Keď po nociach píšem, keď svoju dušu utešiť sa snažím,
Nie je to nanič... už sa neodvážim...
Potichu trpieť je možno lepšie ako priznať si vinu...
Čo mám ale robiť? Ty máš predsa inú...

A ja nechcem... neželám si, aby si čítal tieto riadky...
Nechcem, aby si videl šialené slová svojej...
Kamarátky.

No zároveň prosím a pokúšam sa naznačiť ti úsmevom nemým,
Že nech spravím čokoľvek, svoj osud nezmením...

Snažím sa, nuž čo iné mi zostáva?
Keď však hovoríš o nej, srdce mi biť prestáva.
Akoby si mi jed lial priamo do žili.
Možno ma už anjeli neustrážili.

No koho je to chyba? Snáď moja? To netuším.
Nemôžem však viniť seba, za svoje rany na duši.
Z tvojho srdca odvieva ma silnejúci vánok,
Nedodýcham, nenávidím nepokojný spánok.

Chcem vyhrať, no neverím, dôveru som stratila,
Poprosím snáď všetkých svätých, len aby sa vrátila...
Viním teba, viním seba, viním lásku sveta,
Čo ma čaká? Nedovidím. Odpoveď odlieta.

Ty nevieš, že si v mojom srdci, ty nevieš, že ťa stále chcem...
Myslela som, že postačí, keď to len ja sama viem...

A čo teraz? Pýtam sa, no odpovede niet.
Čo som vlastne dokázala spísaním týchto viet?
Ty nikdy to neprečítaš, ty nikdy neodhalíš to veľké tajomstvo.
Bože, prosím, ak existuješ, osloboď ma! Zošli mi posolstvo!

Snáď čas zahojí všetky rany... ja však nechcem život márniť čakaním!
Môj život s nikým neviazaný, nechcem tvár premočenú slzami.

Nemám moc na výber, preto bolestné básne,
Budem písať, kým si po mňa neprídu a môj život zhasne...