Anjel smrti
Prvé slnečné lúče nezbedne vykuli spoza veľkých tmavých oblakov a s natešeným jasotom sa ponáhľali ochladiť do priezračnej vody oceána. Ten najrýchlejší z nich sa nedočkavo ponoril do studenej tekutiny. Chrbtom mu prebehol mráz. Bola príliš studená. Znechutene sa striasol a svoje malé nôžky čo najrýchlejšie vytiahol von. S urazeným výrazom na tvári sa začal pomaly kĺzať po pokojnej hladine oceána. Na to, koľko mal bratov a sestier, mala byť tá krásne mokrá vec teplá. Keď sa však nič nezmenilo a prihnal sa i priateľ vánok, rozhodli sa malí nezbedníci, že sa vrátia domov. Veď v teplom objatí otca slnka im bude oveľa lepšie. Zrazu sa pokojná hladina rozčerila. Mohutné oblaky odtisli veľký slnečný kotúč na bok a krvilačne sa zmocnili oblohy, ktorú preťal obrovský blesk. Priateľ vánok sa mávnutím čarovnej paličky zmenil na divoké vetrisko sprevádzajúce ohlušujúci rev hromu. Spolu udali prvé tóny na šialený bál pani búrky, ktorá si natešene vyleštila svoje najlepšie tanečné črievice. Rozpútalo sa peklo...
Gaštanové vlasy sa jemne pohojdávali v opojení chaotických farieb noci. Nahé ženské telo zmáčané smutným nárekom veľkých vĺn sa zabalilo do pavučiny snov a nechalo sa unášať prúdom spomienok rozhnevaného oceánu. Dlhé prsty sa s láskou dotýkali vypuklého bruška a červené oči skryté pod ťažkými viečkami spali zaslúženým spánkom. Iba úzke biele pery šepkali tajomné zaklínadlá života, aby tak ochránili to, čo nosí pod srdcom. Čas na chvíľku zrýchli svoj tok plynutia a veštba vyrieknutá z úst slepca sa začala napĺňať. Búrka nabrala na krutosti. Jej neskrotné ego sa jednoducho nedokázalo zmieriť s rivalitou. A práve tú predstavovalo krásne stvorenie plávajúce si v hladine jej tanečného partnera. Nezáležalo na tom, že bola nahá, dokonca ju neobmäkčil ani dar, ktorý nosila tá žena v tele. Predstavovala nebezpečenstvo skazeného večera a to dáma na jej úrovni nemôže pripustiť. Nazlostene vykríkla. Mohutná čierna vlna schytila bezvládne telo a hodila ho do náručia kamennej steny útesu. Skaly zaplakali. Zniekadiaľ sa prihnali západné vetry, ktoré zaútočili na divoký tanec oblakov. Rozoštvali ich sťa divé zveri. A pyšná búrka musela priznať zdrvujúcu porážku. Nahlas zavzdychala. Prvé hodvábne lúče soka mesiaca ožiarili hladinu pomaly tíšiacej sa vody.
„Vari spím? Či bdiem? Myslím... ach, vôbec na tom nezáleží. Stačí, že cítim. Telo je síce slabé, ale môj syn...môj syn je v bezpečí. Nateraz.“
Otvorila oči. Trblietavý jasot hviezd na nočnej oblohe natešene vykríkol. Žena sa jemne usmiala a položila ruku na bruško. Spal. Spal pokojným spánkom dieťaťa. Chvíľu počúvala tlkot malého srdiečka. Keď sa presvedčila, že mu nič nehrozí, pomaly vstala. Každý pohyb jej spôsoboval bolesť. Ale stálo to za to. Jej syn je v poriadku a ona sa z tých zranení rýchlo vylieči, veď je čarodejnica.
„No najprv si budem musieť oddýchnuť. Inak by som ti ublížila,“ zašepkala potichu a klesla na teplú piesočnatú zem. Zaspala.
Ráno prišlo čo nevidieť. Slnečné lúče zohriali hladinu pokojného oceánu, rozžiarili zrnká piesku, nasýtili trávu, ohriali skrehnuté skaly a teraz, po vyčerpávajúcej práci, sa pokojne prechádzali po bielej pokožke ženy, ktorá sladko spala. Ich teplé dotyky zbudili toto stvorenie. Kirke unavene zažmurkala. Zašpinenými rukami si pretrela rozospaté oči. Trvalo jej dosť dlho kým pochopila, čo sa vlastne stalo. Včerajšia búrka, veštba, návšteva matky a on, nádherná bytosť z iného sveta. Tak krásny, tak nežný a predsa krutý. Nielenže ju využil, ponížil a odhodil ako špinavú handru, ale opovážil sa spochybniť jej tehotenstvo. Vraj ten bastard nie je jeho. A koho teda? Bol jej životnou láskou, jediným mužom v živote mladej osamelej čarodejnice, tvorom stelesňujúcim rešpekt všetkých živých organizmov na tejto planéte... a predsa sa zachoval ako najväčší hlupák na svete. Pri spomienke na krásne chvíle prežité v jeho náručí ju zapichalo pri srdci. Zodvihla ruky ku krásnym červeným očiam a rozplakala sa.
„Nie... nebudeš predsa márniť svojimi slzami nad niekým, ako je on. Musíš byť silná a vzoprieť sa neľútostnému osudu. Čakáš predsa dieťa. Človiečika, ktorý nemôže za to, že rastie pod tvojím srdcom... Mala by som ho zabiť. Na čo mu bude život plný sklamania a opovrhovania? Viem, čo znamená trpieť... Bože Kirke, ty si naozaj zošalela! Ako môžeš myslieť na niečo tak strašné? Zabiť si vlastné dieťa! Veď je to dar. Dar z nebies. Znamenie, ktoré si tak dlho čakala... A čo tá veštba? Čo tie kruté starcove slová o jeho predurčení? Neodpustím si ak sa z môjho syna stane krvilačný netvor! Nemala... nemala som sa ním zapliesť. Darmo mi mama dohovárala. Bola som zaslepená. Zaslepená láskou a pýchou stať sa niečím viac, ako len druhotriednou čarodejnicou. A on mi to všetko ponúkal plným priehrštím. Anjel skazy s medeným telom, zlatými vlasmi a tak krásne priezračnými očami. Božský tvor o ktorom sa dá iba snívať. Zostúpil z nebies sťa princ na bielom koni a obdaroval ma svojou priazňou. Bola som šťastná... šťastná a sebecká...“ Kirke vstala. Zahnala hriešne myšlienky, smutné spomienky na minulosť a rozhliadla sa navôkol.
„Nie je to raj, ale na kúsok šťastia to úplne postačí. Je čas postarať sa o tvoj príchod, maličký...“
Čas plynul. Roky sa míňali a svet menil. Rodili sa i umierali mnohé tvory. Ľudia starli, deti rástli a veštba vyrieknutá pred mnohými rokmi sa blížila ku koncu svojej púte. Bohužiaľ, iba málo jedincov sa na ňu pamätalo... Hrozba ovíjajúca sa okolo života rozprestrela pavučiny skazy a svoje šľachovité ruky načahovala v ústrety nemilosrdnému osudu. Svet mal zažiť zvrat. Zvrat, v ktorom sa rozhodne o tých, čo budú zvierať moc v náručí a o tých, čo doplatia za svoje skutky a prídu úplne o všetko. Prichádzajúcej skaze sa už nedalo zabrániť
Bol to jeden z tých dní, kedy sa ani štvornohé tvory neodvážili vystrčiť von ňufák z útulne teplej nory. Zima prenikala do špiku kostí a snehová metelica zmietala obyvateľmi malého odľahlého mestečka. Vždy, keď mesiac príde do svojej poslednej fázy ubúdania a dátum vyčaruje tri magické číslice, zatiahne sa nebo šedými mrakmi a do náručia zbitej zeme začnú prilietavať drobné kryštáliky snehovej periny. Človeku sa zdá, akoby svet nad niečím smútil. Akoby vylieval svoj hnev nad skutom dávnej minulosti. Oplakával hrob ženy, ktorá pred dvadsiatimi rokmi priviedla na svet anjela. Kruté činy nespravodlivosti obviňujúce detskú hru šťasteny, ktorá presne pred siedmymi rokmi nebola tam, kde jej to nakázal sám pán osud, vyplakávali krvavé slzy spásy. Ale odmýšľajúc od tejto nepatrnej skutočnosti, sa život v malom mestečku v ten deň nezastavil. Aj keď bolo dosť nebezpečné vychádzať von. V hostinci „U pažravého kozla“ to doslova prekypovalo dobrou náladou. Muzikanti vyhrávali veselé piesne, ktoré rezkými tónmi roztancovali každučkú časť tela. Cudné dievčiny veselo koketovali s podnapitými pánmi a hostinský vydával radostné krochkanie nad každým centom, čo sa prikotúľal do kasy. Iba v tmavom kúte blízko teplého krbu sedel mladík celý zahalený do čierneho plášťa. Nebolo mu vidieť nič okrem červených očí, ktoré neľútostne prebodávali každého, kto sa opovážil čo i len priblížiť. A práve týmto nevšedným správaním priťahoval pohľady mladých dám. Bolo iba otázkou času, kedy sa jedna z nich odváži ponúknuť svoje služby. Mladík zodvihol veľký pohár piva a s chuťou sa napil. Studená tekutina osviežila jeho ochabnuté telo. Oči sa šibalsky zaiskrili. Ruka oviazaná starým špinavým obväzom zamávala na hostinského, ktorý sa ihneď prikotúľal. Veľké brucho, malé čierne oči lemované hustým hnedým obočím a veľké mrožie fúzy čudne vykrútené do prehnaného úsmevu priam idylicky dopĺňali predstavu o tom správnom majiteľovi hostinca.
„Želáte si, mladý pán?“
„Ešte jedno pivo a izbu na nocľah,“ odvetil mladík a šmaril na stôl pár strieborniakov.
„Ako rozkážete,“ veselo odvetil hostinský. Rýchlo sa načiahol za korisťou, ktorá okamžite skončila v mastných nohaviciach a pobral sa na odchod. V polovici cesty sa však otočil. Skúmavým pohľadom prebehol po miestnosti. Keď si bol dostatočne istý, že ho nikto nepozoruje, priplichtil sa naspäť.
„Ak by milostivý pán doplatil pár zlatiek, možno by sa mu lepšie zaspávalo,“ zašepkal potichu hostinský a nastavil dlaň. Silné zovretie mu vyrazilo dych. Tvár nabrala červenkastý odtieň a malé očká sa zúžili od strachu. Mladík krvilačne prebodával tučnú tvár hostiteľa. Zovretie bolo silné, keby chcel, v sekunde mu zlomí stavce, ale nepotreboval na seba zbytočne pútať pozornosť. Potom by musel vyhladiť celú dedinu. A o ďalšie krviprelievanie nestojí. Veď táto drahá červená tekutina prúdiaca telom každého živého tvora na zemi poškvrnila jeho ruky nespočetne veľa ráz. A dnes na nechutné divadielko jeho neutíchajúcej chuti za opojným pachom krvi nemal náladu.
„Ak ma ešte raz takto urazíte, zaručene sa budete váľať niekoľko metrov v zhnitej zemi,“ zachripel a povolil zovretie. Hostinský sa zhlboka nadýchol. Vydeseným pohľadom si premeral cudzinca a vzal nohy na plecia. Mal taký strach, že sľubované kľúče od studenej izby poslal po svojej dcére.
Mladík posledným dúškom ukončil večer. Odsunul stoličku, napravil si plášť a odobral sa do svojho kráľovstva, sprevádzaný iba tichým vŕzganím spráchniveného dreva.
Nasuikaa, tak sa volal. Nasuikaa... iba Nasuikaa. Aj keď nechápal význam mena, pre ktoré ho väčšina ľudí odsudzovala, mal ho rád. Bola to totiž jediná spomienka na matku. Vzali mu ju tak skoro. Sedem krutých rokov blúdil svetom v snahe dozvedeť sa viac. Viac o tej osudnej noci. Nechápal, prečo ho ten nešťastný deň opustila. Bez jediného slova, či bozku na rozlúčenie vzala pár svojich šiat a vrecko s bylinkami, ktoré nosila vždy pri sebe. Vraj ochraňuje pred zlými duchmi... Venovala mu jeden letmý úsmev, jeden smutný pohľad, jedno slovo. Dvere sa potichu zavreli a trinásťročné chlapča spustilo plač. Dokonca i obloha s ním súcitila. Rozpútala sa taká búrka, akú nezažil za celý svoj život. Vlny šľahali do ďalekých výšin, studená morská voda olizovala skalnaté útesy, vtáky spievali pieseň blížiacej sa smrti. Keď sa nevrátila ani po mesiacoch, bolo jasné, že našla to, čoho sa tak veľmi obával. Krutá správa zmarila jeho nádej. Výsmech tých, čo bdeli nad osudmi obyčajných smrteľníkov ranil priamo do srdca. Príchodom jari vyplavilo more bezvládne telo niečoho, čo sa kedysi podobalo na človeka. Rozpadnuté časti mäsa odpadávali každým nadnášaním slanej vody. Vybielené kosti žiarili sťa sneh na vrcholkoch kopcov. Iba malé premočené vrecko plné bylín prezradilo skrytý osud ženy, ktorá bola kedysi jeho matkou. A v ten nešťastný deň sa zaprisahal, že pomstí jej smrť. Aj keby to malo znamenať bezvýchodiskové brázdenie svetom a neustále doprosovanie sa milosti. Bol odhodlaný i vraždiť. Veď ľudia to robia často. A sily, ktoré mu dala do vienka šťastena, mali nadľudskú hodnotu. Teplá slza dopadla na špinavý obväz. Ruky zvierajúce starú zošúchanú fotografiu dostali triašku a upustili poklad, ktorý mu trónil v dlaniach.
„Mama,“ šepkali úzke pery.
„Mama,“ zakričalo podvedomie mladého muža. Sladký spánok sadol na unavené viečka. Stŕpnuté telo sa uvoľnene zvalilo do mäkkých perín a prichádzajúci sen odvieval bolestivé spomienky za ríšu fantázie. Dlhé prsty povolili kŕčovité zovretie a stará ošúchaná fotografia jemne dopadla na špinavú dlážku. Bola na nej žena. Žena s dlhými gaštanovými vlasmi, ktoré jej neposedne padali do očí. Tie mali farbu ranného obzoru. Snáď najkrajším úkazom boli tenké biele pery dodávajúce tejto mladej žene nadpozemskú krásu. Aj keď sa usmievala, boli jej oči plné smútku. No pre jej syna znamenal tento úsmev všetko.
„Tak kde je?“
„Hore. Spí.“
„Ste si istý, že je to ten koho hľadám?“
„Neviem... ale tie jeho oči a zovretie...“
„Vy neviete? Mrháte mojím drahocenným časom! Som lovec a nie spovednica!“
„Prosím...neodchádzajte! Dám vám dvojnásobok vášho platu!“ zabedákal hostinský. Lovec sa usmial. Nastrčil zjazvenú dlaň.
„Dobre. Aj tak si potrebujem trošku privyrobiť,“ usmial sa. V poodhalenom chrupe chýbalo pár zubov, ale mužovi to očividne nevadilo. Hostinský sa striasol odporom. Vylovil pár zlatiek. Chvíľku ich ohrieval v dlani tuho premýšľajúc, či sa mu tento kšeft oplatí. Keď zhodnotil všetky pre a proti, dostal sa k záveru, že nemá čo stratiť.
„Chcem čo najdiskrétnejšiu prácu. Je sám a bez zbrane, či akéhokoľvek iného predmetu, ktorý by mohol spôsobiť ujmu na vašom zdraví. Druhé poschodie, tretie dvere zľava.“
„Rozkaz šéfe,“ zachrapčal lovec. Hostinský vyčaroval spokojný úsmev a odišiel do svojej izby.
Ťažké kroky hlučne dopadli na spráchnivené schody. Tichý dych narúšal pokojnú atmosféru hostinca. Hnedé oči škúlili do hustej tmy a sluch sa snažil zachytiť každučký zvuk. Ruka kŕčovito obopínala rukoväť dlhej dýky, ktorá iba prednedávnom zabíjala. Lovec podišiel k neveľkým dverám. Chvíľu váhavo stál, pokúšajúc sa rozpoznať, či obeť spí, alebo bdie. Potom sa rýchlo načiahol za kľučkou, ktorá potichu zaškrípala a prudko roztvoril dvere. Izba bola prázdna.
„Ten hajzel,“ zaklial na plné ústa. Vrátil dýku naspäť do puzdra a poobzeral sa po izbe. Posteľ bola rozhádzaná. Položil ruku na vankúš. Bol teplý čo znamenalo, že tu pred chvíľou niekto spal. Zrak mu zablúdil na podlahu. Ležal na nej kus papiera. Pomaly sa po ňom načiahol. Usmievajúca žena mu na chvíľu opantala zmysli.
„Si kus,“ precedil pomedzi zuby a zastrčil si fotku za opasok. Vtedy ho čosi silne udrelo do hlavy. Lovec sa zatackal a padol na zem.
„Nedovolím stvoreniam ako si ty ničiť jedinú pamiatku na moju matku,“ zašepkal čísi hlas do jeho ucha a ruka obviazaná starým obväzom vytrhla lovcove srdce. Pramienok krvi sa spojil s iným a spoločne stiekli na zem. Kaluž červenej tekutiny sa rozrastala rýchlosťou blesku. Zmáčala lovcov kabát, koberec, zmiešala sa so špinou. Pokorila staré drevené parkety. Nausikaa vzal čierny plášť a zišiel na prízemie.
„Tak sa zdá, že ani dnes si neoddýchnem...“
Vždy, keď mesiac príde do svojej poslednej fázy ubúdania a dátum vyčaruje tri magické číslice, zatiahne sa nebo šedými mrakmi a do náručia zbitej zeme začnú prilietavať drobné kryštáliky snehovej periny. Človeku sa zdá, akoby svet nad niečím smútil. Akoby vylieval svoj hnev nad skutom dávnej minulosti. Ale odmýšľajúc od tejto nepatrnej skutočnosti sa život v malom mestečku v ten deň nemal zastaviť... Ibaže náhoda sa opäť nemilo pohrala s osudmi obyvateľov. Tam, kde kedysi bolo počuť radostný krik detí a spev šumných dievčat, sú iba spustošené chátrajúce rozvaliny skrývajúce jedno veľké tajomstvo. Skrvavené telá rozhádzané po celom okolí sa stali potravou pre červy a pomaličky hnijú. A poškvrnené duše darmo čakajú na otvorenie brány očistca. Sú zneuctené a ponížené tým, ktorý má čierne krídla a kožu bielu ako prichádzajúca smrť, vlasy zlaté sťa slnečné lúče ranného zora a oči červené ako krv pulzujúca v žilách smrteľníka. Zahatať diery smútku v jeho duši nedokáže nikto. Je odsúdený byť sám. Dokonca mu nedopriali ani ten hrejivý pocit lásky, ktorý opantáva zmysly snáď každého tvora na tejto planéte. A veštba vyrieknutá pradávno pred zrodením Anjela smrti zapadá prachom, ktorý zožiera jej útroby. Presne ako ten anjel je odsúdená na spasenie, ktorého sa nikdy nedočká. Ktovie, možno sa raz na ňu rozpamätáte...
Partneri
