiach sa sťahujú. Ja robím to isté. Chvíľu mlčky sedíme. Pýtam sa ho, ako sa volá. Charizmatický hlas odpovie: „Votan“. Chce vedieť moje meno. Poviem mu falošné. Proste mi to vykĺzne: „Varda“. Plným dúškom si odpije piva. Nechcem zaostať.
Pýtam sa, koľko za dnešný večer vyhral v kockách. Odpovedá, že dosť na to, aby mi mohol zaplatiť. Zhodím mu ruku z môjho kolena. Niesom žiadna fľandra. Vrátil ju naspäť. Ospravedlní sa. Pýta sa, čo teda som. Vravím, že hraničiarka. Asi som pritom vyzerala ako naduté urazené decko, lebo sa zaškerí. Pripomenie mi tým Dima. On je nájomný lovec ľudí. Uznávam, jeho práca je zaujímavejšia. Pýtam sa, čo ho sem privádza. Odpovedá, že tu má nejakú prácu.
Vidím, že nemá strieborný amulet, pýtam sa ho, či neverí na vlkodlakov. Hovorí, že neverí poverám. Chcela by som sa ho spýtať na veľa vecí, ale vlastne ani neviem, načo by mi tie informácie boli. Mlčím. Votan tiež. Jeho ruka sa z kolena presúva vyššie. Moja ruka skĺzne pod stôl tiež. Nahmatá jeho svalnaté stehno. Dívame sa na seba. Myslím, že sa o chvíľu skloní, aby ma pobozkal. Robí to. V poslednom momente pootočím hlavu a jeho dychtivé pery zasiahnu môj krk a ušný lalok. Hľadám pohľadom Dima. Čo on a jeho kňažka. Nikde ho nevidím, ju tiež nie. Čert ho ber.
Odstrčím nežne Votana. Je načase zaplatiť a zmeniť miesto. Alkohol nám obom už stúpol do hlavy. Možno nevieme, čo robíme, ale bude to určite stáť zato. Pehavému paholkovi dám peniaze. Nie svoje, ale tie čo zo svojho koženého vrecka vytiahol Votan. Vychádzame zo Zlomeného šípu. Von na nočnú ulicu. Posledné, čo vnímam, je úder splnu do mojej tváre...
Voda na mojej tvári. Akoby ma prebudila. Sedím na okraji jazera a vo vode si oplachujem tvár. Voda sa mi zdá sčervenaná, ale to môže byť tým pivom, čo som včera vypila. Veľa si toho nepamätám. Posledná vec - ako sme s Votanom vyšli na ulicu zo Zlomeného šípu. Som nahá a mám po tele množstvo modrín. Ten bastard ma pekne doriadil. Snáď mám šaty niekde nablízku. Keby som si aspoň pamätala, aké to bolo...
Toto sa mi v poslednej dobe stalo viackrát - takéto hlboké okno. Myslím na Dima. Ľúbim Dima. Toho šľachovitého vysokého chlapa so zelenými očami a posmešným výrazom... Asi by som mu to mala povedať. Čo mi bráni? Postavím sa. Cítim posledný ranný vánok na tvári, než príde horúčava...
Otáčam sa a kráčam úzkou cestičkou v húští, čo vedie hlboko do lesa. K tomuto okraju jazera sa dá dostať len po nej. Dúfam, že cestou nájdem svoje šaty. Snáď ich zo mňa ten bastard Votan nepostŕhal ďaleko odtiaľto. O niečo som zakopla. Zakolísala som, ale udržala som rovnováhu. Pozerám dole. Je to naozaj skutočné, alebo som mala viac ako tri poháre piva?
Spod šípového kríka vytŕča Votanova ruka. Tá zlatá okova okolo jeho zápästia sa blyští aj v lesnom šere. Je to mŕtva, doráňaná ruka. Dohryzená. Po jeho bronzovej koži ešte stále pomaly tečú tenké pramienky krvi. Tento nález mi podlamuje nohy. Kľakám si na kolená a vyťahujem spod kríka celé doráňané Votanovo telo. Doškriabané a dohryzené. Bojoval až do konca - je mu to vidno v nádhernej, mŕtvej tvári. Dopekla, kde nechal meč?
Pozerám dookola. Vidím ho kúsok ďalej v papradí. Vedľa neho je zložená jeho rúška a moje šaty. Zatváram oči. Ešte raz pobozkám Votana na mŕtve pery. Už mi došlo všetko, čo sa tu stalo - nemusím hľadať stopy zvieraťa, ktoré toto dokázalo. Teraz som niekto iný. Už viem, čo mi bráni povedať Dimovi, že ho ľúbim a byť s ním. Je to tá strieborná hviezdička na jeho krku...
Partneri
