Idem hore

Poviedka zverejnená 05.05.2009, autor: Wosp (hudacek.m[zavinac]gmail.com)

         Precitol som. Vedel som, že ležím na nejakej tvrdej dlážke, ktorá napodiv nebola chladná, ale ani nevyžarovala teplo. Zvláštne. Cítil som sa, akoby... akoby som... nežil? Je to správne slovo? Neviem. Srdce mi netĺklo, napriek tomu som vedel, že nie som mŕtvy. Nebola mi zima, ani teplo, nebol som šťastný, ale ani smutný. Cítil som sa úplne neutrálne. Ale bol som nažive.
         Potom som skúsil otvoriť oči. Na prvý raz som si myslel, že sa to nedá, keďže som videl iba tmu. Nato mi došlo, že sa nachádzam v tme. V prázdnote. V ničote. Sadol som si a poobzeral som sa. Priestor okolo mňa priam dýchal tmou, tak som si sprvu myslel, že som v nejakej čudnej malej izbe. Tento názor však temer okamžite vyvrátila nasledujúca situácia.
         V desivom tichu sa mi pred očami začali zjavovať a následne pohybovať akési svetielka. Na svätojánske mušky boli veľké, na hviezdy však tiež nevyzerali. Všetky svetielka mali tvar dajakej gule. Za okamih sa však tieto gule začali predlžovať a nadobudli tvar... postáv. Okolo mňa kráčali siluety ľudí!
         Podivuhodné bolo to, že som im nevidel do tváre. Nevidel som ich skoro vôbec. Vyzeralo to, akoby z každej postavy vyžarovalo to tajomné svetlo, avšak siluety boli načisto tmavé. Akoby za každou lietala neviditeľná lampa, ktorá ožarovala týchto ľudí. Tiene nebolo vidieť. Osoby pomaly kráčali dopredu, všetky smerovali na jedno miesto. Všetci sme sa nachádzali v obrovskom priestore, v ktorom sa neustále objavovali noví a noví ľudia. A všetci cieľavedome kráčali dopredu, až sa mi ich svetlo strácalo z dohľadu.
         Postavil som sa aj ja a začal som kráčať rovnakým smerom. Moje kroky vôbec nebolo počuť, na nohy ani ruky som si nevidel, ale cítil som ich, boli tu. Nebol som len duch, mal som hmotnú podobu. A bol som odetý v akomsi zvláštnom ľahkom rúchu. Neviem, či aj zo mňa vyžarovalo svetlo, no ja som sa tak necítil. Svoje svetlo som ani nevidel. Videl som len ostatných, ako bez prestania kráčajú dopredu. Nikto sa o nikoho nestaral, každý sa hnal len za svojim cieľom. Nikto sa ani len neobzrel, ani neprehovoril. Mal som čudné tušenie, že by to ani nedokázali. Mohli sme iba kráčať.
         Napredoval som. Čas mi nepripadal ako večnosť, ba ani ako chvíľka. Mal som dojem, že v tomto podivnom svete čas neplynie. Kráčal som ďalej, keď som zrazu zastal. Zbadal som totiž, že prúd ľudí sa predo mnou rozdelil. Jedni kráčali vpravo, druhí vľavo. Netušil som, kam sa vydám ja, no šťastie mi podalo ruku a zbadal som akúsi dlhú zlatú tyč zapichnutú do zeme. Na tyči boli nastoknuté... smerovacie šípky!
         Boli celkom dve a každá ukazovala iným smerom. A v smere každej kráčali ľudia. Skúsil som si prečítať, čo na nich bolo napísané a objavil som dva nápisy. Doľava smerovala SMRŤ a vpravo mieril ŽIVOT. Porozhliadol som sa. K smrti smerovalo viac ľudí. Chvíľu som váhal, no potom som zvolil život. Kto by už len chcel zomrieť.
         Opäť som vykročil. Znovu som nasledoval postavy kráčajúce predo mnou. A situácia sa zopakovala. Tentoraz však ľudí nerozdeľovala tyč a smerovacie šípky, ale dve budovy. No predstavte si. Uprostred ničoho zrazu vyrastú dve snehobiele domy. Obe sa sebe podobali ako vajce vajcu. Poschodové, moderné domy so zrezanými strechami po jednom tehlovom komíne. Vpredu dvojkrídlové dvere, na oboch stranách okná, na poschodí to isté, ibaže namiesto dverí je krásny balkón. So strieborným zábradlím. Keby ste tento zázrak videli, tak ľahko by ste naň nezabudli. Za to vám ručím.
         Ale ja som tu len nemohol tak stáť a dívať sa. Musel som pokračovať. Musel som sa rozhodnúť. Takže som znovu vykročil. Mieril som k tomu vľavo. Čím som bol bližšie, tým krajší sa mi dom zdal. Na dokonale vyrezaných drevených dverách nebola jediná chybička. Okná to isté. Steny sa zdali nepoškodené už storočia. Celý dom vyzeral úplne... nádherne. Ťažko sa taká krása opisuje.
         Priblížil som sa ešte viac. Do otvorených dverí sa ponáhľali ľudia. Chodili tu pomerne často, aj keď do susedného domu sa ich hrnulo viac. Vedľa dverí je na stene tabuľka. A na nej napísané veľkými tlačenými písmenami: ZNOVUZRODENIE.
         Vyvalil som oči. To akože je tento dom pre budhistov, alebo čo? Ľudia kráčajúci vedľa mňa vyzerali stále rovnako a nedalo sa rozoznať, či má niekto vyholenú hlavu. Avšak... znovuzrodenie... to ako keby som sa znovu narodil? Zasa by som bol dieťa? Alebo nebodaj zviera? Nie, myslím, že sa pozriem ku susedom.
         Odišiel som teda ku vedľajšiemu domu. Rovnaká tabuľka. Iný nápis. Stálo tam VEČNÝ ŽIVOT. Do tohto domu sa hrnulo oveľa viac ľudí. Rovno celý dav. Bez prestania. Chvíľku som ešte váhal. Mám vstúpiť? Nemám? Stále sa môžem vrátiť. Nakoniec som sa rozhodol. S hlbokým nádychom som zavrel oči a vmiesil sa do davu. Pohybujúca sa vlna ma okamžite vniesla dovnútra. A tu ma nechala stáť s otvorenými ústami.
         Keď som otvoril oči, stál som na konci veľmi dlhej a veľmi širokej chodby. Bola hádam širšia, než celý dom. To mi však hlavu netrápilo. Tma totiž ustúpila. Chodba bola osvetlená a luxusne vybavená. Celú ju osvetľovali sviečky stojace v pravidelne rozmiestnených svietnikoch po stenách. Podlahu krášlili výrazne, hrubé, do krvavočervenej ladiace perzské koberce. Steny, strop a aj zakrytá dlážka boli z čistého bieleho mramoru. A okrem krásne tepaných zlatých svietnikov steny lemoval zástup dverí. Áno, nespočetne veľa dverí po celej chodbe na oboch stranách. Drevené, bohato vyrezávané, bez skla. S mosadznými kľučkami. A bez kľúčových dierok.
         Dav ma neniesol ďalej. Okamžite sa poslušne roztriedil a každý išiel do svojich dverí. Vyzeralo to, že niekam budem musieť ísť aj ja. Ale kam? Ale ako vždy, aj teraz som neostal mimo. Na všetkých dverách viseli ďalšie tabuľky. Na prvých dverách sa skvel nápis VEČNÉ LOVIŠTIA. Trochu zmätene som pokrútil hlavou a odbehol som k ďalším. NIRVÁNA. Nič pre mňa. Zas sa ma zmocnil pocit, že situácia, ktorú práve prežívam, je... prinajmenšom zvláštna.
         Každé dvere skrývali miesto, kde sa schádzajú ľudia, či skôr duše po smrti. Títo ľudia, tieto osvetlené siluety, ktoré sa okolo mňa sústavne mihali, sú mŕtvi. Asi si mohli vybrať, kam po smrti pôjdu. Čo mi pripomína... Ja som tu s nimi. Takže si môžem vybrať aj ja? Hm, no asi áno. A kam pôjdem? Veď ja... ja vlastne neverím v nič. Neverím v Boha, neverím v osud, neverím... verím na šťastie. Nájde sa tu pre mňa niečo?
         Zarazene som sa poobzeral, keď vtom som objavil tie správne dvere. S nápisom... RAJ. Podišiel som k nim, položil som ruku na kľučku a nadýchol som sa. Keby mi ešte srdce fungovalo, zaručene by teraz bilo ako šialené. Lenže ja som bol mŕtvy. Pravda, ako som teda mohol dýchať? Ale, nechajme to už tak. Dôležité je, že keď som plný strachu vstúpil, bol som totálne prekvapený. Stál som totiž v prázdnej izbe. Takmer prázdnej. Rovno pred sebou som mal ďalšie dvere, cez ktoré som ale neprešiel. V strede izby bol totiž stolný futbal, ktorý práve nadšene hrali dvaja muži. Týmto som do tváre videl. Prvý, mladší, mohol mať asi trisdsaťpäť, mal dlhé tmavé vlasy a malú briadku. Veľmi sa podobal na staršieho, ktorý mal pre zmenu vlasy krátke a biele, a bol dokonale oholený. Vyzeral na... na... uff, určite bol starý, ale odhadnúť jeho vek... to sa neodvážim. Starec zrazu zajasal a šťastne zdvihol ruky dohora. Dal mladšiemu gól. Ten sa napodiv tešil tiež. Tešil sa z toho, že starec má radosť. Vtedy si ma obaja prvýkrát všimli a zadívali sa na mňa. Pozrel som sa dedkovi do očí, no dlho som to nevydržal. Na jeho pohľade nebolo nič zlé, avšak... neviem, bol to pohľad plný pochopenia, súcitu i lásky. A pozeral sa veľmi prenikavo. Až do duše. Nejako... nejako mi to nepripadalo ako najpríjemnejší zážitok. Ktovie prečo.
         Potom som sa zadíval na vlasatého. Jeho oči boli naplnené... láskou? Neutíchajúcou láskou. Bratskou láskou. Hneď sa ma aj  hlbokým hlasom spýtal:
         „Ale, kde si bol?“
         „Troška som sa zdržal,“ pokrčil som plecami a bola to vlastne aj pravda.
         Chlapík sa usmial, „a kde ideš teraz?“
         Chvíľu som rozmýšľal, čo poviem, no keď som sa na nich dvoch díval, odpoveď prišla na jazyk sama.
         „Idem hore!“ zvolal som so širokým úsmevom.
         Obaja len zdvihli ruky na pozdrav a ďalej sa venovali stolnému futbalu. Nechcel som ich rušiť, a tak som odkráčal k tým druhým dverám, otvoril som ich a vstúpil. Čo som tam stretol, tieto písmená nedokážu vyjadriť.
        
         Poznámka redaktora: po dočítaní doporučujem zhliadnuť nasledovné video: http://www.youtube.com/watch?v=sI5ytE-NwgY (za tip ďakujem Dragonlordovi)

 Vyhľadávanie

 Posledné komentáre

Fórum žije! (s básní nijak nesouvisející výkřik)
(Ayaki, 17.03.16 19:49)

Dúha
(Weerty, 23.12.13 13:24)

Všem milencům
(Anonymous, 14.12.13 21:03)

Cudzinec
(Anonymous, 02.12.13 11:06)

 Kalendár

marec 2024
PUSŠPSN
123
45678910
11121314151617
18192021222324
25262728293031

Úplný prehľad

Pridať akciu

 Partneri

FantáziaDark ElfSpoločenské hryOZ MastodontSrdce ErineluSteampunk.deever.cz - co uvízlo v soukolíSFF.czKion - nový svet pre DrD