Dám takmer čokoľvek za úprimné slová.
Nečakám veľa, no málo tiež nie.
Chcem počuť tvoj hlas ako moje meno volá,
nech je to pre mňa radostné znamenie.

Aspoň dotknúť sa zvona, čo bije ti hrudi,
to chceli by moje ruky, hoc zvoní pre inú.
Chcem zistiť, či kameň to vo mne neprebudí,
smutnú závisť v očiach nedaj mi za vinu.

Moc nad sebou dávno som stratila,
zviazať ma môžeš sladkými úsmevmi.
Pozri sa znovu, tak som sa zmenila,
do očí hľaď a, prosím ťa, uver mi.

Zvetrané skaliská duše ovieva vietor,
poryvy jeho hrajú sa s mojou vôľou.
Nevládnem ničomu a moje srdce vie to.
Tvoj pohľad bol by mi v horúčavách tôňou.

Stačí len kladivko pre moje srdce v kuse,
teplo a pohladenie pre dušu ľadovú.
Rozbi už kameň, nech rozletí sa v rose
a slnko, to zasvieti a spôsobí záplavu.