Nezvyčajné stretnutie

Poviedka zverejnená 31.03.2006, autor: Viva (krmeska[zavinac]szm.sk)

         „Nemám inšpiráciu, múzu, nič!“ zakvílila som trieskajúc si hlavu o stenu.
         „Och už zase?“ spýtala sa ma moja kamarátka o niečo neskôr, keď som sa ku nej prišla sťažovať na nedostatok nápadov, ktoré by som mohla hodiť na papier.
         „Vieš čo? Choď sa vonku prevetrať. Možno ti to urobí dobre a mne tiež, keď mi s tým prestaneš ničiť nervy,“ poradila mi,
         Zatvárila som sa dotknuto. To má byť priateľská podpora? Nakoľko ma k tomu nakoniec donútila, urobila som, ako povedala.
         Chladné večerné mesto na mňa zjavne dobre vplývalo, lebo hoci som inšpiráciu ešte stále nemala, tentoraz mi to aspoň bolo jedno.
         Výklady obchodov svietili do tmy a mňa postupne zmohla dobrá nálada a sem – tam som do nejakého obchodíku skočila, hoci s prázdnymi rukami. A vtom... som niečo zbadala zakrúžiť na oblohe.
         „Och,“ pomyslela som si. „Veď to je netopier!“
         Po chvíli som však zistila, že som sa veľmi mýlila. Bol to drak. Drak!
         Hore vyzeral maličký, preto som si ho zjavne pomýlila s netopierom. Nemohla som tomu uveriť, keď ešte pár krát zakrúžil a potom zosadol priamo predo mňa. Cúvla som, rozmýšľajúc o nejakom dobrom psychológovi v meste.
         Ulička bola prázdna, zdalo sa, že to, že v jednej z ulíc mesta pristál vyše desaťmetrový tmavozelený jašter s blanitými krídlami, ktorých rozpätie presahovalo viac ako osem novinových stánkov, som si všimla iba ja.
         Zbledla som. Hoci som sa nevidela, určite som vedela, že som biela ako krieda. Zmietali mnou šok, zmätenosť, strach a zvedavosť. A všetky tieto pocity som mala naraz.
         Drak si pomaly poskladal krídla, potom povedal: „Ahoj.“
         Maximálne vyvedená z miery som sa zúfalo usmiala.
         „Nemusíš sa báť,“ vyhlásil, „už som jedol. A aj keby nie, ľudí nejem. To nerobí žiadny z nás.“
         „Aha,“ vydala som zo seba trochu uvoľnenejšie, „a...“
         „Odkiaľ som? Na čo som sem vlastne prišiel? A prečo som pristál práve pred tebou? Ktoré z toho si mala na mysli?“
         „No...,“ začala som a žasla nad jeho hlasom, ktorý znel ako ľudský a predsa inak, bol taký... dračí. Inak sa to ani nedá opísať.
         „Asi by som chcela vedieť všetko z toho,“ povedala som tak odvážne ako to len ide na človeka, pred ktorým stojí obrovská jašterica.
         „Fajn,“ povedal drak, „som výtvor fantázie. Nič viac ti k tomu nemôžem povedať, hoci, ako vidím, veľmi tomu nerozumieš. Prečo som pristál práve pred tebou a načo som tu, to ti vysvetlím neskôr, bude to tak lepšie.“
         „Aha,“ povedala som inteligentne. Potom nastalo ticho.
         „Takže...,“ ozvala som sa znova, „a čo teraz? Odletíš?“
         „Až keď nastane správna chvíľa,“ odvetil.
         Hovoril akoby v hádankách, trochu ma to rozčuľovalo, lebo som sa cítila hlúpo.
         „Prosím ťa,“ povedal po chvíli, „nevypuľuj tak už na mňa oči.“
         „Čože?“
         „Deprimuje ma to.“
         „Aha, tak dobre. Počuj, stretol si už aj... napríklad... elfov alebo trpaslíkov?“
         „Samozrejme, ak chceš niečo vedieť, elfovia nemajú radi čokoládu. A s trpaslíkmi nie je skoro žiadna reč,“ povedal.
         Civela som.
         „A čo kentauri?“
         „No, majú skvelý zmysel pre humor.“
         „A víly?“
         „Ehm. Sú... trochu namyslené.“
         „Jednorožce alebo lietajúce kone?“
         „S tými sa nestretávam.“
         „A... čo iné draky?“
         „Sú fajn. Vieš, my máme trochu iné starosti ako ľudia.“
         „Napríklad?“
         „Nás netrápi diéta, ale naopak rozčuľuje nás to večné zháňanie vitamínov a tak...“
         Nadvihla som obočie.
         „Na rast krídel,“ dodal na vysvetlenie.
         „Myslím, že to je už všetko, čo by som chcela vedieť. Musíš už ísť?“ spýtala som sa s trochou ľútosti v hlase. Ten drak bol milý. Toto je môj najväčší zážitok, ale nikto mi ho neuverí.
         „A si si istá, že je to všetko?“
         Zamyslela som sa. Možno ešte...
         „Nemohla by som... Dalo by sa....“
         „Jasné, vysadni.“
         A tak som nasadla na široký šupinatý chrbát draka. Mávol krídlami a vzlietli sme. Bolo to úžasné. Vietor mi fúkal do tváre. No najlepší na celom lete bol výhľad na nočné mesto. Malé svietiace bodky, ktoré znázorňovali aspoň jedno zapálené svetlo, aspoň jedného človeka v miestnosti. Dokonca som sa ani nebála výšky.
         O chvíľu sme zosadli a a znova som sa ocitla na chladnom asfalte.
         „Tak, to je celé,“ povedal.
         „Ešte si sľúbil, že mi povieš ako to, že si tu a prečo som ťa stretla práve ja,“ pripomenula som mu.
         „Áno,“ povedal a dvihol krídla, aby sa tak pripravil na odlet, „odpoviem ti trochu inak, poviem ti, kto som.“
         „A kto teda si?“ spýtala som sa napäto, hoci som tomu celkom nerozumela.
         „Ja,“ povedal a vzniesol sa do vzduchu, „som tvoja inšpirácia.“
         Potom odletel.
         Dlho som sa dívala na tmavú oblohu a potom...

         ...a potom som sa zobudila. Rýchlo som sa zorientovala, odhrnula perinu a vzala pero do ruky.

 Vyhľadávanie

 Posledné komentáre

Fórum žije! (s básní nijak nesouvisející výkřik)
(Ayaki, 17.03.16 19:49)

Dúha
(Weerty, 23.12.13 13:24)

Všem milencům
(Anonymous, 14.12.13 21:03)

Cudzinec
(Anonymous, 02.12.13 11:06)

 Kalendár

marec 2024
PUSŠPSN
123
45678910
11121314151617
18192021222324
25262728293031

Úplný prehľad

Pridať akciu

 Partneri

FantáziaDark ElfSpoločenské hryOZ MastodontSrdce ErineluSteampunk.deever.cz - co uvízlo v soukolíSFF.czKion - nový svet pre DrD