Zmluva
Poviedka zverejnená 02.03.2006, autor: Wlacho (wlacho[zavinac]pobox.sk)
Pozdravil som strážnika a naposledy za sebou zabuchol plechové dvere, ktorými sa vchádzalo do skladu. Na plastovej tabuľke s odbitým rohom stálo: Vstup len pre zamestnancov!
Zúrivo som do dverí udrel päsťou.
Do riti! Po siedmych rokoch ma len tak vyrazia, a ešte na mňa pozerajú akoby ma tu celý ten čas držali len z milosrdnosti.
Na umocnenie atmosféry som ešte pár krát kopol do dverí a vydal som sa hore ulicou.
Po pár krokoch som sa však zastavil. Domov ma to rozhodne neťahalo. Predstaviť sa žene a deťom ako čertsvý poberateľ podpory sa môžem aj neskôr. Nateraz sa budem cítiť istejšie v Jadrane.
***
Na terase sedeli len traja ľudia a preto som Tomáša hneď zbadal. Vyrazili ho v prvej vlne pred dvoma mesiacmi. Bol úplne hotový keď sa to dozvedel.
O to viac ma však jeho terajší výzor šokoval. Popravde by som ho vôbec nespoznal, nebyť toho jeho srandovného predkusu, ktorý ho identifikoval na kilometre.
Dohladka oholená tvár, nové okuliare v zlatom ráme, parádne hodinky, aké vídavať v časopisoch pre úspešných mladých mužov, a najmä žiariaci výraz úspešného privatizéra na tvári ma presvedčili, že miestna narkomafia sa rozrástla o jedného člena.
Zamieril som k nemu. Vyskočil a zatváril sa strašne prekvapene. Bolo to trocha komické, pretože ma musel vidieť už keď som sem vychádzal po schodoch.
„Vitaj Boris, ani nevieš ako som rád, že ťa vidím!" zakričal a potriasol mi rukou s takou radosťou, akoby sa stretol minimálne s pápežom.
„Čo si dáš?" spýtal sa a kývol na čašníka.
Neustále krčil sánku v silenom úsmeve a mne začínalo dochádzať, že sme sa tu nestretli náhodou.
„Prepáč ale asi sa nepripojím k tvojej radostnej nálade."
„Vyrazili ťa z roboty, viem " odvetil, ale napriek tomu, že v našom kraji sa takáto správa rovnala správe o ťažkej chorobe, úsmev mu z tváre nezmizol, práve naopak, zdalo sa mi, že je ešte o niečo širší.
„Vidím, že ty si sa s tým vysporiadal veľmi dobre, ale pre mňa to bude asi ťažšie..."
Neodvetil mi, ale vylovil z kávy lipové semienko, ktoré mu tam navialo, potom si z nej odpil a pozrel sa na mňa nezvyčajne vážne.
„Mohol by som ti pomôcť," povedal napokon ticho a položil šálku na stôl.
A je to tu! Teraz sa ku mne nakloní a pošepky mi ponúkne predaj drog, ukrajinských cigariet alebo prevoz utečencov. Na okamih som privrel oči a predstavil si sám seba, ako sa veziem v čiernom fáre s tmavými sklami a strieborný colt .45 mi tlačí na vypracovaný hrudník.
„Nie, ďakujem, ale radšej budem sedieť doma na podpore ako dakde v base."
Veru, od detstva som bol nepriebojný, neodvážil som sa ani len blicovať v škole. A ak by nastali problémy, myslím, že policajti by prvého dostali mňa. Bol som typ, čo dostane ranu a ani netuší z ktorej strany priletela.
Otcovsky sa usmial ako krstný otec, ktorý zaúča nováčika.
„Ale, ale Boris, vidím že sme si neporozumeli. Ale úplne ti rozumiem, ja som mal presne také isté myšlienky, než som uveril, že sa tu dá slušne žiť aj bez toho, aby to bolo na úkor druhých."
To určite.
„Teraz mi to pripadá ako nejaké reči z reklamy na vysávače. Na žiadnu piramídovku ti neskočím! " strelil som len tak odboku.
„Budem musieť začať od začiatku, lebo sa nepohneme,“ zahundral skôr pre seba, vytiahol cigaretu, ponúkol ma a sám si zapálil.
„Ako vieš, pred dvoma mesiacmi som sa ocitol na zozname prebytočných pracovníkov a dostal som výpoveď. Domov sa mi nechcelo a tak som išiel rovno tuná do Jadranu. Tu som dal pár kôl na utíšenie, hm, bolesti... Ako vieš, mám to stadeto pekný kus domov, a navyše ma cestou chytila poriadna búrka, a tak som stopoval. Vyzeral som hrozne, no napriek tomu mi zastavilo asi tretie auto. A veru nie hocijaké. Bola to nejaká stará ruská limuzína v akej sa vozievali ruskí papaláši, taká veľká loď.“
Na chvíľu sa odmlčal a opäť niečo lovil v káve.
„Myslel som, že to bude nejaký vrak, ale keď som sa priblížil, videl som, že chróm na nej len tak žiari. Vnútri samá koža, drevené obklady a spoza volantu sa na mňa usmieval krpatý bielovlasý dedko.“
Odmlčal sa a pozrel na mňa, aby videl ako sa zatvárim. Ja som na neho naďalej len nechápavo čumel a čakal, čo sa z toho vyvinie.
„Cestou sme sa dali do reči. Bol som trochu chytený, a tak som mu hneď vyklopil svoju situáciu.“
Pomaly sa nadýchol.
Teraz príde vyvrcholenie, pomyslel som si a naklonil sa k nemu bližšie.
„A on mi prezradil, že je zakladateľom a zároveň riaditeľom organizácie, ktorá pomáha ľuďom v núdzi, ako som bol ja. Aká náhoda, však ? Na druhý deň som ho navštívil a odvtedy sa môj život radikálne zmenil. Finančne som vystaraný, mám kopu voľného času a dokonca aj zdravie ma už tak netrápi."
„No to ma nesmierne teší," prerušil som ho nedočkavo, lebo už mi ten debilný príbeh začínal liezť na nervy, „ale v čom spočíva tá pomoc?"
„Vieš, starý pán je trochu svojrázny a musel som sa zaviazať, že z obsahu zmluvy nič neprezradím, ale môžem ti garantovať, že nepotrebuješ žiadny finančný vklad. Nič nemôžeš stratiť. Stačí len trocha ochoty. Podpíšeš jeden papier, potrasieš starému pánovi pravicu a to je všetko."
Čakal som že ešte bude pokračovať, ale on len pomaly poťahoval s cigarety.
„Popravde, nechápem o čo ti ide,“ spustil som dosť podráždene, lebo som bol presvedčený, že na mne skúša ak nie rovno podvod, tak aspoň nejaký rafinovaný vtip. „Vôbec si ma nepresvedčil. A..."
„Pozri," skočil mi do reči „to nie je ani môj cieľ.“
Zadusil v popolníku dopoly zhorenú cigaretu.
Už sa neusmieval.
„Zober si túto vizitku a ešte dnes tam môžeš zabehnúť. Keď sa ti to ani potom nebude pozdávať, jednoducho to necháš tak. Nemáš čo stratiť."
S týmito slovami mi podal vizitku a zdvihol sa na odchod. „Čo som mohol, to som spravil a teraz je na tebe ako sa rozhodneš." Kývol hlavou na pozdrav a odišiel k autu.
Keď do neho nasadal, pozrel sa na mňa .
Vyzerá unavene, ba až veľmi unavene, preblesklo mi mysľou.
Zabuchol dvere a naštartoval.
Ja som zatiaľ dopil pivo, ktoré mi objednal a uvažoval som nad tým, čo mi povedal.
***
Agentúra Seol, Nálepkova 9, hlásala vizitka. Žiaden telefón, fax, o mailovej adrese ani nehovorím. Jednoduché čierne písmo na bielom kriedovom papieri. Napriek tomu to však pôsobilo vcelku elegantne a dôstojne. Asi tak ako dom, pred ktorým som zastal. Štvorposchodový nájomný barák, postavený hádam niekedy za prvej republiky, ale nová fasáda, kované mreže na prízemných oknách a dve kamery ostražito sledujúce vchodové dvere a ulicu dávali vedieť, že robotnícka trieda opustila tento dom už dávno.
Pátral som po nejakej tabuľke, ale nakoniec som jedinú zmienku o agentúre Seol našiel až na zvončeku. Bez veľkého váhania som zazvonil a priblížil sa uchom k reproduktoru. Bolo pre mňa značným prekvapením, keď zabzučal zámok na dverách bez toho, aby sa niekto ozval. Otvoril som ťažké kovové dvere a vošiel dnu.
Dvere s mosadznou tabuľkou „Seol“ som našiel až na najvyššom poschodí. Nikde nebol zvonček, tak som zabúchal klopadlom, ktoré bolo na dverách.
„Pán Belák, poďte ďalej, už vás čakám,“ ozvalo sa spoza pootvorených dverí.
„Čakáte? Volal vám Tomáš? Ehm, vlastne pán Krajček?“ zakoktal som prekvapene a zároveň som si so záujmom prezeral muža, ktorý otvoril dvere.
Bol starý, určite mal cez sedemdesiat, ale určite by som ho nenazval dedom. Pohyboval sa rázne, bez najmenších problémov a oči mu doslova blčali energiou. Mal husté, snehobiele vlasy, perfektne ostrihané. Rukou mi ukázal na kožené kreslo, pričom som si všimol, že má gombíky na rukávoch nie z kovu, ale vybrúsené z ohnivočerveného krištáľu. Celkovo bola celá miestnosť, do ktorej ma uviedol, ladená do červena, až na pár žltých podivných mazaníc, ktoré viseli na stene. Hoci bol koniec júna, v kozube horel malý ohník. V miestnosti však bolo až nečakane chladno.
„Dáte si so mnou niečo na pitie, však?“ a nečakajúc na odpoveď postavil na stôl dva poháre a fľašu škótskej. Teda, tú škótsku som len tipol, lebo také niečo mi v živote neponúkli.
Nechcel som byť nezdvorilý a znova sa ho pýtať, odkiaľ o mne vie. Plus, v skutočnosti mi to bolo úplne jedno. Napil som sa škótskej, ktorá bola priam pekelne ostrá. Musel som na pár sekúnd zadržať dych aby som sa nerozkašľal, aj keď som zvyknutý na všemožné domáce ohnivé vody.
„Ach, prepáčte, mal som vám ponúknuť niečo na zriedenie. Veľmi sa ospravedlňujem, ale ja som zvyknutý piť ju takto.“ A veru, v skutku ju vypil bez najmenšieho zaváhania a pokračoval v hovore.
„Takže po rokoch poctivej práce vás vyhodili s trojmesačným odstupným. Máte tri deti, žena je učiteľka na miestnej základnej škole, jedno dieťa je ťažký alergik a potrebuje pravidelne drahé lieky, vaši rodičia nežijú a svokra so svojim dôchodkom akurát tak prežíva...“
Ja som na neho len neveriacky pozeral. Hovoril to ako keby sa v tom vyžíval.
„Vaša momentálna situácia vyzerá akoby vystrihnutá z predvolebného letáku komunistov, nie je tak?“ smejúc sa doložil, hoci mne tu nepripadalo smiešne absolútne nič.
Ten Tomáš mu tuším povedal všetko, hajzel jeden. Starému vyklopil čo vedel. Začínal som byť presvedčený, že dedo je poriadny úchyl.
„Teraz zase chvíľu ja, ak dovolíte,“ povedal som a naklonil som sa k nemu. Z tohto pohľadu bolo vidieť, ako sa mu odráža oheň na tých jeho červených gombíkoch, takže som mal pocit, že mu na saku horia malé ohníky.
„Očakával som okuliarnatú ženskú z charity, ktorá mi pomôže hľadať prácu a na cestu mi dá nejaké obnosené handry pre deti, ktoré by aj tak skončili v kontajneri. Miesto toho tu sedí nejaký starý..,“ v mysli som sa snažil nájsť nejakú vhodnú nadávku alebo prirovnanie, ktoré by bolo akurátne urážlivé, ale nič ma nenapadlo a tak som pokračoval:.“...ktorý asi nemá inú radosť v živote, ako sa rýpať v životoch chudákov, mávať im pre očami svojim bohatstvom a pritom čakať, či sa rozzúria.“ Nechcelo sa mi už viac povedať ani slovo a vyrazil som k dverám.
Jeho tvár sa za celý čas ani nepohla. Asi je zvyknutý na takéto scény, úchylák jeden.
„Konto s vyše šiestimi miliónmi, doživotná podpora našej organizácie a koniec alergických problémov vášho syna.“
Ten si asi vážne myslí, že som totálny idiot.
Potiahol som za kľučku, ale dvere sa nepohli. V prvej chvíli som chcel k nemu pribehnúť a dať mu jednu poctivú do tváre, ale keď som sa otočil odvaha ma prešla .
Stále tam nepohnute sedel a na tvári mal jemný úsmev. Teraz sa mi zdalo, že som sa mýlil. Jeho sako nebolo čierne, ale bordové. Alebo ho tak ožaroval oheň z krbu?
Otvoril zásuvku a niečo z nej pomaly vybral. Najskôr som si myslel, že je to zbraň, ale potom som zbadal, že je to zväzok bankoviek a za ním ďalší a ďalší. Samé tisícky.
„Stačí takáto záloha?“ spýtal sa a jeho úsmev sa nebadane rozšíril.
Teraz hra dosiahla vrchol krutosti. Ale čo ak naozaj...? Možno je to skutočne dobrák, ktorý sa chce najskôr trochu pohrať.
„No, záleží čo za to chcete,“ poznamenal som už kľudne a opäť som si sadol.
„Takže teraz mi už veríte?“
Neodpovedal som. Odpoveď som nevedel.
„Môžete si ich prezrieť, sú pravé. A koniec koncov, videli ste vášho bývalého kolegu, nedarí sa mu zle,“ prehlásil a uprel na mňa dobrácky pohľad ako čarovný deduško z rozprávky.
Len tak pro forma som ohmatal jednu bankovku a pozrel ju proti svetlu, hoci som pochyboval, že by som dokázal rozoznať kvalitný falzifikát. Vyzerali normálne. Položil som, v týchto časoch (no, vlastne vždy...) strašne naivnú otázku : „Dáte mi to všetko len tak? “
„V podstate takmer áno,“ prikývol. „Podpíšete nám len jednu jednoduchú zmluvu. Za života vás to nijak neovplyvní.“
„Mám to chápať tak, že chcete moje orgány?“ Ďalšia naivná otázka, veď kto by čakal, kým umrie 40 ročný chlap v bohvieakom stave.
„Najlepšie bude, keď si prečítate tú zmluvu,“ podal mi jemný papier s niekoľkými riadkami písma, vytlačený na tlačiarni. „A neunáhlite sa. Mnohí najskôr odmietnu a potom zistia, že vlastne nič nemohli stratiť. Pre väčšinu z vás to nemá žiadnu hodnotu.“
Po prvých riadkoch mi všetko došlo. Vždy mi to pomaly myslelo.
Prvotnú radosť z toho, že som konečne zistil, o čo sa jedná, vystriedal mrazivý pocit. Vzduch v izbe oťažel. Na Neho som sa neodvážil ani pozrieť.
„Viete, takú vec si treba rozmyslieť, je to predsa len závažné rozhodnutie...“ koktal som viac-menej pre seba.
Teraz zareagoval trocha podráždene. „Aké závažné rozhodnutie. Pochybujem, že ste doteraz vedeli, že to vôbec máte, a ak ste aj vedeli, vôbec ste sa o to nezaujímali. A naviac,“ dodal už trochu tichšie, „ myslíte si, že ste niekde v obchode, kde si môžete vyberať donekonečna? Takáto ponuka príde len raz za život. A pochybujem, že vám niekedy niekto ponúkne čo len zlomok možností, aké vám ponúkam ja.“
Ešte stále som váhavo chodil palcom po brade a prehrával si situáciu v hlave.
Hlavný trumf si nechal na koniec.
„Myslite aj na svojho syna. Mohol by prekypovať zdravím, behať po rozkvitnutej lúke, spať v normálnych perinách, mať svojho psa bez toho, aby sa vždy dusil... Len keby otecko nebol taký egoista.“
Už nemalo zmysel odporovať. Zlomil by ma ja bez toho.
„Čert to ber, dajte to sem. Nikdy som aj tak na podobné veci skutočne neveril. Podajte mi pero.“
„Vidíte, že ste rozumný človek. Svoje rozhodnutie nebudete ľutovať,“ prehlásil so slávnostným výrazom na tvári, len ten nenápadný úškrn z nej nezmizol. Podal mi starožitné, bohato zdobené pero a škatuľku obalenú červenou látkou.
Otvoril som ju a nechápavo sa do nej zahľadel. Bol v nej vyleštený skalpel . Chvíľu som naň pozeral, potom mi to však došlo, chytil som ho a po sekunde naberania odvahy som si ním zarezal do palca. O výdych neskôr z rany začala kvapkať krv.
„Prepáčte, iste je to nepríjemné,“ zasmial sa, „ale niektoré tradície sa musia dodržiavať.“
***
Na ulici som sa aj ja zasmial. Držal som si obviazaný palec, ale bolesť som nevnímal. Bol som mysľou pri svojom čerstvom konte. Vyše šesťmiliónovom.
Vlastne, stavil by som sa že viem koľko tam bude presne. Šesť miliónov šesťstošesťdesiatšesťtisíc šestošesťdesiatšesť.
Partneri
