Smrť sa volá Ford Mondeo

Poviedka zverejnená 19.05.2005, autor: Aldebaran (martin_pazi[zavinac]hotmail.com)

         Rozhliadol som sa okolo seba. Všetko mi pripadalo akési...rovnaké. Vlastne nie rovnaké. Stále to bola cesta a chodník, ktoré som tak dôverne poznal. Spoznával som familiárne obrysy panelových domov v pozadí, aj sladkastú, miestami hnilobnú „vôňu domova“ na parkovisku pred nimi. Všetko sa zdalo také, aké malo byť. Ale predsa len, niečo sa zmenilo.
        Ešte pred chvíľou som kráčal po chodníku. A potom do mňa niečo zozadu vrazilo. Tuším to malo pneumatiky. A taký neskutočne iritujúci zvonček...
        
        Niekto za mnou sa smial. Nie, nebol to obyčajný smiech. Bol to výsmech.
         Začervenal som sa. Teda aspoň som si myslel, že som sa červenal.
         Pozrel som na toho chlapa...
         ... a konečne som pochopil, čo sa zmenilo. Svet stratil farbu. Všetko bolo rovnaké, olovene sivé. Na druhú stranu to až taká zmena nebola, len sa to, čo mi tak dlhú dobu pripadalo bezfarebné, naozaj stalo bezvýrazne šedivým.
        Ten muž bol akýsi...rozmazaný. Vyzeral trochu ako nepodarený náčrt, ktorému sa maliar snažil vygumovať kontúry, navyše nie príliš kvalitnou gumou.
         „Čo sa tak rehoceš?!“ okríkol som ho, žasnúc nad svojou trúfalosťou. Nikdy som totiž nepatril k ľudom, ktorí by len tak zvrieskli na neznámeho spoluobčana.
         „To bola snáď najnemožnejšia smrť, akú som kedy videl! Veď teba zrazil bicykel!“
         „Bicykel ma len postrčil. Smrť nastala až po čelnej zrážke s tmavomodrým Fordom Mondeo, rútiacim sa rýchlosťou približne 90 kilometrov za hodinu, navyše zrejme s nedostatkom brzdovej kvapaliny, “ odpovedal som nevzrušene, no hneď som sa zarazil. Naozaj som mu práve podrobne opísal, ako som zomrel?
         „Prepáč, povedal som ti práve, ako som zomrel?“ spýtal som sa opatrne so zahanbeným výrazom.
         „A čo sa tak čuduješ? Nie si prvý a stavím sa že ani posledný, kto sa ma snaží presvedčiť, že jeho smrť nebola až taká hlúpa.“
         „Takže teraz som mŕtvy? Som nejaký duch, alebo zombie alebo čo...?“
         „Technicky vzaté, máš úplnú pravdu. Si mŕtvy. A ak svoj momentálny stav musíš nejako opisne pomenovať, tak sa môžeš držať toho, že si duch. O zombíkoch by som sa príliš nerozkrikoval, tí sú nemrtví, na to nezabúdaj. Nemajú radi, keď ich hádžeš do jedného vreca s duchmi,“ povedal ten chlap tónom tak nonšalantným, akoby to rozprával snáď každých päť minút už celú večnosť.
        A pokojne to tak mohlo byť, uvedomil som si.
         „Čo tu vlastne robíš?“ opýtal som sa.
         „Hmm...ako to vysvetliť...jednoducho pozorujem, ako ľudia umierajú, a snažím sa nájsť niekoho, kto umrel absurdnejšou smrťou ako ja,“ odpovedal mierne podráždene.
         „A ako si vlastne umrel?“ nedalo mi nespýtať sa.
         Muž moju poslednú otázku okázalo odignoroval. Duchovia si zrejme svoju hrdosť cenia rovnako vysoko ako ľudia...Akurát za ňu už nemôžu položiť život...

         Rozhodol som sa urobiť si prechádzku a bližšie preskúmať svet, ktorý sa stal mojím domovom na večnosť. Nič iné som vlastne ani robiť nemohol.
         Je celkom príjemný pocit nemať nič na práci, nemusieť sa nikam ponáhľať. To, že kvôli tomu musíte umrieť, je síce dosť nepríjemná, každopádne však prekonateľná prekážka. Väčšinou vám s jej prekonávaním aj tak niekto pomôže...
         Prešiel som pár sto metrov a ocitol som sa v parku. Na neďalekej lavičke sedel rozmazaný párik. Dalo by sa dokonca povedať, že namazaný rozmazaný párik. Navôkol sa vznášal nevýrazný etanolový opar.
         Krása, pomyslel som si, ešte aj duchov baví chľastať.
         Obrátil som pohľad k oblohe. Príliš ma neprekvapilo, že mala farbu televíznej obrazovky, naladenej na hluchý kanál.
        Celý tento svet je akýsi živý. Všetci duchovia robia skoro to isté, čo živí. Majú svoje úchylky, medzi ktoré patrí napríklad pozorovanie okamihu smrti iných duchov (čo by sa u živých ľudí dalo prirovnať k voyerizmu. Smrť je totiž pre ducha jedným z najintímnejších a najchúlostivejších okamihov). Radi sa nechajú opájať, či už –OH skupinami alkoholov, alebo rozmazanými pôvabmi ešte rozmazanejších dievčat...
        Moje dohady potvrdili až veľmi živé zvuky vychádzajúce zhruba z miest, kde by mali obe polovice páru ústa.
        Tak oni sa duchovia dokážu aj bozkávať...A aj rozopínať podprsenky, ako vidím...
        Ponechal som teda párik horlivým prípravám na ich hlboké duševné spojenie (ako inak sa dá nazvať sex duchov?) a pobral som sa preč.

        Uvidel som pred sebou budovu. Chcel som vojsť. Ako inak, stenou. Ešte za života som prečítal dosť kníh o duchoch a mystériách života po živote a v každej stálo, že ducha spoznáte najspoľahlivejšie podľa toho, že prechádzajú stenami bez mihnutia oka. Tých ľudí by mali zavrieť na šírenie zavádzajúcich informácií. Stavím sa, že ani jeden z nich sa v živote so žiadnym duchom nestretol...
        Jediné, čo som totiž pri stretnutí so stenou dokázal, bolo premeniť môj už aj tak dosť nejasný nos na ešte nejasnejšiu šmuhu.
        „Aha ho, ďalší nový,“ zaškriekal nejaký hlas spoza toho, čo za života bývalo mojím chrbtom.
         „Keď chceš ísť dnu, musíš aktivovať deliaci portál a ak si dostatočne odvážny, prejsť ním,“ doplnil.
        „Ehm...prosím?“
        Duch sa poškrabal na hlave. „Tí dnešní nováčikovia už nemajú ani kúsok fantázie... Proste potiahni kľučku a prejdi dvermi.“
        Odpovedal som inteligentným „aha“ a vošiel dnu.
        Zmes zvukov a vôní zahájila priamy útok na moje rozostrené zmysly. V zmesi prevládal hlavne tabak a k môjmu veľkému prekvapeniu aj výrazný odér potu. Jeden by si myslel, že sa duchovia akosi...nepotia, keďže vlastne nemajú potné žľazy. V podstate nemajú nič, čo by tie potné žľazy obsahovalo...
        Bola to krčma. Duchárska krčma. Táto sama seba honosne nazývala Kaviarňou. Kaviarňou skrachovaných existencií.
        Smrť je vlastne veľmi prefíkaná. Funguje jednoducho, nenápadne, zdanlivo náhodne. Duchovia ale neveria na zhody okolností. Vedia, že smrť je príliš zaneprázdnená na to, aby mrhala čas náhodami.
        A rovnako funguje aj jej svojský zmysel pre humor. Mal som pocit, že mi tu nastavuje zrkadlo môjho pozemského života. Celé tie roky váhania, očakávaní, premárnených príležitostí a nesplnených prianí zhrnula do dvoch slov...
        Urazil som sa.

        Opäť som sa dal do kroku. Prestávalo sa mi to páčiť.
        Všetko malo byť inak. Malo ma čakať spasenie a večný život niekde v Nebi, alebo večné zatratenie a pekelné ohne niekde dole. Túto možnosť som, pravdupovediac, očakával o niečo viac.
        Ale nič z toho sa nestalo. Uviazol som kdesi uprostred, v podivnom šedivom svete plnom ešte podivnejších polorozmazaných ľudí... presnejšie bývalých ľudí. Nič nebolo také, ako som si to predstavoval.
        Tento posmrtný život bol príliš...obyčajný. Plný dvojzmyselných náznakov, posmeškárskych duchov, krčiem... Cítil som sklamanie a krivdu. Ako dieťa, ktoré na narodeniny očakáva autodráhu a dostane sadu farbičiek.

        Zo zamyslenia ma vytrhol známy hlas. Prvý známy hlas, ktorý som tu začul.
        Bola to ona.
        Dievča, ktoré som mal rád. Možno som ju aj miloval.
        Nikdy som jej to nedokázal povedať a zrazu bolo neskoro...
        Naposledy som ju videl pred... nevedel som si spomenúť. Ale asi to bolo dávno... Možno zomrela roky po mne... Vlastne som ani nevedel povedať, ako dlho sa na ňu už dívam. Ak všetko okolo vás plynie mimo čas, onedlho sú pre vás jediné podstatné časové určenia „nikdy“ a „večne“. Všetko medzi tým je potom len zanedbateľná chvíľa.
        
        Rozbehol som sa k nej, plný šťastia a odhodlania konečne jej povedať o svojich citoch. Bývalých aj terajších. Zdá sa, že tieto veci z vás nejaký Ford Mondeo len tak nevytlčie...
         Jej okolie akoby sa vymaňovalo z tej všeobjímajúcej šedi a menilo sa na jasné farby. Jej oči žiarili tak ako za živa. Boli modrozelené, ako dve jazierka tu a tam pokryté vrstvičkou rias.
        Bola odo mňa len pár krokov. Stačilo prejsť cez cestu...
        
        Smrť má zvláštny zmysel pre iróniu. Povedal by som, že niekedy dokáže človeka pekne naštvať.
         Nikdy by sem neveril, že aj duch môže umrieť. O tom nebola v žiadnej duchárskej knihe ani čiarka.
        
        Polorozmazané kontúry pneumatík šedého Fordu Mondeo ma vtláčali do sivej cesty a ja som cítil, že sa stávam jej súčasťou.
         Venoval som jej posledný pohľad.
         Opätovala ho. Pohľadom plným ľútosti, súcitu. Pohľadom plným priateľstva. Ale nie lásky...
        Zase som to nestihol...

        Cítil som ako prepadávam cestou. A padám a padám a padám...
         Videl som svoje telo, pripojené na spleť hadičiek a niekoľko kovových, pípajúcich bedničiek.
         Pocítil som jemný náraz...
         ...a otvoril som oči. Svet opäť nadobudol farby. Teda, aspoň navonok.
         V duchu som sa takmer zasmial, keď som si uvedomil, čo sa práve stalo. Tak smrť je dokonca skúsená aj v matematike, vravel som si. Tak ako mínus a mínus je plus, smrť mŕtveho vlastne znamená, že ožije. A ako správna matematika má z tohto pravidla iste viac výnimiek ako príkladov. Ja som však bol priam ukážkovým príkladom , bohužiaľ...
        
         Jediné, čo som si v tých chvíľach prial, bolo chytiť pomyselnú gumu večnosti a vygumovať jedno mínus z pred zátvorky. Jedno mínus by ostalo mínusom navždy...
         Z duše som túžil vrátiť sa späť hore a povedať jej, že ju milujem.
        Že som ju miloval...
         Do očí mi vyhŕkli slzy.
         Kňazi by povedali, že z vďačnosti za život, iní, že plačem kvôli nej, alebo že je to akýsi prirodzený reflex po prebratí sa z kómy.
         Ja som ale plakal kvôli matematike.
        Kvôli jednému mínus navyše, ktoré som vlastnou nepozornosťou dovolil pripísať pred zátvorky môjho života...
         Pretože to znamenalo, že som opäť musel žiť. Bez nej...

 Vyhľadávanie

 Posledné komentáre

Fórum žije! (s básní nijak nesouvisející výkřik)
(Ayaki, 17.03.16 19:49)

Dúha
(Weerty, 23.12.13 13:24)

Všem milencům
(Anonymous, 14.12.13 21:03)

Cudzinec
(Anonymous, 02.12.13 11:06)

 Kalendár

marec 2024
PUSŠPSN
123
45678910
11121314151617
18192021222324
25262728293031

Úplný prehľad

Pridať akciu

 Partneri

FantáziaDark ElfSpoločenské hryOZ MastodontSrdce ErineluSteampunk.deever.cz - co uvízlo v soukolíSFF.czKion - nový svet pre DrD