Sníval som sen

Poviedka zverejnená 25.10.2005, autor: Finrod Elensar (stefako[zavinac]post.sk)

         Tak ako každú poslednú sobotu v mesiaci som odchádzal na staré sídlo môjho priateľa. Milujem vidiek a vždy sa tam rád vraciam. Nielen kvôli spomínanému sídlu, ale dnes aj kvôli detstvu, ktoré som prežil na dedine u starých rodičov. Vždy, keď si to v sobotu na poludnie pálim stodvadsať na mojom starom mercedese po betónových cestách pod ktorými zem pamätá ešte vozy, spomínam na tie neuveriteľné zážitky, príhody a huncútstva čo som vyviedol s kamarátmi

        Rozmýšľam či to bolo naozaj, alebo to bol len krásny sen...

        Dnes som sa vybral ešte pred obedom. Slnko je už skoro na vrchole a ja zas letím po ceste ako pán oblohy. Nestíham už vnímať nádherné polia a lúky navôkol, dokonca ani majestátne orechy lemujúce cestu. Jediné čo vidím je cesta predo mnou a ručička na tachometri prekračujúca číslo stodvadsať. Zastavím až v dedine, kde je polovica domov už neobývaná. A práve pred jedným takým zaparkujem. Strecha vyzerá, že už - už spadne, takisto aj na tehlu odhalené múry. Ale dnu akoby sa zastavil čas. Na starom nábytku nie je ani veľa prachu a veľké hodiny na stene ešte stále fungujú, aj keď už neukazujú presný čas.
        Vchádzam do spálne mojich starých rodičov. Veľká posteľ je už bez posteľnej bielizne, bez vankúšov a periny... To, čo som prišiel hľadať, leží nad posteľou. Čiernobiely obraz starkej so starkým. Stoja oblečení v miestnych krojoch a mrčia sa na mňa. No nie vždy to tak bolo a ani to tak neostane. Po dnešnej noci bude všetko inak, všetko bude tak ako má byť. Stále mám však pochybnosti a preto som tu.

        A vtedy mi to dôjde. To neboli sny, to všetko bolo naozaj, také krásne a predsa skutočné. Usmejem sa vybehnem na dvor, utekám cez burinou zarastenú záhradu a jablčný sad až k neďalekému malému potôčiku. Opäť vidím to, na čo som celé tie roky len spomínal, o čom som len sníval. Na zhnitej lávke stojí ona, nádherné, ešte nevinné mladé dievčatko. Blonďavé vlásky má zapletené v dvoch vrkočoch siahajúcich takmer po pás. Usmieva sa na mňa svojimi červenými líčkami, ktoré pripomínajú jablka v jej rukách. Jablká odo mňa. Jablká pre moju jedinú lásku. Vtedy som bol ešte bláznivý študent, bláznivý do nej.

        Všetko zrazu zmizne, iba hnilá lávka je tam, kde vždy bola. Už viem, čo mám urobiť. Teraz mám konečne po rokoch v hlave jasno. Nežil som vo sne, všetko sa to stalo. Ešte že mám v aute revolver a veľa strieborných nábojov. Dnes budú v sídle pravé orgie, pravé a posledné. Prebehnem rýchlo k autu, naštartujem a dupnem na plyn. Rútim sa zas v sobotňajšom poobednom slnku k priateľovmu sídlu. Tento krát ale naposledy a stoštyridsať. Dnes v noci skončí moja nočná mora.
        Prichádzam ako vždy skoro. Kým priateľovi sluhovia chystajú sídlo pre večernú krvavú party, my sedíme v altánku v strede veľkej záhrady. Postupne prichádzajú ďalšie a ďalšie autá, aj nenápadné, aj dych vyrážajúce športiaky. V altánku je rušno, ako vždy, no nikto netuší, že dnes to bude extrémne krvavé. Iba ja začínam byť trochu nervózny či mám dosť nábojov, rozpačito sledujem cestu a čakám posledné auto. Karmínový kabriolet jaguár. Vtom ladne vyjde spoza zákruty a ide po strede príjazdovej cesty. Elegantne zaparkuje vedľa môjho starého meďáka. Z krásneho nablýskaného auta vystúpi ešte krajšia žena. Kráľovná mojich snov, kráľovná mojej mladosti, kráľovná môjho srdca. Krvavo červené šaty priliehajú k nádherným krivkám jej tela. Prsia ako dve jablká sa jej tlačia von z tesného korzetu a rúž na jej perách sám akoby ku mne hovoril, zober si ma teraz hneď. Celý som rozrušený, no nakoniec sa spamätám. To už kráča k nám a ja jej vidím jasne do očí. Do zradných hlbokých modrých očí... viem, že to už nie je to nevinné dievčatko s vrkočmi po pás, ale beštia so zradnou dušou démona. Neviem ako, neviem kedy, ale ona ma vtiahla do tohto všetkého. Z krásneho sna do ešte krajšieho.
        Teraz už však viem, že to, čo sme robili bolo zlé a skazené, teraz mám už jasno, bola to len nočná mora s nádychom čerstvej krvi. Musí to skončiť, nech už je polnoc, nech posledný krát vidím utrpenie, nech sa konečne môžem prebudiť do posledného večného sna. To už prešla popri mne a jej francúzsky parfum ma vytrhol zo zamyslenia. Zas len prešla, ani sa neobzrela.
        A tak pomaly, za zvukov hlasnej hudby, výborných jedál a červeného vína sa blíži polnoc, hlavný pokrm a víno vín. Náš hostiteľ cinká na pohár a my sa bez slov vyberáme do sídla. Všetci pokojne vchádzame dnu do veľkej sály, no v očiach každého jedného vidno nedočkavosť a každý by najradšej bežal k drevenému okrúhlemu stolu. K drevenú stolu so zlatými reťazami, ktorými je spútaných trinásť mladých, nahých dievčat. Omámené drogami tam ležérne ležia, sem tam sa pohnú, najradšej by zaspali. O to, aby nezaspali, sa tiež ale postarali drogy.
        Trinásť dievčat, jedna pre každý pár a jedna pre hostiteľa.
        Môj priateľ vyskočí na stôl a zakričí: „Bavte sa!“
        Hodí do davu zlaté kľúčiky od pút a sám si jedno dievča odpúta. Vezme ho do rúk. Vyletí s ním na luster. Lišiacky sa na mňa usmeje a povie „Dovidenia“. Vytasí biele tesáky a preletí so svojou korisťou až na balkónik na prvom poschodí veľkej sály. Vojde do svojej izby a buchne s dverami.
        Signál pre ostatných. Ja len zašepkám: „Na veky zbohom...“
        No to sa už hostia ako zveri rútia sa na stôl a vyberajú si nevinné mladé devy pre svoje orgie. Tak ako vždy, no dnes naposledy. Zrazu všetko stíchne. To už svoje chlipné chúťky ukája každý na izbe. Každý úchyl by si tu prišiel na svoje.

        Hodiny odbíjajú polnoc. Z izieb vychádza stonanie, od bolesti aj od rozkoše. Všetci sa sítia nápojom nesmrteľnosti, krvou. Existuje však len jeden večný sen, a to smrť. Večný život je snom len krátko, potom sa premení na nočnú moru. Z výhody sa stane prekliatie. Ostalo len jedno spútané dievča. Moja láska ho už o chvíľu odbremení od ťažkostí života. Ja len poviem, že sa pripojím o chvíľu. Zabuchnú sa posledné dvere a ja sa rozbieham do kufra môjho auta pre zbraň, ktorá to ukončí všetko raz a navždy.
        Revolver z chladného kovu, ako moje telo z chladnej krvi. Cestou rozmýšľam ako to všetko začalo. Je mi to už všetko jedno. Spomínam, ako som sa k tomu dostal ja. Spomínam, ako sa to k tomu o niekoľko rokov predo mnou dostala moja láska. V ten deň, čo som jej daroval jablká. Jablká a ešte niečo viac, a nebyť tej krásnej chvíle na lúke, teraz by som hnil sám v meste, netušiac o ničom. To by bolo možno ešte horšie. V ten deň, večer, sa ona dostala po prvý krát do sídla. No dostala sa dnu na stôl mladých panien. A keď pán domu zistil, že už panna nie je, daroval jej aspoň večný život a večné prekliatie. O pár rokov, keď som hnil v meste, ma vyhľadala a zlákala A sen, ktorý som sníval v meste, sa premenil na skutočnosť. Na desivú skutočnosť.
        No teraz už stojím zas vo veľkej sále vidieckeho sídla, s čistou mysľou, odhodlaný všetko ukončiť s revolverom v ruke a množstvom strieborných nábojov po vreckách. A tak sa vyberám z izby do izby a strieľam krvilačných pánov noci a tiene dňa. Dvadsaťdva nesmrteľných skončilo so striebornou guľkou v hlave. Výstrely môjho revolvera, v kriku bolestí a rozkoše, sú ako tiché zaštekanie chorého psa.
        Čaká ma predposledná izba a môj priateľ. Jemu venujem dva náboje, presne do očí. Čakám kým ma zbadá a potom pálim s úsmevom na tvári. Zbadám vydesenú tvár a ešte raz poviem navždy zbohom. Na podlahe sa mieša horúca, silno červená krv mŕtveho dievčaťa s jeho tmavofialovou studenou. Démonická duša v tele ľudskej beštie. Tak to bol môj priateľ, pán domu.
        Už ostala len posledná, pre mňa najbolestnejšia guľka. Otvorím dvere a mykne mňa. Z dverí beží po schodoch ozlomkrky nahé dievča, neobzerá sa, len beží von. Začudovaný vchádzam dnu a vidím ju v svite mesiaca stáť pri okne. Krajšia ako nikdy predtým. Z hlbokých modrých očí sa jej tlačia slzy. Stekajú po krásnej, ale studenej tvári. Podídem k nej otočím ju a pobozkám. Po mnohých rokoch zas cítim jej pery, horúce ako boli iba jediný raz, dávno na lúke v tráve. Opriem jej studený revolver o chrbát. Ona len zašepká: „ Na toto som čakala, milujem ťa.“
        To boli posledné slová do mesiacom osvetlenej noci. Potom už len slastný bozk a posledný výstrel. Strieborný náboj ako amorov šíp preťal dve srdcia. Milenci v objatí padli na zem. Sníval som sen a budem snívať zas.

        V malej izbičke schátralého domu v zapadnutej dedine, kde zastavil sa čas, zažiaril na tvárach starých rodičov na obraze úsmev.

 Vyhľadávanie

 Posledné komentáre

Fórum žije! (s básní nijak nesouvisející výkřik)
(Ayaki, 17.03.16 19:49)

Dúha
(Weerty, 23.12.13 13:24)

Všem milencům
(Anonymous, 14.12.13 21:03)

Cudzinec
(Anonymous, 02.12.13 11:06)

 Kalendár

marec 2024
PUSŠPSN
123
45678910
11121314151617
18192021222324
25262728293031

Úplný prehľad

Pridať akciu

 Partneri

FantáziaDark ElfSpoločenské hryOZ MastodontSrdce ErineluSteampunk.deever.cz - co uvízlo v soukolíSFF.czKion - nový svet pre DrD