Prečo žijú motýle tak krátko?
Každý z nás pozná motýle. Celý život prežijú nenápadne na strome aby potom na jeho sklonku rozvinuli jagavé krídla a vydali sa v ústrety modrej oblohe s túžbou nájsť svojho druha skôr, než príde noc a ony uvidia hviezdy, ktoré im oznamujú koniec.
Deň utiekol ako voda, ale mne sa ešte nechcelo ísť domov. Letné slnko príjemne hrialo, čo sa mi nesmierne páčilo. Po týždni búrok a neľútostného skúšania k nám predsa len zavítala dlho očakávaná prázdninová pohoda.
S taškou na pleci som odbočila zo zvyčajnej cesty a namierila si to do parku. Tam som sa vždy cítila najlepšie. Kráčala som po kľukatej ceste a obdivovala pritom zložito prepletené konáre obsypané tisícami a tisícami zelených listov. Vzduch bol nasýtený vôňou kvitnúcich líp. Pofukoval príjemný teplý vetrík a ja som sa cítila ako v raji.
Zišla som z cesty. Kráčala som po zelenej tráve a vychutnávala si samotu. Bola som uprostred mesta obklopená ulicami, ale predsa sama. Len ja a motýle všade okolo. Malé modráčiky, biele mlynáriky, žlté, oranžové, s očkami, pásikmi, fliačikmi… jednoducho všetky druhy na aké si spomeniete. Bolo to ako sen.
Sadla som si a predstavovala, aké to asi je. Aké je to mať krídla? Lietať? So zavretými očami som naširoko roztiahla ruky a vnímala, ako mi pomedzi prsty prúdi vzduch. Bolo to krásne. Oslobodzujúce.
Práve som si predstavovala ako prelietam ponad záhon divých ruží, keď ma niekto oslovil. „Je tu voľné?“ Skoro som vykríkla. Ten niekto bol obyčajný, aj keď celkom pekný chlapec. Sčervenela som tak, že som mohla súťažiť so šípkami na kríku kúsok za mnou. Sadol si a tiež zavrel oči. Chvíľu som ho pozorovala. Na tvári mal zvláštny pokojný úsmev, ktorý mi nedovoľoval odtrhnúť od neho oči.
„Na čo myslíš?“ Vlastný hlas mi pripadal cudzí.
Chvíľu trvalo, kým odpovedal. „Na to, aké je to lietať. Keď cítiš vietor vo vlasoch, slnko ti svieti na chrbát a všetky starosti zostanú na zemi hlboko pod tebou.“ Zavrela som oči a počúvala ho. „Keď letíš a všetci ľudia sú takí malí a pominuteľní. Mávam krídlami a stúpam stále vyššie a vyššie, až splyniem s tou nádhernou modrou a nezostane nič viac. Len ja a obloha…“ Stíchol. Obaja sme tam len tak sedeli a predstavovali si slobodu. Slnko svietilo a príjemne mi hrialo tvár.
Otvorila som oči. Bol už večer a ja som tam stále sedela. Okamžite som vyskočila na nohy, až sa mi zakrútila hlava. Ručičky na hodinkách nemilosrdne ukazovali deväť hodín. Zanadávala som a rozbehla som sa domov. Po asi dvesto metroch som to však vzdala a zvolila síce pomalšiu, ale zato menej namáhavú rýchlu chôdzu.
Doma ma čakali obaja rodičia a to bolo ešte horšie ako normálne. Mama sa na mňa síce dívala súcitne, ale bolo vidieť, že otcov príkaz dvojtýždňového domáceho vezenia úplne schvaľuje. So sklonenou hlavou som prečkala polhodinový monológ o tom, čo je zodpovednosť a že hodinky zvyčajne ukazujú čas a vošla som do izby.
Sadla som si za písací stôl a chytila do ruky pero. Na papieri sa začali objavovať čiary a kruhy, ktoré na prvý pohľad vyzerali ako čmáranice, ale pri bližšom skúmaní sa premenili na absolútne jednoznačnú machľanicu. Zhnusene som ho pokrčila a odhodila do koša. Predo mnou ležal ďalší biely hárok a ja som znova začala kresliť. Nočná lampa zablikala a zhasla. Sedela som v úplnej tme a cez otvorené okno na mňa pofukoval vlažný nočný vietor. V tráve cvrlikal celý zbor svrčkov, ktorého večerná sonáta ma úplne obklopila a naplnila celú myseľ.
Pretrela som si oči. Bola som v parku, sedela na mäkkej tráve a počúvala jeho hlas: „…nekonečná modrá obloha naplnená miliónmi a miliónmi poletujúcich motýľov.“ Stíchol.
„Chcela by som vedieť, aké to je,“ priznala som sa mu. „Vieš, tak skutočne.“ Vstala som. „Roztiahnuť krídla…“ zdvihla som ruky „odraziť sa…“ stala som si na špičky „a letieť.“
Cítila som, ako ma chytil za ruku. „Otvor oči.“
Poslúchla som. Videla som, ako sa na mňa usmieva. „Nemusíš o tom snívať Pozri.“ Ukázal mi na chrbát. Nemohla som tomu uveriť. Kúsok od chrbtice mi vyrastali žiarivé modro-oranžové motýlie krídla. Roztiahla som ruky a s nimi sa pohli aj ony. Znova som nimi zamávala a ich sila ma vydvihla vysoko do vzduchu. Chlapec sa usmial a nasledoval ma. Až teraz som si všimla, že aj on má krídla, ohnivočervené s nádhernými modro-čiernymi očami.
Lietali sme v záplave motýľov unášaní poryvmi teplého nočného vetra, stúpali stále vyššie a vyššie až sme nevideli zem, len hviezdy, ako žiaria čoraz jasnejšie. Celý život som žila v meste a nikdy som ich toľko nevidela. Boli ich milióny a boli takmer na dosah ruky. Chytil jednu z nich a podal mi ju. Cítila som, ako ma jemne hriala.
Klesali sme. Zem sa priblížila a my sme dosadli na známu strechu.
„Stráž túto hviezdu a nikdy nezabudni, aké je to lietať.“ Ešte raz sa na mňa usmial a cúvol k okraju strechy.
„Počkaj,“ natiahla som za ním ruku, ale on sa len usmial a s roztiahnutými krídlami sa vrhol zo strechy do nekonečnej tmy noci.
„Počkaj…“ môj hlas zanikol v prázdnote.
Každý z nás pozná motýle. Celý život prežijú nenápadne na strome aby potom na jeho sklonku rozvinuli jagavé krídla a vydali sa vstrieč modrej oblohe s túžbou nájsť svojho druha skôr než príde noc a ony uvidia hviezdy, ktoré im oznamujú…
…koniec?
Bola som šťastná a smutná zároveň. Šťastná, lebo som letela a bolo to krásne a smutná, lebo som stratila niečo, o čom som vedela, že sa už nikdy nevráti.
Leto sa skončilo a ja som sa vracala zo školy so sklonenou hlavou. Veľa mojich kamarátok sa divilo, čo to so mnou je, ale ani jednej som to nepovedala. Nechala som nohy nech si idú samé a asi tisíci raz som znova a znova spomínala na ten nádherný pocit beztiaže a asi tisíci raz sa predo mnou znova vynoril obraz ako padá dole. Do očí sa mi nahrnuli slzy. Pretrela som si ich a keď som sa obzrela okolo, zistila som, že som v parku.
Nevedela som sa zastaviť a vrátiť späť, tak som len šla a šla, až som zastala na povädnutej tráve. Nebol tam nikto. Vôbec nikto. Dokonca aj motýle sa stratili. Zostali tu po nich len prázdne kukly a sivé prítmie stromov bez života. Sadla som si a neprítomne sa zahľadela pred seba. A vtedy akoby odnikiaľ sa vynoril chlapec a prisadol si vedľa mňa.
„Prečo plačeš?“
Utrela som si slzy a pozrela naňho. Bol to on, ale bol iný. Už nemal krídla.
„Nezabudla si aké je to lietať?“ opýtal sa tichým hlasom.
„Nie,“ odpovedala som mu rovnako potichu.
Usmial sa a roztvoril dlaň. Zbadala som, že v nej má mŕtve telo červeného motýľa s modro-čiernymi očkami na krídlach. „Vrátiš mu tú hviezdu?“
Natiahla som k nemu ruku, v ktorej mi žiarila malá biela gulička. Vždy som ju mala pri sebe a nikdy som ju nikomu neukázala. Len čo sa svetlo dotklo motýľa, zamával krídlami a odletel. Sledovali sme ho, ako sa stráca v diaľke a v duchu sme mu ďakovali, že nám ukázal, aké je to roztiahnuť krídla…
…odraziť sa…
…a letieť.
Partneri
