V tom kraji plnom bôľu a nešťastia zlého,
Koho za to viniť? Povedzte mi, koho?
Tu príde malá nádej, malinká, no predsa,
Ožije v očiach oheň, čo prekvapil by svätca.

Môže ľahko zhasnúť, smútok ďalší zrobiť.
No nedá sa a horí, nedá sa ničím zhasiť.
Tie oči šťastím svietia, vidia svoju cestu,
Nezastavia, idú ďalej až ku tvojmu mestu.

Tu brány zavreté sú a stráže kričia: ,,Stojte!
Nemáte tu čo hľadať! Nik z vás dnu nevojde!“
Ten oheň v očiach v popol premení sa kdežto
Srdce stále bolí... a ty dobre vieš to.

A vrátia sa zas nazad, vo večnom snovom bdení,
Spia a pritom nespia, no odrazu ich neni.
Tie oči zmizli v ľade, topia sa sú mŕtve,
Ten čierny popol z očí lieta tu vo vetre.

A bôľ dáva každému, komu na hlavu spadne,
Tie ďalšie oči ostanú až dokonca na dne.
A v srdci tichá porážka, celé sčervenelo,
Nič nie je tak ako by malo a ako by chcelo.

V tom ľade smutné oči, v tej temnej vode srdce,
V tom snehu na úbočí len moja duša plače.
Nedá sa nič robiť, tie oči neožijú,
Len sa dívam na skazu a zlosť, čo v sebe majú.

A nemôžem nič robiť, tá bolesť ma dostala,
No s ňou stále moja láska navždy už zostala.
Tie oči zmizli v ľade, topia sa sú mŕtve,
Ten čierny popol z očí lieta tu vo vetre.

A zblednú všetky skutky, spomienky i básne,
No prežijem to vnútri, kým život nevyhasne.
Oči plné nehy slzami zaliate,
V tých očiach spia dve iskry bolesťou zaviate.

Tie oči zmizli v ľade, topia sa sú mŕtve,
Vzal si si moje srdce, tak ma už nechaj umrieť.