Pohľad môj vpíja sa do tvojej tváre,
ty sedíš tu vedľa mňa.
Ja pre teba som len ďalšou v tom dave.
Tu opieraš sa o kúsok pňa.
Slnko, čo zachádza, smeje sa tejto hre
a lodička tvoja len smutne sa kláti na púšti.
Nemysli na to, že niečo je zle,
zostaň tu, myseľ von nepusti.
No búrka zametá tebou ako s bábkou,
drží ťa pevne, si jej prekrásnou láskou.
Dusí ťa, strháva k morskému dnu.
Preber sa zo sna!
Buď so mnou, buď tu!
Vstaneš a obzrieš sa, tráva vlní sa vo vánku,
stojím hneď vedľa a dávam ti hádanku:
Vieš kto stojí tu pri tebe celý čas,
ohýbajúc sa v nemilosti sťa pšeničný klas?
Hľadáš.
To niečo zabudnuté a stratené,
ono však rozplýva sa v padajúcej hmle.
To niečo môže byť naveky zmarené,
ak nenájdeš cestu späť v stuhnutej tme.
A lúka stáva sa kroviskom,
čo prechádza do hustého lesa.
Tam stretneš sa s obludným riečiskom.
Vedz však,
ak prekročíš ho, tvoje srdce splesá!
Plavíš sa.
Ono stojí tam hmlisté a chladné,
ohrieva v objatí tvoje telo,
kým pádluješ vpred a čosi čaká na dne,
nie len ono je to, čo by ťa chcelo
pre seba.