Alice

Poviedka zverejnená 12.11.2005, autor: Morfion (halgren[zavinac]pobox.sk)

         Otvoril som oči.
        Ležal som vo veľkej vyrezávanej posteli z ebenového dreva, zakrytý ľahkou hodvábnou perinou purpurovej farby. Miestnosť bola ponorená v tme, osvetľoval ju jedine drobný plamienok zo sviečky na nočnom stolíku a temné lúče mesiaca narúšajúce súkromie izby cez veľké, dokorán otvorené okno.
        Zrejme som to večer prehnal s chľastom a teraz ležím v obytnej miestnosti akéhosi hostinca a trpím bolesťami hlavy, premýšľal som.
        Z vonku do izby prúdil studený vzduch a tak som sa lepšie prikryl perinou. Postupne si môj zrak začal privykať na tmu a spoznal som kontúry nábytku v mojom momentálnom obydlí. Steny boli pokryté hnedými tapetami s lesnými motívmi a vyzerali veľmi udržiavane. Náprotivnú stenu, oproti posteli v ktorej som práve ležal, takmer skrývali dve mohutné šatníkové skrine a jeden prastarý kabinet plný všakovakých kníh. A okrem tohto všetkého, na drahom zelenom koberci v strede miestnosti stálo krásne čierne piano a niekoľko váz s orchideami.
        Ach, to bude zlata čo budem musieť vysoliť za tento luxus!
        Už som sa chystal znova sa uložiť do najlepšej polohy a pustiť sa do rozrobenej roboty, keď v tom ma zasiahla skutočnosť, ktorú som si už dlho uvedomoval, ale nijak nevnímal. A to, že teplý nežný dych na mojom ramene skutočne patrí nádhernej nahej žene, spiacej na prepychovej posteli vedľa mňa.
        Teraz si už fakt v srabe! zahučal som v duchu a vlepil som si imaginárnu facku. Strnul som a nehýbal som sa, nesmel som ju zobudiť. Neznáme dievča v posteli, to je predsa nebezpečná situácia!
        Niekoľko sekúnd som sa snažil ženu nevnímať ale po chvíli mi zrak zablúdil na jej božské biele telo a krásnu tvár. Vonku sa bláznil vietor a jeho divé prúdy vrazili cez okno aj do miestnosti. Chladivý nával ma trocha osviežil a priviedol k rozumu. Až teraz som spozoroval drevené dvere so zlatou kľučkou pokryté rytinami a moja myseľ sa chystala na zbabelý únik.
        Buď chlap Valius! Snáď sa nezľakneš jednej ženštiny a ešte k tomu nahej! Pekne ju zobuď a poinformuj sa o situácii. Musel si zase chľastať a tu to máš! To bol hlas môjho otca. Bol to žoldnier a tvrdý chlap až do konca. To on ma naučil bojovým technikám a narábaniu s mečom.
        Znovu som jedným očkom mrkol na dvojicu plných ňadier, ktoré sa len-len že nedotýkali mojej hrude a ďalšia duchovná facka dopadla na moje líce. Vtedy sa mi z najhlbších útrob mysle vynorilo meno: Alice.
        Hm, takže som ju zrejme poznal. Alebo to je jedna z tých “slečien“ na úrovni. A keď sa na to tak pozerám, s prihliadnutím na to, že nie som práve najpríťažlivejší muž na svete a ženy ako Alice sa mi nepletú do cesty každý deň, pravdepodobnejšia je skôr druhá možnosť.
        Pomaly som zo seba stiahol perinu a konečne som celkom dolámaný, asi z nočného žúru, vstal. Ocitol som sa úplne nahý v neznámej luxusnej izbe, v neznámej budove a s neznámou, krásnou ženou v posteli. Keby som bol čoby len o kúsok menší gentleman, zrejme by som zareagoval ako väčšina mužov na svete a využil situáciu. Lenže mňa doma v Trante čaká manželka a podľa všetkého sa v tejto posteli udiali medzi mnou a tou, ako mi pamäť nahovára, Alice, už všelijaké zaujímavé veci.Z myšlienok ma vytrhli tri tiché slovka vyjdúce spod jej jemných pier: „Milujem ťa, Valius.“
        A je to, takže som ju pretiahol, už je to jasné. Presne vidím ako som včera večer niekde stiahol nejakú sedliacku samičku od jej ustaraných rodičov, opil ju a teraz mám problém. Mimochodom, kde mám zbroj a zbrane? Do Baatorskej jamy pekelnej!
        Čo sa týka Alice, snáď som ju večer uťahal a ešte chvíľu vydrží v svete snov... momentálne musím nájsť svoju výzbroj za šestnásť stoviek zlatých a potichu uniknúť.
        Keďže na zemi bolo pohádzané jedine oblečenie, zrejme večer na okolky nebol čas. Po špičkách som sa presunul ku skriniam, rozrazil som dvierka jednej z nich a dal som sa do hľadania. Vyhádzal som všetky hodvábne a hermelínové handry, ale nič som nenašiel.
        Došľaka! Veď bez svojho brnenia a meča sa nikdy ani nepohnem, musí tu byť!
        Vtedy som v tmavom rohu miestnosti zbadal nenápadnú truhlicu. S nádejou v srdci som obehol piano a rozbehol sa k nej, nedbajúc na vŕzganie drevenej podlahy podo mnou. Nadvihol som veko a spadol mi obrovský balvan zo srdca. Postriebrená krúžková vesta, kožené nohavice, oceľové chrániče, čierny plášť a nakoniec majestátny meč s drahokamami vykladanou rúčkou boli tam.
        Všetko som vytiahol von a spokojne sa na svoju výbavu zadíval. Toľko bitiek, toľko súbojov a stále mi slúžite, deti moje. Parádne vecičky rovno z Hlbiny vydržia vždy dlho.

        „Kam ideš miláčik? Ja som myslela, že dneska nejdeš do práce,.“ ozval sa jemný ženský hlas spoza môjho chrbta.
        Strnul som. Znehybnel som zohýbajúc sa po brnenie. Teraz buď múdry, kamoš! Čo jej povieš? Toto? Síce som ťa prefikol, ale nepoznám ťa a chcem odtiaľto vypadnúť. Viem, že mám na práci niečo dôležité a o tvojich drístoch nemám ani páru!
        Nie. Pusti sa do toho, niečo vymysli Valius!
        Pomaly som sa začal otáčať a pritom som spustil: „Zlatko, ty si už hore? Ja musím... musím odísť, mám niečo, eh, súrne na práci. Áno, presne tak, na práci. To je ono. Nenechaj sa rušiť Alice a ďalej spinkaj ja...“
        Zasekol som sa, zbadal som ju v celej jej kráse.
        Nikdy som ťa predtým dievča nevidel, ale prisahám pred bohmi, že som sa zaľúbil.
        Stála pri posteli asi dva metre odo mňa a ja som sa v momente na istých miestach “postavil do pozoru“.
        Dlhé hnedé vlasy jej splývali hlboko pod krásne ramená a končili až niekde tesne nad zadočkom. Skrývali jej tajomstvo, ktoré som ale v momente odhalil. Bola to elfka, nasvedčovali tomu špicaté ušká a oválne zelené oči, ktoré svietili aj v polo osvetlenej miestnosti.
        Tak toto elfské dievča by donútilo zhrešiť aj kňaza! Tým ešte horšie pre mňa, bude sa mi ťažšie odchádzať.
        „Čo sa deje Val? Pozeráš akoby si ma videl prvý krát, vadí ti moja nahota?“ spýtavo sa na mňa pozrela a ja som sa prebral z divokých predstáv.
        „Jasné, že nie Alice! Teda vlastne, možno ti je zima, asi by si sa mala zababušiť do periny, alebo aspoň na seba hodiť nejaký župan, čo povieš? Ale nemysli si, že mi to vadí, ja len... osvetlená plameňom sviečky vyzeráš mimoriadne nádherne. Veľmi ma vzrušuješ, ale...“ improvizoval som, no zastavila ma.
        „Čo ale? Si nejaký čudný Valius, stalo sa niečo? V tvojej reči cítim cudzí tón, vari ma už nemiluješ?“
        Zával otázok.
        To sú presne ženské synak, vždycky to skončí pri preukazovaní lásky. Nahovor jej, že bez nej nemôžeš žiť, zisti kde si, čo si a vypadni, znovu sa ozval otcov drsný hlas.
        „Si to najlepšie čo ma v živote stretlo, láska,“ zistil som, že sa nemusím ani moc premáhať, v prítomnosti tejto ženy mi to išlo ľahko, „ale niečo od teba potrebujem.“
        Usmiala sa. Viditeľne sa uvoľnila a podišla ku mne. Kým som stihol hocičo povedať objala ma a ja som skoro explodoval. Ocitol som sa v objatí ženy, na akú som sa v minulosti tak maximálne pozrel na ulici a jej pevné prsia som mal pritisnuté na vlastnej chlpatej hrudi. Asi ju trocha prekvapilo aký som vzrušený, ale nedala to na sebe spoznať. Jemne som ju chytil za boky, snáď to vyzeralo dôveryhodne.
        „Hovor,“ šepla.
        „Pomôžeš mi rozpamätať sa Alice? Asi som to prehnal s pitím, nepamätám sa ani na večer, ani na celý včerajší deň,“ povedal som a jemne som ju pohladil po vlasoch. Privykol som si rýchlo, nie je sa čomu čudovať.
        „Ach, to je škoda. Včera si bol úžasný,“ ticho sa zachichotala, „a robili sme rôzne veci.“
        To som mohol očakávať, čo teraz poviem žene? Nerád jej klamem a stále ju milujem. Bohovia!
        „A alkohol? Pil som veľa, že? Mohla si ma zastaviť, určite vieš, aké som mal kedysi problémy.“
        Nevie. Koniec - koncov, neviem ani ja, ale niečo som povedať musel.
        Zháčila sa: „Nič si nepil Val, ani ja. Teda ak si niečo nepopíjal potajomky. Ale nevyzeráš najlepšie, si v poriadku láska?“
        Na chrbát mi dopadli prvé lúče vychádzajúceho slnka. Ani som sa nenazdal a svitá. Miestnosť stratila svoju tajomnosť a postupne sa začala zviditeľňovať.
        „Čudné, ako je možné, že si teda nič nepamätám? Žeby si ma večer tak zničila?“ vtipom skryť znepokojenie: štýl profesionálneho rečníka, od ktorého mám bohužiaľ ďaleko. Ale ako to tak vidím, zlepšujem sa!
        „Chichi, ty môj zlý chlapec. Zničil si ty mňa! Ale čo by si povedal na raňajšie repete? Hm? Milujem ťa!“ odpovedala rovnako hravo.
        Nedá sa povedať, že by ma teraz zaskočila, niečo také som očakával. Vyzerá to tak, že nie je len krásna, ale aj prefíkaná. Používa rovnako vyhýbavé odpovede, ako sú tie moje. Jediný rozdiel je, že ja mám na to dôvod, zatiaľ čo ona, teda pokiaľ nič netají, ho nemá. Musím z nej nejako rafinovane vytiahnuť informácie, tak, aby som ju nezmiatol a nedovolil jej získať podozrenie. Niečo mi tu totiž nehraje... ale začínam sa vžívať do svojej úlohy.
        „Aj ja teba Alice. Nezahráme si takú hru zlatko? Je veľmi zábavná, naozaj,“ spýtal som sa, očakávajúc jej reakciu.
        „Musím povedať, že s tebou sa človek nenudí Val! V čom spočíva?“ zdvihla pohľad a pozrela mi rovno do očí. Neuhol som, ale mal som na mále.
        „Nazval som ju “Ja a Ty“ a je veľmi jednoduchá. Jeden z dvojice sa opýta toho druhého otázku, môže byť ľubovoľná a ten druhý sa pokúsi pravdivo odpovedať. Ak neodpovie, musí splniť prianie víťaza. Chápeš?“ strelil som, buď všetko, alebo nič. Veľmi naivné, avšak treba vyskúšať.
        Na chvíľu nastalo ticho, akoby zmeravela, avšak stále ma objímala a pozerala mi tými jej veľkými očiskami rovno do mojich. Rukami som ju pohladil po chrbte a potom som ju pevne schytil za zadok. Si na ťahu krásavica.
        Čarovne sa usmiala a prikývla: „Iste. Začínam. Miloval si nejakú viacej ako mňa?“ spýtala sa a našpúlila pery.
        Slabota, čakal som inteligentnejšiu reakciu slečna, som na rade. Tvojou vlastnou zbraňou, aspoň pre začiatok. Vlepil som jej mileneckú pusu a strelil riadne klamstvo, nech mi Marry odpustí: „V momente ako som ťa zbadal som vedel, že si tá, na ktorú som celý život čakal Alice. Ale to ty vieš.“
        Usmiala sa, ale len naoko. Mám ju prečítanú.
        „Teraz ja. Ako to robíš, že si taká krásna?“ v duchu som sa pousmial, teraz to snáď zoberie ako bezvýznamný milenecký flirt z dlhej chvíle. Alebo možno nie.
        „Ešte som ti nehovorila, že milovanie s tebou ma skrášľuje? Tak, už to vieš! Bol si niekedy ženatý pred tým, ako sme sa zobrali?“ a vrhla jeden z jej úsmevov.
        Vypúlil som na ňu oči, zamrzol mi úsmev na tvári. Zo-bra-li? Čo? Preboha! Akoto, že si nič nepamätám? Ovládol som sa a zamrmlal som niečo v zmysle, že nikdy. Zúfalosť ma prinútila unáhliť sa, ale snáď nič nespozná. Na radu prichádza moja otázka: „Ako sme sa stretli Alice? Ja osobne si pamätám každú sekundu!“
        Videl som jej v očiach, že ma nechce sklamať. Spustila:
        „Bola som práve na trhu, keď som ťa zbadala. Kupoval si práve ruže u niektorej s tých starých kvetinárok...“
        Bola to len chvíľková slabosť, moment prekvapenia. Akoby ma jej slová paralyzovali, ale len na maličký moment. Keď rozprávala, pamäť sa mi vrátila.

        V jednom momente sa naše pohľady stretli, mal si, vlastne máš, nádherné oči. Bola to láska na prvý pohľad.
        Podišla som k tebe a ty si sa ma spýtal, či si ma už niekde nevidel. Bol si strašne milý a...
        Vidím, že ťa to rozveseľuje keď tu tak lovím v pamäti! Nesmej sa! Odišli sme spolu za mesto,
        tam sme sedeli pod tým veľkým dubom a rozprávali sa snáď celé hodiny, už vtedy ma na tebe
        okúzlila tvoja schopnosť vcítiť sa do mňa a porozumieť mi. Si ten naj...
        Prosím ťa, ja sa tu rozplývam a ty sa musíš hrabať v tej svojej výstroji!

        Víťazka musí dostať svoju odmenu Alice, ja slovo dodržím.
        Ani sa nenazdala a ocitol som sa jej za chrbtom, chladivú čepeľ môjho meča som jej tisol na hrdlo a voľnou rukou pridržiaval ústa. Temné kvapôčky krvi dopadali na zem a ona sa strašne metala, strašne, avšak márne.
        „Ospravedlňujem sa za to zdržanie, v poslednej dobe mávam bolesti hlavy a problémy s pamäťou. Bola na vás vypísaná odmena Alice a ja vám budem musieť podrezať hrdlo. Čím viac budete bojovať, tým viac to bude bolieť. Tešilo ma, možno sa stretneme v pekle!“ pošepkal som jej do ucha.
        Ostrie preťalo tepny a krv ostriekala takmer celý drahý koberec a piano. Odrezal som jej jedno ucho a pramienok vlasov, zákazník bude chcieť dôkaz. Budem to tu musieť upratať a zbaviť sa tela. Potom pôjdem domov k žene, určite som jej už chýbal. Neviem, čo mal znamenať ten výpadok pamäte, ale dúfam, že v budúcnosti sa to opakovať nebude, v mojej profesii si také niečo dovoliť nemôžem. Bol to ale zaujímavý zážitok, vskutku zaujímavý...

 Vyhľadávanie

 Posledné komentáre

Fórum žije! (s básní nijak nesouvisející výkřik)
(Ayaki, 17.03.16 19:49)

Dúha
(Weerty, 23.12.13 13:24)

Všem milencům
(Anonymous, 14.12.13 21:03)

Cudzinec
(Anonymous, 02.12.13 11:06)

 Kalendár

marec 2024
PUSŠPSN
123
45678910
11121314151617
18192021222324
25262728293031

Úplný prehľad

Pridať akciu

 Partneri

FantáziaDark ElfSpoločenské hryOZ MastodontSrdce ErineluSteampunk.deever.cz - co uvízlo v soukolíSFF.czKion - nový svet pre DrD