Robinson a ja

Poviedka zverejnená 29.09.2009, autor: 110377 (sulekova.iveta[zavinac]centrum.sk)

         Popolník vyzeral ako pohrebisko stroskotaných vyhorených lodí.  Dym a štipľavý cigaretový smrad sa mi vtieral do pokožky aj do vlasov. Začínalo svitať... bolo nemožné zaspať bez odpovedí na otázky, bolo zbytočné vyfajčiť škatuľku cigariet, bolo zbytočné nové ráno, moje zúfalstvo aj nočné rozhovory s Robinsonom.  Od večera sme sa nikam nedopracovali. Hádali sme sa. Asi ho naozaj nenávidím, mal naozaj pravdu, nemali sme tam chodiť, nemala som to chcieť vedieť... pochybnosti, ako sa ich zbavím?
        Vstala som z hojdačky a nenašla som papuču, tak som len zabalená do deky prebehla po mokrej tráve do domu. Všetci stále spali. Pozerala som sa na svoje deti: malá mala pootvorené ústočká a žmolila si nos opakom ruky. Veľká spala na boku a nevidela som jej do tváre. Vlasy mala rozložené na vankúši. Potichu som zatvorila dvere, zavŕzgali a ja som šeptom zakliala.
        Stála som pred dverami spálne a chvíľu som váhala. Potom som vošla a dívala som sa ako spí. Ani si nevšimol, že druhá polovica postele bola celú noc prázdna. Opatrne som zatvorila a odpochodovala do kuchyne. Naliala som si pohár mlieka a schúlila sa na pohovke, bez toho aby som ho vypila. O pár minút bude treba vstávať a pripraviť deti do školy, ísť do práce... Zatvorila som oči, pustila mp3 a myslela na to, čo sa včera stalo...

        - Uvoľni sa a zatvor oči,- prikázala. Bola mladšia ako ja, ale vyžarovala z nej silná autorita, ktorá je pri hypnóze asi dôležitá. Bola krásna, zvonku aj z vnútra bola biela, čistá.
        - Nemôžem, - netrpezlivo som vyhŕkla.
        - Môžeš, ale bojíš sa, mysli na niečo čo ťa teší. –
        Myslela som na jarnú lúku, plnú kvetov na zurčiaci potok a na pohľad z výšky, keď sa dostanem na vrchol kopca...
        - Čo vidíš,- spýtala sa.
        Začala som rozprávať... teraz, keď to počúvam zo záznamu, desí ma to a zároveň napĺňa pokojom. Hlas bol jednoznačne môj, len som bola v inom čase a inom priestore. Chytila ma clivota a slzy sa vpíjali do vlasov, tiekli bez toho, aby som to mohla ovplyvniť. Robinson sa v mojej mysli vyškieral, akoby sa mi posmieval:
        - Hovoril som ti to! –
        Sprevádza ma už od detstva, je to akoby hlas svedomia, alebo moje odvrátené ja, s ktorým o všetkom hovorím a delím sa s ním o šťastie aj o smútok. Pomenovala som ho Robinson, lebo to ho najlepšie vystihuje. Je sám, tak ako ja, a ja som jeho jediná spoločníčka a tak to zostane navždy. Som jeho polovica a on zase moja a iba spolu tvoríme celok. Zdá sa, že mi odpovedá a komunikuje so mnou úplne nezávisle.
        - Daj mi už pokoj.- fňukala som. Objala som vankúš a v mysli som sa uložila do TOHO náručia. Konečne sa tento pocit vysvetlil, pocit bezpečia, lásky a nehy. Robievam to od detstva, nikde sa necítim tak bezpečne ako v tomto náručí, hoci je nehmatateľné, niekto by povedal, že imaginárne, ale pre mňa skutočné, tak, ako že dýcham, vidím a počujem. Pri regresnej hypnoterapii to dostalo tvar a po rokoch viem, čia energia ma to už veky ochraňuje a opatruje. Je to už tri roky, čo ho poznám, čo som ho začala spájať s týmto náručím , nikdy sme sa nevideli, ale počula som jeho hlas a čítala som jeho slová.
        Bolo to niekde hlboko v horách. Miesto nebolo dôležité, bol to chatrný príbytok. Sedel tam krásny postarší muž, mal vlasy popretkávané šedinami a úsmev na tvári.
        - Starý otec, starý otec kde siiiiiii, - jačala som z vonku. Dobre som vedela, že je vo vnútri a počul by ma aj keby som šepkala. Bol to náš spoločný boj, kto ustúpi a zároveň výchovná hra. Dobre som vedela aj to, že sa nezodvihne a nepríde za mnou, nohy ho po zime bolievali, ale napriek tomu sa so mnou túlal a učil ma poznávať zvieratá, les a bylinky. Odhodila som si strapaté vlasy z tváre a akože rozzúrená som vtrhla dnu. Usmieval sa a spýtal sa prečo tak vykrikujem, že vystraším lesných škriatkov a odplaším vílam motýle, naruším kolobeh sveta svojím krikom a to bude  jeho koniec. Uťahoval si zo mňa, ale mňa to naozaj vystrašilo. Pritúlila som sa k nemu a zaplavil ma známy pocit bezpečia. Bola to istota, milovala som ho. Toto bolo splynutie dvoch v jedno. Neodpovedala som, iba som mu sedela na jeho boľavých kolenách, s hlavou opretou o rameno, ruky založené v lone a zabudla som na svoje odreté kolená a porezanú ruku... potom sa obraz posunul... zrazu som bola oveľa staršia, mala som asi 14 rokov. Starý otec sedel na priedomí a posielal ma za deťmi v mojom veku, hádali sme sa preto.
        - Nemala by si tu stále so mnou byť,- dohováral mi.
        - Nestaraj sa, robím si čo chcem, - odvrkla som rozzúrene.
        - Keď odídem kto sa o teba postará?, - ustarostene krčil obočie a jeho ruky zvierali tie moje. Nechcela som sa na neho pozrieť. Videl by to v mojich očiach a nechcela som ho dostať do situácie, aby sme o tom museli hovoriť.
        - Nestaraj sa, poradím si, všetko si ma naučil. A sľúbil si, že ma nikdy neopustíš, nemysli si, že som na ten sľub zabudla. – Kľakla som si k jeho kolenám a položila hlavu do jeho lona a znovu ma zaplavilo známe bezpečie. Láska, nechápala som ju, len som ju rešpektovala. Každý večer, keď sa tma zniesla, prichádzala som k nemu do postele. Vždy otvoril svoju náruč a prijal ma. Spali sme, nikdy sa ma nedotkol ako ženy. Pred svitaním som sa vrátila na svoje lôžko. Nebol to rituál, bola to potreba... ľúbila som ho, celou svojou dušou, celou svojou mysľou aj bytím. Nikdy nepovedal, či cíti to isté ani sme o tom hovorili.
        Obraz sa posunul...
        Že nebol môj starý otec, že ma niekto odhodil a on ma len našiel, mi povedal až keď zomieral. Neplakala som, pochovala som ho a na jeho hrob som naukladala skaly vybielené od slnka.
        Boli to krátke útržky a zopár videní, ale to dôležité bolo jasné. Znovu som sa posunula o pár rokov tejto inkarnácie. Videla som seba, ako divošku zanedbanú, polonahú, každý večer spiacu na hrobe svojho starého otca. Objímajúca skaly, pod ktorými ležalo jeho telo, zmáčaná slzami, prázdna.....

        - Miláčik zobuď sa,- niekto ma hladil po vlasoch. – Asi si tu včera pri telke zaspala.-
        Malá začula vravu a vŕzgajúce dvere sa z rachotom rozleteli. Rozbehnutá sa hodila na mňa a vyliala pri tom moje mlieko. V polosnení som pozrela na hodiny, boli to dve minúty čo som zatvorila oči, že si oddýchnem. Robinson civel na hádku, ktorú spustilo rozliate mlieko, nechápavo krútil hlavou a šepkal mi: - Poď už je čas...

 Vyhľadávanie

 Posledné komentáre

Fórum žije! (s básní nijak nesouvisející výkřik)
(Ayaki, 17.03.16 19:49)

Dúha
(Weerty, 23.12.13 13:24)

Všem milencům
(Anonymous, 14.12.13 21:03)

Cudzinec
(Anonymous, 02.12.13 11:06)

 Kalendár

september 2019
PUSŠPSN
1
2345678
9101112131415
16171819202122
23242526272829

Úplný prehľad

Pridať akciu

 Partneri

FantáziaDark ElfSpoločenské hryOZ MastodontSrdce ErineluSteampunk.deever.cz - co uvízlo v soukolíSFF.czKion - nový svet pre DrD