Cesta
Vlak vošiel do zákruty. Will mal možnosť prezrieť si krajinu za zatáčkou. Vôbec ho však nenadchla. Vyzerala rovnako. Nekonečné polia sa ťahali kam oko dovidelo. Ešte aj teraz, za noci, bolo jasne vidieť slnečnice ako spia a ticho čakajú na žiarivé slnko, ktoré by ich prebudilo, sľúbilo by im krásu a pohladilo všetky zlatisté lupene. Will to tak však nevnímal. Nevšímal si pole. Sledoval rám špinavého okna a pohľadom prechádzal po zástupoch žuvačiek, ktoré ho sprznili.
Bol v kupé sám. Zahĺbaval sa do svojho vnútra, premýšľal.
Pritiahol si starý kabát lepšie k telu a zrak uprel na krajinu ubiehajúcu okolo. Aj jeho život bol taký? Ubehol rýchlo? Teraz zostal sám, bez priateľov, bez nároku na potenciálnu lásku.
Depresia ho neprešla ani po týždni, preto sa rozhodol zmeniť prostredie.
Stále mal pred očami jej tvár. Jej siluetu tela, keď sa blížila popod lampy.
Bolo to hlúpe. Ako si mohol myslieť, že je všetko v poriadku? Ako mohol prehliadnuť výraz v jej očiach, keď bola už blízko? Ako...
Striasol sa. A ako to dopadlo! Ona si tam zostala, zrejme bol pre ňu iba jeden z mnohých. To mu bolo jasné už vtedy, hneď potom ako sa to stalo.
Bola krásna, záhadná. A chladná, dodal hlas v jeho hlave.
Ale on bol slepý. Tak ho omámila, myslel si, že sa jej páči... Teraz mu to prišlo také nelogické a hlúpe, až si odfrkol.
Už sa nedá nikomu veriť, pomyslel si. Musí prestať si to tak pripúšťať. Jeho mozog bol z toho zmätený a vyžadoval reálne riešenie, odpovede na mnohé otázky, ktoré sa mu rojili v hlave a udierali na krehké steny sivej kôry, ako sa stále točili, znova a znova. Samé otázniky...
Bol otrasený. Stále cítil jej pery na svojej koži...
A zuby zapichnuté v žilách tiež.
Partneri
