Najkrajšia ruža
osudom zlomená,
ktorú svet presvedčil,
že ľahko sa zomiera.

So smútkom na duši
rozmýšľa o svete,
o tom, že je sama
na modrej planéte.

Naivný človek bez mena
krvavé slzy prelieva
a s pocitom strážneho anjela
z diaľky na ňu pozerá.

„Prečo to robíš človeče?
Prečo márniš svoje dni?”

„...pre trblietajúce sa kvapky rosy
na ružovom lupeni.“

P	U	S	Š	P	S	N
1	2	3	4	5	6	7
8	9	10	11	12	13	14
15	16	17	18	19	20	21
22	23	24	25	26	27	28
29	30