Ruka spravodlivosti
Dvere na krčme "U zlatého diviaka" sa s rachotom rozleteli. Štamgastom na tvárach najskôr zahrali všetky farby dúhy, až nakoniec ostali zelení od strachu. Vo dverách stál muž so štítom a obnaženým mečom. V prievane mu viali dlhé, zvlnené vlasy, obklopujúce hranatú tvár s hlbokými čiernymi očami a nápadnou jazvou na ľavom líci. Jeho odraté, vysoké čižmyprudko kontrastovali s červenou tunikou z luxusného Daggského súkna, navyše prešívanúzlatou niťou.
„Vitajte u nás," prehovoril krčmár roztrasene. „Čo si želáte, pane?"
Zjazvený na neho ani nepozrel, kráčal pomedzi stoly a všetky hlavy sa za ním otáčali. Šieldo rohu, v ktorom sedeli, alebo skôr krčili sa dvaja už na prvý pohľad spustnutí chlapi. Zastavil pri nich.
„Vy ste Maro a Hutan?" zadunel zjazveného hlboký, hrozivý hlas.
Ten vychudnutý, čo sa celý triasol, chcel niečo povedať, ale jeho holohlavý kumpán na neho zasyčal. Obaja sa ďalej pozerali na stôl.
„Dobre," pokýval zjazvený mierne hlavou. „Taste meče!"
Nato sa holohlavec aj s vychudnutým prekvapivo rýchlo zdvihli od stola. Holohlavec zdvihol železný palcát a ohrozoval zjazveného, zatiaľ čo vychudnutý chytil stoličku a hodil ju po zjazvenom. Ten sa nenechal oklamať a kryl sa štítom. Vychudnutý vytrhol spoza opasku dýkua bez nádeje na úspech sa vrhol do priameho útoku. Mal by to spočítané, keby v tej istej chvíli nezaútočil z druhej strany aj holohlavý. Na zjazveného boli priveľmi pomalý. Holohlavcovi kopol stoličku pod nohy, ten sa jej už nestačil vyhnúť, potkol sa a s treskotom dopadol na stôl, medzi korbele. Stôl jeho váhu neudržal a zmenil sa na kopu triesok. Vychudnutého slabé bodnutie skĺzlo po štíte bez toho, aby na ňom zanechal čo i len škrabanec. Potom, miesto toho,aby uskočil, snažil sa seknutím sprava znova zaútočiť. Bola to osudová chyba. Jeho hlavasa zakotúľala pod blízky stôl, od ktorého zhnusene odskočil ryšavý bradáč a nechtiac vyprskol pivo na dvoch sedliakov, ktorí s napätím sledovali súboj.
„Na koho slintáš?" oboril sa jeden zo sedliakov na bradáča.
Vzduchom sa mihla päsť a sedliak sa ocitol na zemi.
„Hej, to čo si urobil!" zavolali od ďalšieho stola.
Strhla sa bitka.
Zjazvený sa kryl pred drvivými útokmi plešivcovho palcáta. Ten už strácal sebaistotu.Dal mu ešte šancu na pár vyčerpávajúcich výpadov, ktorým sa bez problémov vyhol. Potom nečakane zaútočil štítom a podarilo sa mu plešivca zraziť na kolená. Plešivec sa pozrel dohora, zjazvenému do tváre. Vedel, že prehral. V očiach sa objavili slzy.
Bola to rana z milosti. Presná a rýchla.
Otočil sa a zamieril k baru. Cestou sa uhol dvom letiacim stoličkám a obchádzal klbká mlátiacich sa.
„Čo som nepovedal, že sa máte biť vonku?" zalamoval rukami krčmár. „Hostinec mi premeníte na dreváreň, vy lumpi!" Kopal do podgurážených bitkárov, ktorí si z jeho rečí nerobili ťažkú hlavu. Otočil sa k zjazvenému.
„Je to len vaša vina, pane, prečo ste sem chodili? Prečo mi zabíjate zákazníkov? Zavolal by som stráže, keby tu nejaké boli! Tak sa radšej, vo vašom vlastnom záujme, pakujte."
„V mojom vlastnom záujme sa chcem napiť!" schladil ho zjazvený. Hlas mal odrazu normálny, ba priam mládenecký. „Na tých dvoch bola vypísaná odmena, boli to zločinci."
„Ste lovec ľudí?"
„Som lovec všetkého."
„Ak sa smiem spýtať, ako sa voláte, pane?"
„Hovoria mi Gisert," povedal ľahostajne zjazvený a bubnoval prstami po bare. „Naleješ mi už?"
„Hneď to bude. Pivo, či víno?"
„Víno, ale nech ťa ani nenapadne riediť to. V týchto končinách je asi tradícia kúpať víno v pramenitej vode."
„U nás veru nie, nie," ubezpečoval ho krčmár dívajúc sa na telá lumpov. Zavolal na dvoch sluhov, aby sa o ne postarali. „Zakopte ich pri tom starom smreku."
Bitka už stihla ustať. Niektorí už mali čas ísť, ostatní sa natlačili pri zvyšných pár stoloch a debatovali.
Gisert si vychutnával ďalší pohár neriedeného vína.
„Koľko vlastne za tých lumpov dostanete?" zaujímal sa krčmár opierajúc sa o pult.
„Päťdesiat zlatých za každého."
Krčmár potichu zapískal.
„Pekný peniaz, ale pre mňa a ja veru nie som nijaký dobrodruh. Pre vás je to ako? Veľa, málo?"
„Za určitých okolností by som viac dostal za besného psa, ale mne nejde o peniaze."
„O čo teda?"
„O spravodlivosť. Prisahal som, že budem biť krivdu. Peniaze sú vedľajšie, ide o moju česť."
„Tak to ste naozajstný hrdina, pane," vydýchol krčmár. Debata ho zaujala natoľko, že zabudol horekovať nad zdemolovanou krčmou.
„Hrdina? Nie." Gisert sa sarkasticky zaškľabil.
Krčmár zanovito trval na tom, že je ozajstným hrdinom, priam ako z rozprávok.
„Veru áno, ľudia ako vy sa teraz už nevidia, taký šľachetní a dobrí. Časy sú zlé a ľudí to poznačilo..."
A mlel ďalej. Keď to už Gisert nemohol vystáť, prerušil ho.
„Teraz, keď vieš, čo som, nevieš o nejakej udalosti, ktorú by som mal riešiť?"
Krčmár okamžite otvoril ústa, ale Gisert zdvihol ruku.
„Hovorím o závažných veciach, nie typu: ten ukradol pol vrece prosa hentomu, vyšľahajte ho mečom po zadku a podobne."
Krčmárove ústa sa pomaly zavreli.
„Myslel som si".
K baru sa prišuchtal ryšavý bradáč.
„Hľa, vy ste ten slávny sir Giselhert!" zvolal teatrálne a uklonil sa až po zem. „Hrdina bez bázne a hany, ochranca utlačovaných, záchranca týraných, ruka spravodlivosti!" vysmieval sa.
„Mazaj preč a neotravuj pána!" oboril sa na neho krčmár. „Už nech ťa v mojej krčme nevidím!"
„Nechaj ho," zasiahol Gisert. „Čo odo mňa chceš, človeče? Prišiel si sa mi vysmievať?"
Bradáč bol Gisertovou reakciou mierne vykoľajený. Rýchlo sa však spamätal.
„Keď som bol v armáde, pochodil som s oddielom kus sveta. Neraz som počul ako ľudia hovoria o sirovi Giselhertovi, chrabrom rytierovi, ktorý bije draky a ine zlé stvory. Hovorím si: to musí byť dobrý chlap! Šľachtic a bojuje aj za chudobných, veď prečo iné by ho tak ospevovali? Teraz vidím, že to boli len povedačky. Jediné na čo si sa zmohol bolo zavraždenie dvoch chudákov."
„Neviem, čo si o mne počul. Ja o sebe nič nešírim a tak sa nemusím riadiť chýrmi, čo o mne idú. Okrem toho, tí dvaja chudáci, ako hovoríš ty, sú zločinci. Prepadli kupca, olúpili ho a zabili. To je zlé. Ja trestám zlo."
„Tí zločinci majú ženy a deti. Lúpia lebo nemajú prácu, nemajú ako nakŕmiť svoje rodiny. Sú také časy, že skoro nie je čo do huby. Riešiš zlo? To je, drahý rytier, v šľachte, ktorá zodiera ľud. Berie aj čo nemáme. A kráľ je ešte horší. Mladých naverboval do armády násilím, aj keď je ich najviac treba tu. Ostali len ženy, deti a starí a pár mladých, ktorí neudržia v ruke ani meč, nieto ešte motyku či rýľ. Väščina zeme ostala ležať úhorom. Riešiš zlo? Odsúdil si na istú smrť dve rodiny. Nikto im nebude môcť pomôcť. Si vrah vrahov, sir Giselhert. Kat chudobných."
Gisert pokrčil plecami.
„Snažím sa riešiť to, čo môžem."
Ryšavý bradáč sa len smutne zasmial a hostinský si zase uvedomil, že mu zdemolovali krčmu.
Partneri
