Svetlo života

Poviedka zverejnená 24.08.2007, autor: Kate Nagini Drake (nage[zavinac]annun.sk)

         Na chodník dopadajú ťažké kvapky jesenného dažďa a ich oblé krivky odrážajú svetlá pouličných lámp. Čľapnutie nohy do mláky, niekoľko krokov cez cestu k osamelej zastávke a neradostný pohľad na veľkú budovu. Ešteže máš dáždnik, inak by bol tento deň horší. Po celom tele ti prebehne mráz, pretože hoci ešte nie je zima, letom by sa dnešná teplota nazvať nedala. Neponáhľaš sa, lebo nestíhaš, len už chceš byť v teple a nadávať na toto piatkové ráno.

        Bola tu prvá. Vbehla do školy a otriasla veľkým modrým dáždnikom, aby sa spŕška vody mohla pohodlne oprieť o stenu. O niečo pomalšie zamierila na poschodie do malej prednáškovej miestnosti, ktorú mala ešte v moci tma. Operence z vitríny na ňu vyvaľovali svoje slepé oči.
        Máš strach?
        Obzrela sa, ale nikoho nevidela.
        Bojíš sa toho, na čo si zabudla?
        Vyľakane sa otočila dookola a postupne nazrela aj do tých neexistujúcich kútov.

        Nikde nič nevidíš. Odtiahneš žalúzie a vpustíš dnu tú trochu svetla. Šero odhaľuje krátke nevýrazné tiene, sadneš si na stoličku, zložíš svoju unavenú hlavu na lavicu a zaspíš. Škaredý klaun sa ti vkradne do sna. Vzápätí sa s trhnutím prebúdzaš a rozmýšľaš, či bol ten chladný dotyk na tvojom pleci skutočný.

        Ja ťa privediem k spomienkam!
        „Čo?!“ vystrelo ju.
        Do učebne vošiel vysoký tmavovlasý chlapec, pravdepodobne študent z inej katedry, ktorý mal mať tiež prednášku. „Ahoj.“
        Kývla na pozdrav a pozorovala ho, ako si sadal do prednej lavice.

        Sympatický, pomyslíš si, a on sa zrazu otočí a usmeje. Nezľakneš sa, lebo nevidíš. Nechceš vidieť. Ale tušíš, že niečo nie je v poriadku. S ním alebo s tebou?

        „Ako dlho čakáš?“
        „Pár minút. Nie som tu dlho,“ odvetila.
        „Na to som sa nepýtal.“
        Nechápavo sa zamračila a naklonila hlavu nabok. „Hm?“
        „Ako dlho čakáš na nástupcu?“
        „O čom hovoríš?“
        Chlapec si povzdychol, otočil sa úplne a bradu si oprel o jej lavicu: „Ja som Héroj.“ Obdaril ju akýmsi žltohnedým pohľadom, kvôli ktorému sa jej rozbúšilo srdce. Ešte celkom nechápala, preto sa rozhodol vysvetliť jej to.
        „Usmej sa, prosím,“ zašepkal hlasom, z ktorého sálala akási nadprirodzenosť. Jemné odtienky magickej moci sa mihali okolo usmievajúcich sa pier, zlaté iskričky v očiach odhaľovali čosi z jeho milej povahy.
        Cítila, že neodolá a usmeje sa. Akoby mohla neposlúchnuť, keď sa Hérojova smutná tvár zmenila do takej krásnej podoby?
        Dážď ustal, jeho drobné vodnaté prstíky prestali ťukať na neviditeľné klávesy podobločníc. Zafúkal vietor, vyplašiac mraky ako nezbedné malé stvorenia hrajúce sa na modrej lúke. Slabé lúče si našli cestičku aj k nim, aby ich objali vo svojom teplom náručí posledný krát na dlhý čas. Akoby to bol prísľub rozlúčky.
        „Ty...“ začala, no zarazila sa. Ako svetlo pohladilo jeho tvár, odhalilo jej to, čo nechcela vidieť. Rohy mierne zahnuté dozadu a žlté oči. Bolo to ako prelud, len výmysel fantázie.
        „Eos, usmievaj sa, lebo dnes prevezmem vládu ja.“

        Spomínaš si. Je ťažké uveriť skutočnosti, ktorú si dlho popierala. Nie preto, že by bola pre teba ťažko uveriteľná, len si chcela byť ako oni. Skryť sa medzi nimi a zabudnúť. Myslela si si, že ujdeš osudu, ktorý ti vyveštili. Vzpierala si sa predstave záhuby radosti, zametala stopy na ceste budúcnosťou, no vždy držala v rukách moc nad tým, čo tvoje srdce ľúbilo. A bolo to srdce, ktoré ťa zradilo.

        „Héroj, prosím.“
        „Dlho som ťa hľadal, Eos. Už neustúpim.“
        V očiach sa jej zaligotali slzy a slnko sa opäť ukrylo za mraky.

        Tvoj nasledovník mal na tvári úsmev, ale vedela si, že nevydrží. Dlho očakávaný nástupca bude nevrlý, ponurý, zamračený... A s ním aj počasie. Koniec slnečných dní, koniec zlatých úsmevov cez plačúce nebo, koniec oči oslepujúcich odrazov na vodnej hladine či snehových závejoch. Zabije všetku radosť, ktorú tvoje zmätené srdce tvorilo. Hoci sa snažíš, ako len vládzeš, nejde to. Ako by si mohla čeliť jeho ostriu s úsmevom?

        Hrdina vytiahol dýku a chytil vystrašenú Eos pevne za ruku. Pokrútil hlavou, keď sa pozrela k dverám. „Neutekaj.“
        Pokúsila sa ho voľnou rukou udrieť a vykrútiť zo zovretia, ale on sa uhol a bolestivo jej skrútil zápästie. Po lícach sa jej v prúdoch rinuli slzy. Vonku sa zablyslo a zahrmelo.

        Zúriš a šialene sa bojíš. Dlhé storočia si bola jedinou... Meniteľka počasia.

        „Nie!“ znovu sa pokúsila vymaniť, no kostičky povolili, a s puknutím sa dostavila aj hrozná bolesť. Zaúpela, takmer zavyla.
        Pevne jej zovrel obe ruky, a keď sa pokúsila vstať, zrazil ju úderom do hlavy. Ostrie jej pohladilo krk na pravej strane.

        Ak si si myslela, že prežiješ, bolo to hlúpe. Si ako oni. Smrteľná. Zaradila si sa medzi nich, Eos, chcela pre nich to, čo pre seba. Nič viac, nič menej.
        Krk štípe a príšerne bolí, ruky si už ledva cítiš, vieš, že prsty sú studené ako ľad. Tvoje ľavé líce cíti teplo, oči vidia na lavici tmavú červeň a on... On sedí oproti tebe a hľadí. Smutne nazerá do tvojich modrých očí ako do hlbokej studne. Pozrieš sa do zlata a možno, ale len možno, sa ešte zmôžeš na posledný úsmev.

 Vyhľadávanie

 Posledné komentáre

Fórum žije! (s básní nijak nesouvisející výkřik)
(Ayaki, 17.03.16 19:49)

Dúha
(Weerty, 23.12.13 13:24)

Všem milencům
(Anonymous, 14.12.13 21:03)

Cudzinec
(Anonymous, 02.12.13 11:06)

 Kalendár

marec 2024
PUSŠPSN
123
45678910
11121314151617
18192021222324
25262728293031

Úplný prehľad

Pridať akciu

 Partneri

FantáziaDark ElfSpoločenské hryOZ MastodontSrdce ErineluSteampunk.deever.cz - co uvízlo v soukolíSFF.czKion - nový svet pre DrD