Ohniská a iné hviezdy

Poviedka zverejnená 26.06.2007, autor: Kementariy (kementariy[zavinac]yahoo.com)

         V údolí sa rozprestieral tichý les ponorený v tme. Cez deň zelené vrcholky stromov teraz odpočívajú v hviezdnatom nebi a okolo nášho ohníka sedia štyria ľudia.

        Štrnásťročná Aneta je chleba a chudými prstami na ňom pridržiava slaninu, ktorá by sa inak celá zošmykla a zvyšok chlebu by zostal suchý. Bojuje statočne, ale mastnota v slanine odmieta povoliť. Vedľa Anety sedí na samostatnom pni starého dubu ujo Jozef. Musel to byť statný dub, keď sa na neho zmestí celá ujova sedacia súprava. Práve dojedol a fučí ako lokomotíva zo stanice na ktorej sme dnes ráno vystúpili. Je to starý skaut a to mu zabraňuje ponosovať sa, že dub nemá operadlo a že si nemôže oprieť chrbát. Aneta len občas odfrkne, zdvihne pohľad od slaniny a zazrie na funiaceho otca. Oproti sedí moja šarmantná mamička, ktorá toho s lesom nikdy veľa spoločného nemala. Ale z firemnej lásky k ujovi Jozefovi sa rozhodla prekonať aj prírodné prekážky. Teraz pozerá smerom do tmy medzi stromami a pravou rukou si podvedome uhládza zvlnené pramene vlasov. Cez oslepujúce plamene som si skôr domýšľal ako videl jej útle plecia pod hrubou bundou a chudé nohy dotýkajúce sa kolenami. Ja som sedel oproti nej a mal som šestnásť. Chodil som fajčiť za školský dvor, sám na prechádzky do lesa a úlohy som pravidelne odpisoval od spolužiačok. A páčila sa mi Aneta. Najprv som spoznal uja Jozefa, keď ho mama párkrát doviedla k nám. Od začiatku mi bolo jasné, že to nebude návšteva obyčajného kolegu, lebo doteraz žiaden iný u nás doma nebol. Alebo som o tom aspoň nevedel. A raz prišiel na večeru aj s Anetou. Po večeri sedeli dospelí v obývačke, my u mňa v izbe. Aneta mala pehavý nos a ja som sa naň nevedel vynadívať. Sedeli sme ticho na mojej posteli, na hlavu nám piekla lampa pri ktorej svetle som čítaval a pozerali sme na stenu polepenú plagátmi. Po hodine prišiel ujo Jozef, rozlúčil sa so mnou a Aneta odišla do chodbičky obuť sa. Na pozdrav len mávla rukou a za rohom zavíril jej hnedý kabát. V ten večer som sa dozvedel, že moje tajné city k nej musia vyhasnúť - vraj z nás bude niečo ako súrodenci.

        A tak teraz sedím pri praskajúcom ohni a sledujem ježibabin domček v pahrebe. V jej oknách svieti červené svetlo a vždy keď prihodím drevo, nahnevá sa že jej ho zasypávam a svetlo je jasnejšie. Nakoniec keď oheň celkom zahasíme, zhasne aj ona a ide spať, aby mohla ďalšiu noc lietať nad tými spiacimi stromami. Aj my už ideme do stanov. Máme dva. Nastáva pre mňa patová situácia. Neviem, či bude lepšie rýchlo vliezť do stanu a počkať tam na osud - či už priaznivý, alebo nie- alebo vyčkať vonku a opýtať sa, kde je moje miesto. Tak som išiel do lesa. Pokýval som hlavou smerom k mame na znamenie, že nejdem ďaleko. Že idem len močiť... Zašiel som medzi prvé rady stromov a tajne pozoroval, kto kam vchádza. Bolo to neskutočné napätie. Bol som taký zaujatý dianím na čistinke okolo ježibabinho domu, že som ani nepomyslel na tmavý les žijúci rôznymi tvormi za mojim chrbtom. Mama vstáva, oprašuje si zadok a prehrabuje vlasy. Špičkou pravej nohy sa len zľahka dotýka zeme. Čaká... Ujo Jozef niečo horlivo vysvetľuje Anete a ukazuje pri tom na nejakú prevrátenú fľašu za jej chrbtom. Mama pristupuje bližšie ku dvojici a opatrne chytá Anetu za plece. Zrejme nastane situácia, ktorej som sa najviac obával... Mama vedie Anetu k modrému stanu a niečo jej vraví. Moje telo je napäté ako strunka a čakám kedy podo mnou praskne konárik a všetci sa dozvedia ako som sledoval situáciu a ako veľmi som si toto celé neželal... No v tom nastáva zvrat a následne rozuzlenie. Mama sa otáča, podíde k ujovi Jozefovi, pobozká ho na tučné líce a vchádza s ním do druhého stanu. Aneta pohľadom pátra po lese. Dramatická pauza skončila, močím a vraciam sa späť k ohnisku. Aneta šepká, že nedopatrením vyliala vodku z ktorej sa dnes v noci chcela opiť. Povedal som jej že opíjať sa na výlete s rodičmi nie je veľmi dobrý nápad a že je dokonca aj dosť riskantný. Opili sme sa z toho zvyšku.
        

***

        Sledujem kachličky pod nohami... Malé, žlté kachličky oddelené čiernymi čiarami na ktoré sa nedá nestúpiť. V povetrí sa vznášal pach smoly a dym z vlakov. Bol teplý deň a slnko tavilo koľajnice a spolu s nimi aj môj mozog a ústa. Aneta stála vedľa mňa, na chrbte ruksak, hlava sklonená. Vlasy sa leskli v lúčoch svetla a s jej mozgom a ústami sa zrejme dialo to isté čo s mojimi. Chudá detská ruka visela vo vrecku červenej bundy. Celý výlet sa v tom okamihu zmenil na môj a jej. Ako som tak sedel vo vlaku na zelených sedadlách, vedel som, že slnko aj vychádza, že žltá ľalia kvitne, že mi ešte nezvonia do hrobu a poznal som mená všetkých ruží zo vzdialených planét B612. Ale musel som sa zmieriť s tým, že niektoré veci ďalej nejdú... Keď som tie žlté kachličky videl znovu, bola mi zima a vedel som že by mi nepomohla ani ježibaba v ohni. Mal som sedemnásť a neveril som jej a ani tomu, že v noci lieta nad lesom. Koľajnice boli zapadané snehom a vedľa seba som videl maminu ruku vo vrecku hrubého kabáta. Pol hodinu na to som nesedel na lúke, ale kráčal v rade zasneženou uličkou v tráve. Čerstvý kopec hliny pokrývali jemné, napoly roztopené vločky snehu. Červené kahance blčali pri okrajoch hrobu a ja som si spomenul na poloprázdnu fľašu vodky, ktorú sme vtedy pri skale spolu stiahli...

 Vyhľadávanie

 Posledné komentáre

Fórum žije! (s básní nijak nesouvisející výkřik)
(Ayaki, 17.03.16 19:49)

Dúha
(Weerty, 23.12.13 13:24)

Všem milencům
(Anonymous, 14.12.13 21:03)

Cudzinec
(Anonymous, 02.12.13 11:06)

 Kalendár

marec 2024
PUSŠPSN
123
45678910
11121314151617
18192021222324
25262728293031

Úplný prehľad

Pridať akciu

 Partneri

FantáziaDark ElfSpoločenské hryOZ MastodontSrdce ErineluSteampunk.deever.cz - co uvízlo v soukolíSFF.czKion - nový svet pre DrD