Rozprávka o jednom kráľovstve
Poviedka zverejnená 06.05.2005, autor: Volsung (volsung89[zavinac]azet.sk)
alebo
rozprávka ktorá nie je o susednom kráľovstve
Kde bolo tam bolo, kde sa voda sypala do kopca a piesok sa lial proti vetru, bolo raz, a možno aj dva krát, jedno kráľovstvo. Aby som povedal pravdu, tých kráľovstiev bolo viac, ale pre tento príbeh je dôležité práve toto jedno. Toto kráľovstvo sa volalo Jedno kráľovstvo kde sa voda sypala do kopca a piesok sa lial proti vetru. Susedné kráľovstvo sa volalo podobne, ale tam sa už voda sypala úplne normálne z kopca a piesok sa lial po vetre, takže nebolo ničím výnimočné a v tomto príbehu ho už asi viac krát spomínať nebudem. V tomto našom kráľovstve, myslím tým Jedno kráľovstvo kde sa voda sypala do kopca a piesok sa lial proti vetru a nie susedné kráľovstvo o ktorom som hovoril, že ho asi už nebudem spomínať, pretože je v tomto príbehu nepodstatné, takže v tomto našom kráľovstve boli popierané niektoré základné fyzikálne zákony a tak sa toto kráľovstvo stále trápilo s nedostatkom finančného a materiálneho zabezpečenia. Ináč povedané, bolo chudobné ako kostolná myš ktorá sa, len tak mimochodom, odsťahovala z nášho kráľovstva do kráľovského kostola v susednom kráľovstve. V tomto našom kráľovstve viazlo hospodárstvo a aj ťažobný priemysel pretože, ako som už spomínal, sa tu diali niektoré veci naopak. Napríklad keď chceli trpaslíci ťažiť zlato tak namiesto toho aby pri zakopnutí krompáčom odpadla hruda zeme, táto hruda sa tam objavila a tak sa tu vytvorili najvyššie kopce v okolí. Na takúto prácu však nemali nervy ani trpaslíci a tak sa všetci siedmi odsťahovali do susedného kráľovstva kde, ako som sa dozvedel, dali prednosť uzatváraniu mladých princezien do sklených truhiel a potom privádzali princov pod zámienkou, že dievčaťu treba pomôcť. Potom ich oženili a mali zadarmo jedlo a aj z kráľovskej pokladnice čo-to dostali (spravili si z toho celkom dobrý biznis a vraj chcú založiť aj filiálku v inom kráľovstve, ale toto je zatiaľ iba klebeta). Uprostred nášho kráľovstva, obkolesená horami, vzniknutými nie hercínskym vrásnením, ale ukončenou banskou činnosťou, stála perníková chalúpka. Táto perníková chalúpka patrila voľakedy Babe Jage, lenže aj tá opustila toto kráľovstvo a odišla do toho obyčajného susedného, pretože ju Janko s Marienkou nevedeli v horách nájsť aj napriek smerovým tabuliam ktoré rozmiestnila (Janko s Marienkou totiž vtedy ešte nevedeli čítať). No a v tejto chalúpke žil Kráľ s Kráľovnou a okrem nich tam už nikto nežil, pretože chalúpka bola malá a nikto viac sa do nej nevmestil. Ak sa, milé deti, divíte, prečo žila kráľovská rodina v perníkovej chalúpke, tak si spomeňte, aké je toto naše kráľovstvo chudobné. Kráľovský pár si tu žil šťastne pretože sa nemuseli báť revolúcie aká prebehla vo Francúzsku, ani uzurpátorov trónu a vzhľadom na to, že perníková chalúpka mala iba jedno poschodie, neobávali sa ani prípadnej defenestrácie.
Jedného krásneho dňa sa kráľovskému páru narodilo dieťa krásne ako ranné zore nad morom (inak povedané červenoružovej farby, hlavička po prechode panvovým krčkom mierne zvlnená 2,5 kg a 52 cm). Dali mu meno Alfonz Dezider Tadeáš III. Nie preto, že by už v rodine bol Alfonz Dezider Tadeáš I. alebo II., ale preto, lebo Alfonz Dezider Tadeáš III. znie honosnejšie a dôstojnejšie k jeho šľachtickému, ba až kráľovskému rodu. Pri narodení malého princa (nie toho slávneho od Exuperyho, ale toho nášho) sa objavili traja sudičkovia. Títo traja sudičkovia zaskakovali za sudičky ktoré mali veľa práce v susednom kráľovstve a nemohli prísť. Traja sudičkovia boli však neskúsení a ešte celkom nevedeli, čo majú pri takejto významnej udalosti hovoriť. Prvý sa slova ujal sudičko minulosti (Jeho pôvodné povolanie bolo profesor histórie na univerzite avšak po znížení rozpočtu ho prepustili). Teda, aby som bol presný, nepovedal nič, pretože keď pri pohľade do minulosti videl čo pri počatí stváral manželský kráľovský pár tak sa začervenal až stratil reč. Druhý sa ujal slova sudičko prítomnosti ktorý asistoval pri pôrode (pôvodným povolaním bol veterinár, ale vzhľadom na to, že v kráľovstve bolo málo fariem musel zmeniť zamestnanie).
„Je to chlapec!“ povedal vzrušene a pokračoval zaujato v práci.
A tak sa aj stalo, Alfonz Dezider Tadeáš III bol naozaj chlapec a zostal ním po celý život, presne ako mu to sudičko prítomnosti pri narodení prisudičkoval. Posledným zostal sudičko budúcnosti (poriadne povolanie nikdy nemal a tak robil čo práve prišlo, aj ako sudičko pracoval len na pol úväzku). Keďže bol posledný a bol súťaživý typ, bol dosť nahnevaný. Ešte viac ho nahnevalo, že sa nevmestil do perníkovej chalúpky, pretože bola malá a že kráľ, napriek jeho očakávaniam, nepodával zdarma občerstvenie.
A tak celý červený od zlosti cez okno na chalúpke vyriekol svoj súd: „Chlapcovi sa bude lepiť smola na päty a 21 narodeniny sa stanú dňom, ktorého sa mnohí obávajú.“
Keď to dopovedal, zmizol. Sudičko prítomnosti nič nevnímal, pretože uvažoval, čo je vlastne pupočná šnúra ktorú, ako počul, by mal prestrihnúť. Sudičko minulosti však prišiel k sebe včas na to, aby aspoň čo to zo zlého prorokovania svojho kolegu napravil a pokúsil sa utešiť nešťastných rodičov.
Zmohol sa však iba na slová: „No mohlo to byť aj horšie, ale snáď to nebude až také zlé,“ a zmizol.
Povedal to práve včas, pretože sudičko prítomnosti sa rozhodol, neisto zavrel oči, cvakol nožnicami a vzápätí zmizol, aby nikto nemohol reklamovať prípadný omyl. To, čo prestrihol, bola naozaj pupočná šnúra.
Vtedy sa kráľovskému páru trochu uľavilo, dieťa položili do kolísky a pri pohľade naň si povedali: „Snáď to naozaj nebude až také zlé,“ a s úsmevom zostali pri kolíske až kým malý Alfonz Dezider Tadeáš III nezaspal.
Ako chlapec vyrastal, neustále ho sprevádzal osud, ktorý mu prisúdili sudičkovia pri narodení. No ako povedal sudičko minulosti, nebolo to až také zlé ako by sa mohlo zdať. Je síce pravda že chlapec nemohol prejsť po ceste bez toho aby sa mu nelepila smola na päty, ale iba na päty. Zvyšok nôh ostával čistý a zoškrabovaním smoly z piet mu na nich zhrubla koža natoľko že cez ňu neprešiel ani nabrúsený nôž (Keby mal túto schopnosť Achilles a nestrácal čas s nezraniteľnosťou celého tela, mohol ešte žiť). A po tom čo kráľ vydal nariadenie ktorým v krajine zakazoval stavať cesty z materiálov, v ktorých je použitá smola, mohol sa chlapec prechádzať po krajine bez nebezpečenstva prilepenia, alebo dočasného zvýšenia telesnej hmotnosti.
Chlapec bol pilným študentom (začal so štúdiom práce s pílou ručnou a dúfal že sa časom prepracuje až k JMP). Škola mu išla od ruky a preto sa niet čo čudovať, že ho museli do nej niekedy nasilu doniesť. Akonáhle to bolo možné, opustil školu piliarstva a začal študovať jazyky a prírodné vedy (vzhľadom na to, že v kráľovstve bolo málo škôl a boli ďaleko, všetko ho učili rodičia, takže s tým opustením školy to nebolo až také vážne). Jeho matka, ako zručná amatérska ľudová liečiteľka, ho zasvätila do tajov byliniek a odvarov, ktoré síce nazývala odborne elixírmi fyzického a duševného zdravia, ale v konečnom dôsledku išlo zväčša len o obyčajný čaj. Svoju snahu však venovala hlavne tvorbe zaklínadla, ktorým by odvrátila nepriaznivú veštbu od svojho syna. Keď nadchádzal ten dlho očakávaný a obávaný deň jeho 21 narodenín, rozhodla sa, že vyskúša svoje kúzelnícke schopnosti aby chlapca zachránila. Povolala si ho do svojej komnaty, čo bola vlastne skoro celá perníková chalúpka okrem postelí a kuchyne a začala čarovať.
„HOOOOKUS POOOOKUS ABRAKA DABRA.“
Vyslovovala s veľkou vážnosťou každé slovo, akoby na tom záležalo. A asi záležalo, pretože sa jej hneď na prvý pokus podarilo nechtiac premeniť chlapca na žabu (išlo o jeden z prvých pokusov o genetickú manipuláciu sprevádzanú metaorfotickou reakciou). Keď sa o tom dozvedel žabí princ zo susedného kráľovstva, ktoré som už možno spomínal, nahneval sa, že iba on vlastní na podobu žabiaka copyright a žiadal o odškodné v podobe okamžitého odstránenia omylu a litrového pohára zaváraných múch v sladkokyslom náleve, a to bol úzkoprofilový tovar. Kráľovná to však nevzdala a skúsila to znova.
„ČÁRY MÁRY HUPSA FÁRY.“
Vyslovovala s veľkou vážnosťou každé slovo, akoby na tom záležalo. A asi záležalo, pretože sa jej hneď na druhý pokus podarilo nechtiac spôsobiť, že chlapec zmizol (išlo o neželanú disipáciu chlapca za prítomnosti uvolnenia väčšieho množstva exergie, neskôr na tomto princípe začali vymýšľať metódu na stanovenie koeficientu ekologickej stability, alebo niečo také). Zo strachu, že už chlapca nikdy neuvidí, zrušila kúzlo kráľovná sama.
„Do tretice všetko dobré,“ povedala si a znova sa pustila do čarovania.
„ABRAKA DABRA HOOOOKUS POOOOKUS ČÁRY MÁRY.“
Vyslovovala znova s veľkou vážnosťou každé slovo, akoby na tom záležalo. A asi záležalo, pretože sa jej aj na tretí pokus kúzlo nepodarilo celkom podľa jej predstáv. Princa totiž premenila na statného bieleho jeleňa. Chlapca však už toľké čarovanie prestalo baviť a chcel si ísť von zabehať. Kráľ sa však o neho bál a tak mu medzi parožie pripevnil lampáš s krížom, aby ho bolo zďaleka vidno (bol to práve tento jeleň ktorého videl svätý Hubert počas poľovačky a ktorý sa spomína v niekoľkých legendách). To sa mu však z hľadiska bezpečnosti jeho syna zdalo málo a tak vydal zákon ktorým zavádzal selektívny lov a založil prvú poľovnícku organizáciu. Potom kráľovná aj do tretice musela svoje kúzlo zrušiť. Tu už začal byť kráľ netrpezlivý a dal zavolať (teda šiel po neho sám, pretože ako som už spomínal, v chalúpke nebolo miesto pre služobníctvo) najznámejšieho kúzelníka v kráľovstve. Treba však podotknúť, že tento kúzelník bol najznámejší preto, pretože bol jediný a všetci ostatní odišli do susedného kráľovstva. Ten po niekoľkých trikoch s kartami a po vytiahnutí dvoch králikov z klobúka (tí skúsenejší vedia že kúzelník sa volal Pokustón a králici boli Bob a Bobek, ktorý neskôr ušli aj s klobúkom do susedného kráľovstva), vyriekol kúzelník mocné zaklínadlo. Princ v tom momente zaspal (privolaný doktor sa vyjadril že upadol do komatického spánku a vzhľadom na to, že kráľ neplatil poistku, nemôžu chlapca previesť do nemocnice na ďalšie pozorovanie). Kráľ s kráľovnou zosmutneli, zakliali celé kráľovstvo a sľúbili vládu nad krajinou tomu, komu sa podarí princa a s ním aj celé kráľovstvo vyslobodiť.
A tak čas plynul, míňal sa deň za dňom, a slnko sa márne pokúšalo stretnúť s mesiacom. Okolo chalúpky sa rozliala rieka, zarástla tŕním a obrástla hustým lesom, cez ktorého lístie neprenikal slnečný svit.
Mnoho perspektívnych princezien a aj pár inak orientovaných princov sa pokúsilo Alfonza Dezidera Tadeáša III zachrániť. Z tých, ktoré sa neskôr stali slávne, to boli napríklad Popoluška, ktorá však nemala dostatočnú trpezlivosť na hľadanie perníkovej chalúpky (nemohla podvádzať za pomoci holubov) alebo Šípková Ruženka, ktorá to však vzdala, pretože zaspala vždy, keď sa pichla do prstu (neskôr, ako dobre viete, si z tohto handicapu urobila vábničku na princov).
Spoza jedenástich hôr a jedenástich dolín (to je miesto, ktoré je ešte ďalej, ako za siedmimi horami a siedmimi dolami a už to je poriadne ďaleko) prišla do krajiny Anička Ľaľákovie, rúča to dioučina z horniho konca dediny Ľaľákovom zvanej, z ktorej pochádzalo vtedy mnoho osobností, napríklad Alžbetka Hruškovie, ktorá prikladala v susednom kráľovstve na kráľovskom dvore do kozuba, alebo Jurko Jedličkovie, ktorý tam robil tretieho najvrchnejšieho koniara. Keď sa dopočula tú novinu, že treba princa zachrániť, zlákaná vidinou sobáša a veľkého majetku vybrala sa Alfonzovi Deziderovi Tadeášovi III pomôcť. Išla, išla a išla, až sa dostala k rieke. Tá bola rozvodnená (na povodí tejto rieky platil tretí stupeň povodňovej aktivity) a brodu nikde. I začala Anička nariekať i horko rúčkami zalamuvať. A kde sa vzala tu sa vzala ojhľa ľaľa pred Aničkou zrazu stála Snehová princezná (vtedy bola ešte len princezná a kariéru na kráľovnú ešte len začínala).
„Ej čože ty tak horko nariekaš?“ spýtala sa Aničky.
„Voda je prudká, hlboká a kalná, brodu nieto, o moste ani nechyrovať a na druhú stranu sa chcem dostať. Kráľovstvu pomôcť,“ odvetila Anička uplakaným hláskom.
„Pomôžem ti, ale musíš mi sľúbiť štvrtinu odmeny,“ povedala Snehová princezná.
Anička súhlasila a v tom momente sa schladilo a rieka zamrzla. Prešla teda Anička cez zamrznutú rieku. A tak išla, išla a išla a bolo jej z toľkého snehu a ľadu zima. I začala Anička nariekať i horko rúčkami zalamuvať. A kde sa vzala tu sa vzala ojhľa ľaľa pred Aničkou zrazu stála ďalšia deva spanilá. Bola to princezná z juhu a aj tá jej pomoc za štvrtinu odmeny prisľúbila. I súhlasila Anička s takouto ponukou (nemala na výber, v tom čase vlastnila princezná z juhu na takýto typ pomoci monopol), a v tom momente sa oteplilo na zhruba 28 stupňov a Anička mohla pokračovať v ceste. A tak išla, išla a išla, až došla do hustého lesa (jednalo sa o querceto fagetum), ktorý bol tak hustý, že nebolo na jeho koniec vidno. A tak lesom blúdila až z cesty zišla (vzhľadom na to, že sa nejednalo o hospodársky les, ani o les so zameraním na turizmus, bola cestná sieť v tejto oblasti nedostatočná a aj tá čo bola, bola slabo označená).
I začala Anička nariekať i horko rúčkami zalamuvať, že čo si ona počne, že tu ona zahynie a ani divá zver jej bezduché telo nezužitkuje, pretože ju v tomto hustom lese nenájde, a že vypadne z potravného reťazca atď., atď. A kde sa vzala tu sa vzala ojhľa ľaľa pred Aničkou zrazu stála iná deva spanilá. I ponúkla Aničke pomoc za štvrtinu odmeny. No Aničke sa to akosi nepozdávalo a tak skúsila zjednávať. Lenže Pani bola neústupčivá a neochotná ku kompromisom a tak Aničke nezostávalo nič iné, ako s ponúknutou pomocou súhlasiť. A začalo ihneď lístie na stromoch meniť farbu. Červená, žltá, hnedá les začal hýriť farbami a lístie počalo opadávať. Keď lístie opadlo zočila pred sebou Anička čistinku a na nej stáť malú perníkovú chalúpku. Anička pomaly otvorila vrátka na chalúpke a na posteli pri peci zazrela švárneho mládenca ako leží, ani brvou nepohne (tým pozornejším istotne neušlo, že sa jedná o princa Alfonza Dezidera Tadeáša III). Ležal tam bez pohybu, akoby bol mŕtvy, no jednalo sa iba o komatický spánok. Keď sa Anička na neho pozrela, ihneď jej srdiečko zahorelo láskou nevýslovnou. A tak, ako to z rozprávania ľudí poznala, usúdila, že ho treba sladkým bozkom prebrať. Podišla k posteli, sklonila hlávku a pobozkala princa zľahka na ústa. No princ sa ani nehol. Tak skúsila to Anička znovu, no tentoraz vrúcnejšie. Princ však ďalej ležal ako mechom udretý a ani sa nehol. Aničku to však neodradilo a dala princovi ten najvášnivejší bozk akého bola schopná (vo filmovej verzii je táto časť prístupná iba osobám nad 18 rokov). No princ ďalej vylihoval, akoby sa ani nechumelilo a odmietal akúkoľvek reakciu na dané udalosti.
I začala Anička nariekať i horko rúčkami zalamuvať, že čo si ona počne, veď došla tak ďaleko kam sa iné nedostali a teraz toho spachtoša nepreberie. A kde sa vzala tu sa vzala ojhľa ľaľa pred Aničkou zrazu stála štvrtá deva spanilá (tým vnímavejším istotne neušlo že to neboli obyčajné devy, ale devy zázračné, ktoré sa len tak bežne nevyskytujú, tým ostatným vravím, že to neboli obyčajné devy, ale devy zázračné, ktoré sa len tak bežne nevyskytujú). Vôkol nej sa šírila príjemná vôňa kvetov. I ponúkla deva zázračná Aničke pomoc za štvrtinu odmeny. No čo mala Anička neborka robiť, veď princa milovala a chcela mu pomôcť, tak súhlasila.
Tak podala Pani zázračná Aničke flakónik so slovami: „Daj princovi z tejto fľaštičky ovoňať a on sa preberie“.
A spravila Anička presne tak, ako jej bolo povedané. Princ len čo zacítil tekutinu vo fľaštičke (jednalo sa o čpavok a ten tak páchne, že nepreberie naozaj iba mŕtveho) otvoril omámene oči (neskôr sa táto metóda preberania rozšírila a málo sa o tom hovorí, ale tak isto prebrali princovia šípkovú Ruženku a aj Snehulienku v susednom kráľovstve a bozk bola iba kamufláž). I zaradoval sa kráľ s kráľovnou a aj celým kráľovstvom, že bola kliatba zrušená.
Kráľ objal Aničku a povedal jej: „Tak ako som sľúbil, tak aj urobím. Od teraz si vládkyňou v tomto kráľovstve.“
Len čo to dopovedal, zjavili sa štyri ženy zázračné a nárokovali si na odmenu za pomoc. No čo Aničke, ostávalo musela sa vzdať vlády nad kráľovstvom v prospech tých žien. Tie sa však začali hádať a nevedeli sa dohodnúť, ktorá bude vládnuť, pretože každá chcela vládnuť celej krajine.
Vtedy sa ozval znova múdry kráľ a povedal: „ Keď si neviete rozdeliť územie, bude každá vládnuť nad krajinou tri mesiace do roka.“
To sa ženám zapáčilo a súhlasili. Odvtedy sa v krajine začali striedať štyri ročné obdobia, podľa toho, ktorá práve vládla. Neskôr sa ich moc rozšírila skoro na celý svet. Kráľovná okamžite vystrojila svadbu, oženila ešte v ten deň Aničku s Alfonzom. Obaja potom kraľovali múdro a priviedli chudobné kráľovstvo k prosperite. Vďaka svojmu neopakovateľnému krajinnému rázu vyhlásili okolité hory za chránené územie a perníkovú chalúpku za národnú pamiatku, vytýčili niekoľko turistických chodníkov a vystavali informačné centrá. Vybudovali sieť hotelov Roayal a začali lákať ľudí na turistický ruch. Princ vystaval zimný štadión a ľad dal na zodpovednosť človeku na to najpovolanejšiemu - Mrázikovi (ten odvtedy, čo vydal Nastenku za Ivana, mal kopec času). Preslávil sa aj zavedením e-mailu (v preklade „eeeee-pošta?“ Tak totižto odpovedala Anička, keď sa jej spýtal ako sa má firma volať), čo bol prvý a najväčší chov poštových holubov na svete.
A pýtate sa, milé deti, čo bolo vlastne to, čoho sa všetci tak veľmi boja a čo sa malo prihodiť princovi? To je jednoduché, predsa to, že si prespí celý život a nikdy sa nebude môcť zadívať milovanému dievčaťu hlboko do očí, objať ju a povedať jej tie jednoduché a pritom nádherné slová „mám ťa rád“. A že nikdy nepocíti ten príjemný pocit šťastia a radosti z prítomnosti milovanej osoby z jej bozku a objatia.
Koniec
Uh viac romantiky ma už teraz nenapadá. Ženy by tu mali prestať čítať pretože si povieme čo sa vlastne stalo. Poviem to rovno: kliatba nebola zrušená.
Pýtate sa, ako je to možné?
Jednoducho! Zamyslite sa! Princ si musel zobrať prvé dievča s ktorým sa stretol. Zrejme ešte nebol celkom pri zmysloch z fetovania čpavku, keď povedal to osudné slovko „Áno“. Nemohol si užiť vymožeností plynúcich z jeho kráľovského majestátu. Namiesto neho vládnu kráľovstvu štyri ženské, ktoré sa neznášajú a nevydržia spolu ani chvíľu. Nepodpísali svadobnú zmluvu a tak, ak sa niečo stane, Anička získa polovicu všetkého majetku (a ten, ako ste počuli, sa rozrástol). Vzhľadom na to, že Anička pochádza z chudobnej rodiny, si celkom polepšila. A teraz mi úprimne povedzte, stále ste presvedčení, že sa kliatba sudička budúcnosti nevyplnila?
Partneri
