Prívesok

Poviedka zverejnená 29.03.2004, autor: ZRudi (hein1[zavinac]post.sk)

          Špinavá ulička sa chystala zmeniť svoje obvyklé dažďové kaluže na kaluže krvi. Nanešťastie tá krv mala byť hlavne moja. Z oboch koncov ulice ku mne kráčala dvojica mužov. Najatí mlátiči. Možno jeden z nich, v čiernom kabáte a širokých nohaviciach, patrí k Našej Vjeci. Zvyšok boli členovia niektorého z gangov.
         „Pán Ká ťa pozdravuje!“ skríkol ten, ktorého som považoval za týpka z Našej Vjeci.
         „To je od neho milé...“ odvetil som.
         Do uličky za druhou dvojicou vstúpila drobná, podľa tela a šiat, žena. Držala sa za brucho a blížila sa k mlátičom. Ak bude prekážať, možno sa mi podarí utiecť, pomyslel som si a rozbehol sa proti nej a dvojici mlátičov. Bola už takmer pri nich.
         Prvý z mlátičov, vysoký holohlavý mladík v bombere a ťažkých gladoch, sa po nej zahnal bejzbolovou pálkou. A potom sa stalo pár vecí súčastne.
         Najprv som sa pokúsil vyskočiť na kontajner a preskočiť z neho mlátičov aj ženu. Takmer sa to podarilo.
        Dievča, stihol som si všimnúť, že mala nanajvýš osemnásť, bleskurýchlo vytrhlo palicu holohlavému z ruky a obrovskou silou mu ju zarazila do lebky. Preletela ňou ako šíp. Tak ma to prekvapilo, že po dopade som už nestihol utiecť kopancu gladou do boku. Vzápätí ma majiteľ glady ovalil reťazou. Skôr, než som sa stihol spamätať, ležal chlapík vedľa mňa. Mal tak nejako zvláštne otočenú hlavu – o stoosemdesiat stupňov.
         Niečo ma veľkou silou zodvihlo na nohy. Otvoril som strachom zavreté oči a díval sa na to zvláštne dievča. Dlhé čierno - červené vlasy, úzka tvár s malým nosom a zelenomodrými očami. A tenké ruky. Jednou ma držala päť centimetrov nad zemou a druhou si držala ranu na bruchu. Pozrela mi do očí. Iba na sekundu. Potom ma pustila a mal som čo robiť, aby som sa udržal na nohách.
         Týpek z Našej Vjeci viditeľne zneistel a vytiahol pištoľ. Jeho kumpán po mne hodil dva nože. Dievča mávlo rukou. Zastavila ju tesne pred mojimi očami. Takmer som jej ju povracal. Pár centimetrov od seba, medzi lakťom a päsťou, mala zapichnuté nože.
         Mrkol som a dievča už pri mne nebolo. Úžasnou rýchlosťou sa odrazu ocitli jej ťažké topánky na hrudi týpka s pištoľou. Vrhačovi nožov stihla ešte počas letu vrátiť oba nože rovno do hlavy.
        
         Keď som znova otvoril oči tak stála nado mnou a pomáhala mi na nohy. Tentoraz jemnejšie.
         „Ďa... ďakujem,“ vykoktal som, dívajúc sa na nepekne poškrabané brucho. Krv schla, no ostane jej pekná jazva.
         „Kde bývaš? Máš sprchu? Môžeš chodiť? Padáme!“ zakričala takmer hystericky a vliekla ma nočnou Bratislavou. Po pár minútach mi začala dochádzať realita. Ale to sme už sedeli v taxíku a dievča zo mňa mámilo adresu. Taxikár, malý cigán, sa díval von okienkom a provokačne si otváral vyskakovačku.
         Nakoniec som adresu povedal. Moja spoločníčka sa uľahčene oprela o sedadlo, neprestala však sledovať okolie. Sme na rušnej ulici Bratislavského centra, ak ju niekto naháňal, musí ju tu hľadať, preletelo mi hlavou. No to už taxikár predvádzal svoje mizerné jazdecké schopnosti.
         Chytil som si do dlaní tvár a takmer som sa rozplakal. Pán Ká ma chcel iba zbiť a polámať mi najviac tak ruku alebo nohu. Po dnešku ma však rovno zabije.
         „Kurva!“ zakričal som bezmocne.
         „Nie. Volám sa Ael,“ povedala takmer veselo moja nová známa.
         „Kaleb,“ podal som jej ruku.

         Na predmestí, kde som býval, pršalo a fúkal vietor. Ael zaplatila taxikárovi v jenoch a niečo mu povedala. Normálne hnedastý Róm zbledol ako stena. Rýchlo odišiel so svojím starým taxíkom a ani sa neobzrel.
         Ja som zatiaľ odomkol bránu a Ael vošla k výťahom. Jeden stál na prízemí a tak sme sa rýchlo dostali do môjho dvojizbového bytu. Celý čas som bol ticho. Rozmýšľal som, či jej bude vadiť neporiadok. Vlastne bordel.
         Keď sme vyšli z výťahu, unavene ma objala a pritúlila sa ku mne. Neviem, zdalo sa mi, že aj plakala.
         „Čo je? Čo sa deje?“ spýtal som sa a opatrne som ju oprel o stenu. Rýchlo som našiel kľúče a otvoril som ťažké dvere. Na zelenej košeli zostali dve kvapky krvi.
         „Nič,“ odpovedala.
         Pokrčil som ramenami. Obaja sme vošli ku mne domov.
         Prvé čo som potreboval bola whisky. Mal som už poslednú fľašu, schoval som si ju ešte za nepokojov, keď som bol v dave, ktorý raboval americké veľvyslanectvo... No a?!
         Ael sa rýchlo vyzliekla a zmizla v kúpeľni. Dlho, veľmi dlho som počul tiecť vodu. Položil som poloprázdnu fľašku na zem a otvoril som dvere do kúpeľne. Vyvalila sa na mňa horúca para, vôňa mydla a drahého šampónu – ten som ukradol v hypermarkete.
         „Prosím ťa, už stačí! Nemám money,“ povedal som pomaly.
         Ael ležala vo vani, voda jej siahala až po plecia, no zátku mala vytiahnutú. Zaškaredil som sa. Ona sa trochu usmiala, bledou rukou siahla za seba, čím odhalila kus ehm... hrudníku. Musel som asi riadne vytreštiť oči, úsmev sa jej roztiahol o pekných pár centimetrov. Vzápätí si uvedomila, na čo zízam. Hodila po mne zväzok jenov a prikryla si pekné, ploché bruško rukou. Mala na ňom byť jazva. VEĽKÁ! A... A nebola.
        
         Pozeral som práve správy v televízii - po nepokojoch ju znova obnovili, málokto si už mohol dovoliť internet. Staršia žena vravela niečo o vystrieľanom a vypálenom bare v centre Bratislavy. Nič nové pod slnkom, najskôr sa Naša Vjec (alebo hocikto iný) a Jakuza dali do spoločnej diskusie na tému, kto ho má väčšieho.
         Ael vyšla z kúpelne, oblečená, umytá a upravená - dlhé čierne vlasy s červenými pramienkami mala
        sčesané dozadu a zopnuté gumičkou. Zabudol som na televíziu, na oheň a krv. Dokonca som jej v nemom úžase ponúkol whisky. Neodmietla. Pozrela mi do očí, poriadne si odpila a podávala mi pištoľ, ktorú zobrala týpkovy z Našej Vjeci. Colt .45. Znova som sa zatváril ako kretén. Asi mi to celkom išlo – v očiach sa jej niečo zablyslo.
         „Ber to a stráž ten svoj... tú svojú skládku,“ povedala a s odporom zhodila kusy môjho oblečenia z malej postele pod oknom. Zbraň som si zobral a chvíľu som bol ticho. Ešte než si ľahla, opýtal som sa jej: „Čo
        tu vlastne chceš?“
         Chvíľu bola ticho, no potom mi s úsmevom odvetila: „Žiť.“ Ľahla si a za chvíľu zaspala.

         Zobudila ma niekedy okolo obeda. Sedel som na gauči pred televízorom a ruka so zbraňou voľne visela pri zemi.
         „Vstávať! Ako strážca by si bol na prd. Tak vstaneš? Potrebujem vypadnúť, vieš ako na letisko?“ triasla mnou, až som sa prebudil.
         „Nepôjdeš sama,“ povedal som energicky.
         „Pôjdem. Mám u teba dlh. Vrátim sa a splatím, čo budem môcť,“ povedala tichšie. A tiež mäkšie.
         „Nenechám ťa samú,“ vstal som. Chcel som vypadnúť s ňou. V Bratislave si už ani neškrtnem.
         Ael iba mávla rukou a pre mňa sa deň skončil. Zobudil som sa až večer. Na stole ležalo tisíc jenov, pištoľ toho týpka s päťdesiatimi nábojmi a malý čierno - červený kameň na koženej šnúrke. Vtedy som si spomenul, že ho nosila na krku...

         Ďalšie štyri dni som prežil prevažne v stokách a kanáloch. Tak ďaleko od Našej Vjeci ako sa len dalo. Dokonca som sa ani neukázal v práci - robím ako pomocník súkromného detektíva.
         V úzkych čiernych kapsáčoch som mal plastovokovovú Ézetu osemdesiat (Colt .45 som predal) s titanovými a trhacími nábojmi. Trhacie mi veľakrát pomohli proti obyčajným maníkom z ulice. No v poslednej dobe sa škaredo rozšírili rady tých, ktorý sa vrhli na bodyware, kyberware, implantáty a podobné drahé bulšity. Na nich sú často aj obyčajné protipancierové neúčinné. Tak som si za nehorázne veľa jenov zohnal dva zásobníky titánových nábojov. Keď som tomu hnusnému vietnamskému škrčkovy solil MOJE drahocenné jeny, ešte sa tváril ukrivdene. Asi preto, lebo som mu, ak nezhodí päťdesiat percent z ceny, sľúbil rozstrieľať tú jeho žltú prdel. Tak podobne som mu to formuloval.
         Na piaty deň ráno som vyšiel hore, ďaleko do centra Bratislavy. Potreboval som si kúpiť niečo normálne do úst. To čo som jedol dole, bolo hnusné. A tiež som potreboval novú bundu, stará mi zmizla.
        
         Večer, v úzkych kapsáčoch, mikine Pistols a bombere s nepriestrelnými serepetičkami, som stretol Ael. Našla si ma práve keď som sedel v bare SEDEM ŠVÁBOV. Mal som pred sebou pivo a barmana, Koláča Tona. Ael si prisadla k nám a chvíľu bola ticho.
         Tono mi tak stihol povedať, že sa tu na mňa pýtali dvaja čiernoodenci – to sú pre neho všetci ľudia v oblekoch a zrkadlovkách.
         „Fajn. Keď znova dojdú, povedz im úplnú pravdu. Jasan? Nechcem aby si mal nejáke problémy. Ja to už zvládnem,“ rozlúčil som sa s ním. Odišiel k výčapu, kde sa medzitým utvorila dlhá rada.
         S Ael sme si pozreli do očí. Bez slov chytila prívesok a pretiahla mi ho cez hlavu. Chvíľu si ho podržala pred očami, ktoré sa upreli dakam preč. Potom si ho nasadila.
         „Ahoj Ael. Vidím, že si sa už vrátila,“ povedal som a v hlave som mal hlúpy pocit, že neviem kedy odišla.
         „Áno Kaleb. Ale aj tak za chvíľu odídem. Ja... Nie, nemusíš vedieť všetko,“ povedala viac môjmu pivu než mne. Zatiaľ jej Tono priniesol Kozla.
         „A keď chcem vedieť všetko?“ cez pivo som pozrel do jej zvláštnych očí. Aj ona zdvihla pohár a cinkli sme si. Ja na pravdu, ona na tajomstvá.
         „Nemôžeš vedieť všetko,“ povedala, keď dopila.
         „Máš asi pravdu. Ale to na veci nič nemení. Máš problémy, ja mám problémy. Čo keby sme sa niekam zdekovali, poprípade tie problémy riešili?“
         „Sú veci kedy sa nedá ani jedno. Nepoznáš moje problémy. A ani si ich nepraj poznať,“ povedala tvrdým hlasom.
         Dlho som mlčal a počúval Alice Coopera, ktorý práve spieval niečo o sexe, peniazoch, smrti a bláznivom svete.

         Odišla a venovala mi bozk. Jej chuť sa mi prilepila na pery. Pár okamihov potom, čo odišla, som zakýval Tonovi. U SIEDMICH ŠVÁBOV nikdy neplatím. Zaplatil som už dávno. Za všetky pivá, ktoré môžem vypiť. Vybehol som do noci.
         Našiel som ju a ihneď sa jej zavesil na päty, rozhodnutý zistiť o nej čo najviac.

         Stratil som ju niekde v Poliach, novej skladovej štvrti na severozápadnom okraji Bratislavy pri bývalej fabrike Volkswagenu.

         Niekto preskočil takmer desaťmetrovú medzeru medzi skladmi. Vo vzduchu vypálil dávku z niečoho, čo pripomínalo Browning MK.2. Strecha kovového skladu sa prepadla. Skryl som sa do tieňa, Ézeta pevne v oboch rukách.
         Za prvou postavou skočili ďalšie tri. Jedna z nich sa po ďalšej dávke rozstrekla všade po okolí. Tušil som, kto mohol byť jedna z postáv. A nechcel som si pripustiť, že by Ael bola práve tá rozstrelená. Bežal som preto za nimi, hoci boli oveľa rýchlejší než ja.

         Dohnal som ich na pristávacej ploche pre vrtuľníky. Guľomet preletel neuveriteľnou rýchlosťou cez celú plochu a pribil jedného z prenasledovateľov o stenu skladu.
         Posledný sa s rozbehom vrhol na malú postavu, v ktorej som spoznal Ael. Mával pri to nebezpečne vyzerajúcim mečom. Ael ostala neozbrojená. Vystrelil som medzi nich.
         Prenasledovateľ zmätene zastal a Ael sa zvedavo na mňa pozrela. Presne do očí, hoci som bol ukrytý v úplnej tme.
         „Vypadni bláznik!“ vykríkla na mňa prosebne.
         „Ani ma nehne!“ odvetil som a vystúpil z tieňa. Ale to ma už videl aj ten druhý. Zrejme mal v očiach implantáty.
         „Zabi ju! Je to beštia, neľudské stvorenie! Musíš ju zničiť!“ jačal, no stál na mieste. Zvedavo som pozrel na Ael.
         „Som to, čo som!“ zakričala mi na odpoveď a rozbehla sa na muža s mečom. Čepeľ sa strieborne zaleskla v matnej žiare mesiaca. Rozbehol sa proti Ael.
         Do ramena sa jej zaryla hviezdica, ktorú hodil muž s mečom.
         Som to, čo som! Som to, čo som!! Som to, čo som!!!
         Do riti!
         Strelil som. Raz, dvakrát, trikrát – pätnásta nábojnica zazvonila o betón a Ézeta dostrieľala. Kľačal som na kolenách a čakal, čo sa stane. Bolo ticho, iba Ael trochu zasyčala. A potom došla ku mne, silným stiskom ma oprela o stenu a ticho, veľmi ticho, sa ma spýtala: „Prečo?“
         Jemne som jej vytiahol zo škaredej, po okrajoch spálenej, rany šuriken. Bol, ak sa mi nezdalo, strieborný. Zahodil som ho preč.
         „Ty vieš prečo,“ zašepkal som v odpoveď.
         „Viem...“ všetko zaniklo v dlhom objatí. Iba objatí. Tichom až básnicky prostom.
        
         Starý autobus MHD sa otriasal na rozbitej ceste a ľudia, natlačení na seba, ticho znášali toto nutné zlo. Ja s Ael sme stáli v objatí v otáčavom kruhu naftového starca. Po dlhej dobe konečne zastavil na zastávke, dvere sa otvorili a ľudia takmer vypadli von. O pár okamihov sa však zase nevedeli dnu pomestiť. Bol som rád, že naše zvláštne oblečenie nám zaručuje akú takú voľnosť. No, mal som na sebe pár nášiviek typu Vibrators, Sex Pistols, The Exploited. A na všetkých sa vyškierali Sid a Rotten na mikine.
         Ael mala špinavý, zakrvavený čierny rolák a sukňu.
        
         Autobus spomalil kôli zápche. Ael sa strhla a vyplašene sa pozrela oknom von. O chvíľu som aj ja začul zvuk nízko letiaceho vrtuľníku.
         Predná časť autobusu sa v okamihu zmenila na krvavú kašu (skôr polievku). Vrtuľník pálil z rotačáku, ktorý má kadenciu veľmi veľa nábojov za sekundu. Vedel som to, už raz som ho videl v akcii.
         Čiara projektilov sa začala posúvať k nám, zanechávajúc za sebou VEĽMI malé kúsky ľudí, plechu, kože a gumy. Ael mi vytrhla vrhací nôž z topánky a prudkými pohybmi roztrhla gumu v harmonike autobusu. To už ľudia vyskakovali rozbitými oknami. Z vrtuľníku sa ozvala streľba poloplazmovky. Jedinečná, jačavá.
         Vyskočili sme von a prikrčení sme prebehli do kríkov popri ceste. Za nimi bol príkry svah a dole pár stromov, kríkov a betónových kvádrov zo stavieb. Spustili sme sa dolu a skončili sme v objatí, poudieraní o kamene a konáre, na ktoré sme pádom narazili. Ael ležala na mne, mala vyhúkaný výraz na tvári.
         Pomaly sa sklonila nado mňa.
         Mala fantastické ústa. Plné, mäkké, Najlepšie na svete.
        
         Z objatia nás dostala dávka poloplazmovkou, ktorá prečesala náš úkryt. Našťastie si strelci mysleli, že dostali svoj cieľ v autobuse. Po chvíli sa rev motoru vzdialil.
         „To išli po tebe?“ opýtal som sa.
         „Hádaj... Po nás,“ upozornila ma. „Idú po nás. Sledovali nás už od Polí. Ale takýto útok som nečakala.“
         „A čo po... nás chcú? A nevrav, že nevieš!“ pohrozil som jej prstom.
         Usmiala sa, vstala a zdvihla ma.
         „Chcú ma zabiť a chcú ten kameň, čo mám,“ odpovedala už bez úsmevu.
         „Prečo?“ oprášil som sa a zapol si pár rozopnutých spínacích špendlíkov.
         „To je na dlho,“ povedala. „Som iná.“
         „A ten kameň?“
         „Istý... istá bytosť ho potrebuje na experimenty. Ono to totiž nieje ónyx. Je to zrazená a upravená krv Prastarého,“ vysvetľovala pomaly, keď sme kráčali troskami k Mlynskej doline.
         „Nie, že by som chcel vyzerať ako nevzdelanec, ale do ktorej sekty patríš?“ V poslednom čase vzniklo veľa nových náboženstiev a siekt. Tak som z toho trochu zmätený. Nikto normálny predsa nenosí na krku kus kameňa a vydáva to za krv nejakého prastarého.
         „To nieje sekta, to je rasa,“ povedala tichým hlasom, akým sa vravia tie najväčšie tajomstvá.
         „Nebudeme žiť dlho. Viem to. Preto ti to poviem. Niet iného východiska a som už unavená.“
         Mlčky som čakal, čo povie. Odrazu zastala a pri plote starej ZOO si kľakla na zem. Chvíľu sa prehrabávala v napadanom listí. Napäl som sluch a započúval sa do šumu lesa, hluku cesty a kriku zo slumov na druhej strane cesty.
         „Toto je moja skrýš. Poď dnu!“ zavelila. Pozrel som na otvor v zemi a o krok som ustúpil. Ael sa usmiala a mávla rukou.

         Prebral som sa v tmavej miestnosti. Jediný zdroj svetla bola malá sviečka na stolíku. Ležal som na mäkkej pohovke a Ael stála oproti mne. V ruke držala katanu. Na stene za ňou visela druhá. Za okamih mi oči privykli na šero a nemohol som si nevšimnúť fantastickú zbierku zbraní všetkých typov. Strelné, od kuší po rotačák. Dýky, dva meče a už spomínané katany. Nad pohovkou visel starý AK-74 a nad ním Dragunov. Popri stenách boli naukladané drevené bedne s muníciou.
         „Bohovia, čo to je?“ opýtal som sa zdesene.
        Ael sa otriasla a zasunula katanu do saje.
         „To je môj úkryt. Ešte nedávno patril môjmu otcovi,“ zaregistroval som divný spôsob, ktorým vravela otec.
         „A kde je tvoj otec teraz?“ posadil som sa. Až na nás tu bolo úplne ticho.
         „Mŕtvy. Pár hodín pred tým, než som ťa stretla, ho dostali. Bola som v šoku a sama. Som mladá a preto som vyhľadala pomoc...“ vravela mátožne.
         „Ty si pomohla mne. Bez teba by som ležal v nemocnici. Alebo aspoň v niečom podobnom,“ snažil som sa jej oponovať, no vedel som, že má pravdu.
         „Potrebovala som pomoc a ty si mi pomohol. Ale ja som ťa dostala do obrovských sračiek. A z nich sa nevyhrabeš. Nepekná odmena za pomoc,“ zahučala do prázdna. Jej hlas sa menil.
         „O akých sračkách to vravíš? Prosím ťa, povedz mi všetko,“ objal som ju a posadil na kolená. Rád sa chovám ako slušne vychovaný mladý muž. Hlavne k pekným mladým dámam.
         „Stojíme proti skupine skvelo zorganizovaných zabijákov, ktorí sú vylepšení rôznymi implantátmi a kyberware. Sú silnejší, rýchlejší a obratnejší než ľudia. Sú to profesionálni lovci, Zabijaci. Tí traja, ktorých sme zabili v Poliach, boli Zabijaci,“ pohladila ma po vlasoch a líci. Mala jemnú, chladnú ruku. Ale jej chlad ma hrial.
         „A ty? Ty nemáš implantáty?“ vrátil som jej pohladenie. Z vonka sa ozvali motory vrtuľníkov. To najskôr polícia prenasleduje útočníkov.
         „U mňa je to... od narodenia.“
         „To súvisí s tou inou rasou?“ ku podivu (môjmu aj jej) som zatiaľ zachoval kľud. V ten deň ma už nič nemohlo vystrašiť viac, než ten rotačák na vrtuľníku.
         „Presne tak. Chápeš,“ povedala udivene.
         „A... Aká iná rasa si?“ jej skrýš mi odrazu pripomenula Predátora. Pochopiteľne mi nebolo dvakrát príjemne...
         „Veríš na upírov?“ opýtala sa so zvláštnym úsmevom na perách. Rýchlo som z nej zložil ruku. Ael ju však chytila a položila mi ju na svoje brucho. Na to pekné, hladké bruško.
         Bolo mi tak nejako divne.
         A nechcel som tomu veriť.
        
         „Už si pochopil, alebo ťa mám presvedčiť?“ pokračovala po krátkom tichu. Privinula si moju hlavu na prsia a sklonila sa mi k vlasom.
         „Všetci... Všetci sú tak krásni ako ty? A tak opustení?“
         „Krásna?! To mi dlho nikto nepovedal,“ informovala moje vlasy. „Sme opustení. Sme sami. Na okraji sveta. Žijeme v neustálej pretvárke. Láska je nám takmer zapovedaná. Sme... Sme deti Starej noci, sme príšery a zrúdy,“ vravela tichšie a tichšie. Dve kvapky upírych sĺz mi kĺzali po hlave, na čelo až nakoniec obišli moje oči a stiekli po lícach dolu. Zvláštne voňali. Ako... Ako krv.
         Upír neplače len tak. Musí mať dôvod, lebo plače svoju vlastnú krv. A tej má málo. Je vzácnejšia než všetko zlato. Je jeho životom.
         „Nie! Ste to čo ste. Ste iní. To my, my ľudia sme beštie. Zničili sme Zem, prírodu a samých seba. Upadli sme do ničenia, zabudnutia a chamtivosti. Nikto si nemôže byť ničím istý. Niekto tomu vraví zákon džungle. Lenže to nieje zákon džungle. V džungli predsa krysa nezabije tigra,“ rýchlo som sa rozhovoril. Chcel som jej ukázať, že my sme horší. Chcel som sa ospravedlniť za ľudstvo. A hlavne, nechcel som myslieť na to, že sa objímam s upírom. Vždy som bol viac-menej zbabelcom.
         „Neospravedlňuj sa. Ty si určite nepotápal tankery a nevypaloval lesy. Ale máš pravdu, ľudia sú väčšie príšery. Sú ako zver,“ jemne mi zlízla krvavú cestičku z tváre. Pocítil som vzrušenie. Veľké vzrušenie.
         „Ach Ael...“ chcel som jej povedať toľko vecí. Chuť... Ale ona ich cítila. Vzrušenie... Počula moje srdce, ktoré tĺklo ako o závod. Túžba... Prerušila ma ústami. Chutila ako jeseň. Nepýtajte sa ma, prečo. Jednoducho mi pripomínala jeseň.
        
         Sedela pri mne, nahá a sklonená nad dohorievajúcou sviečkou. V mihotavom svetle sa mi zdala ešte krehšia. Posadil som sa aj ja.
         „Musím ísť na autobusovú stanicu. Pôjdeš so mnou?“ opýtala sa po chvíľke ticha.
         „Pôjdem,“ pritiahol som ju k sebe. „Koľko máme času.“
         „Dosť...“
        

        *

         Bolo niečo po ôsmej večer. Slnko som nevidel ani nepamätám.
         Za posledné peniaze sme si zobrali taxíka. Vyzbrojení katanami, pištoľami a brokovnicou sme vystúpili neďaleko Nív. Taxikár vrátil naspäť pár mincí.
         Triasli sa mi ruky a žalúdok zovrela nervozita. Už som vravel, som zbabelec.
         „Ideme?“ pozrela na mňa a z bombery mi zotrela špinu.
         „Čo iné nám zostáva?“
         Vykročili sme k starej zanedbanej budove. Pod železnou verziou akože umenia v podobe sochy stáli traja maníci. Poznal som najvyššieho z nich. Bol to Vláďa z Našej Vjeci. Poznali sme sa dobre. Obzvlášť naše päste. Trochu som zneistel a zastal. Ael si zrejme domyslela, na čo myslím. Popohnala ma dopredu.
         Nevšimol si ma.
         Žobráci a banda punkerov pred vchodom popíjali lacné víno a spievali, ak sa to tak dá nazvať, upravenú God save the queen.
        
        God save the queen she ain´t no human being
         there is no future in Slovak´s dreaming

         Don´t be told what you want don´t be told what you need
         there´s no future no future no future for you


         Posledné slová som spieval s nimi. There`s no future... Nieje žiadna budúcnosť. Na to, aká bola God save stará, nestrácala nič zo svojej reality.
         Ael im hodila posledné mince a už sme boli dnu.
        
         Nemám rád veľké haly s množstvom ľudí. V tom dave sa môže ukrývať hoci kto. Tiež sa aj ukrýval. A nie jeden.
         Dvaja obyčajní chlapi k nám podišli od okienka s lístkami. Druhá dvojica sa vynorila z predajne novín. Tretia a štvrtá z eskalátorov. Trojica, jeden v obleku, sa k nám otočili od tabule príjazdov a odjazdov. Dokonale nás obkľúčili.
         Spozorovala ich aj Ael, no rýchlo sa uvoľnila. Neboli to Zabijaci. Iba pechota z Našej Vjeci.
         „Tvoji známi?“ opýtala sa. V dave ľudí popri tom hľadala známu tvár.
         „Vyzerá to tak. Asi si ich nemala zabiť,“ strčil som ruky do vreciek a nahmatal Ézety. Katanu som mal trochu nápadne zavesenú na opasku ako samuraj.
         Muž v obleku a so začínajúcou plešinou k nám došiel. Zastali sme. Rýchly pohľad dozadu. Vláďa s kamarátmi práve vošli dnu.
        
         „Ach jaj. Kaleb, Kaleb. Prečo si pánovi Ká šlohol tú holku? Stála ti za to?“ opýtal sa muž v obleku. Spomenul som si na jeho meno. Janko alebo Had. Jedna z pravých rúk Našej Vjeci.
         Na chvíľu sa mi pred očami zjavila jej tvár. Kaaren. Mladé dievča s očami lane a nevinným telom. Mala sotva šestnásť keď ju Naša Vjec vyhrabala v slume pri Žiline. Keď prišla do Bratislavy, mal som sa o ňu postarať - strážiť a mlátiť ju.
         Nevydržal som ani dva dni. Fajn, možno som sa zamiloval.
         Zúfalo plakala, chcela utiecť. Vláďa sa jej postaral o modriny a monokle. Na oplátku som ja zmlátil jeho. Pán Ká poslal Vláďu na chvíľu do Komárna. Mňa poslal do Malaciek. Nikdy som však neodišiel. Naopak, zobral som so sebou zbitú Kaaren a snažil sa s ňou utiecť.
         Na hraniciach nás dostali. Ju chytil Vláďa, mne sa podarilo utiecť. Keď som ju uvidel druhý krát... Visela na strope, obesená na vlastných roztrhaných šatách. Zbitá, znásilnená a umučená.
         „Ahoj kamarád. Myslíme na Kaaren?“ zozadu ma oslovil Vláďa. Pokladal som ho síce za idiota (skutočne aj idiotom bol), ale silný bol za dvoch. Niečo vo mne vybuchlo. V momente som sa otočil a rýchlo vytiahnutými Ézetami mu poslal mozog na dlhý spoznávací zájazd po hale.

         Ľudia spanikárili. Had prišiel vďaka Aelinej brokovnici o srdce (aj tak som neveril, že ho niekedy mal).
        Rozbehol som sa s davom a v behu rozstrelil dvoch Vláďových pomocníkov. Zbytok vojakov z Našej Vjeci začal strieľať do Ael. Tá skočila na dvojicu, ktorá prišla s Hadom a katanou ich rýchlo zbavila nepotrebných končatín.
         Halou sa znova ozvali výstrely a niečo mi preletelo nebezpečne blízko ucha. Skočil som dopredu, na chrbty ľudí. Bleskovo som sa vymotal zo zmäti tiel, ktorá dostávala rany patriace mne. Krv zafarbila podlahu a kusy končatín trhané poloplazmovkou sa rozbehli naokolo.
         Otočil som sa a z kotúla začal strieľať na najbližšiu dvojicu. Vždy som bol dobrým strelcom. Prvá salva ich tesne minula. Druhá zasiahla a vytrhla im pľúca.
         Neskutočne rýchla Ael stihla behom sekúnd rozsekať troch pešiakov. Nestíhal som ju sledovať, ale ani na to nebol čas. Musel som utekať pred streľbou z minimálne troch poloplazmoviek. A v hale som sa NEMAL za čo skryť!
         Urobil som dlhý kotúľ tak nejako na všetky smery, ale hlavne za roh stánku so suvenírami. Predavačky zo zeme na mňa vyplašene pozerali. Za sekundu sa staršia premenila v kašu mäsa.
         Vystrčil som spoza rohu zbrane a naslepo vystrelil dve dávky. Až potom som vystrčil aj hlavu a zastrelil maníka v šedých kapsáčoch, gladoch a holej lebke.
         O chvíľu ku mne pribehla Ael, vzala ma za ruku a rozbehli sme sa k východu na nástupište.

         Skoro nás zrazil autobus. Tak rýchlo sme vybehli z haly. Mohutný vodič nám ukázal isté obľúbené gesto, v ktorom figuruje najmä prostredníček. Odpovedal som mu rovnako.
         Zo zadného okienka niekto vyhodil malý kufrík. Ael ho rýchlo zodvihla a rozbehla sa smerom na (kedysi) Miletičku. Bežal som za ňou. Nič iné som ani nemohol robiť.

         Na Duláku (Dulovom námestí) pred hotelom čakali dvaja Zabijáci. Boli rýchli, to sa musí uznať. A najskôr aj informovaní. Naša Vjec za jeny prezradí hocičo.
         Jeden, vlastne jedna, sedela na soche vo fontáne. Oblečená bola vo veľmi zvláštnom pokuse o japonské kimono, nepriestrelnú vestu a úzke latexové nohavice. V ruke mala katanu (striebornú) a na celé kolo sa smiala. Okoloidúci ju so strachom, na pol oka, pozorovali.
         Druhý kľudne sedel v kabriolete starého Jaguára XJ12. Tmavozeleného. Ael tasila meč, ja som zostal civieť na auto. Neviem, či som to už niekedy povedal, ale milujem Jaguáre. A XJ12 je KLASIKA!
         Aelin výkrik ma však rýchlo prebudil. Tasil som svoju katanu. Ani neviem prečo. Mohol som ho zastreliť. Vlastne vtedy asi nie... Chlapík, postarší anglický typ, vyskočil ladne z auta s nádherným jeden a pol ručným mečom.
         Žena z fontány preskočila desať metrov a dopadla na miesto, kde pôvodne stála Ael. Tá sa zavírila v piruete a naprázdno sekla. Žena v kimone uskočila.
         Ja som sa opatrne blížil k Angličanovi a dúfal, že Ael mi rýchlo príde na pomoc. Nebol som dobrý šermiar, hoci som pri každej príležitosti šermoval. A nemal som ani Angličanovu rýchlosť. Sám som si typoval tak štyri vykrytia a končím.
         Vykryl som päť úderov. Šiesty, na plocho, ma odhodil na strašnosť predstavujúcu nášho posledného prezidenta. Našťastie bola busta rovnako slabý ako prezident.
         Keď som sa pozviechal zo zeme, všimol som si ženu v kimone. Teda...
        Hlava bola na balkóne blízkeho domu. Nohy neďaleko mňa a trup rozbil výklad obchodu na rohu.
         Teraz už prázdnym námestím sa rozliehalo rinčanie zbraní. Vyšiel som spoza kamenného podstavca. Ael kľačala na zemi a zúfalo sa bránila pred tvrdými ranami meča. Rýchlo som vymenil zásobníky za titánové náboje. Angličan vyrazil Ael z ruky katanu a hrdo sa napriahol k poslednej rane. Prečo ľudia vždy radi šaškujú? Takto som získal čas. Zamerať, dva lasere zasvietili na chlapovej hrudi.
         Ak aj mal nejakú nepriestrelnú vestu, nič mu to nepomohlo.
        
         Prišiel som k Ael a zodvihol som ju zo zeme. Bola ľahká. Poďakovala mi pohľadom, zobrala si katanu a ani sa nepozrela na SKUTOČNE NECHUTNÚ vec, ktorá zostala z Angličana po dvakrát ôsmich nábojoch.
         Mlčky som si sadol do Jaguára na miesto vodiča. Ael si sadla vedľa mňa a na kolená si položila kufrík. Niekde z Košickej sa ozvali policajti – najvyšší čas vypadnúť.
        
         V kufríku bol list a pekne tučný zväzok jenov. Vracali sme sa do skrýše. Mesto bolo stále ponorené do noci, no všade bol čulý ruch. Niet divu, takmer štyri milióny ľudí na tak malom priestore. Starosta nazval Bratislavu veľkomestom. Pre tých triezvejších to bola stoka.
         Popri ceste sme míňali chudé prostitútky, bezdomovcov a úbohé chatrče z plechu. Kde tu sa zablyslo neónové svetlo. Ružové, červené, červené, modré, znova červené... V tej špine žili ľudia.
         „Kto píše?“ opýtal som sa Ael, aby som nemusel myslieť na utrpenie a nekonečnú biedu.
         Odložila list a pretrela si oči.
         „Písal mi priateľ z Nemecka. Umieral a poslal mi odmenu za... záchranu.“
         „Čo napísal. Nejaká stopa, prečo chcú ten kameň?“
         Vpredu zablikali policajné majáky. Spomalil som.
         „Ak sa krv Prastarého dostane do kontaktu so striebrom, mesačným svitom a upírim zubom, vznikne substancia, ktorá umožní tomu, kto ju vypije, stať sa novým Prastarým. Neviem čo to znamená, viem len, že Prastarý sa obával svojho vlastného návratu,“ vravela vzrušene. „Priateľ ma varuje, aby som za žiadnu cenu nestratila prívesok.“
         „A... A čo sa stane ak sa vráti ten Prastarý?“ už som sa nedivil ničomu. Nebol na to čas a keď som sa pozrel na Ael, bol som schopný uveriť všetkému.
         „Neviem a ani to nechcem vedieť,“ vravela palubnej doske. Otočila sa na mňa a spýtala sa: „Nevieš, kde by som mohla získať adresy?“
         „To záleží na tom, koho adresy.“
         „Kael. Mal by žiť niekde v tomto meste.“
         „Zlodej? Boháč? Mafián?“ pri najbližšej príležitosti som otočil auto a vracal sa do centra.
         „Kam ideme?“ zľakla sa Ael.
         „Kľud a odpovedz mi,“ mávol som rukou.
         „Na čo si sa to... Aha. Mal by to byť podnikateľ, bohatý obchodník s... Neviem presne čím. Tu sa píše: Nájdi Kaela, ale dávaj na neho pozor. Asi je za všetkým on. Ak áno, zabiť!“
         „Ále...“ premýšľal som, no Ael ma prerušila.
         „Kam to ideme?“
         „Veľa toho o mne nevieš. Ale to je obojstranné. Pracujem niekde, kde sa k informáciam môžem dostať celkom ľahko,“ zaškaredil som sa na policajtov pri ceste.
         „Ty pracuješ?“
         „Ako sa to vezme. Našťastie môj šéf prejavuje pochopenie k mojej značne kĺzavej pracovnej snaživosti.“
        
         Jana, mohutná vrátnička, znudene sedela za okienkom a čítala si ženský magazín. V celej presklenej budove bol kľud. Sedela tam iba ona a jej kolega, starý Kristián. S Ael sme potichu pristúpili k okienku a ja som naň zabúchal. S Janou trhlo a takmer padla zo stoličky. Kristián spal.
         „Ach... Kaleb ty blázon. Takto strašiť mňa, starú ženu? Nestačí, že ma o nervy pripravuje vlastná dcéra?“ rozčuľovala sa, no nehnevala sa.
         „Ále. A ako sa vlastne má tvoja malá Hanka?“ udržoval som konverzáciu zatiaľ čo som sa podpisoval do knihy návštev.
         „Má sa dobre. Ty si si konečne niekoho našiel?“ drzo pozrela na Ael.
         „Nie. To je klientka. Nevieš kde mám šéfa?“
         „Manžel je doma. Ale... dobre, že si sa opýtal. Pozdravuje ťa.“
         „Ďakujem Janka. A pozdravuj Hanku,“ zakýval som jej, keď sme s Ael odchádzali k výťahu.
         „Budem.“
        
         V budove sme boli sami. Ale neprekvapilo ma to. Presklená stavba slúžila pre rozličné reklamné, detektívne a informačné agentúry a firmy. Väčšina zamestnancov v noci nepracuje a tak som sa nemusel báť, že ma niekto prezradí. Časy sú zlé a každé euro či jen, sa hodí.
         Zaštrngal som kľúčmi a rýchlo našiel ten správny. Odomkol som dvere do našich priestorov. Vlastne, volala sa P&D agentúra. Privítala nás miestnosť s desiatimi počítačmi na stoloch skrytými za nízkymi umelohmotnými stenami a radom kancelárskych skríň na papiere a disky popri stenách. Zapol som svoj počítač a odomkol dvere do šéfovej kancelárie.
         „Pohladaj Kaela v mojom kompe. Ale rýchlo prosím ťa. Dnes už nikomu neverím,“ povedal som Ael a vstúpil do kancelárie.
         Dlhý drevený stôl sa topil pod hŕbou papierov. Zúfalo som sa nadýchol a obišiel papiere, ktoré padli na zem. Na zadnej stene, vo výške kolien, bol tajný sejf. Stačilo buchnúť do správnej časti steny a tá sa odsunula. Za ňou boli oceľové dvierka a malá klávesnica.
         Arthur D
         Dvierka sa otvorili. Vo vnútri bol minidisc a malý samopal P90.

         Ael sedela na pohodlnej stoličke a prehľadávala centrálnu databázu agentúry. Minidisc bol bezcenný. Patril k prípadu, ktorý sme riešili, ale momentálne mi bol na nič. Skutočne na nič.
         „Našla si niečo?“ strčil som minidisc do vrecka na bunde, zamyslel sa a položil ho na stôl.
         „Ešte nie. Hľadám pod podnikateľ a pod začiatočným písmenom K. Je ich tu asi šesťdesiat. A ani jeden Kael.“
         Zapol som tlačiareň a dal vytlačiť všetkých na K.
         „Ael, nemáš nikoho? Nikoho, kto by nám pomohol?“ pozrel som na ňu ponad plochý monitor.
         Dlho mlčala a zdanlivo čítala.
         „Nie. Mám iba teba. Si posledná bariéra medzi mnou a smrťou. Ak ma... Ak ma opustíš, som stratená. Každý, kto je v dnešných časoch sám, musí zomrieť,“ odpovedala.
         Ticho som na ňu pozeral.
         „Kaleb neopúšťaj ma. Prosím.“
         Nikdy by som ju neopustil. Myslím, že to vedela. Ale potrebovala ma poprosiť.
         „Neopustím,“ objal som ju.
        
         Otvorili sa dvere.
         „Och! To bolo tak romantické!“ povedal sykavý hlas.
         „Skoro ako telenovela,“ doplnil druhý. Znel ako zle naladená elektrická gitara.
         Ael ma odhodila na druhý koniec miestnosti. Dopadol som mäkko, na pohovku. Už počas letu som vytiahol pištole. P90 ostala na stole pri minidiscu.
         „Čo chcete?“ opýtala sa Ael.
         Obaja muži, jeden vysoký s holou hlavou a v obleku, druhý aziat s čírom na hlave, sa zasmiali.
         „Teba, dievčatko. Náš zamestnávateľ by ťa rád videl.“
         „Ja jeho nie,“ vyzerala ako divoká mačka. Ľahká, obratná a odvážna. Postavil som sa k stene. Aziat na mňa mieril dlhou puškou. Vystrelil prvý.
         Spadol som na kolená a guľka mi pohladila vlasy. Vystrelil som po aziatovi, no ten sa piruetou uhol a znova po mne vystrelil. Minul. Zaznela brokovnica a poloplazmovka. Môj počítač sa rozletel na tisíc kúskov a Ael len tak-tak stihla vziať vytlačené adresy a mená a uskočiť preč.
         Vystrčil som sa spod stola, ktorý sa vzápätí zmenil na hromadu triesok. Číratý chlap bežal ku mne. Okamžite som uhol na bok a do cesty mu poslal pár nábojov. Nevšimol som si, či som trafil. Nebol na to čas. Niečo ma silne udrelo do boku. Zhodil som z ďalšieho stola monitor aj klávesnicu. Pád ma zachránil pred dávkou z poloplazmovky.

         Vo dverách niekto stál a strieľal. Ael neznesiteľne kričala. Ja som naslepo strieľal okolo seba a keď mi po chvíli došli náboje, rýchlo som vymenil zásobníky. Ael ma našla opretého o stôl s Ézetami na kolenách. Za ňou stál Artur Malický. Na jeho ostrej, štyridsaťšesť ročnej tvári bolo vidieť prvé vrásky.
         „Stokrát som ti vravel, nezapleť sa s klientkou,“ povedal a pomohol mi na nohy.
         „Ak... Ako si nás... Si sem prišiel?“ jachtal som.
         „Ále. Chcel som si zájsť pre spisy kôli tomu jednému prípadu. Na vrátnici nikto nebol. Teda... Nikto. A tak som šiel hore,“ vravel, keď sme zostupovali po schodoch.
         „Čo bolo s vrátnicou?“
         „Jana a Kristián... Obaja,“ povedal ticho. Ael zakliala, neobyčajne sprosto.
         „Ďalší ľudia kôli mne zomreli!“
         „Ste nejáka populárna, mladá dáma?“ rýpol Artur, no ihneď stíchol. V hale pred nami stálo asi dvadsať Zabijakov. A kopa ľudí z gangov.
        
         Pred svojich ľudí vystúpil vysoký a silný muž. Išiel z neho rešpekt. Hoci som ho nikdy nevidel, nemohol to byť nik iný, než pán Ká.
         „Ale, ale. Vrah mojich ľudí, Kaleb. Jeho priateľka Ael, ktorá má niečo, čo mi dá... A úplne bezvýznamný detektív. Smutné,“ povedal pomaly.
         „Nič ti nedám!“ zaprskala Ael.
         „Á, prská, zaháňa sa pazúrmi. Ako jej otec, a jeho matka. Vieš, oni obaja spravili kedysi dávno jednu chybu. Nechali ma žiť. Darovali mi život, lebo si ma pomýlili s niekym iným. Úbohé stvorenia. Úbohé mŕtve stvorenia,“ hľadel mi do očí a Ael ignoroval.
         „Prečo si ju zabil... Dal umučiť. Stálo ti to za to?“ smutne som objal Artura aj Ael okolo pliec.
         „Áno. Divil by si sa. Stálo to za jej krv, ktorá krvácala v minúte jej najväčšej bolesti. Prekrásne sa krútila, plakala ako decko a volala tvoje meno. Ách, keď si na to spomeniem... Vlastne prepáč, ty si ju miloval, však?“
         Zlomil ma. Úplne ma položil na nohy. Takmer zabil moje vnútro a do srdca mi zabodol ľad. Týmto si vykecal smrť. Aj keby som mal skapať s ním! Pomstím Kaaren! Pomstím!!!
        Ael ma pobozkala. Prečo pomsta???
         Realita sa vrátila z dovolenky. Prestal som sa triasť. Znova ma pobozkala.
         „Ael!“ zahrmel Kaelov hlas.
         „Ael! Ael! Ael!“
         Nič, ignorovala ho. Stáli sme na vrchole schodov a bozkávali sa, akoby sa láskou dala zastaviť smrť a násilie. Nevyšlo to, hippies nemali pravdu... Bad guys začali strieľať.
        
         Mám rád poloplazmovky z viacerých dôvodov. Za prvé: skvele zabíjajú a ničia. Za druhé: v zásobníku je veľa nábojov. A nakoniec: sú veľmi nepresné. Preto som nikdy žiadnu nemal.
         V daždi (skutočne pršali!) guliek nás Artur odsotil na schody vedúce na poschodia a hodil plnú hrsť granátikov poslednej záchrany. Tie granáty (predávajú sa v balení po päť kusov) sú jednoducho skvelé. V jednom balení sú dva vysokovýbušné, jeden dymový, jeden so slzným a druhý s paralyzujúcim plynom.
         Bežali sme hore. V hale zazneli výbuchy a kašeľ. A Kaelov hlas: „Ael a Kaleba chcem živých!“
         Tým ma nepotešil.
         „Ael! Ael!“
         „Čo chceš?“
         „Ak to bude blbé, zabi ma prosím!“
         „A kto zabije mňa?“

         Prázdna kancelária. Príliš vysoko a dole stáli ozbrojenci. Toalety - malé okienko. Beh vyššie a vyššie. Na medziposchodí krátka prestrelka s chlapmi tam dole.
         Schody, schody, schody. Ael nadáva a Artur dychčí. Nemá kondičku. Ja strieľam z Arturovej P90.
        Veľa si z behu nepamätám.

         Nad nami bolo zatiahnuté nočné nebo a zbytočné lešenie. Ael zaprela dvere na strechu asi tonou cementu v pytľoch. Artur zhlboka dýchal.
         „Kam teraz?“ opýtal som sa vystrašene. Z diaľky sa ozval vrtuľník.
         „Do riti! Do riti!“ kričala zúfalo a lomcovala lešením až sa zrútilo. Jeho koniec sa poslednými centimetrami zachytil na neďalekom dome. Artur víťazoslávne vykríkol.
        
         Pokúsili sa vyhodiť do vzduchu dvere, no cement ich zadržal. Ale nie na dlho. To som však videl už z lešenia. Ael a Artur bezpečne prešli na druhú stranu. Mávali na mňa, Artur zatiaľ hádzal granátiky na chodník a cestu pod nami. Streľba zdola utíchla. A ja som sa pošmykol.
         „Kaleb!“
         „Chlapče!“
         „Vypadnite. Ak sa do dvoch dní nezjavím v skrýši, som dead. Bežte!“
         Ael mi poslala bozk a obaja zmizli. Ostal som sám.

         Okno prirodzene nevydržalo náraz. Mám pár kíl nadváhu a tak som hladko vletel do malej, ale útulnej izbičky. Môj vpád zobudil spiace dievča, snáď pätnásťročné a hrozne pekne stavané (na svoj vek). Zajačala vysokým hlasom a z vedľajšej izby jej odpovedal hrubý hlas. Najskôr otca. Okamžite som vyrazil dvere smerom do vnútra domu.
         Zrazil som sa s jej staršou sestrou. Pištole som mal za opaskom, takže ruky sa sami, inštinktívne, zapreli pred nárazom. Tak nás uvidel otec.
         „Ty sviňa!“ zrúkol. Srdce poskočilo a ten otec sa mi odrazu zdal nebezpečnejší než Kael.
         „To je omyl!“ rýchlo som dal preč ruky z dvoch mäkkých kopčekov a rozbehol sa ďalej.
         Starý foter ma prenasledoval až na druhé poschodie. Potom sa našťastie potkol a spadol zo schodov. Odľahlo mi, no bežal som ďalej.

         Ulica sa hemžila ľuďmi. Rýchlo som kľučkoval v dave a snažil sa vyhnúť všetkým čiernoodencom. Skoro sa to podarilo, keby sa predo mnou neobjavil Kael. Chladné oči, chladná tvár a biely kabát. Stál sám.
         „Prečo nám nedáš pokoj?“ opýtal som sa nervózne. Nemal som chuť bojovať, nemal som záujem umierať.
         „Chcem ten kameň,“ povedal ľadovo.
         „Nehraj sa na tvrďáka a bezcitného hajzla. Vyser sa na zbytočné pózy hlavného zloducha. Nemám na to náladu...“
         O chvíľu som už znova stál a masíroval si sánku.
         „Už si sa spravil? Kael, ja chcem iba Ael a kľud. Zobral si mi Kaaren, či ako sa v skutočnosti volala. Zabil si ju, chceš zabiť aj mňa. Je nutné zabíjať aj Ael?“
         „Ak ju nezabijem, zabije ona mňa. A navyše tú krv chcem!“
         Tentoraz som sa rane vyhol. Ľudia si nás nevšímali. Chceli sa dožiť rána.
         „Nikto nebude pánom ľudstva, pokiaľ tu ostanú ľudia ako ja. Svet môžeš dobyť, ľudí však nie. Vždy budú odporcovia, slobodní. Ak ma zabiješ, Ael si nájde iného. A iného a iného. Niekto z nich ťa predsa len zabije.“
         „Ak dostanem tú krv, nikto ma už nezabije. Stanem sa nesmrteľným. Úplne.“
         „Staneš sa bastardom. Budeš nikým a budeš prázdno. Budeš môcť ničiť a aj zničíš. Zničíš všetko a všetkých. Budeš najväčší. Vyrastieš do obludných rozmerov. Pomaly, celé veky, budeš zapĺňať Zem až tu s tebou nik neostane a ty budeš odsúdený na večnú samotu. Osud horší než smrť!“ vravela to síce Ael, no nebol to jej hlas. Z hlasu bolo cítiť priepasť času. Tisíce rokov.
         „Kto si?“ zatriasol sa Kaelovi hlas.
         „Hádaj...“ odpovedal hlas. Rýchlo som pribehol k Ael. Kašlem na všetko, ja ju milujem. Dlho sa mi to nestalo. Veľmi dlho som bol neschopný milovať. A teraz sa zo mňa stal telenovelový hrdina.
         „Zabijem ťa!“ zakričal Kael. Dav ľudí ustúpil, no naďalej si nás nevšímali.
         „Hovno! Zabiješ akurát tak hovno!“ vytrhol som stojacej Ael z ruky katanu. Kael pokojne stál oproti mne.
         „A čo teraz ty malý pankáčik? Čo chceš s tým špáratkom?“
         „Chcem žiť!“
        
         Skočil som dopredu. Pirueta a sek. Chaotické sekanie vôkol seba. Šermujem iba primitívne a nepoznám žiadne pravidlá a seky. Nič. Viem iba máchať mečom.
         Úder do hlavy, nôh a brucha. Letím cez sklenený výklad a končím na predavačke. Katanu som však nepustil.
         Kael beží za mnou. Ael kľačí a drží sa za hlavu.
         „Čo si jej spravil?! Skáááp!“
         „Hahahahaha!!!“
         Predavačka mi pomáha vstať. Sotva stihnem uniknúť pred Kaelovým kopancom. Dievča nestihlo a obchodom sa rozletela tvár, kúsky lebky a mozog.
         Ťal som po vystretej nohe a sek som posilnil rukou na tupej hrane čepele. Nič sa nestalo.
         Strhol mi z ruky rukáv bombery aj s mikinou a tričkom a odhalil Guevaru vytetovaného na mojom ramene.
         „Fuck! Skap!“ Znova som ťal a znova sa čepeľ skĺzla po jeho tele. Zlomil ju jedinou ranou.
         Ael mi preletela nad hlavou a zakusla sa Kaelovi do tváre. Ani neviem prečo, no odrazu ma upútal Aelin prívesok. Hompáľal sa rovno nad srdcom ležiaceho Kaela. Zarazil som ho špicatým hrotom do tela. Vkĺzol do srdca ako nožík do šľahačky.
         Nastalo ticho. Úplne ticho.
        
         „Ten prívesok daj Haničke, že jej ho posielam. Postaraj sa o to, aby ho nikomu nedala. Ak ostane vo vašej rodine, nikto ho tam hľadať nebude. Tak sa teda maj a pozdrav Hanku. A snáď zvládneš firmu aj bezo mňa,“ nasadol som do Jaguára vedľa Ael. Artur stál pri nás a smial sa.
         „Firmu som vždy musel zvládať bez teba. A Hanku pozdravím. Majte sa a príďte ma niekedy pozrieť.“
         „Prídeme.“
        

        *

         Na Arturovom pohrebe sa stretlo veľa ľudí. Jeho dcéra s manželom a vlastnou dcérou, bratranci a sesternice. A veľa klientov.
         Po pohrebe, keď všetci odchádzali k autám, pristúpil k štyridsať ročnej Hanke mladík v čiernej bombere.
         „Tvoj otec bol skvelý človek. Bude mi za ním smutno,“ povedal úprimným hlasom.
         Hanka zostala mlčky stáť. Niekoho jej pripomínal. Niekoho veľmi, veľmi vzdialeného. Nervózne sa hrala s načervenalým ostrým príveskom. Mladík sledoval prívesok.
         Skôr než stihla niečo povedať, mladík sa vrátil k zelenému Jaguáru, ktorý parkoval pri spadnutom zvone z kostola.

        ZRudi T. Hein
        Tak neják celý december, končil som 24.12.2002 :)

 Vyhľadávanie

 Posledné komentáre

Fórum žije! (s básní nijak nesouvisející výkřik)
(Ayaki, 17.03.16 19:49)

Dúha
(Weerty, 23.12.13 13:24)

Všem milencům
(Anonymous, 14.12.13 21:03)

Cudzinec
(Anonymous, 02.12.13 11:06)

 Kalendár

júl 2020
PUSŠPSN
12345
6789101112
13141516171819
20212223242526
2728293031

Úplný prehľad

Pridať akciu

 Partneri

FantáziaDark ElfSpoločenské hryOZ MastodontSrdce ErineluSteampunk.deever.cz - co uvízlo v soukolíSFF.czKion - nový svet pre DrD