Aterna Prime

Poviedka zverejnená 23.05.2009, autor: Warrior (warrior2[zavinac]centrum.sk)

         +++Deň: 17+++

        Na zničené mesto padla chladná noc korunovaná nepríjemnou hmlou. Sivé ruiny premenila na nejasné kontúry, špicaté veže guvernérovho palácu zmizli úplne. Zaklapol som poklop a sadol si na lavičku pri stene.  
        „Padá hmla,“ hlasne to vydýchnem zo seba. Moji štyria spolubojovníci ticho zakliali. Aj včera večer padla hmla.  
        „Kedy dorazia posily?“ najmladší z nás, Farryd, bezmocne kopol do steny. Z celého pluku nás ostala po desiatich dňoch pouličných bojov sotva tretina bojaschopných mužov. Mŕtvych a ťažko ranených pribúdalo a nepriateľ uzavrel mesto, obkľúčil nás v nepriepustnom kotli, ktorý sa sťahoval čoraz bližšie k hviezdnemu prístavu.
        Namiesto odpovede skrivím ústa do často používaného úškľabku a skontrolujem zásobník jednej z pekelných pušiek opretých o stenu. S modlitbou k strojovému bohu napájam káble do podporného elektrozdroja na chrbte.
        Ostatní traja z útočného komanda: Kočka, Ullej a Heinar sedia pri pancierových dverách na bunkri, nabíjajú pušky, granátomety a poslednú plazmu. Farryd sa posadil k rádiu v márnej nádeji, že získa spojenie s veliteľskou jednotkou. Od včera večera, od toho mohutného útoku, mlčala.
        Bunker, keramito-betónová jednoduchá stavba na okraji hviezdneho prístavu je jedným zo šiestich v obrannom uzle Beta na východnom cípe obrany prístavu. Pôvodne tu boli dve čaty 4 pluku Yaldenovej nádeje, dokopy stodvadsať mužov. Dnešný večer je nás v piatich použiteľných bunkroch a prstenci zákopov sedemdesiat. Sotva tridsať z nás je nezranených. Okrem hŕstky yaldenčanov sú s nami zvyšky trestaneckej légie a družstvá ťažkých zbraní z Vallhaly. A takmer všetci gardisti sú poznačení. Bez ruky, s obviazanou hlavou, jedným okom. Pokiaľ môžu držať zbraň, ostávajú na pozíciách. Naši medici majú príliš veľa práce s yaldenčanmi a vallhalánci či trestanci žiadnu zdravotnícku podporu nemajú.  
        Tri zaklopania na dvere. Kočka vstal a pozrel cez malý priezor. Hneď na to otvoril dvere. Vrátil sa zvyšok nášho družstva. Toledovi visela ľavá ruka na krvavej šatke, pušku mal zavesenú na ramene. Lorrain poťažkával ukoristený bolter z ktorého už dva dni odstraňuje znaky Chaosu. Ako posledný vošiel dnu starý Lon Bramlis. Khaliida nebolo... nevrátil sa.
        „Tak čo? Dostali ste sa...“ s nádejou som začal, no Lon Bramlis ma prudko prerušil.
        „Hovno. Pri kanále je ich jak hadov. Všetky mosty kontrolujú oni. V potrubiach je nejaký humus... tade sa nedá dostať. A v záhrade...“ sadol si vedľa mňa, vytiahol z puzdra cigaretu a zapálil si.
        „...v záhrade majú obranné postavenia. Krížová paľba... Khaliid tam ostal. A ešte siedmi ďalší z trestancov. Neprenikneme k námestiu. Ani na sídlisko. Ak tam aj niekto prežil, má dosť čo robiť. Ale našli sme jeden Leman. Až po prdel odstrelené pásy, ale dosť zásob... Niečo sme doniesli späť.“
        Mlčky prikyvujem, dívam sa na siluetu ťažkého bolteru rysujúcu sa v slabej žiare osvetlenia bunkru. Čo mu mám na to povedať? Našťastie sa už poznáme. Nikto nečaká odpovede. Podáva mi cigaretu.

        Čakanie... čakanie zabíja. Písal by som, mať komu. Ullej, čiernovlasý hnedastý ako väčšina z nás yaldenčanov, píše svojej milej na krížniku. Normálne každý druhý deň, no tu je to po prvý krát. Mlčky ho pozorujem.  Aj tak nemá pošta ako odísť. Neostalo nám nič, čo by dokázalo lietať. Posledné člny si vzala veliteľská jednotka a útočné družstvo jedna. A tí mlčia.
        Hrám sa s plazmovou pištoľou a dívam sa na ďalšieho z nás. Kočka. Tiež odvedenec. Ako my všetci. Učil sa za technika vo fabrike, no povolalo ho Impérium. Pár mesiacov slúžil ako vodič Chiméry. Keď ju zničili piráti, bol rád, že prežil a prestúpil k nám. Teraz má na starosti zbrane v mojom družstve. Rozkladá a skladá granátomet, stále tvrdiac, že sa v ňom čosi zasekáva. Zakláňam hlavu, vdychujem dym z Lon Bramlisovej cigarety a privieram oči.

        Hmla prenikla aj k nám, jemne sa dostala dokonca aj pod šaty. Nemali by sme len tak sedieť, je mi zima. Tá ma aj prebúdza. Všade je ticho, iba Ullej s Heinarom a Toledom hrajú karty a Lorrain sa rozťahuje. Hodinky ukazujú niečo po polnoci miestneho času, tri pätnásť Terranského, šesť jedenásť Yaldenského.    
        Nič sa mi nechce, len žiť. Zobudiť sa do rána. A raz sa vrátiť domov. Yaldenova nádej...

        Útočia!
        Medzi troskami domov počuť motory ktoré prehlušuje diabolský chorál. Slová modlitieb chaosu sa zlievajú do nechutnej litánie špiny, utrpenia a zatratenia. Jednotlivé jačavé, zvieracie výkriky rozrezávajú monotónny spev. V hmlistej noci sa rysujú nové tvary, pohybujúce sa obludy a dym. Vidieť svetlá a nejasné obrysy pochodujúcich kacírov mávajúcich vlajkami a štandardami chaosu a svojich bývalých regimentov. Zradcovia a zatratení pochodujú k nám.  
        Ullej je prvý na nohách, stavia sa k ťažkému bolteru. Cvakne poistka a pás s nábojmi zahrká keď ho vyťahuje z krabice.    
        Toledo sadá k ovládacej konzole. Modlitba a pár úderov do kláves a generátory sú nahodené na plný výkon. Heinar berie granátomet a priskakuje k priezoru. Pušku má pripravenú vedľa krabíc s granátmi.
        Než stihnem vstať, laserový kanón zapína Lon Bramlis. Lorrain sa stavia po jeho boku so svojim bolterom a maniakálnym úškľabkom.  
        Všetko bez jediného zbytočného slova či zvuku.  
        Ja, Kočka a Farryd sme poslední na nohách a to si vravíme útočné komando. Oprášim maskáčové nohavice uniformy v zbytočnom geste napätia. Nie, nieje tu strach, iba očakávanie boja.
        Meltu berie Kočka, Farryd a ja máme staré dobré pekelné pušky.
        Začal Toledo. Zameral na kacírov obe naše zostávajúce reflektory a jediný raketomet. O sekundu neskôr sa pripojili aj zvyšné bunkre.
        Už prvá raketa trafila svoj cieľ, príliš vystrčený Defiler a odstrelila mu väčšiu časť hlavy. Pridal sa pravidelný klepot ťažkého bolteru nasledovaný praskavým výstrelom laseru.
        „Za Cisára!“ kričím konečne do noci. Pálim jednu za druhou, bez rozmyslu, bez cieľa. Do davu. Vždy niekoho zasiahnem.  
        „Defiler!“ Kočka ukazuje Heinrichovy ďalšiu príšernú siluetu. Kultisti sú ešte mimo dosah vriacej smrti melty a tak sleduje útok binokulárom.  
        Trestanecká garda v zákopoch pred našim bunkrom sa tiež činí. Už zastavili jedno Rhino a ich laserové pušky bodajú svoje červené záblesky do šera začínajúcej bitky. Dobre bojujú, trestanci. Svoj posledný boj. Vykúpenie hriechov poslednou službou Cisárovi.
        Pískajúce mínomety udierajú do davu pred nami. Heretici pomaly naberajú na rýchlosti, ich spev na intenzite. Opätujú paľbu a na umierajúcich druhov sa ani nepozerajú. Odkiaľsi priletela strela a prudko nám narazila do bunkru. Omietka, škrípanie zubov a hľadanie rovnováhy. Štipľavý dym, krik ranených zo zákopu. Jediného Lon Bramlisa nezmietla sila explózie na kolená. Drží sa kanónu a páli do nevýraznej, napoly ukrytej ohavnosti v pozadí. Ďalší Defiler. Záblesk pri jeho hlavni. Privieram oči. Náraz, výbuch, betón, kamene, prach v ústach.  
        Vstávam, opieram sa o stenu pri Ullejovi, ktorý krváca zo zranenia niekde nad očami. Veľa toho nevidí cez toľko krvi, ale besne strieľa dávku po dávke do heretikov. Kričí.
        Hmla spolu s dymom vytvára prapodivné tvary, mätúce obrazce. Prelieva sa pomedzi strely. Lon Bramlis víťazoslávne vykríkol keď rozstrelil Defiler v pozadí.
        Praskanie výstrelov a výbuchy bolterov sú čoraz bližšie. Zreteľne vidím tváre heretikov v prvej rade. Zdobení hviezdami chaosu a šialenou maskou zatratenia, nedbajú na strely, ktoré ich trhajú a zhadzujú na zem. Striekajú vnútornosti, chaosom zdeformované telá sa krútia v bolesti. Pekelnou puškou pálim do prvej rady, do špinavých tvárí. Rana, zásah, spálená hlava a telo padá k zemi. Prekračuje ho ďalší heretik, vracia streľbu, no tá sa neškodne odráža od rozrytej steny bunkru.
        V zákope pred nami trestanci odvádzali kus dobrej práce. Koľko iných by už utekalo, oni stáli. Plukovník Corrino spravil dobre, keď ich pridelil k nám.  
        Masa heretikov sa rozbehla, zo strán vyrazili doteraz skryté motorky zradnej gardy a Leman Russy. Už nie siluety, ale hrozivé, skutočné monštrá Defilerov povstali z prostriedku masy. Nik nezakolísal, nik neustúpil. Ani keď svet naraz oslnila žiara z desiatok diel a ťažkých zbraní. Zemetrasenie, zosuvy, podlomené nohy. Skáčem ku dverám, v jednej ruke pekelnú pušku, v druhej silový meč. Už von vybehli Kočka, Toledo a Heinar. Ostatných cez mračná prachu nevidím, iba Ulleja. Ten už nepobeží nikam.  
        Trestanci sa sťahujú za líniu bunkrov, ostávame sami, rozstrieľané útočné komando z bunkru. Ten prišiel o strechu a väčšinu stien. Zastavil som bežiaceho Farryda. Ullej s Lorrainom už nevybehli von.
        Bleskovo som sa rozhliadol po Lon Bramlis. Nikde ho niet.  
        „Farryd! Drž sa pri mne. Prískokmi za múr!“ ukazujem na trosky skladu medzi nami a ďalšou líniou obrany. Zároveň s nami ustupujú aj valhallanskí gardisti a trestanci s komisárom. Cez dym postupuje chaos. Už nie jednoliata desivá masa ale každý sám za seba. Ako vypustené psy zúrivo vrieskajú, trhajú a šklbú všetko, čo im príde pod ruku. Bojisko sa stráca v chuchvalcoch šťiplavého dymu a hmly. Nevidím poriadne ani kam bežím. Viem len, že neľudský škrekot a škrípanie kovu sú za mnou a istý hlas komisára predo mnou. Bežím.  
        Toledo explodoval v krvavej fontáne zasiahnutý boltrom z Lemanu. Desivý tank prerazil stenu budovy za ktorou sme sa zastavili. Trosky zasiahli aj moju pušku, ktorá vzápätí zhasla. Na opasku nahmatám plazmovú pištoľ.
        „Kočka, Heinar! Kryte nás!“ rozkazujem obom. Stihli skočiť do zákopu sotva tridsať metrov od našeho úkrytu. Prikyvujú hlavami, strieľajú čo to dá.  
        „Farryd. Prískokmi. Hoď za seba pár granátov, tebe ešte ostali. Teraaaaaz!“ zareval som a vyletel z úkrytu. Dva výbuchy za mnou a jakot heretikov ohlásili Farrydove granáty. To už skáčem do zákopu. Dopadám na zraneného gardistu, ktorý na mňa doširoka upiera svoje sivé oči. Ľavú ruku má celú zakrvácanú, rameno spálené až na mäso.  
        Pregúľal som sa cez neho, pustil pištoľ a z nejakého divného, pochybného inštinktu som zakričal: „Doktóoor!“  
        Nieje väčšej hlúposti než kričať na doktora, keď sú všade postupujúci vojaci chaosu a my nemáme kam utiecť, už len na večnosť.
        Nieje väčšia zbytočnosť, ako namiesto strieľania po horde vytiahnuť poľnú lekárničku a ísť ošetrovať jedného z davu.  
        Našťastie tu nikde v blízkosti nestál komisár, lebo by ma bol najskôr zastrelil.  Niektoré inštinkty sú totiž staršie než ľudstvo a dokážu zvíťaziť aj nad tréningom. Ranený gardista bola žena.  
        Doktor sa samozrejme nedostavil. Ale podarilo sa to Farrydovi, ktorý pristal neďaleko mňa.  
        „Bráňte sa. Držte pozície. Musíme vydržať! Pomoc je na ceste,“ klamstvo. Vedia to všetci. Aj dievča pri mne.  
        Snažím sa jej spálenú ruku čo najlepšie ošetriť. Pichám jej utišovač bolesti.

        
        Pomohol som jej sadnúť si. Oprela sa chrbtom o stenu zákopu a vypýtala si zbraň. Neďaleko ležala jedna laserová puška s bajonetom.
        Postavili sme sa medzi Farryda a Kočku. Útok zradcov mierne oslabil, ale neustal. Našťastie sa nám podarilo veľmi rýchlo zničiť, alebo vyradiť väčšinu ich ťažkej techniky. Ešte pár minút strieľania a chaos ustúpil do línie, z ktorej nás pred chvíľou vyhnal.
        
        „Anna Gudman... alebo Gunman. Zle sa to číta, seržant,“ otočil som sa na gardistku z trestaneckej légie a prečítal si zakrvaveným blatom pofŕkanú menovku.
        „Gudaan, poručík,“ opravila ma a poobzerala sa po zákope. Svoju druhú, omnoho vyššiu hodnosť som mal skrytú pod pancierom.
        „Nemusíš sa báť, váš komisár je niekde tam,“ ukázal som na zónu smrti, ktorou sme pribehli. „Videl som ako ho zasiahol laser.“
        Mlčky prikývla a postavila sa. Vrávoravo odkráčala k najbližšiemu vojakovi trestaneckej légie s ktorým prehodila pár tichých slov.  
        „Kočka, poobzeraj sa po nejakej poriadnej zbrani,“ donútim sa odvrátiť pohľad od seržanta. „Heinar, ako si na tom s granátometom? Farryd, tam som videl meltu!“
        „Ešte dve brašne granátov. Z toho zopár fragov, pane. Tu,“ podal mi tri granáty. Zvyšok mojej jednotky sa rozbehol do zákopov.
        Onedlho k nám prišlo dvanásť trestancov a viedla ich Anna. Roztiahla zvyšok svojich síl od nás až po družstvo ťažkých zbraní.  
        „Kto ešte prežil?“ opýtal som sa, keď sa vrátil Farryd. Kontroloval meltu a podal mi tri plné zásobníky do bolteru.  
        „Čo viem, tak tridsaťtri od nás, vaša jednotka, časť družstva ťažkých zbraní a asi stovka gardistov z druhého obranného prstenca. Z prístavu nám posielajú jednu Chiméru a posledné zálohy. Máme ich zdržať aspoň do rána,“ ozvala sa Anna.
        Pozreli sme sa na seba.
        „Do rána?“

        Kľud netrval ani pol hodiny. Rachot motorov a krik zradcov bežiacich k nám sa ozval takmer prekvapivo.  
        „Zákopy sú pasca, keď sem vtrhnú. Je nás málo, pobijú nás,“ zavrčal Heinar.
        „Pravda. Ale zadržíme ich ako najdlhšie sa dá,“ odtušil som s pripraveným mečom a žiariacou pištoľou.

        Plazmová pištoľ má, ak s ňou nevie človek zaobchádzať, nemilý zvyk prehriať sa. Mne sa to ešte nestalo. Dôkladne volím ciele a nikam sa neponáhľam. Nesmiem.
        Výboje rozžeravenej plazmy pália telá, prepaľujú sa ľahšími vozidlami, zradcovskými sentinelmi. Mierim na pilotov.
        „S meltou čakaj na tanky!“ už sa nedá rozprávať, už musím kričať. Farryd poslúchne, odloží meltu a berie si pušku s bajonetom.  
        Heinar položil ťažký bolter na okraj zákopu a začal chŕliť smrť. Jeden z trestancov stál pri ňom, pridržiaval mu pás a pištoľou pálil do bežiaceho davu.
        O chvíľu sa cez nás prevalia.

        Zľava, cez trosky nášho bunkru vyrazil Leman. Natáčal k nám všetko čo mal, kričal a krútil sa, ziapal, menil tvar.
        „Démon skap!“ vreskol Lon Bramlis, ktorý sa z ničoho nič vynoril spomedzi gardistov kus od nás. Z pokľaku vystrelil z kanóna a zasiahol Leman presne medzi trup a vežu. Stroj hlučne vyfúkol paru, zachrčal a zostal stáť. O sekundu neskôr vyletel do povetria. Trosky lietali do všetkých smerov, kosili zradcov po desiatkach.  
        „Lon Bramlis! Ku mneee...“ všetky zvuky prehlušilo burácanie hromu. Až o sekundu som si uvedomil, že to nieje hrom, ale nalietavajúci bitevník Imperiálneho námorníctva. Cez záplavu zradcov sa prehnala smršť. Vyhadzovala do vzduchu krvavé kusy mŕtvol, trosky tanku a zeme. Vyzeralo to, akoby sotva tri metre pred nami zem náhle vyletela k oblohe a znova spadla na svoje miesto. Niekto v zákope vrieskal od bolesti, mňa samého čosi udrelo do ramena.       
        S kacírmi to pravdaže vyzeralo horšie. Úplne dezorientovaný ostali stáť v krajine nikoho.
        „Za Cisára! Vpréééd!“ zakričal som zároveň so seržantom a po jej boku som vybehol zo zákopu.
        Za nami sa rozbehol zbytok vojakov a cez zákopy sa do útoku prevalila aj Chiméra a posily.
        V behu som strelil z plazmy do otraseného sentinelu ozbrojeného masívnou pílou na železo. Prerazila pancier na kabíne a zvnútra sa ozval krik horiaceho človeka.
        Zrazili sme sa s hordou.
        Všade vládol krik a zmätok. Okolo hlavy mi svišťali strely. Sekal som mečom po telách vrhajúcich sa na nás. Dva či trikrát som skrížil čepeľ s šampiónom chaosu, ale vždy stál niekto po mojom boku, kto mi pomohol. Anna, Farryd a znova Anna. Bola všade. Dokonalo sa oháňala bajonetom, akoby sa s puškou narodila. A keď bol bajonet príliš ďaleko od nepriateľa, jednoducho ho zastrelila. Dva razy mi tak zachránila život.
        Lon Bramlis zameral jeden z posledných Lemanov. Obaja vystrelili naraz. Lon Bramlisova strela sa neškodne odrazila od panciera a zabila vedľa stojaceho vojaka. Tank sa trafil.
        Niektorý z trestancov vzal mŕtvemu Lon Bramlisovi z rúk kanón a vystrelil po tanku. Ten mal viac šťastia.
        Stál som s Heinarom, Annou a Farrydom až v druhej alebo tretej rade. Onedlho sa k nám pridal aj Kočka s troma gardistami. Všetci mali plazmové pušky.
        „Musíme sa prebiť...“
        „Viem, k prvému prstencu. Ideme!“ nečakal som a vyrazil k nášmu bývalému bunkru.

        Zarazil som sa na mieste a hodil sa o zem. Spoza bunkrov vystúpili zradcovskí šampióni. Celý húf sprevádzaný troma transportérmi Rhino. Predtým, než zradili, mali rovnaký výcvik ako my, rovnaké zbrane, rovnaké odhodlanie. Teraz ich ešte posilnili bohovia ničivých síl.
        Trestanci spustili okamžite paľbu z plazmových pušiek. Plazma bola neočakávane účinná, čo výstrel, to zabitý, alebo zranený šampión. Jeden z trestancov si kľakol, zamieril na Rhino no keď sa snažil vystreliť, puška mu v rukách vybuchla a oblak plazmy spáli chudákovu tvár a ruky takmer na popol. Strašný vresk horiaceho muža. Ale aspoň došiel Cisárovmu odpusteniu.
        Farrydovi sa podarilo prebojovať dostatočne blízko a meltou zničil jeden z transportérov. Druhý vybuchol po zásahu Chimérou. Tá nám prišla na pomoc v poslednú chvíľu. Hnala sa priamo na zradcov. Z panciera zoskakovali ďalší trestanci a rozvinuli rojnicu. Dobehli sme k nim.
        Nepriateľ zničený naším bleskovým útokom začal ustupovať a sťahovať sa k zákopom.
        Ale garda ich nemienia pustiť a bežala za nimi, vraždiac a dorážajúc bezmocný húf.
        Ostal mi posledný energočlánok.
        Práve keď som prebíjal, garda vytlačila zradcov aj zo zákopov a spolu so zbytkom mojej jednotky a Anninými trestancami zaútočila na šampiónov. Tí zakolísali a keď prišli aj o posledné Rhino a väčšinu svojich spolubojovníkov, utiekli.

        Hmla už dávno zmizla, ostal iba šťiplavý dym držiaci sa nízko pri zemi. S trestancami sme vnikli do trosiek bunkrov a zaujali obranné postavenia. Dobehli nás valhallánci s auto kanónmi a laserami. Medzi vyššie trosky sa schovala Chiméra. Neostávalo len čakať.
        Ďalekohľadom som sledoval ústup kacírov. Stiahli sa za ruiny naproti cez námestie, no nevyzerali, že chcú prestať s útokom.  
        „Pripravte svojich mužov, poručík. Zaútočíme. Nech sa nestihnú skonsolidovať.“
        Náhle povýšená gardistka na mňa prekvapene pozrela. Tak či tak, mám právo ju v poli povýšiť. Aj oslobodiť. Ale aj zabiť. Som jeden z mála komisárov slúžiacich priamo u útočných kománd.
        „Eh... ja som myslela, že len naša légia je tu na samovraždu...“
        „Na Cisárove odpustenie! Ale... musíme získať čas. Myslím, že nám idú posily,“ na oblohe nad nami čoraz častejšie duneli Thunderhawky.  
        „Takže?“ zdvihla obočie. Nebola škaredá.
        „Takže za Cisára!! Vpred! Za slávu zlatého Trónu a Yaldenovej nádeje! “ kývol som na Chiméru a rozbehol sa ku kacírom. Námestie po ktorom som bežal bolo posiate stovkami mŕtvol a tuctom ohorených tankov a Defilerov. Nebol problém sa s tak malou jednotkou, sotva sto mužov, nepozorovane dostať hmlou a dymom až k najbližším budovám stojacim naproti bunkrom.  
        Až potom sa pomaly pohla aj Chiméra.
        Rýchlo sme skontrolovali budovy a s údivom zistili, že sú prázdne. Ostali tu však stopy po zradcoch a ich zbraniach. Zvyšok kacírskeho útoku sa stiahol až cez ulicu.
        Valhallánci postavili svoje ťažké zbrane a potichu ich zamierili na nepriateľa. Zvyšky prvej čaty, ktorá bola s nami ešte v prvom prstenci obrany pripravili mínomety a raketomety.
        Chiméra k nám už došla. V našich zákopoch som si všimol akýsi nezvyčajný pohyb.
        Veliteľ Chiméry vystrčil hlavu z príklopu.
        „Poručík komisár, máte počkať na posily. Dorazia každú chvíľu,“ tlmočil mi rozkaz.
        Anna sa na mňa šokovane pozrela. Úškrn.
        „Rozkazuje kto?“
        „Plukovník štvrtého Yaldenského pluku, Rudolf Corrino!“ keď počuli gardisti okolo mňa jeho odpoveď, takmer vykríkli od radosti. Každý jeden z nich sa premáhal v potlačovaní hlasného prejavu radosti, ktorý by nás prezradil. Náš veliteľ žije! Plukovník si po nás došiel!
        Odrazu nám nad hlavami preletela dvojica Thunderhawkov. Za nimi formácia Mrchožrútov nasledovaná dvojicou Marauderov. Niekde v diaľke sa otočili a vracali sa k nám, motory revali ako bláznivé. Pochopil som, že sa snažia niečo prehlušiť. Ale čo? Nechcel som sa obzerať, díval som sa do prekvapených sivých očí.
        Ešte tri krát sa nad nami otočila celá letka, kým som si uvedomil neustále vzrastajúce otrasy zeme.
        Odrazu to prišlo všetko naraz. Kanóny, delá, lasery, plazmy, pušky. Odvrátil som pohľad k bojisku pred nami. K ulici a druhému bloku domov. Ku kacírom. Cisár nám pomáhaj.
        Kacíri sa snažili svojou streľbou zadržať náš vzrastajúci útok. Zblúdená strela mi skĺzla po hrudnom pláte tenkej plastocele a zaryla sa do betónovej podlahy. Zaľahol som, ťahajúc k zemi aj Annu. Bolesť v jej ruke začala znova pulzovať, zakričala.
        „Vy... skutočne?“
         „Poručík štvrtého pluku Yaldenovej nádeje nespochybňuje komisárove rozhodnutia!“ spustil som s úsmevom v prachu, špine a ohlušujúcej kanonáde.
        Tou vetou bola oslobodená. Teda, bola naša, yaldenská. Smrťou ich komisára prešli pod moje velenie. Poručík si slobodu zaslúži a ja si svoje rozhodnutie obhájim aj pred samotným maršálom Diensom.

        Naraz do zeme a trosiek domov pred nami narazilo možno desať projektilov z ťažkých tankových diel. Kompletne vymazali celú kacírsku líniu, zasiahli a roztopili dva posledné Lemany široko ďaleko. Po celej ulici rozhodili kusy mŕtvol, črevá a krv.
        Konečne som sa ohliadol. Medzerou medzi ruinami sa predral gigantický tank Baneblade 72. gardových tankových brigád Yaldenovej nádeje s plukovníkom vo veliteľskom stanovisku a jednotkou gardistov na pancieri. Nad ľavým pásom, tak obrovským, že by jeden z jeho článkov ani traja muži nezdvihli, mal napísané bielou farbou Bellum. Za jeho menom sa ťahala rada čiarok. Úctyhodná bilancia víťazstiev.
        „Vpréd! Bi! Zabi! Za Cisára!“ kričím s mečom v rukách. Naľavo bežia moji muži a sprava sa na mňa smeje Anna. S Cisárovým požehnaním dobijeme späť čo mu patrí a kacíri dojdú spravodlivej smrti.

 Vyhľadávanie

 Posledné komentáre

Fórum žije! (s básní nijak nesouvisející výkřik)
(Ayaki, 17.03.16 19:49)

Dúha
(Weerty, 23.12.13 13:24)

Všem milencům
(Anonymous, 14.12.13 21:03)

Cudzinec
(Anonymous, 02.12.13 11:06)

 Kalendár

marec 2024
PUSŠPSN
123
45678910
11121314151617
18192021222324
25262728293031

Úplný prehľad

Pridať akciu

 Partneri

FantáziaDark ElfSpoločenské hryOZ MastodontSrdce ErineluSteampunk.deever.cz - co uvízlo v soukolíSFF.czKion - nový svet pre DrD